Epidémia koronavírusu zatvorila obchody a iné strediská, ktoré nám prinášali zábavu. Zisťujeme však, že viac ako sloboda nakupovať nám chýbajú vzťahy s ľuďmi a napĺňajúce aktivity. Ak začneme robiť zmysluplnú prácu, nebudeme potrebovať konzumom a radovánkami zapĺňať dieru v našom vnútri, hovorí publicista, vydavateľ a odborník na zodpovedné podnikanie Tomáš Hajzler. Sám s rodinou už roky skúša žiť plnohodnotný život v mieste bydliska, bez auta, bez supermarketu. Dá sa to?
Rozhovor, ktorý sme s vami vydali pred troma rokmi, bol najčítanejší zo všetkých článkov, ktoré sme kedy zverejnili. Hovorili ste v ňom o tom, že 9 z 10 ľudí reálne nežije život, ale len zarába na to, aby si mohli užiť víkendy a dovolenky. Asi sa s tým veľa ľudí stotožnilo, že?
Myslím si, že áno. Snažím sa o tom hovoriť už 10 rokov. Vtedy som sa tomu začal diviť a divil som sa tiež, že sa tomu nikto iný nediví. Postupne sa ku mne pridávali ďalší ľudia, podobne, ako keď Forrest Gump bežal Amerikou. Dnes je nás už viacero, ktorí sa divíme tomu, ako dnes pracujeme, že na prácu pozeráme ako na zamestnanie. Ja som pre toto zaviedol pojem hákovanie, to znamená, že nepracujeme preto, aby sme tvorili niečo zmysluplné a užitočné pre druhých, čo by nás napĺňalo, ale k práci pristupujeme ako k obžive, za ktorú si potom kupujeme veci alebo náhrady skutočného života. Keď sa započúvate do svojho vnútorného hlasu, tak zistíte, že to tak nie je v poriadku. Od pondelka do piatku byť niekde zatvorený, počas covidu pred obrazovkou v obývačke, a život žiť iba počas víkendu. To proste nie je v poriadku.
Vypočujte si tento rozhovor ako podcast, ktorý pre vás pripravujeme v spolupráci s Rádiom_FM:
Veľmi dôležitá príučka, ktorú nám v tomto smere dala korona je to, že kým pred epidémiou sme si mohli užiť aspoň cez ten víkend, dnes už nemôžeme ani to. Myslíte, že korona prinesie uvedomenie si toho, že náš doterajší život možno nebol nastavený úplne správne?
Na každom kroku vidíte, že pribúda domáceho násilia, vzrastá alkoholizmus, ja tu u nás na sídlisku vidím, ako pretekajú kontajnery na sklo fľašami od alkoholu. Počúvate o tom, ako sme prilepení k Netflixu a sociálnym sieťam a proste, že nám nie je dobre. Chýbajú nám ľudia. Nie som si ale istý, či sa dokážeme v tejto našej ťažobe vyznať. Preto je veľmi dôležité robiť veci, ako robíte vy, a teda pomenovávať to, čo sa deje. Najväčším darom súčasnej doby je to, že sme zatvorení doma, svet sa zastavil a tým sa mnoho vecí, ktoré normálne nie je vidno, zvýraznilo. Normálne nie je vidno, ako veľmi sme osamelí, ako pracujeme, ako považujeme radovánky za radosť, ako ničíme prírodu. Nie som si ale istý, že v tom strese, v ktorom dnes žijeme, keď doma pracujeme, zároveň sa snažíme starať o deti, variť, sledovať správy a proste sa snažíme nezblázniť, pochopíme, čo sa teraz deje. Čiže by som bol veľmi rád, keby interpretácií tejto situácie bolo čo najviac. Aby sme pochopili, čo nám korona odkrýva.
V rámci projektu Slušná firma školíte ľudí o tom, ako robiť zmysluplnú prácu. Nie je to dnes už taká generačná otázka, ktorá sa týka skôr tých starších, lebo tí to mali zaužívané ešte z deväťdesiatych rokov, kedy ten, kto viac pracoval a menej spal bol lepší? Nie sú v tomto mladí ľudia už iní? Že je pre nich dôležitejšie robiť niečo, čo má zmysel ako zarábať?
Dnes je to možno už aj klišé, že mladšia generácia ide za zmysluplnosťou. Jednoznačne to tak je. Ale je tam jedno veľké ale, a to je to, že žijeme v konzumnej spoločnosti a denne nás zasiahne 4 až 10-tisíc reklamných informácií, ktoré nám predávajú konzum ako zmysel nášho života a riešenie pre naše problémy. Sme teda neustále utvrdzovaní v tom, že na to, aby sme mohli byť, aby sme mohli žiť, tak musíme mať, musíme vlastniť. A na to, aby sme mohli vlastniť, musíme zarobiť, prípadne sa zadĺžiť a na ten dlh potom zarobiť. A keď chcete zarobiť a rozhliadnete sa na trhu práce, tak zistíte, že slušne platená práca je hlavne vo veľkých korporáciách alebo centralizovaných firmách, kam treba dochádzať alebo počas korony sedieť pred obrazovkou.
A problém s korporáciami je práve v tom, že tam nie je žiaden vyšší zmysel. Zmyslom korporácie alebo veľkej centralizovanej firmy je ťažba hodnoty pre akcionárov z miest, kde tá firma pôsobí. Je to tak už od stredoveku. Samozrejme je tam veľa korporátneho bla-bla ako vízia, misia, hodnoty a podobne, ale skutočný zmysel tam nie je. A navyše, škola dodnes funguje ako prípravka poslušných robotníkov alebo úradníkov, čo nám podľa mňa covid skvele nasvietil. Škola nás nepripravuje na tvorbu, ale na to, aby sme si našli zamestnanie. Sme tak chytení v pasci „krysího závodu“, kde túžime po určitých veciach, vieme, že si na ne musíme zarobiť a keď na ne chceme zarobiť, musíme niekam chodiť do zamestnania. V tomto vidím veľký problém a debata o tom, ako ho riešiť, je možno aj na desať rozhovorov, ale môžeme to skúsiť nejak premyslieť.
Možno niektorým ľuďom vyhovuje pozícia, v ktorej nemusia byť oni tými, ktorí rozhodujú alebo tvoria, ale len urobia to, čo sa po nich chce a urobia to najlepšie, ako vedia a energiu, ktorá im ostane, využijú na sebarealizáciu inde ako v práci.
Napríklad ja som rád, keď za mňa do veľkej miery rozhodujú iní a myslím si, že to platí aj pre vás aj pre väčšinu ľudí. Všetci máme určitú mieru rozhodnutí, ktoré veľmi radi prenecháme druhým. Ale je nezmysel deliť ľudí na čiernych a bielych, čiže tých, ktorí radi vykonávajú blbosti, ktoré padajú zvrchu a na tých, ktorí radi tvoria. Najpodstatnejšie čo sa práce týka totiž je, že človek je tvor tvorivý. To znamená, že potrebuje tvoriť. Čím menej tvorí, tým väčšiu prázdnotu, úzkosť pociťuje. A čím viac pociťujete takéto prázdno, tým viac idete do toho vonkajšieho sveta, snažíte sa kupovať veci, za ktoré vás druhí ocenia a o to väčšou obeťou konzumu ste. Keby sme dokázali hacknúť prácu, oslobodiť sa od zamestnania a miesto toho skutočne tvoriť, tak by sme sa zosúladili sami so sebou, nemali by sme v sebe už tú dieru, ktorú potrebujeme zaplniť novým autom, exotickou dovolenkou a tiež by sme lepšie zvládali tú terajšiu samotu.
V niektorom z rozhovorov ste spomínali, že jednou z hlavných príčin pocitu uväznenosti v zamestnaní u ľudí bol nedostatok slobody rozhodovať o tom, ako budú pracovať, kedy budú pracovať a tak ďalej. Korona z ničoho nič toto zásadne zmenila, mnohí ľudia dostali slobodu pracovať z domu podľa toho, ako im to vyhovuje a ukázalo sa, že strach manažérov z toho, že keď ľuďom tú slobodu dajú, tak budú prinášať horšie výsledky bol neopodstatnený. Práve naopak, podľa veľkých HR prieskumov začali ľudia pracovať efektívnejšie, podávať lepšie výkony a robiť menej chýb. Dostali sme teda od korony ďalšiu lekciu.
Príchod niečoho takého, čo nás na niekoľko rokov zatvorí do bytov, nemohol nikto očakávať. Už od jari počúvame o tom, že korporácie sa nechcú vrátiť k tomu, ako sa pracovalo predtým a ľuďom chcú ponechať väčšiu mieru slobody aj po skončení pandémie. Hovorím si, že skvelé, tak konečne sa to po desiatich rokoch niekam skokovo pohlo! To znamená, že pokiaľ by sme sa nepozerali na zmysluplnosť práce a zodpovedného podnikania, tak sme zažili vývojový skok.
Myslíte si, že nám to vydrží aj po pandémii?
Teraz máme skúsenosť s tým, že sa to dá. Že zamestnanci nie sú malé deti a vedia si život nastaviť tak, že dodávajú výsledky aj z obývačky alebo postele. Samozrejme, že sa v nás môže prebudiť nejaká malosť a strach a všetko si to zase pozveme do tých kancelárií, ale v biznise ide o zisk a ten na tomto môže veľmi ušetriť. Rozmýšľam, čo sa bude diať s tými všetkými kancelárskymi priestormi, ktorými sú veľkomestá našej planéty obstavané a stavajú sa stále ďalšie. Neviem si úplne predstaviť, čo iné tam bude, nakoľko sa stále viac stavajú na miestach, kde je hluk či špinavý vzduch.
Budúcnosť teda možno bude taká, že kancelárie síce používať budeme, ale vtedy, keď nám to vyhovuje a počas dňa si budeme môcť napríklad odbehnúť na tréning a zariadime si režim podľa seba.
Kiežby. Zatiaľ to vyzerá tak, že pokiaľ máte kanceláriu dimenzovanú na tisícku ľudí, tak zisťujete, že vám stačí miesto pre stovku. A čo s tým zvyškom? Veď to nemá zmysel teraz vykurovať, upratovať, zaberať tým ďalšiu plochu, materiál. Ekologicky je to nezmysel a korona nám to teraz ukázala.
Ďalšia vec, ktorú nám korona nasvietila, je to, že najlepšie sú platené práce, ktoré naša spoločnosť možno v zásade pre svoj chod nepotrebuje a naopak tie pozície, bez ktorých nedokážeme fungovať, sú často platené najhoršie. Čo očakávate? Poučíme sa? Oceníme ich v budúcnosti už lepšie?
Ja som opatrný s očakávaniami. Prajem si, aby nám došlo, že je tu kopa zamestnaní, bez ktorých sa chod našej spoločnosti položil. To sme mali možnosť teraz pozorovať, ako keby sme sedeli v prvom rade v divadle. Zdravotníci, učitelia, šoféri, poľnohospodári, predavači, energetici. Bez nich by sme boli v keli. Napríklad teraz je u nás v noci mínus 16 stupňov a predstavte si, že by sme otočili ventil a nič. Mali by sme zimu a nemali by sme vodu. Na druhú stranu, sú povolania, o ktorých sme v podstate nevedeli, ako rôzni marketéri, manažéri a podobne. A tie sú v porovnaní s tými podstatnými zamestnaniami oveľa lepšie honorované. Čiže čím je práca zbytočnejšia, tým lepšie je platená. Má to svoje dôvody, ale pokiaľ by sa nám toto podarilo zmeniť tak, aby to bolo spravodlivejšie, išiel by som oslavovať. Ale bohvie, ako to dopadne.
V tých takzvaných bullshit joboch je plat vyšší preto, lebo nakoľko ľuďom nedávajú taký pocit naplnenia, je potrebné ich v podstate uplatiť, aby ten výkon podávali?
Je to jeden z dôvodov. Učiteľa, zdravotníka alebo farmára veľa ľudí robí preto, že tá práca je nádherná, že ju nemôžete nemilovať, keď to máte v sebe. Tým pádom nemáte takú potrebu ocenenia. Na druhú stranu mi ukážte niekoho, kto by dobrovoľne za pár šupiek išiel robiť napríklad exekútora. To by musel byť vnútorne presvedčený, že ide za nejakým zlým dlžníkom. Čiže moje obrovské prianie je, aby sme sa v tomto z korony poučili. Ak by sa nám to podarilo, naša spoločnosť by sa veľmi posunula.
Ďalšia vec je v tom, čo sme už spomínali, že keby viacerí ľudia robili prácu, ktorá im dáva pocit naplnenia, tak by sme sa oslobodili od konzumu, ktorým zapĺňame našu vnútornú prázdnotu.
Lenže sa treba vždy opýtať, v koho záujme to je. V mojom aj vašom určite áno, ale je to aj v záujme riaditeľov korporácii alebo riaditeľov Zemegule, ako ich ja rád volám? To veru nie. Čím viac by sme začali tvoriť, tým menej náchylní by sme boli konzumovať, tým viac sa začal tento systém postavený na spotrebe rúcať a museli by sme vymyslieť nový. To tak či tak budeme musieť urobiť, lebo covid je v podstate taká srandovná kríza v porovnaní s tým, čo sa na nás valí po ňom a ako inak by pandémia mohla vyzerať.
Je to taká soft verzia na úvod, aby sme to vyskúšali.
No, je to naozaj dar.
Sám ste pracovali v korporácii na pozícii, ktorá vám neprinášala pocit naplnenia, až kým ste nevyhoreli a nezačali rozmýšľať nad tým, čo by vám zmysel dávalo. Dnes o tom školíte iných ľudí. Čo im radíte? Ako ten pocit naplnenia nájsť? Je určite veľa ľudí, ktorí odpoveď na toto jednoducho nemajú. Nevedia, čo by im ten pocit prinieslo. Nerobia napríklad učiteľov, lebo to tak jednoducho necítia a nie preto, že pozícia učiteľa je zle zaplatená.
Podobne, ako sme odpojení od tvorby v práci, tak sme odpojení sami od seba, od našich emócií. Emócie sú ako kontrolky v aute, ktoré nám hovoria, v akom stave to auto máme – koľko máme paliva, čo treba doplniť. Je veľa ciest, ako objaviť to, čo vás napĺňa, ale najdôležitejšie je začať počúvať svoje vnútro, svoju dušu. Pretože duša nám to neustále hovorí, lenže ako žijeme vo výkonovej spoločnosti, stále niečo produkujeme, aj počas korony ideme na plný výkon, tak ten vnútorný hlas nepočujeme.
Ak by som mal niekomu radiť, tak by som povedal, že je potrebné začať počúvať svoj vnútorný hlas. To sa robí najlepšie tak, že sa človek dostane do ticha buď sám pomocou meditácie alebo ho doňho dostane niečo zvonku cez chorobu alebo nehodu. Aj ja som dlho moje telo nepočúval, až som musel ísť k doktorovi. Tiež je podľa mňa dôležité nebáť sa ísť do nových projektov s novými ľuďmi, v nových situáciách. Dostať do svojho života to, čo ja volám tešostrach. Nesedieť stále len v tom svojom pohodlíčku. V novej situácii je duša hlasnejšia, buď sa teší alebo plače.
Niektorí ľudia v sebe možno počujú, cítia, čo by ich napĺňalo, ale opustiť vychodené koľaje vyžaduje určitú dávku odvahy. Čo vo vašom prípade zavážilo, že ste našli dostatok odvahy svoj život zmeniť?
Úplne jednoducho to bol kamarát, ktorý ma do korporácie už nepustil. Odišiel som z práce, so vtedajšou priateľkou sme vyrazili na polročnú cestu po Južnej Amerike a keď sme sa vrátili, chcel som sa do korporátu vrátiť, ale ten kamarát mi to už nedovolil. Tak som skúšal rôzne veci cez pokus-omyl, počúval som svoje pocity a postupne to našiel. Trvalo mi to ale sedem-osem rokov, takže sa zdráham dávať sám seba ako príklad.
Spomínali ste, že dnes školy vychovávajú zamestnancov a nie kreatívcov. Ako by mohli pomôcť deťom nájsť to, v čom sú dobré, čo by ich napĺňalo?
Žijeme v konzumnej spoločnosti veľkých centralizovaných firiem, kde je zadaním pre školy produkovať pre nich zamestnancov. Čiže niečo sa bude musieť zmeniť hore. Veľkou nádejou ale pre mňa je, že zmena postupne už zdola prichádza. Vzniká mnoho parádnych škôl. Najväčšou nádejou pre mňa sú takzvané demokratické školy ako Sudbury alebo Summerhill. Tam deti nemajú pevné osnovy či rozvrh. Majú povinnosť tam len prísť v určitom časovom rozmedzí a môžu si robiť čo chcú, ale nesmú obmedziť alebo ohroziť druhých. Tieto školy vznikli už v 60. rokoch v USA, majú mraky absolventov a tam by som hľadal inšpiráciu. Ak by sme chceli vychovávať ľudí, ktorí vedia žiť, dokážu sa vysporiadať s neustále sa meniacim prostredím, nenaháňajú radovánky, ale žijú radostný život, tak toto je inšpirácia. Je to ale o tom zadaní. Ak je vašou úlohou za deväť rokov vyprodukovať robotníkov, tak si to tak nastavíte. Ak si dáte zadanie, že chcete deťom pomôcť sa vyvíjať a objaviť ich talent, tak ten systém bude úplne iný.
V mnohých prípadoch mohol byť odchod zo škôl domov kvôli korone vnímaný aj ako ochutnávka slobody vo vzdelávaní, kedy sa mohli žiaci ponoriť do tém, ktoré ich zaujímajú, ale ukázalo sa, že to bol asi príliš veľký skok, aby to žiaci uniesli a všetci sa skôr tešia na návrat do škôl. Zmena by teda asi mala prichádzať skôr postupne?
Určite, ale ja si zároveň myslím, že na to, aby vzdelávanie prebiehalo prirodzene, tak tie decká musia byť súčasťou nejakej vekovo rôznorodej skupiny. Musia byť s ostatnými ľuďmi a nielen pred obrazovkami. Ja vlastne ani neviem, čo nám tento korona experiment dal. Myslím, že nám rodičom dal možnosť vidieť, aké nezmysly sa deti v škole učia a umožnil nám vidieť, že deti robia len to, čo je povinné a všetko ostatné by radšej nerobili, lebo to nie je povinné. No a my sme pred koronou dosť limitovali čas, ktorý deti mohli tráviť pred obrazovkou. Teraz mám však pocit, že to už nikto nerieši. Tie deti nič iné ako obrazovky ani nemajú. Som zvedavý, ako vyhodnotíme túto skúsenosť. Ale nemyslím si, že prechodom pred obrazovky sme prešli aj ku slobode vo vzdelávaní.
Aj ja som počula o príbehoch, kedy sa učitelia striedajúci sa v triede zmenili len za učiteľov, ktorí sa striedajú na obrazovke a ďalej sa pokračovalo v klasickom rozvrhu, pričom sa deti pomaly nemali čas ísť ani vycikať.
Musím povedať, že tak, ako kritik jedla kritizuje jedlo z lásky k jedlu, tak ja kritizujem systém, lebo by som si prial, aby sa zmenil. Čo v žiadnom prípade nekritizujem, ale naopak obdivujem, sú učitelia a riaditelia, ktorí sa zo dňa na deň museli tejto situácii nejak prispôsobiť, tiež tie decká a ich rodičov. Vlastne nás všetkých obdivujem. Čo si myslím, že je zlé, je to, že produkujeme poslušných zamestnancov miesto toho, aby sme deťom pomohli nájsť ich talent, schopnosť komunikovať, reagovať na zmenu, viesť ľudí.
Jedna z vecí, ktorú nám covid nádherne nasvietil je obrovská potreba líderstva. Ako veľmi potrebujeme človeka, ktorý by povedal, že situácia je takáto, teraz na to pôjdeme takto a zvládneme to. Neviem presne, aká je situácia na Slovensku, ale u nás je to hrôza. Potom sa vôbec nečudujem, aká obrovská je tu nedôvera voči vláde. Ak máme možnosť niekde pozorovať, ako veľmi potrebujeme lídrov, ktorí vedia komunikovať, tak je to na našej vláde. Ak sa ale náhodou občas objaví niekto, kto to zvláda a vie dobre odkomunikovať, tak vidíte, ako si ľudia vydýchnu, prestanú sa báť a vedia, že to je ono.
Musí to byť prirodzené. Na Slovensku máme negatívne, ale našťastie aj pozitívne príklady. Pekne sa to ukazuje v prieskumoch dôveryhodnosti, v ktorých vedú tí, ktorí vedia jasne a dôveryhodne vystupovať.
Ja samozrejme vzhliadam k vašej prezidentke, asi podobne ako väčšina našincov, tiež aj k novozélandskej premiérke Jacinde Ardern. To je ukážka líderstva a komunikácie. Tam máme možnosť vidieť, ako by sa to malo robiť. Prial by som si, aby toho bolo viac.
Rozprávame sa o korone a poučeniach, ktoré by sme si z tejto krízy mohli zobrať. Vy sa venujete aj hľadaniu odpovedí na to, čo v živote skutočne potrebujeme. V akom smere nám korona prekopala tieto hodnoty?
Ako sme už hovorili, väčšina z nás cítia nejakú ťažobu. Je nás ale aj mnoho, ktorí sa cítime v zásade dobre. V mojej rodine sa toho až tak veľa nezmenilo. Čiže je tu nejaká ťažoba, ale nie som si istý, či ju vieme interpretovať. Nie som si istý, či si uvedomujeme, ako veľmi sme si pomýlili radovánky s radosťou. Ten dopamínový rajc, “kofeín” z toho, že čím viac, tým lepšie. Rýchlo hore, rýchlo dole a je to veľmi závislostné. Reklamy nám neustále hovoria, že toto je podstata nášho života. Viac radovánok, viac pohodlia. Kupuj, lebo keď nekupuješ, tak si niečo menej.
Môžem hovoriť len za seba, napríklad o tom, že vďaka tomu, že sme zatvorení doma, tak som si našiel čas na veci, ktorým som sa predtým nemohol venovať. Napríklad som objavil fermentáciu, spracujem tak úplne všetko. Je to nádherná, šťavnatá práca. Tiež záhrada. V živote som toľko nezáhradkárčil ako teraz. Už včera som si vysadil prvé rastlinky. Ďalšia skutočná, napĺňajúca, užitočná práca. Tiež stále niečo pečieme. Robila to tak moja babka aj dedko, my na to teraz nadväzujeme. Pečieme rožky, chlieb, koláče. Od kamarátov z potravinárskych firiem počúvam, že predávajú viac napríklad múky a droždia. Ak by sme tomu začali venovať viac času, viac tvoriť, mohli by sme pocítiť skutočnú radosť, ktorá pramení z toho, že tvoríme užitočné a zmysluplné veci s ľuďmi, ktorí sú nám blízki. Tak isto mám pocit, že strašne veľa ľudí chodí do prírody. To sú davy. A to je ďalšia vec, ktorú si teraz môžeme uvedomiť – ako veľmi potrebujeme prírodu, aby sme boli v pohode. To je niečo, čo si nekúpime v supermarkete.
Ja som tú otázku myslela tak, že dnes sa niektorí ľudia búria proti opatreniam, ale asi nie práve preto, že si nemôžu kúpiť dvadsiaty pár topánok, ale preto, že nemôžu pestovať to, čo sa ukazuje ako dôležité pre život, a to sú vzťahy s ľuďmi.
Človek si uvedomí, čo je dôležité, až keď o to príde. Prišli sme o veľmi veľa slobôd. Najhoršie sú napríklad vzťahy prarodičia a deti, kde je strach, aby sa nenakazili. Mám vo svojom okolí ľudí, ktorí už rok nevideli svojich starých rodičov a to musí byť strašné, najmä keď môžete kedykoľvek odísť. Je to veľmi silné uvedomenie si toho, ako cenné niektoré veci sú a ako podstatné sú pre našu radosť. Oveľa obyčajnejšie veci, než to, čo si kupujeme v obchode.
Vy už dlhodobo hľadáte cesty, ako žiť nekonzumný život a rozhodli ste sa svoje zistenia vydať aj v knihe Dobrý život v tieni konzumnej spoločnosti. Prečo práve kniha?
Už pred rokmi som zistil, že písanie je moja psychoterapia, ktorú od minulej jari samozrejme potrebujem viac ako kedykoľvek predtým (smiech). Považujem sa za citlivého človeka a preto ma niektoré veci, ktoré v spoločnosti vidím, bolia. Keď vidím zničenú prírodu, nespravodlivosť, chudobu, tak sa snažím hľadať riešenie. A povedal by som, že základom riešení je lokálnosť. Že začneme znovu žiť tam, kde bývame. Ja si to pamätám z detstva, vyrastal som v Malom Meste a väčšina nášho života sa odohrávala tam. Dnes žijem v štvrti, kde sa prespáva. Počas korony je to trochu iné, ale inak sú tie byty od pondelka do piatku prázdne. Sú tu len matky na materskej dovolenke.
Čím viac to takto je, tým viac sú si ľudia cudzí, nenadväzujú väzby. Čím viac cudzí sú si ľudia, tým menej si dokážu pomáhať, o to viac musia zarábať a tým viac musia niekam odchádzať za prácou. Tak sa udržujeme v kolobehu konzumu, ktorý likviduje ako našu dušu, tak prírodu. Keď som na toto pred rokmi prišiel, povedali sme si, že skúsime žiť tam, kde bývame. Presťahovali sme sa za školou našich detí a žijeme po starom. Susedia sú naši blízki ľudia, pre deti sú tety a strýčkovia. Pracujeme doma, jedlo si zháňame miestne, žijeme bez auta a robíme kopec vecí tak, ako to pred 30 rokmi bolo ešte bežné. V knihe som si dal za úlohu skúsiť zistiť, či je dobrý život, ako ho nazval Aristoteles, teda život, ktorý nie je postavený na radovánkach, ešte vôbec možný. V druhej časti sa snažím popísať tiene modernej konzumnej spoločnosti, ktoré sú vlastne prekážkami na ceste k dobrému životu. Verím tomu, že keď na niektoré veci posvietime, tak zrazu ich tieň zmizne a dobrý život dostane priestor.
Odoberajte náš podcast na podcastových platformách:
Máte deti a žijete bez auta. To je pre mnohých niečo nepredstaviteľné a práve narodenie dieťaťa je v mnohých rodinách dôvod, pre ktorý si auto kupujú. Ako to zvládate?
Podstatný je kontext – my sme veľa rokov auto mali a predali sme ho, keď naše deti mali osem a trinásť rokov. Tiež žijeme na mieste s perfektnou mhd a keďže žijeme tam, kde bývame, tak všade chodíme pešo, na bicykli či kolobežke. Keď sme to auto mali, tak sme ho používali veľmi málo, ale všetka starostlivosť o neho padala na mňa, pričom ja nerád šoférujem a nerád riešim tieto veci. Povedali sme si, že to skúsime a auto predáme a ak by to bolo zlé, tak si kúpime nové. Zistili sme, že nám nechýba. Samozrejme, že je párkrát do roka situácia, kedy mnou baby trasú, že teraz by sme to auto fakt potrebovali, ale to je veľmi výnimočné. Problém je sa dostať hlavne do menších obcí, kde tá verejná doprava upadá. Linky sa rušia, lebo o ne nie je záujem. K mojim rodičom by som musel ísť 15 kilometrov pešo dokopca. Každopádne mi po predaji auta celkom odľahlo, zbavil som sa veľa povinností.
Na blogu ste prirovnali návštevu supermarketu k Dalajlámovemu výroku, že sa chodí pozerať do supermarketu na všetko, čo nepotrebuje. Ako dnes takto viete nakŕmiť rodinu?
Pekne ste povedala, že to nepotrebujeme. Občas ale zatúžime do supermarketu ísť a kúpime si tam nejakú „prasárnu“, to sa nám teraz stáva, priznávam. Inak sme ale so susedmi založili komunitou podporované poľnohospodárstvo, kedy odoberáme jedlo priamo od pestovateľov a spracovateľov. Potom sme založili družstevný obchod Obživa, odkiaľ máme všetky suché potraviny. Máme záhradu, rodičia majú záhradu, takže veľa pestujeme a tiež si jedlo vymieňame. My si teda zháňame skutočné jedlo, nie priemyselne spracované potraviny. Nie je vôbec sranda to nastaviť, ale akonáhle sa vám to podarí, tak to ide a dostane vás to ku skutočnému jedlu, jete zdravšie, podporujete skutočných ľudí, peniaze ostávajú doma a prepojí vás to lepšie s ľuďmi aj so samými sebou a prírodou. Zrazu si uvedomíte, že na jar sú určité veci a v lete zas iné. A keď toho je veľa, tak sa to zavára, suší, mrazí, takže je s tým spojenej kopec tvorivej, užitočnej práce s ľuďmi, ktorých máte radi. Je to teda úplne nový mindset.
Každého sa pýtam na to, ako vidí budúcnosť, či sa poučíme z krízy alebo nie. Jeden z trendov, ktorý ste odštartovali aj vy tým, že ste vydali knihu od blogerky Bei Johnson, je život bez odpadu, čo je dnes už pomaly úplný mainstream. Myslíte teda, že postupne nám začína dochádzať, ako žiť inak?
Ja vôbec neviem. Vidím trendy jedným smerom aj opačným. Mojou veľkou nádejou je to, čo ste povedali aj vy – vidím okolo seba stále viac prebúdzajúcich sa ľudí a covid to veľmi urýchlil. Napríklad tá bezobalová revolúcia v československu je absolútny fenomén. Bezobalové obchody okrem toho, že sa v nich nepoužívajú sáčky zastávajú aj miesto spájania ľudí a tvorby komunity. Tvorí sa tu sociálny kapitál, čo nám pomáha fungovať spoločne, a to je pre mňa obrovská nádej. Tiež nádej vidím v vzťahu rodičov k deťom, že je tu stále viac rodičov, ktorí sa snažia svoje deti rešpektovať a učia ich rešpektu k druhým. Tiež, že nám pomaly dochádza klimatická zmena.
Vieme, že pokiaľ sa má niečo zmeniť, tak musíme zatlačiť na riaditeľa Zemegule a ja verím, že akonáhle sa bude dať ísť do ulíc, tak tam opäť pôjdeme. Na druhú stranu je ale kopec trendov, ktoré nás stále vedú k deštrukcii. Bol by som rád, keby sme využili covid na to, že ich je zrazu vidieť. Keď ich uvidíme, tak žiaden súdny človek nebude ochotný ich tolerovať. Pohár je teda vždy poloprázdny alebo poloplný, záleží od uhla pohľadu. Hlavne si treba udržať príčetnosť.
Svet budúcnosti – podcastová séria je podporený z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.
Podcast si môžete vypočuť aj vďaka spolupráci s Rádiom_FM.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
