Bratislava má najmodernejšiu triediacu linku, no plasty recykluje podpriemerne. Dôvodom má byť neporiadne triedenie aj zlý dizajn obalov. PETRA CSEFALVAYOVÁ z Inštitútu cirkulárnej ekonomiky analyzuje odpady po celom Slovensku a firmám radí, ako dizajnovať ekologicky. Ako vidí situáciu ona? A čo ju pomôže zlepšiť?
Bratislava je podpriemerná v miere recyklácie plastov. Jedným z odôvodnení pre túto situáciu je tvrdenie, že Bratislavčania nevedia správne triediť odpady a hádžu tam veľa vecí, ktoré tam nepatria. Je to tak?
Toto tvrdenie je veľmi často využívané na všetkých stranách aj pri tých, ktorí si povedia, že netreba triediť, aj tak je to všetko zbytočné – je tam veľa znečistenia, koše sú preplnené, nachádza sa tam všetko možné, čo nemá. Vždy je pravda na oboch stranách. Niektorí sa triediť ani nepokúsili a vzdali to hneď na začiatku, iní to vzdali, lebo odvšadiaľ počúvali, ako sa to neoplatí. Vo všeobecnosti ale Bratislavčania v súčasnej dobe triedia dobre, ich záujem triediť neznížila ani pandémia. Uvedomujú si, že triedenie je súčasťou ďalšieho spracovania.
Treba si ale uvedomiť, že keď niečo vytriedim, automaticky to neznamená, že sa to aj zrecykluje. Nie je to zodpovednosťou len toho, kto ten odpad vyhadzuje, teda spotrebiteľa, občana, ale aj celého systému. Otázkou je, či má odberateľské kapacity a či má možnosti dotrieďovania. Plastov je totiž aj viac ako dvadsať druhov, aj vy vo vašej domácnosti môžete nájsť desiatky druhov plastu. Triedime pritom len základných sedem druhov a dotriediť ich správne je teda alchýmia. Aj recyklátor je len biznis, ktorý chce získať ten najlepší, najkvalitnejší materiál a neprijme čokoľvek. Je to teda taký uzavretý kruh – zodpovednosť má nielen občan, ale aj výrobca, recyklátor a medzi nimi je ešte niekoľko ďalších krokov ako zberová spoločnosť či dotrieďovacia linka.
S Inštitútom cirkulárnej ekonomiky ste robili množstvo analýz odpadu po celom Slovensku. Čo všetko ste v odpade našli? Aké sú možno tie najčastejšie chyby, ktoré ľudia robia?
Najprv by som povedala najväčšie chybu toho, kto triediť odpad chce. Tou je fakt, že odpad nestláčame. Je to jednoduchý princíp – keď odpad nestlačím, vyhodím do kontajnera s odpadom aj vzduch a potom sa stáva, že 30 až 50 % nádoby je zaplnených vzduchom. Najväčší problém je to u papiera, ale aj u plastov.
Papier alebo tenký plast ako napríklad PET fľaša sa dá ľahko stlačiť, ale niektoré plastové obaly, napríklad na drogériu z tvrdého plastu, stlačiť nedokážeme. Ľudia sa potom ohraďujú, že nemajú do čoho triediť, lebo koše sú plné. To ale nie je preto, že by tam bolo odpadu tak veľmi veľa, ale že je tam vzduch. Predstavte si krabicu od elektroniky, tá býva naozaj veľká a je bežné, že ľudia ju do kontajnera vyhodia nestlačenú. Toto je teda veľký problém pre toho, kto chce triediť, ale povie si, že to nemá zmysel, lebo nádoby sú plné.
Viditeľný rozdiel sa v Bratislave ukázal pri vrecovom zbere z rodinných domov. Tam si odpad ukladáte u seba doma, na čo dostanete presne vypočítaný počet vriec, a preto si už dáte pozor, či sa vám to do nich zmestí. Pri tomto zbere sa stláča veľmi poctivo a okrem toho je tam vysoká aj čistota, kvalita a množstvo materiálu, ktorý ľudia takto vytriedia. Platí teda princíp, že ak si to beriem za svoje, budem triediť lepšie, než keď to vnímam ako niečo spoločné, čo nie je moja starosť. Bohužiaľ.
Súhlasíš teda s tvrdením, že najmä zberné miesta na sídliskách, ktoré nie sú nejak ohradené a sú anonymné, predstavujú pre triedenie najväčší problém?
Anonymita u odpadov je jednoznačne vždy problémom. To sa netýka len zberu plastov a papiera, ale aj textilu či iných surovín. Tam sa nachádza veľmi často mnoho iného materiálu, prípadne sa kontajnery a ich obsah znehodnocujú napríklad podpaľovaním a podobne.
Ďalšou veľkou témou sú obaly, ktoré dnes nie je možné zrecyklovať. Tie sú dnes najmä z rôznych zmesí plastov. Sama si spomínala, že to nestačí len vytriediť, ale potrebujeme aj koncovku, ktorá bude mať o materiál záujem. Máš prehľad o tom, aké percento žltého kontajnera tvoria práve také obaly, ktoré sú síce z plastu, ale nie je možné ich spracovať?
Všeobecné štatistiky hovoria o tom, že to môže byť až jedna tretina. Nemôžeme ale pozerať len na recyklátora a hľadať, kto mi tento druh plastu zrecykluje a kde nájdem technológiu, ktorá ju spracuje. To je, ako keď sme chorí a prídeme k lekárovi, aby sme vyliečili symptón a nie príčinu. Aj pri plastoch musí byť teda veľmi silná zodpovednosť výrobcov, aby sa dali všetky odpady spracovať. Na výrobcov zas má tlačiť štát a vytvoriť im aj také podmienky.
Pritom pomer obalov, ktoré nie je možné recyklovať, lebo sú napríklad zložené z viacerých druhov plastu, ktoré sa od seba nedajú oddeliť a nesmú sa recyklovať spolu, každý rok rastie.
U nás je to zapeklité aj v tom, že ekonomiku tvorí jednotlivé nakladanie s odpadmi: skládkovanie, recyklácia, energetické zhodnocovanie. Každé z nich niečo stojí. Otázkou teda je, čo sa najviac oplatí. Nie vždy je to teda o tom, či niečo viem zrecyklovať, ale čo sa mi ekonomicky oplatí. Sú systémy, ktorým sa oplatí viac skládkovať, nedotrieďovať a predať len to, čo je ľahko predateľné, čo má vysokú cenu. Ostatné, čo má nižšiu cenu a strácal by som na tom, radšej zoskládkovať, lebo to je u nás naozaj lacné.
Vyjadrovať sa k tomu, čo je recyklovateľné je za mňa tiež celkom veľká alchýmia, lebo nestačí, keď to povie jeden článok celého reťazca. Čo považujem za nerecyklovateľné? To, že na to nemám recyklátora v dostupnej vzdialenosti do 50 kilometrov alebo to, že na to neexistuje technológia? Aj keby sme zrecyklovali všetok odpad, vieme umiestniť na trh jeho recyklát? Sú preň odberatelia? Nemyslíme si, že všetko, čo sa hodí do triedeného zberu na plasty, je možné použiť tak, aby to bolo použité v novom obale. Plasty, ktoré idú do kontaktu s potravinami majú veľmi vysoké štandardy. V súčasnosti má povolenie na použitie s potravinami len recyklovaný PET a hodnotí sa polypropylén. Z celého množstva druhov plastov tak môžeme plnohodnotne vrátiť do obehu len dva.
Zvyšok obalov z potravín sa dnes použije na výrobu lavičiek, kvetináčov, obalov na nepotravinové výrobky.
Chcela by som odpovedať, že všetky, ale ani to nie je tak ľahké. Recyklátor si bude vyberať napríklad aj na základe toho, či má praciu linku a vie teda vyčistiť surovinu od olejových častí a iných znečistení. Zaradenie pracieho procesu znamená aj stúpajúce náklady a teda drahší recyklát. Potom je tu otázka, či by ho niekto v takej cene kúpil. Alebo je otázne, či to vôbec je možné vyčistiť tak, aby sa materiál dal spracovať. Je tu teda mnoho otázok, ale ja verím, že raz sa dostaneme do situácie, keď tu budeme takto spolu sedieť, ty sa ma opýtaš, či naozaj recyklujeme všetko, čo sa dá a ja odpoviem: áno, naozaj.
Sama vnímam, že stále častejšie dostanem do rúk výrobky z viacerých druhov plastov, o ktorých mi recyklátori tvrdili, že je to problém – napríklad PET ľaše s PVC poťahmi. Venuješ sa aj ekodizajnu, ako vnímaš tento vývoj? Čo hovoríš na to, že výrobcovia robia stále viac takýchto obalov, ktoré proces recyklácie sťažujú?
PET fľaše s PVC poťahmi nie sú v odpade majoritnou zložkou. Súhlasím ale, že je to marketingový výmysel vďaka ktorému potiahnete fľašu etiketou, na ktorú dáte reklamu. Aj na Slovensku sa dnes však recyklátor pripravil, aby tieto sleevy (návleky) z fliaš dokázal stiahnuť. Oni teda reagujú na vývoj trhu, aby neostali zaskočení. Na druhej strane, ekodizajn je úplný základ pre to, aby sme na konci celého cyklu nemuseli odpad vôbec riešiť.
Slovensko na tom v tomto smere nie je dobre. Momentálne nemáme pripravenú legislatívu, aby tlačila na výrobcov, ktorí sú úplne na začiatku reťazca, aby ovplyvnili ten koniec. Je to úplne základný nástroj, ktorý by mal mať svoje štandardizované normy. Čo dokáže zo strany výrobcov ale tiež pomôcť je zníženie obsahu materiálu. O tom sa menej hovorí, ale už aj úspora suroviny hovorí o tom, že znižujeme svoju stopu pri jeho produkcii a následnom spracovaní. Neznie to tak pekne, ako keď povieme, že odpad je spracovateľný, ale viacmenej nepoznám výrobcov, ktorí by neznižovali množstvo použitého materiálu.
Dôležité teda je, že odpadu vznikne menej, aj keď sa možno nedá ľahko spracovať.
Áno, na výrobu sa použije menej suroviny a teda je aj menej odpadu. Dosiahnuť sa to dá napríklad tým, že plast je tenší, skladá sa z menšieho počtu menej obalových častí, alebo sa používa farbivo, ktoré sa lepšie recykluje. Nie je to možno také zaujímavé pre spotrebiteľov, ale je to trend, ktorý už je nastolený.
A zrejme je to aj finančne zaujímavé pre výrobcov.
Určite áno.
Podpora obalov a výrobkov, ktoré sa budú dať ľahko zrecyklovať a budú zanechávať menšiu stopu na životnom prostredí majú byť predmetom ekomodulácie, ktorú pripravuje Európska únia, no proces trvá veľmi dlho, lebo je potrebné, aby boli pravidlá jednotné pre celú Európu a nerobili sa veci všade inak.
Presne. To sú tie základné štandardy, ktoré by sme mali mať jednotné pre celú EÚ a potom by sme vedeli, aký druh materiálu sa na výrobu danej veci použil. To je momentálne pri obaloch problém.
Budúci rok začína zálohovanie nápojových obalov, ktoré sú dnes dobre predajné, pričom veľká časť zvyšku obsahu kontajnerov na plasty sa dá zrecyklovať, no väčšinou nie je finančne zaujímavá. Čo očakávaš, že nástup systému zálohovania zmení z hľadiska recyklácie ostatných obalov, ktoré budeme ďalej hádzať do žltých kontajnerov?
Osobne očakávam, že v cirkulárnom svete, kde je odpad zdrojom, tento systém podmieni obsah recyklátu v nových výrobkoch. Pri zálohovaní vyzbieram najčistejšiu surovinu, lebo keď to miešam spolu s inými plastami, je tam vždy aj nejaké znečistenie z potravín a iných odpadov. A čím čistejšia surovina, tým efektívnejšia recyklácia. Zálohový systém by teda mal podmieniť vstup recyklátu do novej fľaše, na čo je legislatíva už pripravená. Najbližších 5 až 10 rokov budeme mať v každej novej fľaši aspoň 25 až 30 % recyklátu. Obsah recyklovaného hliníka v plechovkách je už teraz pomerne vysoký, dá sa z neho znova použiť až 90 %, čiže to sa už asi veľmi nezmení, ale čistota vyzbieraného materiálu bude vyššia. Tak isto očakávam, že budeme mať finančnú motiváciu, aby sme odpad niekde len tak nepohodili a mali čistejšie životné prostredie, ale uvidíme, ako sa k tomu Slovensko bude vedieť postaviť.
Čiže základným kľúčom pre recykláciu je to, aby bol o zrecyklovaný materiál záujem.
Minulý týždeň som bola na Slovensku v novej prevádzke, ktorá funguje jeden rok a spracováva tvrdé plasty a PVC plasty, čo sú rôzne hračky, lavičky, kontajnery, motorové vane z áut, nárazníky a podobne. Dokážu spracovať skoro 80 ton mesačne. Pred rokom táto prevádzka neexistovala, ale dvaja ľudia zistili, že takáto diera na trhu je a že dokážu z triedeného zberu spracovať v podstate čistý materiál, veľmi dobre ho predať a zarobiť si. To, čo pred rokom končilo na skládkach, dnes už v objeme 80 ton mesačne nekončí. Čo dnes nie je pre trh zaujímavé, zajtra môže byť. Je to len o tom hľadať biznis modely a možnosti, ako materiál využiť.
Ako veľmi dôležitá je pre recykláciu dôvera ľudí v systém a jeho transparentnosť?
Za mňa je to jediná cesta, ako systém nastaviť. Myslím si, že my Slováci sme vo všeobecnosti dosť nedôverčiví a niekedy sa vzdáme vopred, keď si povieme, že aj tak nám nikto nič nepovie a nevieme, čo sa s tým odpadom stane. Treba teda komunikovať, informovať a dávať na svetlo všetkých spracovateľov v celej línii. Oni boli dlho neviditeľní, žili si svoj život niekde za kontajnerom a keď sa začínajú vyťahovať na svetlo, poukazuje sa na nich aj v dobrom, prichádza s tým aj zodpovednosť.
Transparentnosť je veľmi dôležitá ako v politike, tak vo všetkom inom. Chceme vedieť, čo zástupca občanov robí, ako koná a to isté platí aj pri odpadoch. Ak o niekom neviem, pracuje anonymne a veľakrát tam problém s odpadom aj je, lebo tam nie je žiadna transparentnosť, tak môže odpad končiť zbytočne na skládkach alebo v lepšom prípade v spaľovniach. Potrebujeme jednotlivých aktérov verejnými záväzkami zaviazať k tomu, aby komunikovali otvorene a verejne o tom čo a ako robia.
Bratislave v minulosti veľmi uškodili napríklad rôzne urbánne legendy o tom, ako niekto videl smetiarske auto nakladať všetok triedený zber do jedného auta. Stačí teda kvázi jeden malý prešľap a ten vie v celom systéme zapríčiniť pomerne veľké škody.
Áno, dodnes sa s týmito legendami stretávame. Keď sa ale chceme dopátrať k tomu, kto to presne videl a ako sa to riešilo, tak sa nám to nikdy nepodarí. Vždy je to len o tom, že niekto niekomu povedal, niekto niekoho videl. Ja sa vždy zároveň pýtam, kto sa ozval. Kto bol ten, ktorý poukázal na tú chybu? Dnes už máme rôzne organizácie, ktoré vedia riešiť príčiny toho, čo sa stalo a kto je za to zodpovedný. Treba teda byť občiansky aktívny, lebo keď sa nespýtam, tak sa nedozviem a potom mám len domnienky, no na základe domnienok sa veci nezmenia. Ak chceme zmeniť svet, pýtajme sa, informujme sa a očakávajme od tých, ktorí nám tie informácie dať, že nám ich dajú. Keď nám ich nedajú, tak niečo nie je dobré.
Projekt je financovaný z Fondu investigatívnej žurnalistiky.
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
