Opatrenia, ktorých cieľom je obmedziť šírenie koronavírusu nás obrali o mnohé slobody. Niektorých to zasiahlo silnejšie ako iných – v závislosti od životnej situácie, veku, zázemia či spoločenského života. Rado Sloboda vedie slovenskú Amnesty International a hovorí, že obmedzenie ľudských práv v čase krízy je možné, ale musí byť dočasné a odôvodnené. Čo môžeme urobiť pre to, aby sme v ďalších krízach, ktoré prídu po korone, o tak veľkú časť slobôd neprišli?
Už niekoľko mesiacov žijeme v núdzovom stave, čo sme desiatky rokov nezažili. Aké to pre teba je, cítiš sa slobodný?
Ja, a predpokladám, že ani ty, sme nič podobné nezažili. Niečo podobné si možno zažili niektorí starší ľudia, ale určite nie v takejto podobe, ktorá je bezpochyby bezprecedentná. Musím povedať, že osobne sa stále cítim slobodný, ale to je ovplyvnené mnohými faktormi, ktoré treba zdôrazniť. Globálna pandémia u mnohých zasiahla napríklad prácu, súkromný život, kontakty s priateľmi a tak ďalej, no musím povedať, a snáď to vyznie neutrálne, že vzhľadom na môj pomerne málo spoločenský život pred pandémiou ma tieto zmeny nejako zásadne nezasiahli. Dokonca musím priznať, že mi toto obmedzenie sociálnych kontaktov celkom vyhovuje. Tým nechcem znevažovať váhu pandémie, ale čisto z osobného hľadiska mi to neprekáža. Mám stabilnú prácu, nenachádzam sa v zložitých situáciách napríklad zo socioekonomického hľadiska alebo spolužitia v jednej domácnosti s násilným človekom. Za seba hovorím, že moja sloboda či už pocitovo alebo reálne zásadne zmenená nebola. Vzhľadom na moju prácu alebo spoločenský diskurz o ľudských právach a slobodách obmedzenia samozrejme evidujem, ale osobne sa ma veľmi nedotkli.
Vypočujte si tento rozhovor ako podcast, ktorý pre vás pripravujeme v spolupráci s Rádiom_FM:
Mnohí ľudia obmedzenia v slobodách v záujme zabezpečenia toho, že sa nenakazíme koronavírusom, vnímajú ako zásah do slobody, cítia sa neslobodne. Myslíš si, že je to správny postoj, mali by túto ochranu vnímať ako obmedzenie ich slobody?
Áno, myslím si, že v tom užšom slova zmysle je to určite obmedzenie slobody aj širších ľudských práv. Sloboda ako taká je široký pojem, v ktorom môžeme nájsť všeličo. Ľudské práva nejakým spôsobom či už slobodu alebo rovnosť artikulujú do konkrétnejších povinností či už vlád voči ľuďom alebo aj iných aktérov v týchto vzťahoch. Väčšina vlád sa zaviazala, že ich bude chrániť, garantovať a rozvíjať, a z tohto hľadiska si myslím, že drvivá väčšina opatrení, ktoré sú spojené s pandémiou, sú obmedzením ľudských práv. Otázkou však je, do akej miery sú dané obmedzenia nevyhnutné. Ďalšia otázka súvisí s mojou predchádzajúcou odpoveďou, že na každého opatrenia dopadajú inak.
Podmienky, v ktorých žijeme sú rozličné, to znamená, že ak je niekoho živobytie založené na činnosti, ktorá je dnes razantne obmedzená, tak je samozrejmé, že bude plným právom frustrovaný a nespokojný so súčasným stavom. V médiách sa dozvedáme, že na jednej strane niekto nemôže vykonávať danú činnosť, na druhej strane je tu stále časť ľudí, ktorí sa nedostávajú k podpore zo strany štátu. Tieto ekonomické opatrenia nie sú doménou Amnesty International, takže ich uvádzam len ako príklad. V týchto prípadoch môžu byť obmedzenia vnímané ako príliš veľké. Rovnako vidíme veľkú rôznorodosť v tom, aké sú jednotlivé obmedzenia vo svete. Niektoré sú si veľmi podobné, všade sa však líšia v detailoch. Dnes si vieme tieto informácie dohľadať a porovnať, a tak vznikajú diskusie. Úplne rozumiem hnevu, frustrácii a nespokojnosti, ktoré tu vznikajú. Ovplyvňuje ich nielen ten ekonomický aspekt, ktorý som spomínal, ale napríklad aj to, či človek žije v chudobnej komunite či oblasti na Slovensku, alebo či človek patrí do zraniteľnej skupiny, ktorá potrebuje špecifický typ podpory. Pandémia neprišla do sveta, kde sú všetci slobodní a rovní v plnej miere, ale naopak prišla do sveta, kde je množstvo nerovností, a tie len zvýraznila a prehĺbila.
Niektorí ľudia to dotiahli až do takého extrému, že napríklad certifikát o testovaní prirovnávali k židovským symbolom z obdobia holokaustu. Nezabúdame na skúsenosť s ozajstnou neslobodou?
Samozrejme, že naša historická pamäť a to, čo sme zažili, na akej úrovni je spracovaná vo vzdelávaní, v literatúre, v médiách alebo v našich osobných životoch, ovplyvňuje našu reakciu na to, čo sa dnes deje. Príklad, ktorý si spomenula nie je pre mňa osobne originálny, je prvoplánový a do istej miery smutný. Zároveň ale pre mňa spadá do sféry nejakého typu gesta vo verejnom diskurze. Samozrejme je nezmysel prirovnávať našu súčasnú situáciu ku holokaustu. Ale nakoniec vo verejnom diskurze je podobných nezmyslov veľmi veľa. Takže toto osobne pre mňa nie je natoľko závažné, aby som to riešil povedzme nejakým obmedzením. Urobili to v rámci slobody prejavu. Otázku historickej pamäte riešime snáď odkedy je Slovenská republika samostatná. Neviem, či niekedy dospejeme k nejakému konsenzusu, skôr nie. Možno si na to musíme zvyknúť. Doba, v ktorej sme si mysleli, že tu bude nejaký jeden smer, ktorý bude relatívne priateľský a na ktorom sa všetci zhodneme, je dávno preč, ak tu vôbec niekedy bola.
Otázku som skôr myslela v rovine osobného pocitu. Myslím si, že je reálne veľa ľudí, ktorí sa v skutočnosti nemajú až tak zle. Samozrejme mnoho ľudí zažilo stratu svojich blízkych alebo má finančné problémy, ale keď sa pozrieme do histórie, tak sme predsa prežili už aj horšie udalosti.
Jasné, určite nemožno porovnať to, čo sa deje dnes, napríklad s druhou svetovou vojnou. Kto vlastne je ale schopný toto porovnanie spraviť korektne? Tí ľudia asi nezažili druhú svetovú vojnu, takže pracujú tiež len s faktami, príbehmi a naratívmi, ktoré im boli odovzdané a asi sa s danou situáciou stotožnili. Je tu pre mňa ťažké nájsť nejaký spájací prvok, lebo ľudské skúseností sú naozaj rôzne. Mám pocit, že s ľuďmi, ktorí spravili toto prirovnanie, by som si asi nemal čo povedať, ale takisto majú za sebou úplne iný príbeh, ako mám ja alebo ty.
Spomínal si, že veľmi zásadnou otázkou v obmedzovaní našich základných práv a slobôd je to, do akej miery sú obmedzenia nutné. Čo je podľa teba cena, ktorú by sme mali byť ochotní zaplatiť za našu slobodu? Kde nájsť balans medzi tým, že sa snažíme chrániť druhých, ale zároveň prichádzame o možnosť chodiť do práce, chodiť do školy, nakupovať?
To je ťažká otázka. Z hľadiska mojej práce v Amnesty International sú našou hlavnou témou ľudské práva zakotvené v medzinárodnom práve. Vieme, že sú situácie, v ktorých je možné ľudské práva obmedziť. Dnešnú situáciu z viacerých hľadísk môžeme za takú situáciu považovať. Samozrejme, aby sme ľudské práva mohli obmedziť, musia byť splnené pomerne prísne kritéria, pričom každý štát by mal dôsledne vyhodnotiť, či tie kritéria naozaj platia. Či je to dané obmedzenie nevyhnutné. Od štátov sa očakáva, že ak niekto v spoločnosti má kapacitu poriadne zanalyzovať problém, ktorému čelíme a ktorý má dostatočné zdroje prijať rozličné typy opatrení, tak sú to práve oni a všetky inštitúcie, ktoré ich tvoria. Okrem týchto nevyhnutností sú tam ďalšie kritéria ako to, že obmedzenie by malo byť časovo obmedzené. Znamená to, že pandémia síce trvá už viac ako rok (samozrejme to závisí od toho, v ktorej časti sveta sa nachádzame), ale zároveň vieme, že to nebude trvať večne.
Čiže nie všetky opatrenia sú nevyhnutné počas celého obdobia a taktiež je dôležité, či vláda rozlišuje to, kedy je tvrdšie opatrenie nevyhnutné. Takýchto kritérií je ešte niekoľko. Čo tým chcem povedať je, že existuje základný rámec, ako by sa mali štáty správať v súvislosti sloboda verzus globálna pandémia alebo ľudské práva verzus verejné zdravie a bezpečnosť. Do týchto rámcov by mali krajiny spadať, pretože sa dobrovoľne zaviazali k tomu, že budú ľudské práva chrániť. Vidíme, že nie vždy je to tak a mnohokrát počas pandémie sa zdokumentovali prípady, keď boli práva porušené. Samozrejme niekedy sa dočkáme reflexie zo strany vlády, ale v mnohých prípadoch si budeme musieť počkať aj na súdne rozhodnutia, či už súdov na Slovensku alebo aj možno v ďalšej fáze na medzinárodných súdoch.
A čo tá cena?
Podľa mňa aj samotná cena je rôzna v závislosti od toho, s kým sa o tom rozprávame – kde sa ten človek nachádza, v akom prostredí žije, s kým žije a tak ďalej. Myslím si, že práve zraniteľné skupiny, ktoré sa môžu ľahšie nakaziť, majú ťažší priebeh ochorenia, alebo na nich majú opatrenia tvrdší dopad, platia oveľa vyššiu cenu ako napríklad ja. Keby som si zobral všetky opatrenia, ktoré na Slovensku zatiaľ prebehli, tak moja cena za slobodu, ktorá mi bola nejakým spôsobom vzatá alebo dočasne obmedzená, je nízka. No ak sa bavíme o zraniteľných skupinách, ich cena je naozaj mnohokrát vyššia, či už ide o život v prípade ochorenia alebo sa človek dostane do situácie, keď nemá peniaze na základné životné potreby. To znamená, že v týchto prípadoch je cena omnoho vyššia a jednoducho títo ľudia nemajú silu sa brániť. Pri týchto situáciách sa očakáva, že Slovensko bude myslieť na to, že tieto zraniteľné skupiny potrebujú špeciálny typ podpory, ale nie preto, že by chceli niečo viac, ale preto, že oni už boli aj pred pandémiou v mnohých ohľadoch za takzvaným stredným prúdom spoločnosti.
Ktoré skupiny obyvateľstva pocítili krízu z hľadiska ľudských práv najviac?
Spomeniem ich niekoľko no nebude to v podobe nejakého rebríčku. Jednou zo skupín sú starší ľudia, seniori. Veľkou skupinou, o ktorej už dlho hovorí celé Slovensko, sú aj deti v školách na rôznych stupňoch. Pandémia postihla všetky deti bez rozdielu, možno s malými výnimkami. Špecifickou skupinou, na ktorú mala pandémia najväčší dopad, sú samozrejme deti z chudobnejších komunít či už geograficky alebo etnických menšín na Slovensku, rómske deti. Pri vzdelávaní a pri rómskych deťoch vidíme, že pandémia nespôsobila problém nerovného prístupu ku vzdelávaniu, pandémia ho len prehĺbila. Už predtým časť rómskych detí navštevovala segregované školy, ktoré majú hlboký a devastačný dopad na ich budúcnosť.
Ďalšou zasiahnutou skupinou sú prevažne ženy a dievčatá, ktoré čelia nejakej forme domáceho násilia. To znamená, že pandémia ich mnohokrát prinútila zostať v jednom priestore, domácnosti s daným človekom. Na Slovensku sú stále obmedzené možnosti podpory pre ženy a dievčatá, ktoré zažívajú násilie a potrebujú sa obrátiť na pomoc. Už pred pandémiou bol problém dostať sa k pomoci a teraz sa to ešte prehĺbilo. Pokiaľ viem, tak vláda Slovenskej republiky prípadne ministerstvá, ktoré majú v tomto kompetenciu, nepodnikli žiadne zásadné kroky na zlepšenie. Samozrejme, boli vo väčšej miere propagované podporné telefonické linky, čo je fajn, ale nejaká zásadnejšia pomoc v tejto oblasti neprišla. Takisto špecifické skupiny v tejto oblasti môžu byť a sú ľudia, ktorí sú súčasťou LGBTI komunity. Tu treba hľadať zraniteľnosť v tom, že zraniteľní boli aj pred pandémiou. V niektorých prípadoch potrebujú vyhľadať istý druh pomoci, ktorá bola nedostatočná už aj pred pandémiou, pričom ešte komplikovanejšie to je počas pandémie.
A ako si vnímal vojenské stráženie rómskych osád s koronavírusom?
Jediná časť občanov a občianok, ktorí boli karantenizovaní veľmi represívnym, dramatickým, či dokonca až filmovým spôsobom s príletom premiéra helikoptérou, boli Rómovia a Rómky, ich komunity alebo neformálne sídla, takzvané osady. Musím poznamenať, že aj napriek tomu, že to bolo veľakrát vysvetlené zo strany premiéra alebo iných kompetentných ľudí, pochybnosti ostávajú pomerne veľké. V plošných karanténach sme videli veľa ľudskoprávnych problémov a môžeme si klásť otázku, či bolo naozaj nevyhnutné robiť to takýmto spôsobom, pričom v iných častiach Slovenska sme mohli pozorovať, že na väčšinovom obyvateľstve to nebolo nutné, aj keď bola miera nákazy na ulici alebo štvrti bola podobná alebo dokonca vyššia. Samozrejme to vyvoláva veľa otázok. My sme to detailnejšie spracovali aj v správe s názvom Dohľad a disciplinácia počas pandémie, v ktorej boli okrem Slovenska zastúpené aj iné krajiny. V správe sme sa zaoberali prístupom nielen k etnickým skupinám, ale aj k cudzincom a utečencom.
Keď sa bavíme o takýchto zásahoch, tak naozaj môžeme hovoriť o veľkých obavách z inštitucionálneho rasizmu čo je teda rasizmus, ktorý je prerastený v štruktúrach spoločnosti a štátu. Myslím si, že na Slovensku by sa veľmi veľa ľudí zhodlo na tom, že niečo také tu máme a netýka sa to len pandémie. Inak, k zraniteľným skupinám by som ešte spomenul ľudí, ktorí sú v rôznom pracovnom vzťahu s veľkým priemyslom, alebo aj v nejakých podporných segmentoch a službách, ktoré nemôžu pracovať z home officu. Tieto skupiny sú na Slovensku nechránené a ich postavenie je sťažené pandemickou situáciou. Predstav si, že robíš na smeny, máš nízke ohodnotenie a namiesto toho, aby si zamestnávateľ splnil povinnosť a dal ti na každý deň čisté rúško, tak možno dostaneš jedno jednorazové rúško na týždeň. Takýchto prípadov je na Slovensku viacero. Vo veľkej miere sú teda zastihnutí aj pracujúci ľudia.
Hovoríme veľa o takých tých tvrdých, očividných dopadoch pandémie na naše práva, ale je vidno aj dopady, ktoré sú takpovediac ťažšie viditeľné, napríklad právo človeka na ľudskú dôstojnosť. senioroch alebo marginalizovaných skupinách sa aspoň spočiatku epidémie hovorilo možno trochu neúctivo v zmysle, že oni sú tu na obťaž a aby sme ich mohli zachrániť, sa my musíme obmedzovať. Vnímaš to takto aj ty, že táto komunikácia nebola úplne dobre nastavená?
Dôstojnosť je určite dôležitá a zároveň je to jeden z pojmov, ktoré sa nachádzajú aj v ľudskoprávnom diskurze. Zároveň je dôstojnosť jeden z najťažšie definovateľných pojmov. ie je dôvod seniorov a seniorky vnímať ako príťaž. Nakoniec disponujú všetkými ľudskými právami a slobodami, ktoré máme všetci. V spoločnostiach často trpia skupiny s menšou mocou, no a samozrejme, že v našej spoločnosti seniori a seniorky veľkou mocou nedisponujú. To platí aj pre iné spomínané skupiny. Pandémia postihla celú spoločnosť, no niektorých ľudí sa dotkla viac a práve o tých sa musíme postarať, pretože aspoň ja mám pocit, že je to naša spoločenská zodpovednosť. Čo sa týka komunikácie, tak tá je samozrejme spätá s mnohými trendmi, ktoré dnes sú, ako napríklad sociálne siete, na ktorých sa malé a nerelevantné diskusie môžu stať veľkými. No na druhej strane si nemyslím, že by dôstojné formy komunikácie prehrávali, minimálne je to zatiaľ pomerne vyrovnaný zápas.
Spomínal si, že aj zamestnanci veľkých výrobných podnikov trpeli a nedostávali od svojich zamestnávateľov dostatok ochranných pomôcok, čo ma privádza k otázke, že keď sa na Slovensku objavili prvé prípady koronavírusu, tak zo strany vlády nebol problém zaviesť povinnosť nosiť ochranné rúška, aj keď sa nedali nikde kúpiť. Museli sme sa vynájsť, začali sme šiť, ale zvládli sme to. V iných krajinách si politici na takéto niečo netrúfli. Pokiaľ nevedeli zabezpečiť ochranné pomôcky, tak sa držali v rovine odporúčania. Prečo si myslíš, že u nás to funguje tak, že štát nám udelí nejakú povinnosť a už sa viac nestará o to, ako ju dokážeme splniť?
Priznám sa, že toto neviem nejako vysvetliť. Bolo to pre mňa zaujímavé pozorovať, ako sa rúška relatívne bezproblémovo stali našou dennodennou realitou, ale nemám na to nejaké vysvetlenie. To, ako spoločnosť reaguje na opatrenie prijaté počas krízy odhaľuje, nakoľko sme pod ťarchou krízovej situácie ochotní prijať niečo nevinné ako sú napríklad rúška, alebo to môže byť niečo omnoho problematickejšie. Na koniec aj na Slovensku bolo viacero opatrení prijatých spôsobom, pri ktorých ak sa bavíme o princípoch právneho štátu minimálne môžeme pochybovať o tom, ako je možné, že pri niektorých opatreniach nebolo na začiatku jasné na základe čoho sa prijali, akú mali podobu, že im chýbali rôzne typy dokumentácie.
Samozrejme do istej miery môžeme chápať, že aj politici sú pod tlakom, zároveň sú ale v tej pozícii preto, že tieto veci majú zvládať. Tým pádom je prirodzené očakávať, že nebudeme prijímať niečo len tak, že si niekto zmyslí, že takto by to bolo fajn. Je absurdné, aby sa toto dialo v demokratickej krajine. A viackrát sme videli, že sa to naozaj dialo. Niektoré veci sa opravili, niektoré sú stále problematické, pri niektorých, ako napríklad rozsah právomoci hlavného hygienika, budeme musieť počkať, ako o nich rozhodnú súdy možno až v budúcnosti. V mnohých ohľadoch je jeho právomoc legitímna v tom, že on ako nositeľ tejto agendy musí robiť opatrenia, ktoré majú zabezpečiť verejné zdravie, na druhej strane diskutujeme o tom, ktoré opatrenia boli a neboli zvládnuté. Veľmi optimisticky si myslím, že možno v roku 2023 sa vrátime do predpandemického života, no stále ešte bude niekoľko rokov trvať kým všetky dopady, pochybenia budeme mať poriadne zdokumentované a dokázané.
Kebyže sa pozrieme možno na nejaké porovnanie Slovenska so zahraničím z hľadiska opatrení a obmedzovania ľudských slobôd, kde na to išli prísnejšie ako my a kde naopak zanechali väčšiu mieru slobody? Je sloboda vhodný nástroj na manažovanie veľkých kríz?
V kontexte našej práce v Amnesty International sme videli pochybenia po celom svete. Keď som spomínal inštitucionálny rasizmus, tak zlyhania sme videli od Veľkej Británie cez Francúzsko, Španielsko, Taliansko až po Slovensko. Zároveň v ďalších krajinách sme videli aj iný druh dopadu pandémie a iný druh porušovania ľudských práv, ktorým bola snaha umlčať hlasy o existencii pandémie napríklad v Číne, Rusku alebo v Brazílii. Zároveň si myslím, že isté výhonky vidíme aj na Slovensk. Nie v podobe prenasledovania a zatýkania ľudí, ale vidíme tu istú tendenciu v tom, že ak má človek iný názor, tak je vo verejnom diskurze stigmatizovaný. Napríklad v lekárskych organizáciách sme videli prezentovanie názorov, ktoré boli v rozpore s tým, čo tvrdila vláda Slovenskej republiky ústami premiéra Igora Matoviča, voči čomu prišlo pomerne tvrdé vyhraňovanie sa premiéra. Povedal by som, že tu naozaj dochádzalo k stigmatizácii, že toto sú nejakí verejní nepriatelia. Toto by sa nemalo diať v krajine, ktorá chce chrániť ľudské práva a chce zvládnuť pandémiu.
Čo by sme mali zmeniť, aby sme dokázali slobodu zodpovedne uniesť?
Existuje spoločenská samoregulácia, ktorou si vieme naše práva vyriešiť a teraz myslím bez ublíženia jednej alebo druhej strane sporu. No táto spoločenská samoregulácia je pod vplyvom toľkých vecí, že k nej neexistuje jednoduchá cesta. Myslím si, že v mnohých prípadoch by prvoplánovou odpoveďou bolo, že je to vo vzdelávaní, ale mám pocit, že príliš často odpovedáme, že chybou je vzdelávanie, ktoré musíme zmeniť. Keby sme vzdelávanie aj zmenili, tak by sa požadované výsledky dostavili možno o dvadsať rokov, možno až o štyridsať. Individuálne máme možnosť robiť malé kroky a nemusia to byť ani kroky, kľudne môžeme len stáť na jednom mieste a stačí, ak nebudeme lakťami zrážať ľudí okolo nás. Dobrým vodítkom je utrpenie. Je to jedna z mála istôt, že ak ho vidíme, niečo spravíme buď sami alebo zapojíme ľudí v okolí. Stále sme ale do istej miery všetci slepí voči utrpeniam spoločnosti. Verím, že časom budeme evidovať všetky utrpenia a budeme sa snažiť voči nim zasahovať.
Ďalšou zo slobôd, ktorá bola obmedzená kvôli bezpečnosti a hygiene, bola sloboda zhromažďovať sa a možnosť protestovať. Napriek tomu sa zhromaždenia konali a neboli v nich dodržané bezpečnostné pravidlá, ktoré boli vtedy potrebné. Máte možno v Amnesty nejaké tipy, že ak chce človek vyjadriť svoj občiansky postoj v tomto období, ako to má urobiť, aby zachoval svoju bezpečnosť?
Zásah do slobody zhromažďovania považujem za jeden z najvýraznejších. V mnohých prípadoch sa to nedá úplne nahradiť, preto nám zostáva len priestor na internete a sociálnych sieťach. To môže fungovať fajn, ale nemyslím si, že priestor internetu môže úplne nahradiť zhromažďovanie. Zároveň sme videli, že niektoré skupiny to skúsili aj tak, a to bol veľmi nešťastný nápad. Nie som si však zároveň úplne istý, či relevantné orgány urobili všetko potrebné predtým, ako sa protest udial. Podľa mňa, ak relevantné orgány vedeli, že ľudia na protest prídu tak či tak, mali v spolupráci s organizátormi vytvoriť iné, bezpečnejšie podmienky a možno to nemuselo vyzerať, tak ako vyzeralo.
Mnoho ľudí, ktorí sa zúčastnili protestov sa bojí, že pandémia bude vládou využitá na to, aby sme prišli o naše práva navždy. Jednou z hlavných tém bolo využívanie mobilných telefónov na sledovanie kontaktov ľudí, ktorého sa mnohí ľudia veľmi boja čiastočne aj oprávnene a čiastočne neopodstatnene, keďže bežne poskytneme svoje osobné údaje napríklad majiteľom sociálnych sietí. Mali by sme sa toho báť?
Áno, dát poskytujeme veľmi veľa. Myslím si, že do veľkej miery tu zohrával úlohu najmä vzťah k štátu, ktorý by zavádzal či už nejakú aplikáciu alebo niečo podobné. Vzťah k spoločnostiam, ktoré vlastnia sociálne siete je diametrálne odlišný. Mnohokrát vnímame sociálne siete ako neutrálnu službu, ktorú využívame na komunikáciu. Takisto internet vnímame ako neutrálne prostredie, ktorý ním samozrejme nie je. Všetky firmymajú svoje záujmy a ich hlavným cieľom je dosiahnuť zisk. Kumulovanie zisku postavili na obchodovaní s našimi údajmi. Chcel by som dúfať, že táto naša nedôvera voči technológiám od štátu sa prenesie aj do väčšej nedôvery voči práve týmto aplikáciám a sociálnym sieťam. Veľká skupina ľudí svoje súkromie už dávno stratila na sociálnych sieťach,no verím, že by sme si ho mohli vybojovať naspäť, keďže je tu veľa iniciatív a snáh. Keď sa bavíme o najväčšej sociálnej sieti, tak väčšina ľudí aj kebyže tam nechcela byť, tak tam musí byť preto, že sú tam všetci ostatní. Amnesty International Slovensko veľmi kritizuje spoločnosti ako Facebook, Twitter a tak ďalej, ale zároveň nemáme možnosť ich nepoužívať lebo z hľadiska komunikácie týchto tém sú dnes nevyhnutnosťou, čo môže byť asi najväčším problémom.
Rozmýšľam nad tým, či to nie je len kríza dôvery, pretože na Slovensku s týmto máme veľký problém v rôznych úrovniach. Keď sa pozrieme do Estónska, tam si ich aplikáciu na sledovanie kontaktov stiahlo približne 90 percent používateľov mobilných telefónov, takže tam sa ľudia nebáli, zatiaľ čo na Slovensku bol tento postoj úplne iný.
Historický a kultúrny rámec krajín sa líši. Ten je veľmi ťažko ovplyvniť v krátkom čase. Dôvera sa nedá vybudovať v priebehu štyroch rokov, navyše zlyhania aj súčasnej vlády sú zjavné aj v oblasti ľudských práv. Nečudujem sa, že ľudia takejto aplikácii nedôverujú. Samozrejme, štát by to mal spraviť najlepšie, ako vie aj napriek nedôvere, vytýčiť mantinely, vysvetliť to, prizvať ľudí, ktorí sa tomu rozumejú, spojiť sily a ukázať, ako by to mohlo ísť. Asi nedosiahneme vysoké čísla ako v Estónsku, ale ak to bude dobre vymyslené a bude to chrániť súkromie ľudí, tak by to mohla byť prvá lastovička niečoho, čo by ocenili aj ľudia a zároveň by to pomohlo zvládať aj pandémiu.
Ďalšou krízou, ktorá nás čaká za rohom po pandémii je klimatická kríza. Myslíš, že sa poučíme z koronakrízy? Čo by si radil, aby sme zmenili v našom prístupe, aby sme zvládli ďalšie krízy lepšie?
Klimatická kríza je tu. Gro potrebných informácií, ktoré nám stačí k razantným zmenám, sme mali už pár dekád dozadu a nespravili sme to. Z pohľadu ľudských práv je klimatická kríza najväčším ohrozením ľudských práv, aké tu kedy bolo. Už teraz sú jej dopady obrovské, či už v oblasti utečenectva alebo migrácie. Amnesty International Slovensko súhlasí so základnými požiadavkami, ktoré presadzujú environmentálne organizácie. To znamená, aby sme sa aspoň pokúsili zastabilizovať navýšenie teploty. Samozrejme, že potrebujeme obmedziť emisie, potrebujeme sa zamerať na to, aby ekonomické systémy prešli transformáciou. Toto je ale niečo, čo stále nevidíme. Veľkú zodpovednosť majú okrem krajín, vlád aj veľké spoločnosti a korporácie naviazané na fosílne palivá. Ak nepríde k zásadným zásahom v tejto oblasti, tak nás pravdepodobne čaká také oteplenie, že to nebudeme schopní manažovať. Nemyslím si, že pandémia náš prístup zmení. Síce máme chvíľkový optimizmus z toho, ako klesli lety, emisie. Áno, došlo k nejakým obmedzeniam, ale celá rétorika okolo koronakrízy je o tom, že keď sa to skončí, tak všetko dobehneme do troch rokov. Dobiehanie ale bude prebiehať starým spôsobom, keďže nevidíme žiadne zásadné zmeny. To, o čo sme ušetrili planétu počas koronakrízy, dobehneme veľmi rýchlo. Neviem či je dôvod na to byť, čo sa týka klimatickej krízy, optimistami a optimistkami. Nemyslím si, že nemáme nádej, ale napriek utrpeniu, ktoré zažívame na rôznych úrovniach počas globálnej koronakrízy, tak asi ešte väčšie utrpenie príde, keď klimatická kríza dorazí do našich končín. Len vďaka geografickému šťastiu, že žijeme kde žijeme sa nás zatiaľ nedotýka. No v iných krajinách je to už realita.
Odoberajte náš podcast na podcastových platformách:
Niektoré výskumy verejnej mienky ukazujú, že práve skúsenosť s koronakrízou spustila u ľudí uvedomenie toho, čo sa môže stať keď sa zmena klímy ešte zhorší a o aké práva a slobody môžu prísť a sú tak ochotní zmeniť svoje životné štýly. Ako to vnímaš ty, si optimista, že sa nám podarí súčasný negatívny trend zvrátiť, zastaviť alebo sa pripravuješ na ďalší boj?
Nepochybujem o individuálnej zmene, že sa deje. Celoplanetárny vývoj je ale závislý od zmien na úrovni politiky a veľkých ekonomických hráčov a tam tá individuálna sebareflexia nebude asi až tak fungovať. Nádej ale žije vďaka tomu, veľmi veľa ľudí sa nielen na Slovensku ale aj vo svete angažuje v tejto sfére. Vidíme to v mnohých oblastiach či už v klimatickej kríze, ale aj pri pandémii, kedy sme mohli pozorovať krásne príklady pomoci. Napriek všetkému sú tieto príklady solidarity dôvodom, prečo nebyť úplným skeptikom. Zároveň si myslím, že sa nevyhneme veľkému utrpeniu a porušovaniu ľudských práv. Žiaľ býva to tak, že politické reprezentácie zareagujú, keď je to utrpenie také veľké, že ho už nemôžu ignorovať. V prípade klimatickej krízy sme zatiaľ v štádiu, že to mnohí lídri ignorujú, treba povedať, že sa to týka najmä lídrov a nie líderiek. Napriek tomu, zostávam miernym optimistom.
Svet budúcnosti – podcastová séria je podporený z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.
Podcast si môžete vypočuť aj vďaka spolupráci s Rádiom_FM.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
