Združenie obcí Horného Žitného ostrova sa stará o odpady od viac ako 60-tisíc obyvateľov. Okrem kompostárne a zberného dvora prevádzkujú aj skládku odpadu, ktorá spĺňa tie najprísnejšie podmienky. Čo sa deje s odpadom, ktorého cesta tu končí? Prečítajte si v reportáži.
Stojíme na 18 metrovom kopci uprostred kukuričných polí. Z jednej strany vyzerá ako obyčajný kopec zeminy zarastený trávou, z druhej strany sa však ukazuje, že v skutočnosti sú to tony odpadu.
„Lokalitu skládky sme od roku 1996 hľadali tam, kde bola pre poľnohospodárstvo najnižšia úrodnosť a kde to bude v budúcnosti najmenej osídlené,“ popisuje vedúci skládky Ondrej Sarkány. Zmesový odpad zo Združenia obcí Horného Žitného ostrova v odpadovom hospodárstve (Zohzo), teda zo Šamorína a ďalších 30 obcí z jeho okolia, tak končí uprostred poľa vedľa starej obecnej skládky, ktorá je už dávno uzavretá.
Kazety nie sú len magnetofónové
Odpad sa na skládke ukladá na takzvanú kazetu. Zohzo teraz odpad ukladá na kazetu s plochou 82 árov. Pre porovnanie, bežný rodinný dom má pozemok o veľkosti desať až dvadsať árov. Kazeta sa založí v hĺbke dva metre pod zemou, kam sa nasype ílové tesnenie, teda nepriepustná zemina, ktorá zabezpečí, aby nedošlo k znečisteniu podzemnej vody. Na ňu sa položí fólia, ktorej pevnosť merajú senzory, tú utesní geotextília a ďalšie ochranné vrstvy, aby sa fólia nepretrhla.
Je to teda pomerne náročný proces a založenie jednej takejto kazety obce stálo zhruba 600-tisíc euro. Dnes ich tu majú už päť. „Ale ináč to nejde,“ hovorí vedúci.
Na takto pripravený podklad sa môžu začať voziť smeti. Z 31 obcí na skládku každý deň príde niekoľko zberových vozidiel plných odpadu. My sme zastihli akurát náklad zo šamorínskych bytoviek. Auto zacúva ku kraju kopca a začne vysýpať odpad. Počujeme štrnganie skla, vidíme veľa pokosenej trávy, plastov. Všetko odpady, ktoré mohli byť ešte využité v recyklácii alebo na komposte.
Prítomnosť biologického odpadu vycítia aj čajky, ktoré sa rady chodia kŕmiť na zvyškoch. „Ony dokonca cítia, kedy ide auto z ktorej obce a kedy príde chutný odpad,“ hovorí s úsmevom vedúci. Okrem čajok sa odpadom chodia kŕmiť aj bociany a občas prídu aj srnky.
Práve biologický odpad spôsobuje, že sa počas jeho rozkladu zo skládok uvoľňujú skleníkové plyny, predovšetkým metán. „Čím menej organiky je v odpade, tým menej je plynu,“ hovorí Sarkány. Veľké skládky dnes už metán zachytávajú, pri Šamoríne ho podľa Sarkányho unikalo tak málo, že lapače sa inštalovať neoplatilo. Združenie totiž prevádzkuje aj vlastnú kompostáreň, čím pomáha tomu, aby na skládke končilo biologického odpadu čo najmenej.
Únik plynov z malých vežičiek na uzavretej zatrávnenej kazete tak len monitorujú. Že nejde o nič životu nebezpečné Sarkány dokazuje tým, že nás posiela k výpustom privoňať a niektorí odvážnejší členovia výpravy tak naozaj aj urobia.
Utlačiť plasty
Vysypaný obsah zberného vozidla začína rozhŕňať a utláčať 36-tonový kompaktor, ktorého úlohou je z odpadu vytlačiť maximum vzduchu. Tento obrovský stroj s kovovými ostňami na kolesách po smetiach jazdí hore-dole 7-krát, kým úplne neuľahnú. „Optimálne je to vtedy, keď sa skruž kolesa neponára do odpadu,“ ukazuje Sakrány na kompaktor. Túto snahu však na skládke kazí plast, ktorý po stlačení rýchlo znovu nafúkne.
Plná kazeta sa zakryje fóliou, geotextíliou, zeminou a vyseje sa na ňu tráva, ktorá odpad dokonale zapuzdrí na veky vekov. Jedna kazeta má výšku zhruba 18 metrov. Na skládku môžu dokopy uložiť 600-tisíc kubíkov odpadu.
Okolie skládky strážia okrem ochranných sietí aj monitorovacie sondy, ktorými každého štvrť roka sledujú kvalitu podzemnej vody. To im pomôže ukázať, či fólia, ktorá kopu odpadu izoluje zospodu, náhodou nepreteká. Vedenie skládky musí okrem stavu podzemnej vody sledovať a hlásiť aj tesnosť fólie, množstvo zavezeného odpadu, či uniknutých plynov z rozkladajúceho sa odpadu, voľnú kapacitu aj deratizáciu.
„Toto musíme hlásiť zo zákona každý rok. A preto je na Slovensku málo riadených skládok, lebo sú drahé. Je tu aj veľa nelegálne fungujúcich skládok, ktoré podmienky nespĺňajú. No odpad sa na ne stále ukladá,“ tvrdí Sarkány.
Dotriediť, čo sa dá
Predĺžiť životnosť skládky im pomáha z Rakúska odpozorovaný systém dotrieďovania odpadu od všetkého, čo sa ešte dá spracovať. V hale vedľa skládky zamestnanci pretrieďujú veľkorozmerný odpad, ktorý posielajú na recykláciu či energetické zhodnotenie. Tým šetria miesto na skládke. „Keby tu nebola tá hala, tak už sú naše kapacity plné,“ popisuje vedúci pozerajúc na otvorenú kazetu.
Za skládkovanie platí združenie štátu mesačné poplatky. „Z každej uloženej tony je to 5 až 8 euro,“ popisuje vedúci. Ročne tu uložia 19 až 20-tisíc ton odpadu. Toto číslo sa už roky veľmi nemení. „Tonáž sa jemne znižuje, ale jej objem sa zväčšuje.“ To znamená, že jedna tona dnes už zaberá miesto jedného kubíku aj dva až tri kubíky miesta.
Vedúci nás pozýva nahliadnuť do obsahu, ktorý kompaktor utláča. „To všetko je skoro samý plast,“ vysvetľuje. V zmesovom odpade tak dnes aj napriek povinnému triedeniu končí veľa plastových obalov. A to spôsobuje skládke problémy s rýchlym zaberaním priestoru.
Okrem nedostatočného triedenia a recyklačných kapacít k tomu prispievajú napríklad aj smetné vrecia. „Žiaľ, všetok odpad dnes ľudia ešte balia do ďalších vriec,“ hovorí Sarkány. Vrecia na smeti tak spolu so zmesovým odpadom tiež končia na skládke, kde ostanú zakonzervované stovky rokov.
Častým problémom skládok bývajú aj požiare. „Keď je v odpade veľa plastov a papiera a skládka nie je dostatočne skompaktorovaná, nie je problém, aby vznikol požiar,“ popisuje Sarkány. Prispieva k tomu aj veľkoobjemový odpad, ktorý však v Zohzo dotrieďujú a požiare tak ich skládku obchádzajú.
Zlatá éra prerábok domov
Na kope odpadu vidíme aj podrvený stavebný odpad. Ten sa tu používa na prekrytie vrstiev navezeného odpadu. „Stavebníctvo tu prežíva diamantové obdobie,“ hovorí riaditeľ. Šamorín aj okolité obce sú v podstate satelitom hlavného mesta a prebieha v nich už niekoľko rokov stavebný ošiaľ.
Ten podľa vedúceho skládky neschladila ani prvá vplna epidémie. „Neovplyvnila to pandémia ani kríza. Práveže počas pandémie sa sem vyviezlo toľko odpadu, že sme museli zvýšiť 1,5-násobne jeho odber. Ľudia sedeli doma a objednávali si nové sedačky, matrace, koberce. Prišlo nám aj veľa obalov z nákupov.“ Veľkorozmerné odpady na skládke neukladajú. Posielajú ich na recykláciu alebo energetické zhodnotenie do cementárne.
Skládku spolu s halou obhospodáruje desiatka zamestnancov. Časť z nich dotrieďuje veľkoobjemný odpad, časť sa stará o skládku. Vedúci skládky hovorí o plánoch zväčšiť kapacity na dotrieďovanie. V najbližšej dobe tak pribudne ešte jedna hala, ktorá pomáha znižovať množstvo odpadu uloženého na skládku.
Od kancelárie skládky pozeráme na zatrávnený kopec, ktorý v sebe skrýva tony odpadu. Poriadne utlačené vrstvy neklesnú asi ani o sto rokov a nájdeme ich tu asi v takom istom stave, ako ich vidíme dnes. „Nie, to už na nich budú solárne panely,“ opravuje nás s úsmevom vedúci skládky. Možno takto raz tieto torty plné prekvapení získajú svoje ďalšie naplnenie.
Reportáž sme pripravili vďaka podpore od NATUR-PACK. Na exkurziu nás pozvali organizátori konferencie Slovakia Going Zero Waste a organizácie INCIEN v rámci projektu Miesta preč.
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
