BARBORA RUSIŇÁKOVÁ manažuje občianske združenie OpenLab, ktoré ukazuje, ako učiť informatické smery cez konkrétne projekty. Hovorí, že ich študenti preberajú zodpovednosť za svoje vzdelávanie a aj cez tykanie si s vedúcim sa učia spolupráci v tíme a zlepšujú svoje soft skills. Ako študenti reagujú, keď sa majú prvýkrát sami ohodnotiť? A prečo sú lídrami v práci s ľuďmi v poslednej dobe technologické firmy? Prečítajte alebo vypočujte si v rozhovore zo série Technológie – ON či OFF.
Ako vznikol OpenLab?
Slavo Terezka, ktorý je autorom študijného odboru sieťové a informačné technológie na stredných školách, mal takú víziu, že odbor je síce na svete, ale nie celkom obsahovo spĺňa štandardy trhu. Začal teda hľadať firmy, ktoré by sa stali sa súčasťou vzdelávania a výuky na školách. Natrafil na Grigora Ayrumyana alias Grišiho, ako ho mnohí poznajú, riaditeľa softvérového štúdia Wezeo a tiež Andreja Golovkov z herného štúdia Power Play štúdio.
Týchto dvoch mladých ľudí nadchol natoľko, že v roku 2018 vznikol prvý OpenLab so 16 študentmi na strednej priemyselnej škole Hálovej 16. Musím povedať, že ak by nebolo tejto školy, ktorá nám dala dôveru a vyčistila nám pole od administratívnych podmienok, tak by sa to asi nebolo podarilo. Patrí im teda veľká vďaka za to, že išli s nami do čiernej diery, z ktorej sme začali vyťahovať pozitívne príklady, ako sa to dá robiť lepšie.
Vypočujte si tento rozhovor ako podcast zo série o vzťahu ľudí a technológií, ktorú pre vás pripravujeme s podporou Nadačného fondu Telekom pri Nadácii Pontis:
Na tejto škole informatický odbor teda bol. Ako vyzeral, kým sa spojili s vami? Jeho študenti nemali vôbec prax alebo len v nejakej obmedzenej forme?
Študenti prax mali aj predtým a všetci tí, ktorí aj teraz nie sú zapojení do OpenLabu prax majú. V štvrtom ročníku prebieha priamo vo firmách, ale dovtedy je to skôr taký praktickejšie orientovaný predmet s učiteľom. My sme dva predmety nahradili OpenLabom. Naši študenti namiesto nich majú päť hodín do týždňa hodiny s odborníkom z praxe – Lab mastrom, ktorým im obsahovo prináša tien najnovšie technológie z praxe a zároveň ich učí úplne iným spôsobom, ako je tradičné. My to voláme tútorované samovzdelávanie. Lab master nastavuje míľniky a očakávania, podáva im pomocnú ruku, keď sa zaseknú, ale samotné vzdelávanie a zodpovednosť za vzdelávanie je presunutá na samotných študentov. Aby nám to fungovalo, vyberáme do OpenLabu študentov na základe ich vnútornej motivácie. Nie podľa toho, čo už vedia, aké majú skúsenosti, ale hľadáme ich chuť chcieť sa vzdelávať takýmto spôsobom. Inak by to asi úplne nefungovalo.
Na vašom webe som čítala, že až 80 % štúdia v OpenLabe tvorí samoštúdium. Zaujímalo by ma, či to tých žiakov neodradí. Možno si predstavujú, že budú stále len niečo skúšať a bude to zábava a nakoniec zistia, že sa musia väčšinu času učiť sami.
Počas tých piatich hodín v OpenLabe prichádza odborník z praxe, ktorý sa im venuje. Tých spomínaných 80 % tvorí väčšinou skupinová práca alebo individuálna práca študenta v oblasti, ktorá ho zaujíma. Poviem konkrétny príklad z vývoja hier. V jednom tíme je väčšinou programátor, grafik a herný dizajnér a podľa toho, na čo majú predispozície a čo ich viac zaujíma, si vyberajú oblasť, ktorou sa chcú uberať. Samoštúdium v tom prípade znamená spoluprácu v tíme na projekte a individuálne doštudovávanie si tém, ktoré ma zaujímajú a ktoré potrebujem na to, aby som v tíme dokázal byť plnohodnotným členom a aby sme dosahovali ciele, ktoré si nastavíme.
Rozdiel medzi predmetom prax a OpenLabom je teda to, že daný predmet nebol možno dostatočne praktický? Alebo čo konkrétne bola vaša misia, čo ste chceli zmeniť?
Mali sme dva ciele. Jedným bolo zmeniť obsah štúdia, aby sa študenti neučili technológie, ktoré pomaly z firiem miznú, ale učili sa technológie, ktoré sú budúcnosťou technologického sveta. Druhým cieľom bolo zmeniť spôsob vzdelávania. Pre nás je veľmi dôležité to, čo učíme, teda technológie, ale ešte dôležitejšie je to, ako učíme. To sú tie softové prístupy vo vzdelávaní, ktoré študenti bežne na školách nezažívajú – spolupráca, sebareflexia, hľadanie riešení na skutočné problémy, snažiť sa partnersky fungovať, mať veľkú slobodu, ale zároveň brať zodpovednosť za svoj progres. To sú všetko prístupové veci, ktoré sú pre nás veľmi dôležité.
Je to možno niečo, čo zakladateľom z tých prvých firiem, ktoré stáli pri zrode OpenLabu chýbalo pri ich zamestnancoch? Že vedeli možno skvele programovať, ale už menej pracovať v tíme?
Určite áno a myslím, že to nechýbalo len našim zakladateľom, ale je to téza, s ktorou sa stotožňujú viaceré firmy na Slovensku, a nielen tie technologické. Študenti často vyjdú zo škôl s nejakým balíkom vedomostí, ale čo sa týka mäkkých zručností, to už je horšie. Napríklad schopnosť byť súčasťou tímu a prinášať mu hodnotu, schopnosť odprezentovať svoju myšlienku a ukázať, kam som sa posunul, schopnosť dať konštruktívnu spätnú väzbu a zároveň ju prijať.
My sa každý mesiac snažíme so študentmi pracovať na tom, aby sa zamysleli nad svojimi silnými a slabými stránkami, kde majú oblasti, ktorým sa chcú viac venovať a čo potrebujú od nás na to, aby sa im mohli venovať. Je to teda taká škola života. Technológia sú skôr to pekné, na čo študenti počúvajú a čomu sa chcú venovať. To, že vytvoria aplikáciu je síce fajn, ale pre nás je skôr dôležité to, akým spôsobom sa dopracujú k tomu, aby ju vytvorili.
Keď som sa rozprávala s dvoma študentmi z OpenLabu, ktorí pre nás v Živici vytvorili aplikáciu Spolujazda, tak mi spomínali, že pre nich bolo veľmi vzácne to, že mohli komunikovať priamo s klientom. V reálnom živote by sa k tomu dostali prvýkrát asi až, keď by ich niekde zamestnali, ale takto získali cennú skúsenosť ešte počas štúdia.
Presne tak. Platí aj to, že čím je projekt konkrétnejší a viac zasadený do reálneho prostredia, o to viac sú študenti motivovaní na ňom pracovať. To sa snažíme komunikovať aj učiteľom. Ak robia so študentmi abstraktné úlohy, kde študent nevidí zmysel a vyššiu hodnotu, jeho motivácia bude prirodzene menšia, ale akonáhle začnú pracovať na niečom, čo reaguje napríklad na problém, ktorý zažíva vo svojom okolí, o to motivovanejší bude na tom pracovať.
Je tento model vzdelávania vyvinutý na Slovensku alebo ste sa inšpirovali niečím podobným zo zahraničia?
Inšpirovali sme sa mnohými vecami. OpenLab je taká skladačka inšpirovaná najmä Berlínskou evanjelickou školou ESBZ, ktorá funguje na princípe slobodného vzdelávania. To je taký náš odrazový mostík. Veľmi sa nám páči knižka Škola podľa našich predstáv, ktorá hovorí o vzdelávaní z pohľadu študentov. A potom firemné prostredie, takzvané slobodné organizácie. Tie vnímajú zamestnancov ako tvorcov hodnoty, dávajú im veľkú slobodu a očakávajú, že prijmú zodpovednosť a posúvajú firmu nie preto, že majú úlohu, ktorú musia splniť, ale sami hľadajú nové výzvy, námety ako misiu firmy posunúť ďalej.
Ako postupne narastal OpenLab v spolupráci s firmami? Nevnímali to skôr z toho pohľadu, že ich to predsa bude stáť nejakú energiu navyše, lebo ich zamestnanec si bude musieť na študentov ukrojiť zo svojho štandardného pracovného času?
Nerastie to rýchlo, máme jedného nového partnera, ktorým je Siemens Healthineers. Dôvodom je to, že OpenLab zasahuje do fungovania školy v pomerne veľkom rozsahu. Zapojiť sa doňho môžu študenti z viacerých tried, a teda narušíme model vzdelávanie A, B, C, D. Vytiahneme tých študentov, ktorí s nami spolupracovať chcú a pre ostatných musí škola zariadiť chod vyučovania. Doniesť OpenLab na školu je teda pomerne veľký zásah, a preto je rozširovanie na ďalšie školy skôr postupné. Siemens Healthineers v Kysuckom Novom Meste je fantastická firma, ktorá počúva na to, že študentom sa treba venovať už strednej škole, hlavne v regiónoch, kde je odliv mladých značný. Nevnímajú to ako záťaž z jedného dôvodu, že našli Lab mastrov, ktorí sú mladí ľudia a fakt, že sa môžu odovzdávať svoje znalosti mladším prispieva k tomu, že ich práca viac napĺňa.
Keď sa pozrieme na to, akí sú žiaci, ktorí sa ku vám hlásia – aké sú typické vlastnosti chlapca alebo dievčaťa, ktorí by sa u vás chceli vzdelávať?
Zaujímavá otázka, ešte som sa nad tým takto nezamýšľala. Čo majú určite spoločné je chuť vzdelávať sa, vnútorná motivácia učiť sa nové veci. Na tom my v OpenLabe staviame a to rozvíjame. Zároveň si mnohí z nich vážia prístup Lab mastra, to že majú väčšiu slobodu, môžu voľne vyjadrovať svoje názory a postoje a Lab master s nimi funguje vo veľmi partnerskom prostredí. My si so všetkými študentmi tykáme, čo je na stredných školách netradičné, ale veľmi dobre nám to funguje – máme pozitívnu spätnú väzbu od študentov, že sa v triede cítia byť veľmi rovnocenní, o to viac ich to baví a chcú byť súčasťou procesu v triede.
Práve stredoškoláci, teenageri sú často vnímaní ako tí pasívni, ktorým sa nechce robiť čokoľvek navyše. OpenLab od nich však vyžaduje istú nadprácu, v tomto sú teda iní od zvyšku svojej triedy?
Určite je aj medzi našimi študentmi spektrum. V súčasnosti máme 150 študentov. Sú tam takí, ktorí robia všetko a ešte ich musíme aj krotiť, aby stíhali aj ostatnú školu a potom sú takí, ktorých musíme podnecovať k tomu, aby na svojej vnútornej motivácii pracovali, aby ju v sebe hľadali. Nie je to tak, že všetci sú motivovaní a zo všetkých sme nadšení. Dôležité ale podľa mňa je, že keď im dáme slobodu, ukážeme im, že im chceme pomôcť rozvíjať sa a vedia, že ak nie sú napríklad jasní programátori back endu, môžu stránku skôr štýlovať alebo inak tvoriť. Keď majú možnosť vybrať si, čo ich zaujíma, alebo v čom sa vidia viac a v čom menej, tak motivácia v nich prirodzene je a dokážu na nej stavať.
Keď si spomínala, že pri niektorých musíte pracovať na tom, aby ste posilnili ich vnútornú motiváciu, ako konkrétne to robíte?
Snažíme sa, aby OpenLab nebol o tom, že jedna skupina má získať vedomosti A a druhá vedomosti B, ale aby sme vnímali každého študenta ako jednotlivca, ktorý má svoje potreby, rodinu, životnú situáciu aj obdobia, kedy sa mu darí viac a kedy menej. Snažíme sa každý mesiac od nich získavať spätnú väzbu na to, ako sa rozvíjajú, ako sa vnímajú v rámci OpenLabu, čo im to dáva, čo nové sa naučili, kde potrebujú pomôcť a kde chcú, aby sme im pomohli. Je to automatizovaný proces, v ktorom každý mesiac získavame od študentov informácie, ktoré nám hovoria viac o ich hlbšom prežívaní a premýšľaní, nie nevyhnutne o tom, že sa naučili programovať v Jave.
Na základe týchto informácií dokážeme s Lab mastrami identifikovať tých študentov, ktorí potrebujú, aby sme sa im viac venovali. Na to nadväzujú spoločné stretnutia študenta a Lab mastra, kde sa rozprávajú o tom, aké sú dôvody pre to, že napríklad nenapĺňa tie očakávania, ktoré by mal. Je to teda veľmi individuálne. Zároveň máme aj študentov, ktorí si na konci roka povedia, že OpenLab nie je pre nich. To je úplne v poriadku. Nehovorím, že sa z toho, že študent odíde tešíme, ale tešíme sa, ak to dokáže vyhodnotiť sám a vie identifikovať dôvody, prečo to tak je. To je ďalší aspekt vzdelávania zameraného na individuálnu osobu. Nie každý program je vhodný pre každého, nie každý predmet je pre každého. Preto dávať študentom možnosť výberu a slobody definovať si svoju cestu je podľa mňa spôsob, ktorý môže prinášať najlepšie výsledky.
To pravidelné mesačné zisťovanie pokroku robíte cez dotazník?
Je to dotazník, ale my sa o každom študentovi ešte rozprávame aj s Lab mastrom a vyhodnocujeme si to. Máme teda na každého pohľad z dvoch strán. Na základe týchto informácií dokážeme identifikovať problémy alebo príležitosti, ako im pomôcť dostať sa tam, kde chcú byť.
Na toto ale slovenskí žiaci asi vôbec nie sú zvyknutí. Napríklad sebahodnotenie sa používa veľmi málo. Ako reagujú, keď ich vyzvete, aby ohodnotili sami seba? Dokážu to urobiť úplne otvorene, alebo si radšej rovno pripíšu dobrú známku?
My sa snažíme úplne odísť od známkovania, ale sledujeme jeden zaujímavý efekt. Keď študentov v septembri prvýkrát vyzveme, aby sa ohodnotili, vo väčšine prípadov začnú hodnotiť svoje technologické zručnosti, napríklad čo sa naučili nakódovať. Keď ich ale počas roka vedieme tým soft prístupom a projektovou prácou, v druhej polovici školského roka nám začnú dávať hodnotenia, že sa veľmi zlepšili v spolupráci, ale napríklad vnímajú, že niekde ešte majú taký a taký komunikačný problém, ktorý sa ale snažia nejak vyriešiť.
Toto je podľa mňa najvyššia hodnota vo vzdelávaní. Presunú sa od toho tradičného slovenského prístupu, že máš vedieť A, B, C k tomu, že je jedno, čo viem, ale som si vedomý, že mám takúto silnú stránku, ktorú viem rozvíjať a keď ju rozviniem, tak nebudem vedieť len A, B a C, ale budem si vedieť vyhľadať, nájsť, vytvoriť všetky ďalšie písmenká až po Z. Pre nás teda nie je tak dôležité, že sa študent naučí napríklad robiť aplikácie, aj keď aj to je pekné, ale skôr to, že začne vnímať seba ako osobnosť, ktorá má nejaké zručnosti a hľadá cestu, ako sa dostať k tomu, aby bol so sebou spokojný.
Predstavujem si paralelu napríklad s dejepisom, kde sa tiež zhruba na mesačnej báze zisťuje, ako študent pokračuje, avšak sa v 99 % zisťuje len množstvo vedomostí, ktoré bol schopný vstrebať a to, či má nejakú vnútornú motiváciu alebo kam konkrétne by v tomto odbore chcel smerovať od neho učiteľ nezisťuje a asi ho to ani nezaujíma. Myslíš, že by toto bolo aplikovateľné aj na iné školské predmety?
Ja som bola sama prekvapená, akú voľnosť dáva štátny vzdelávací program. Myslím si, že bolo by minimálne fajn vyskúšať, do akej miery vieme dať študentom slobodu napríklad na tom dejepise, kde dostanú nejaký základný set informácií, na základe ktorého si vedia sami vybrať, kam chcú ísť ďalej. Ďalšia vec je spolupráca. Ja som hlboko veriaca v to, že projektovou formou sa dá naučiť absolútne čokoľvek. Zároveň spolupráca je kľúčové slovo v dnešnej spoločnosti, kde ako jednotlivci nevieme spraviť takmer nič, teda, máme svojich 24 hodín, ale keď sa spojíme ako kolektív, dokážeme obrovské veci.
Keď sú študenti vedení k spolupráci akéhokoľvek druhu už na škole, sú pripravení na reálny život. To sa určite dá aplikovať v akomkoľvek predmete. No a záujem o individualitu študenta, jeho osobnosť, silné a slabé stránky sa tiež aplikovať dá. Zvládnuť sa dá aj odchod od klasického hodnotenia od jedna po päť. Každý má nejakú štartovaciu čiaru. Aj ten najlepší študent sa má v čom zlepšovať a zároveň, keď dávame toho najhoršieho do porovnania s tým najlepším, nemá vôbec motiváciu sa zlepšovať, lebo vníma, že ho možno nikdy nedobehne. Keď mu však ukážeme, že za mesiac sa zlepšil v tom a tom, jeho motivácia bude o to väčšia a bude sa chcieť rozvíjať.
Mám osobnú skúsenosť zo štúdia na vysokej škole na Slovensku aj v Rakúsku a až v Rakúsku som pochopila, v čom robíme podľa mňa na Slovensku chybu – k (takmer) dospelým ľuďom na stredných a vysokých školách pristupujeme tak, akoby sme ani neočakávali, že majú aspoň nejakú vnútornú motiváciu. Nepomohlo by, keby sme tento prístup zmenili? Nemuseli by sme potom pomaly pekne prosiť, aby sa zľutovali a nejaké to zadanie láskavo vypracovali?
Tiež som študovala v zahraničí. Na gymnáziu som bola poctivá jednotkárka, tak som išla na univerzitu do Dánska a zrazu som sa ocitla na spodku triedy. Moje zadania tam neboli o tom, čo som sa naučila, ale o tom, ako viem naučené vedomosti pospájať do súvislostí a argumentovať nejaký názor. V prvom ročníku som ale zistila, že ja vlastne nemám názor. Mám len nejaké vedomosti, ktoré však neviem absolútne prepájať. Pre mňa to teda bola taká škola života. A to chceme aj od našich študentov. Aby hľadali súvislosti a vnímali zodpovednosť za svoje vzdelávanie. To je asi kľúčové, pretože keď ich posadíme do lavice a povieme im, že teraz máš 45 minút, aby si vedel toto a potom ďalších 45 minút niečo iné, stávajú sa otrokmi systému bez toho, aby mali priestor doňho zasiahnuť alebo hľadať si v ňom to, čo ich napĺňa a rozvíjať sa svojím smerom.
Čím to podľa teba je, že sa napriek tomu stále aj na Slovensku nájde tých 150 študentov, ktorí prídu do OpenLabu a ktorým sa podarilo si nejak vnútornú motiváciu zachovať?
Som presvedčená, že každý študent má vnútornú motiváciu a je na prostredí, aby hľadalo cesty, ako ju podnietiť, aby bola výraznejšia, silnejšia a aby si jej bol vedomý. Tým, že komunikujeme OpenLab cez technológie, sme pre študentov relatívne atraktívni. Študenti sú hladní po tom, že sa im bude venovať niekto z praxe, že si budú môcť vytvoriť niečo vlastné – aplikáciu, hru či zariadenie. Keď im komunikujeme tieto výstupy, prirodzene sa chcú zapojiť. To, že im počas školského roka dáme príležitosť sa rozvíjať v mäkkých zručnostiach, zistia až na konci. Prirodzene im to hovoríme, ale nedávame na to taký dôraz, pretože pre nich je to niečo tak abstraktné, že kým si to nezažijú, nedokážu pochopiť, o čo ide. Veľmi sa nám teda oplatilo učiť študentov mäkké zručnosti cez prácu na konkrétnom projekte, kde si to vedia zhmotniť cez zážitok.
Ako školíte svojich Lab mastrov – učíte ich metodike, ako tieto mäkké zručnosti so svojimi študentami nenápadne rozvíjať?
Sme ešte mladá organizácia, začali sme len pred troma rokmi. Dnes pracujeme s desiatimi Lab mastrami a tak, ako sa učia oni, učíme sa aj my – akým spôsobom ich viesť, ako zachytávať ich skúsenosti a zážitky, ako im komunikovať to, ako by mali k študentom pristupovať. Tým, že spolupracujeme s firmami, ktoré sú nastavené hodnotovo rovnako, ako aj celý vzdelávací program, aj Lab mastri odtiaľ sú do slova a do písmena takí ľudia. Majú to v sebe a často reflektujú na vlastné zážitky zo školstva s tým, že to chcú robiť úplne inak. Doposiaľ sme ich teda nejak špecificky nepotrebovali vzdelávať, lebo oni OpenLab spoluvytvárajú s nami.
Veľmi radi by sme to však uchopili možno ako menší vzdelávací program aj pre iných učiteľov, ktorým by sme pomohli pochopiť ani nie tak princípy vzdelávania, ale filozofiu za ním. Môžeme totiž vysvetliť učiteľovi, aby dal priestor na to, aby sa študenti sami hodnotili, ale ak so žiakovým hodnotením nebude učiteľ súhlasiť, môže prebehnúť interakcia, ktorá opäť skĺzne k tradičnému školskému spôsobu hodnotenia. Momentálne máme školenia učiteľov z celého Slovenska zamerané hlavne na technické zručnosti, ale začiatok školenia sme postavili presne na princípoch vzdelávania a prístupoch ku vzdelávaniu. Tam bolo pekne vidno, že učitelia majú záujem skúšať a vnímať nový pohľad na vzdelávanie a niektorí to čiastočne už aj robia. Je to ale celé o detailoch. Keď dám študentovi spätnú väzbu, že neurobil cvičenie a myslím si, že je lenivý, môže to mať naňho veľmi zlý dopad. Úplne inak by vyznelo, keby som miesto toho zisťovala, ako mu viem pomôcť, aby motiváciu našiel a úlohu si nabudúce urobil. Je to teda malý odtieň komunikácie učiteľa, ktorý však môže mať na študenta veľký efekt. Buď ho viac demotivuje, alebo ho to naopak naštartuje k tomu, že vidí, že učiteľ má oňho záujem a chcem využiť príležitosť, ktorú mu dáva.
Keď hovoríš o Labe a komunikácii, prišiel mi na myseľ Majster N a jeho okrídlený výrok „deti moje, osprostené“. Často sme akoby ešte zaseknutí v tejto dobe Majstra N a nezisťujeme, ako vieme žiakovi pomôcť zvýšiť motiváciu.
Je to o celkovom vnímaní seba ako učiteľa v prostredí triedy. Ak som ja tá autorita, ktorá študentom odovzdáva vedomosti, je to úplne iná dynamika, ako keď sa vnímam ako súčasť triedy a som tu na to, aby som im pomohla rozvíjať sa a vnímam to, čo mi študenti vedia dať naspäť – či už vedomosti alebo iné skúsenosti.
Veľmi dôležitý je pre vás partnerský prístup. Ako na to reagujú žiaci? Často počujem, že keď sa prvýkrát stretnú s tým, že nejaký dospelý človek sa k nim správa ako k rovnocenným, tak sú často až vykoľajení a nevedia, ako na to reagovať.
Zažívame tieto šoky, hlavne v septembri, keď začíname s novou skupinou študentov. Sú vykoľajení z toho, že zrazu majú mať názor a majú niečo povedať. Preto vždy v septembri začíname diskusiou o študentskom kódexe, čo je súbor pravidiel, na ktorých sa Lab master a študenti zhodnú, že takto chceme pracovať. Je to veľmi efektívny nástroj na to, že keď je v triede niečo, čo Lab mastrovi vadí, vie ho vytiahnuť, aby otvoril diskusiu. Kódex však môže vytiahnuť nielen Lab master, ale aj samotný študent. Sú v ňom jednoduché pravidlá ako chodenie na záchod a hlásenie sa až po komplexnejšie pravidlá, ako napríklad, čo urobím vtedy, ak zistím, že ma OpenLab nebaví. Študentov to podnecuje k tomu, aby sa nad takýmito situáciami zamysleli a spoločne sa dohodli na pravidle, ku ktorému sa vedia zaviazať.
Vy ich teda musíte naučiť niečo, čo by možno malo byť úplne normálne.
Áno. Musíme ich napríklad učiť už len to, že nám môžu a majú tykať. Na to, aby si zvykli na tykanie, potrebujú niektorí aj pol roka.
Mnohí učitelia, alebo celkovo starší ľudia, sa boja, že ak by im mladší tykali, stratia u nich rešpekt. Deje sa to?
Rozumiem týmto obavám, najmä, ak si vezmeme, že bežná trieda má obrovské spektrum študentov. My v OpenLabe si vyberáme študentov, ktorí s nami chcú pracovať, takže nejaký problém s rešpektom by tam nemal byť. Zatiaľ sme s tykaním nezaznamenali problém, práve naopak, dostávame na to veľmi pozitívnu spätnú väzbu. Študenti sa nám tým dokážu a cítiť sa ako plnohodnotná súčasť triedy. Obávam sa ale vyhlásiť, že tykanie je dobré, lebo ak si vezmeme tradičné zmiešané triedy, tak sú tam možno aj študenti, ktorí majú napríklad problémy v správaní a to vykanie tvorí akúsi bariéru, ktorú neprekročia.
Okrem toho, že sa vaši študenti zlepšujú v mäkkých zručnostiach, pracujú aj na konkrétnych projektoch. Ktoré boli pre teba také najzaujímavejšie?
Spomenula by som projekt, ktorý mal aj veľmi dobrý ohlas od spoločnosti. Je to hra, ktorá sa vola Merge mobile phones. Je to jednoduchá pexeso hra, kde hráč páruje telefóny zoradené historicky od toho, ako začali vznikať až po tie najnovšie modely. Študenti tomu dali veľmi zaujímavú grafiku a majú už vyše 50-tisíc stiahnutí na Google play. To je pre stredoškolákov, ktorí investovali do marketingu asi 20 euro obrovský úspech. Mne sa veľmi páči aj Spolujazda pre Živicu, lebo to reagovalo na skutočnú potrebu, ktorú Živica má, teda zdieľanie áut pre účastníkov workshopov. Tak isto platforma Open academy, ktorú používame na zdieľanie našich učebných materiálov pre verejnosť je projektom študenta v prvom roku.
A potom sa mi veľmi páči ešte hra Real topia, ktorú sme vytvorili v spolupráci s organizáciou Ambrela. Tá bola zapojená v medzinárodnom projekte, ktorý riešil triedenie odpadu a študenti tak dostali zadanie vytvoriť na túto tému vzdelávaciu hru. To malo tiež úspech a bude sa to využívať do budúcna. Ešte sa mi osobne veľmi páči hybridná aplikácia Crowd democracy, ktorú študenti vytvorili na základe toho, že im chýbalo demokratické prostredie v škole. Vytvorili tak platformu, kde si riaditeľ alebo učiteľ vie vytvoriť komunitu, ktorej dá otázky a ona na to vie anonymne a konštruktívne reagovať. Môže tak zistiť, či je napríklad potrebné zrekonštruovať spoločné priestory školy. Projekt sa ešte nepoužíva, ale tá myšlienka, s ktorou doňho išli, splnila cieľ, pre ktorý OpenLab vlastne robíme.
Z nášho rozhovoru mi vyplýva, že práve IT firmy sú dnes asi najpokrokovejšie v tom, ako pracovať so zamestnancami a s tímami. Čím to podľa teba je? V našej spoločnosti sa stále IT sféra vníma skôr ako sféra introvertov skrytých za počítačom, s ktorými je ťažšie spolupracovať.
Je to asi predstava o jednotlivcoch. Určite je v tejto sfére veľa introvertov, ktorí možno majú spoločenské cítenie nižšie, čo je prirodzené, lebo niekde sme obdarenejší a inde potom menej. Ja osobne vnímam IT firmy ako tie, ktoré za posledné roky prinášali najviac inovácií. Firmy ako Google alebo Facebook sú nútené robiť inovácie v krátkom čase na veľkej škále, rozvíjať sa a veľmi agilne reagovať na vývoj spoločnosti. Práve preto tieto firmy hľadajú nové možnosti, ako podnietiť svojich zamestnancov k tomu, aby rozmýšľali neštandardne, hľadali nápady a inovácie a dokázali ich v krátkom čase aj realizovať.
Práve táto rýchlosť pokroku a relatívne veľká konkurenciu, keďže dnes firma z Indie dokáže konkurovať firme z Ameriky, ich núti hľadať nové spôsoby, ako pracovať s ľuďmi. A v neposlednom rade majú tieto firmy prirodzene vyvinutú potrebu mať spokojných zamestnancov, ktorí budú radi, že pre nich môžu robiť. IT odborníkov je stále relatívne málo, na Slovensku hovoria posledné štatistiky o 13 až 15-tisícoch IT pozíciách, ktoré nevieme obsadiť. Atraktívnosť firmy a prostredia, ktoré ponúka teda určite hrá rolu. My už tiež nechceme pracovať pre kohokoľvek, ale chceme pracovať v prostredí, ktoré nás obohacuje, dáva nám príležitosť realizovať vlastné nápady a byť tam v spoločnosti ľudí, s ktorými vytvárame komunitu.
Tento rozhovor sme pre vás pripravili vďaka podpore od
Nadačného fondu Telekom pri Nadácii Pontis.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
