Sen mnohých detí o tom, že by nemuseli chodiť do školy sa stal realitou, ktorá sa im až tak nepáči. Namiesto hodín pred obrazovkami sa však aj z domu vedia učiť cez experimenty vonku. To podporuje ich kreativitu, samostatnosť a pri zapojení rodinných príslušníkov aj ich vzťahy. Ako na to idú učitelia prírodovedných predmetov Júlia Jánošiková a Tomáš Krásenský? Prečítajte si v texte.
Pandémia koronavírusu presunula detí zo školských lavíc za počítače do ich detských izieb. Zo želania „nechcem ísť do školy“ sa stala ich každodenná realita, ktorá viac nie je splneným snom. To potvrdzujú aj zistenia z dotazníka Denníka N, podľa ktorých by sa viac ako polovica žiakov chcela vrátiť naspäť do škôl. Cítia sa vyčerpanejšie, ako počas bežného vyučovania v školách. „Som unavený, frustrovaný, chýbajú mi kamaráti a často plačem. Jediná výhoda zatvorených škôl? Môžem dlho spať,“ hovoria žiaci pre Denník N.
Návrat do školy však tiež nemusí prebiehať hladko. Presun od obrazovky počítača ku monotónnemu sedeniu v školskej lavici oprášiť zabudnuté zručnosti žiakom neuľahčí. Pomôcť v tom vie presun časti vyučovania mimo budovu školy.
Fyzikárka Júlia Janošíková z gymnázia v Malackách spoločne s biológom a fyzikárom Tomášom Krásenským z gymnázia v Jihlave učia v prírode. O svoje skúsenosti sa podelili na online webinári Veda vonku, ktorý organizovala CEEV Živica so svojou platformou Hurá von.
Fyzika v kuchyni
Študenti sú podľa Júlie vonku uvoľnenejší, prístupnejší a aj šťastnejší. „Tieto pozitívne emócie potom vplývajú aj na to, ako sa im učí a ako dané učivo absorbujú. Samozrejme, že vonku môžu byť aj rušivé vplyvy a nie vždy ich môže vyučujúci zakomponovať do vyučovania. Ale celkovo vidím veľký prínos v učení vonku najmä z dôvodu zmeny prostredia.“ Tomáš podotýka, že nie všetko sa samozrejme môže vyučovať v lese či pri rieke. Problematickými sú napríklad matematické vzorce, biologická systematika alebo molekulárna genetika. Vtedy žiaci potrebujú minimálne pero a papier, poprípade počítač.
Čo však pri vyučovaní vonku veľmi pomáha sú experimenty. Tie podľa oboch učiteľov pomáhajú žiakom pochopiť vplyv vedy na prax. „Považujem za dôležité ukázať súvis medzi vedou a reálnym životom. Pamätám si, ako som sa ja stále pýtala, na čo mi bude toto alebo niečo iné, čo sme sa učili. Viem, že táto otázka zotrváva v študentoch dodnes. Preto sa snažím nájsť súvislosti a tie predkladať študentom,“ hovorí Júlia.
Experimenty nemusia žiaci robiť len pod dozorom učiteľa, ale robiť sa dajú aj počas dištančného vyučovania doma. Takéto prevedenie žiakom pomáha rozvíjať kreativitu, samostatnosť a hľadanie alternatívnych riešení v domácnostiach. Tomáš k plusom pripisuje aj snahu a úsilie, ktoré žiaci vynaložia pri domácom bádaní.
„Pri práci doma bez vedenia učiteľa študenti majú možnosť byť viac kreatívni a využívať možno nie úplne presné laboratórne pomôcky, ale robia skôr nazvime to ‚kuchynskú fyziku‘. V škole ide v podstate o simuláciu laboratórneho prostredia vedcov a výskumníkov,“ vysvetľuje Júlia. Tomáš dopĺňa, že doma si študenti musia poradiť sami alebo s pomocou svojich blízkych. Podľa neho sa občas stane, že postupy, riešenia a získané poznatky sú nečakané. „Vtedy je ťažšie známkovanie. Dávam skoro samé jednotky, ale neviem, či je to dobré.“
Pomoc rodičov je vítaná
Ako sa ku domácemu experimentovaniu majú stavať rodičia žiakov? Júlia tvrdí, že rodičia by mali svojim deťom pomáhať. No každopádne by nemali za nich spraviť celý projekt. Podľa nej je spolupráca rodičov a detí vhodná aj preto, že stmeľuje ich vzťah. Tomáš má podobný názor.
„V súčasnej dobe diaľkového učenia dávam študentom miesto ‚laboratórnych‘, skôr ‚kuchynské‘ práce, teda niečo, čo môžu urobiť a ľahko zmerať doma. Neskôr veľmi rád čítam v protokoloch medzi pomôckami okrem ‚pravítko‘, ‚teplomer‘, ‚kuchynská váha‘ tiež potrebné ‚dedko a jeho dielňa‘, ‚starší brat‘, ‚priateľ‘. Mám z toho ozajstnú radosť a myslím, že všetci ostatní tiež. Oveľa radšej podporujem vzájomnú pomoc, blízkosť a ústretovosť, než súťaživosť a konkurenciu. Myslím, že je oveľa lepšie, keď sa ľudia aj naprieč generáciami zídu a spoločne urobia niečo užitočné a koniec koncov príjemné. Zvlášť, keď napríklad merajú polčas rozpadu pivnej peny, predsa tie pomôcky potom nevyhodia.“
Júlia svojim žiakom dáva zadania v podobe výberu ľubovoľnej témy z učiva, ktoré prebrali a spracovali ju v podobe projektu. „Neurčujem, čo majú spraviť, naopak, musia na to prísť sami. Samozrejme nemôžu použiť experiment, ktorý už videli v škole.“ Tým, že žiakom poskytla voľnú ruku vo výbere témy, podporila ich predstavivosť a tvorivosť. Počas dištančnej výučby jej žiaci posielali vypracované zadania vo forme videí alebo fotiek. Samozrejme malo byť v nich viditeľné, že experimenty robia žiaci.
Experimenty z NASA
Medzi projekty, ktorými chcela inšpirovať aj ostatných učiteľov uviedla napríklad to, že žiaci dostali za úlohu nájsť počas prechádzky v prírode teleso s najpravidelnejším tvarom. Za teleso v podobe kvádra alebo kocky, by ich ohodnotila jednotkou. Iným projektom bolo počítanie priemernej rýchlosti trajektórie prechádzky, ktorú žiaci absolvovali. Túto trasu museli aj dôkladne nakresliť na papier. „Čím bližšie bývali, tým mali vypracovať detailnejšiu mapu,“ vysvetľuje.
Júlia si poradila aj s koronavírusom. Žiakom zadala, aby prostredníctvom pokusu pomenovali mýty v súvislosti s COVID-19. A tak študenti pomocou gázy, vytvárali jednovrstvové a dvojvrstvové rúška. Jeden žiak počas absolvovania karantény s domácimi miláčikmi dokázal, že zvieratá nevykazovali žiadne známky ochorenia.
Pri ďalšom experimente sa Júlia inšpirovala aj svojím pobytom v Národnom úrade pre letectvo a vesmír (NASA). Projekt nazvala „Eggstronaut“. Žiaci dostali za úlohu zostrojiť rover z odpadových materiálov, ktoré našli v škole. Astronautom v tomto prípade bolo vajíčko, ktoré po spustení v roveri malo ostať celé.
Popri viacerých projektoch Júlia pozorovala, ako sa žiaci dokázali vynájsť. „Keďže nemali doma odmerný valec, tak do obyčajného pohára vložili pravítko.“ Rovnako zdôrazňuje, že experimenty podporuje aj vedenie školy. „Projekty a aktivity sú na našej škole vítané a finančne zabezpečené, vďaka šikovnému vedeniu,“ dodáva.
Tomáš sa podelil o svoj projekt s názvom „Leť semienko leť“. V tomto projekte vyzval žiakov, aby skúmali dĺžku dráhy, ktorú musí prejsť semienko lipy, aby sa roztočilo. Taktiež ich zobral k rieke Jihlava, aby im ukázal aký je rozdiel medzi laminárnym a turbulentným prúdením vody. Tomáš vysvetlil, že počas dištančného vzdelávania sa žiakom pokusy často nepodaria na prvýkrát, respektíve sa mu nepodarí získať to, čo od nich vyžaduje.
Na druhej strane hovorí, že záujem u žiakov o podobné projekty je vysoký. Takmer všetky podnety prichádzajú od žiakov. „Napríklad raz ich zaujímalo, akou rýchlosťou letí rana z paintballovej pušky,“ hovorí. Podľa Tomáša je pre študentov najzaujímavejším aspektom na učení vonku práve jeho proces. Na otázku, prečo je pre neho učenie vonku a podobné experimenty efektívnymi odpovedá: „Keď študenti pochopia, ako jednoducho sa veličiny vytvárajú, tak neskôr pochopia aj náročnejšie javy.“
Viac o zážitkovom učení vonku sa dozviete v metodických listoch na www.huravon.sk. V listoch nájdete postupy, návody a inšpirácie na vyučovanie predmetov základných škôl ako slovenský jazyk, matematika, prírodoveda, vlastiveda a výtvarná výchova.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a tiež redaktorkou online magazínu Romano fórum. Spravuje sociálne siete mimovládnej organizácii Živica. Pochádza z malého mesta, kde organizuje výmeny oblečenia. Je spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venuje klimatickým a zvieracoprávnym témam. Knihomoľka, ktorá má záľubu v cestnej cyklistike.
