IVETA BARKOVÁ získala ocenenie Učiteľ Slovenska za rok 2020 a zároveň aj cenu verejnosti v rovnakej cene. Po rokoch v štátnych školách, ale aj práci mimo školstva, sa s kolegyňou rozhodli založiť vlastnú školu v Senci. Ako sa im darí hľadať dobrých učiteľov, prečo je v škole dôležitá práca s rodičmi a čo by navrhla v školstve zmeniť? Dočítate sa v rozhovore.
Byť učiteľkou bol vždy váš sen, odkiaľ pramení?
Pravdupovediac neviem, ale moje prvé spomienky na detstvo spočívajú z mojich prázdnin v 80. rokoch. Hoci boli prázdniny, hrávali sme sa „na školu“, v ktorej som učila aj staršie deti odo mňa. Dodnes si pamätám, ako sme sedeli pred bytovkou, na smetiakoch a ja som učila. Možno v tomto období sa začal vytvárať aj môj sen učiť. Aj keď som počas života skúsila robiť niečo iné, vždy som sa vrátila k učiteľstvu. Päť rokov som pracovala mimo školstva a považujem to za môj osobný medzník, kedy som si oddýchla a takisto získala sebavedomie, že aj ako učiteľka sa nestratím v nejakom inom odbore, a zároveň som mohla použiť nadobudnuté vedomosti a skúsenosti aj v školstve, hlavne v našom projekte – súkromnej škole.
Mali ste v rodine nejakého učiteľa alebo ste sa s nejakým inšpiratívnym učiteľom stretli počas toho, ako ste boli sama žiačkou?
V rodine sme nemali žiadneho učiteľa. Neskôr, keď som sa vydala za môjho manžela, tak v jeho rodine sa nachádzali samé učiteľky. Ale myslím si, že cit k učeniu som nadobudla vplyvom mojich učiteľov, ktorých som mala. Síce to boli vždy prísni učitelia a niekedy som išla do školy aj s jemným strachom, mala som k nim rešpekt. Zároveň vo mne vzbudzovali túžbu stať sa učiteľkou.
Ako vyzeral stret vášho sna s realitou, keď ste doštudovali?
V tomto som bola od začiatku tvrdohlavá. Do školstva som nastupovala v polovici 90. rokov. Vtedy, aspoň v mojom okolí, nefungovali uvádzajúci učitelia, takže som sa snažila moje predstavy maximálne zúročiť od úplného začiatku. Niekedy to vyšlo lepšie, niekedy horšie. Každopádne stret s realitou bol citeľný, ale nevzdávala som sa. Vždy som sa snažila robiť veci inak. Mnoho inšpirácie som načerpala aj počas rôznych zahraničných školských konferencií, ktoré som absolvovala, keďže som vedela trošku lepšie po anglicky.
Neskôr ste učili na viacerých štátnych školách no rozhodli ste sa založiť vlastnú. Prečo vám nevyhovovalo bežné školské prostredie?
Súkromná škola je spoločným projektom mňa a mojej kolegyne, ktorá plní funkciu zástupkyne. V istých chvíľach sme začali narážať na problémy štátneho školstva – či už personálne alebo materiálne. Dokázali sme o školstve rozprávať tak, že ona začala vetu a ja som ju dokončila. Názorovo sme sa stretli v tom, ako by mala škola podľa našich predstáv vyzerať. No dnes nerobím oveľa viac, ako by som robila aj v štátnom školstve. To, čo som vždy chcela robiť, som len preniesla do súkromného školstva. Smutné na tom je, že sme sa nedokázali presadiť v štátnej škole, pretože sme boli hrozbou pre tých, ktorí si len odučia svoje a odídu domov. My sme sa aj na malej dedinskej škole snažili robiť veci naplno, zapájali sme sa do medzinárodných projektov, zapájali rodičov podobne ako aj teraz.
Takže problémom bolo nájsť medzi kolegami takých učiteľov, ktorí by sa chceli viac zapájať?
Určite tam boli aj učitelia, ktorí sa k nám chceli pridať, ale vo veľkej miere sa tu osvedčila naša slovenská nepríjemná vlastnosť a to, že druhá strana možno nevedela pochopiť našu snahu a najmä, to, že to chceme robiť preto, že nám to dáva zmysel. Nakoniec sme sa delili na dva tímy, tí ktorí tvrdo pracovali a tí, ktorí sa len viezli. Neriešili to, že školstvo treba nejak oživiť, že sa mení doba a my sa jej musíme prispôsobiť.
Nepochopenie „robiť niečo navyše“ sa prejavuje aj v cene Učiteľ Slovenska. Niektorí učitelia nechcú nomináciu na ocenenie ani prijať, pretože sa boja reakcie ich kolegov. Ako to vnímate?
To je jedna z prvých reakcií, ktoré som dostala, keď som sa ocitla v nominácii Top 10. Viackrát som si od ľudí vypočula, že priprav sa na to, že nastane silná závisť. Ako keby sme sa nevedeli tešiť z úspechu druhých. Toto nie je môj osobný úspech, toto je úspech všetkých, ktorí sa na chode našej školy podieľajú či už učitelia, rodičia alebo samotní žiaci. Je to kolektívny úspech, spoločne sme dokázali vytvoriť iný pohľad na školstvo – že školy dokážu fungovať inak, že komunikácia rodičov a školy môže byť úplne na inej úrovni.
Pozrite si záznam z odovzdávania ocenenia Učiteľ Slovenska, v ktorom sa dozviete viac o práci všetkých top 10 finalistov:
Spomínali ste, že ste nejakú dobu nepôsobili v školstve, bolo to vaše vyvrcholenie nespokojnosti z fungovania štátnych škôl?
Bola to zhoda náhod. V tom čase som učila na gymnáziu a moje názory mohli byť ohrozením pre iných napríklad v situácii, keď sa podpisovala petícia za zachovanie riaditeľa. Ja som ju odmietla podpísať, pretože som zastávala názor, aby sme zachovali aspoň zdanie slobodných volieb, keďže kandidovali dvaja. V tomto období môj manžel dostal pracovnú ponuku v Prahe, takže sme sa odsťahovali do Čiech. Zamestnala som sa až po nejakých ôsmich mesiacoch, takže som si jednak oddýchla od stresu, ktorý som zažívala posledné mesiace a následne som nastúpila do úplne iného sveta – zahraničnej hudobnej agentúry, prostredníctvom ktorej sme zabezpečovali koncertné turné pre univerzitné zbory. Využila som angličtinu, ale stále som pracovala so školským systémom.
Čo z toho, čo ste sa v biznise naučili, ste uplatnili v školstve?
To som si vyhodnotila až teraz, ale je to určite práca s chybou. Bol to môj prvý mesiac v práci, keď som spravila chybu, nedotiahla som veci dokonca, myslela som si, že sa to nejako vyvinie, že to nejako zvládneme, ale vybuchlo to. Nebolo to nič fatálne. Môj šéf mi však povedal, že sa to už nemá opakovať a toto mi ostalo dodnes v pamäti. Treba byť dôsledný a zároveň vedieť pracovať s chybou a to v zmysle, že sa netreba báť priznať kolegom, že toto neviem.
Práca s chybou je dôležitou témou aj v samotnom vzdelávaní detí.
Áno, u nás keď sme zavádzali Hejného matematiku, kde sa pracuje s chybou, jedna z našich učiteliek povedala, že si nevie predstaviť pozerať sa celý týždeň na tabuľu, kde bude chyba a čakať kým ju deti odhalia, že ona na to nie je zvyknutá. Dnes už tieto otázky neriešime a vyzdvihujeme myšlienku, že mýliť sa je ľudské a dôležité je tu chybu nájsť a vyriešiť. Druhý aspekt chybovosti je strach učiteľa zostúpiť z „piedestálu“ autority. Nemala som nikdy problém priznať, že niečo neviem, prípadne sa to doučím a k danej téme sa vrátim.
Spomínali ste, že so svojou kolegyňou ste sa vedeli dlho rozprávať o tom, ako by mala vyzerať škola podľa vašich predstáv. Aké sú teda jej základné piliere?
My sme si dokonca piliere aj kreslili, keď sme o tom pri káve debatovali. Dobrá škola by ich mala mať tri – spokojné deti, spokojných učiteľov a spokojných rodičov. Ani jeden z týchto troch pilierov nemôže byť oslabený, čoho sme sa držali a snažili tak aj pracovať s každou jednou skupinou. Deťom sa snažíme poskytnúť bezpečné zázemie, čo je vidieť aj na našich prvých piatakoch, ktorí neprišli do kontaktu so štátnou školou – vnímam ich ako šťastné deti, ktoré neprešli fázou znechutenia zo školy. Potom tu máme aj žiakov, ktorí k nám prestúpili a na nich je vidieť frustráciu z toho, že školu berú ako povinnosť a nie miesto, na ktoré sa môžu tešiť. Dokonca si pamätajú aj na to, ako prvýkrát dostali päťku, čo považujem takpovediac za traumatizujúci zážitok, na ktorý si pamätajú aj po rokoch.
A čo učitelia?
To je najťažšia kapitola – jednak nájsť dobrých učiteľov a potom ich udržať. Vyskladať dobrý pedagogický tím je úplne najťažšie a v bratislavskom kraji mi to príde ako nesplniteľná misia, keďže je tu veľký nedostatok učiteľov. V istej fáze sme boli na tom tak, že ak sa niekto prihlási, tak ho berieme, hlavne čo sa týkalo prírodných vied. Tento školský rok sme už všetci. Myslím, že nám to odborne ale aj ľudsky dobre funguje.
Ak by ste mali poradiť inému riaditeľovi, podľa akého kľúča treba vyberať učiteľov?
Je veľmi dôležité, aby ste ako riaditeľ mali víziu. Stále sa ukazuje, že veľa riaditeľov spĺňa len úradnú funkciu a nedávajú škole žiadnu pridanú hodnotu. Svoju víziu nechali tam, keď boli vybraní na post riaditeľa a viac sa o ňu nestarali. Ak máte získať dobrého učiteľa, musíte ho presvedčiť o svojej vízii, aby bol ochotný pristúpiť na niečo s čím sa nikdy nestretol a svoje staré postupy zmeniť, napríklad nehodnotením žiakov známkami. Niekedy na pohovor prídu učitelia zo štátnych škôl, ktorí si nevedia predstaviť, aby si s deťmi tykali, aby učili bez zvonenia či svoj vyučovací čas manažovali sami. Niektorí sú zvyknutí odučiť 45 minút a prejsť na ďalšiu hodinu. Niekedy zase na pohovor prídu mladí učitelia s pocitom, že všetko vedia. Netvrdím, že je to tak stále, ale mala som viacero takýchto skúsenosti.
Kedy nastal moment, keď ste sa rozhodli založiť vlastnú školu?
Tá chvíľa prišla, keď sme si obidve povedali, že stačí, že mali by sme začať konať. Boli sme frustrované a necítili sa dobre v pôvodnej škole. Tak sme požiadali o zaradenie školy do Siete škôl a školských zariadení Slovenskej republiky.
Uchádzali ste sa aj o miesto riaditeľky, aký je to rozdiel prevziať pozíciu riaditeľa verzus založiť vlastnú školu?
O post riaditeľky som sa uchádzala dvakrát. Prvýkrát som neuspela, pretože som do toho išla hlavou proti múru – vysvetlila som moju víziu a vymenovala všetko, čo bolo zlé. No nezískala som ani jeden hlas. Neskôr, asi o päť rokov, som sa už k tomu postavila rozumne, ale aj tak som nepresadila svoju koncepciu. No dôležité je, že niektoré veci z mojej koncepcie sa postupne na danej škole začali zavádzať. Následne sme sa teda rozhodli založiť školu. Skutočnosť, že hneď v prvý školský rok sme mali zapísaných sto detí nám veľmi pomohlo.
Aké prekážky ste museli prekonať pred založením vlastnej školy?
Žiadosť o zaradenie do siete pozostáva z dlhého zoznamu povinností, ktorý musíte dlho získavať. Rovnako musíte získať budovu, hygienické či požiarnické potvrdenia. Parametre museli byť naplnené, k tomu sa pridávala koncepcia školy a vzdelávací program. My sme si to rozdelili a každý deň po vyučovaní sme sa venovali naplnení jednej položky. Išlo nám to celkom ľahko, ale je to dosť veľká administratívna záťaž.
Ako ste získali budovu, v ktorej máte dnes školu?
V prenájme máme jeden pavilón, ktorý učilište strednej odbornej školy nevyužívalo. Asi sme mali šťastie, ale v tom čase sa mesto Senec veľmi dynamicky rozvíjalo a nasťahovalo sa do neho množstvo mladých rodín z celého Slovenska a miestne školy kapacitne nestíhali. K dispozícii máme tri poschodia a využívame aj spoločné priestory učilištia ako jedáleň, telocvičňu a areál. No momentálne nemáme možnosť rásť alebo prijať viac žiakov, pretože tie tri poschodia máme úplne plné. Nemáme sa kam sťahovať. Snom do budúcna je získať väčšiu budovu no takisto si uvedomujem, že je to asi nereálne z hľadiska financií.
Čo znamená úzka spolupráca s rodičmi, ktorá predstavuje jeden z vašich hlavných pilierov?
Pre mňa je veľmi dôležité, aby sa rodičia cítili byť súčasťou školy. Do vypuknutia koronakrízy sa nám to darilo perfektne. Mali sme rôzne aktivity s rodičmi. Napríklad minulý rok sme mali workshop pre rodičov, na ktorom sa mohli naučiť, čo je kritické myslenie, ktoré deťom zdôrazňujeme. Inokedy prídu rodičia sami vyučovať, vždy majú otvorené dvere. Na závažných rozhodnutiach sa vždy podieľajú či už prostredníctvom rodičovskej rady, alebo ankety. Jednoducho im chceme poskytnúť priestor na to, aby sa vedeli podieľať na kvalitnom vzdelávaní ich detí. Nikdy by sa nemalo stať, aby sa rodičia stali opozíciou voči škole.
Prečo je dôležité, aby škola úzko spolupracovala s rodičmi? Ako to vie pomôcť deťom?
Musí tu byť vytvorená vzájomná dôvera. Rodič by mal dôverovať škole a jej systému. Mali sme projekt na občianskej náuke, kde sa striedali rodičia a hovorili o svojich povolaniach a deti s nimi diskutovali. Tak, ponúkli deťom autentický pohľad na to, čo im takým spôsobom školstvo nevie dať. Na druhej strane rodičia získavajú našu skúsenosť, že nie je jednoduché udržať pracovnú disciplínu v triede. Je dôležité udržiavať tento vzťah medzi rodičmi a školou a úžasné na tom je, že rodičia chcú sledovať, čo sa na škole deje a dokonca sami prichádzajú s ponukou.
Je to dôležité aj pre štátne školy, alebo sa to týka len súkromných škôl?
Takéto veci fungujú aj na štátnych školách. Nie je to už nič výnimočné, aby sa rodičia zapájali do školských aktivít. Toto je jeden zo stereotypov súkromných škôl, že ak si rodičia za to platia, tak majú možnosť dohľadu. Za päť rokov sa nám nestalo ani raz, aby nejaký rodič povedal, že ja si za to platím, tak chcem aby to bolo takto. Ak aj bol náznak nespokojnosti, tak neustálou argumentáciou bola naša vízia a rodič odchádzal s tým, že sme mu to vysvetlili.
Ak by ste sa náhodou stali ministerkou školstva, čo by ste zmenili?
To, čo ja osobne negatívne vnímam, je napätie medzi školami, ktoré chcú viac slobody a školami, ktoré presadzujú takzvanú jednotnú školu. Za ministra Čaploviča bolo toto hnutie veľmi silné. My sme typ školy, ktorá chce byť slobodná a zodpovedná. Sme natoľko uvedomelé, že rešpektujeme štátny vzdelávací program, garantujeme ho, ale nech nám nikto nevnucuje, akými cestami ho máme naplniť. Hnutie za jednotnú školu presadzovalo práve to, aby sa všetci žiaci na Slovensku v každej chvíli učili to isté, aby sa nestalo, že sa Jožko presťahuje z Nitry do Trebišova a tam sa učili niečo úplne iné. Ministerstvo školstva by malo vytvoriť také prostredie, aby školy, ktoré si na to trúfnu, mohli učiť slobodne a tie školy, ktoré si na to netrúfnu alebo nemajú na to prostriedky, aby ich dostali a aby mohli učiť podľa pripravených plánov a učebných osnov. Dôležité je nevnucovať ani jednu z týchto dvoch ciest. Vrátiť dôveru školám, aby mohli rozhodovať autonómne.
Druhou vecou je začať s prípravou učiteľa na vysokej škole úplne inak, ako je to teraz. Vychádzam zo skúsenosti, keď vysokoškoláčka na pedagogickej fakulte mala odučiť prvú hodinu na praxi, online, na dopravnej chlapčenskej škole, na ktorej nikdy nebola a nikoho nepozná. To bolo nesmierne náročné. Na toto treba budúcich učiteľov určite pripraviť, dať im všetky nástroje, ktoré by mali použiť. Priznám sa, že by som nechcela byť teraz v ich koži. Osobne by som navrhla, aby vo štvrtom alebo v piatom ročníku mali prax asistenta učiteľa, aby boli rok na škole alebo aspoň niekoľko mesiacov, kedy by pomáhali učiteľovi pri vyučovaní, aby zistili, čo to všetko obnáša byť učiteľom.
Čo sa zmení, ak sa zmení platové hodnotenie učiteľov?
Určite to môže pomôcť nástupu mladej generácii do školstva. Tu si myslím, že finančný aspekt je dôležitý. Dnes už všetci vieme, že záťaž učiteľa je mnohostranná. Na druhej strane si niektorí učitelia nezaslúžia ani tých 700 eur. Sú schopní diktovať poznámky, ktoré si pripravili na začiatku ich praxe a nezaujímajú sa o žiaden progres v ich odbore.
Mnohí učitelia, ktorí majú toľko rokov praxe ako vy, sa prestanú rozvíjať ďalej a sú unavení. Čo dobíja energiu vám?
Ja som si to vyhodnotila tak, že pre mňa bolo v prvom rade veľmi dôležité, že som zo školstva na chvíľu odišla. Vtedy som si definitívne uvedomila, že chcem byť učiteľkou. Druhým impulzom bolo, že keď sme rozbiehali školu, tak som mala už 45 rokov a uvedomovala som si, že ak niečo neurobím, do konca života budem ufrflanou učiteľkou, ktorá bude len kritizovať školský systém. A treťou motiváciou je pre mňa pocit zodpovednosti. Nechcem sklamať deti, učiteľov a ani rodičov, ktorí nám dôverujú.
Aký je recept na dobrú školu?
Sú to tri veci – vízia, profesionalita a ľudskosť. Vždy to musí mať ľudské rozmery s ohľadom na vzťahy či navzájom medzi deťmi, učiteľmi, učiteľmi a deťmi alebo učiteľmi a rodičmi.
Iveta Barková vyštudovala dejepis a slovenčinu na FiF UK v Bratislave, neskôr aj moderné dejiny na CEU v Budapešti. Je spoluzakladateľkou a riaditeľkou Súkromnej základnej školy v Senci. Je absolventkou Komenského inštitútu.
Projekt Učiteľ Slovenska realizuje Živica s podporou:
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
