Čierny Peter v riaditeľni

---

Zážitkové vzdelávanie. Exkurzie. Diskusie s ľuďmi z praxe. Workshopy s externistami pre učiteľov či žiakov. Účasť učiteliek na metodických seminároch. Kurzy pre akčné školské tímy. STOP.

Participatívne plánovanie premeny školského dvora. Rovesnícke vzdelávanie. Neformálna spolupráca s rodičmi. STOP!

Semafory, nariadenia, opatrenia, odporúčania. Obavy, stres, neistota, predbežná opatrnosť. Zodpovednosť riaditeľov škôl, učiteľov, vychovávateliek. Miestami nadpráca.

Aj rozumiem. Žiadna škola nechce byť v dennom prehľade zatvorených, tých, „kde už to majú“. Majú? Skôr už zistili (vyše 60 % ľudí nemá príznaky). Jeden podozrivý študent či učiteľ, preventívne zatvorenie, čakanie na výsledky testov. A otázky, koho je to „vina“, odkiaľ „to“ kto priniesol, kde to chytil, mapa kontaktov, ciest. Preverovanie dodržiavania opatrení, nariadení, odporúčaní.

Čierny Peter je v rukách riaditeľa. Nepríjemnosti, klebety, spytovanie sa, obavy. Odpočítavanie dní a dúfanie, že ďalšie testovanie dopadne O.K. Krízový manažment opäť a znova. Zdravie a životy sú na prvom mieste. Súhlasím. Chápem.

Listujem v poznámkach z rodička (naživo, vydezinfikované, zapísané, v rúškach, s rozostupmi, mamy od Trebišova cez Skalicu): „Zákaz zhromažďovania na chodbách. Zákaz slobodného pohybu medzi triedami aj po jedálni. Najesť sa v presne vyhradenom čase za 15 minút a disciplinovane sa presunúť do vyhradených priestorov na ďalšiu výučbu.“ Hm.

Z jedálne idú na seminár pre maturantov, kde sú študenti rôznych tried. Slobodne si podebatia pred školou – keď čakajú hromadne, premiešaní medzi ročníkmi, kým ich podľa prísneho harmonogramu a s odstupom 5 minút vpustia do školy. Alebo po vyučku – na ihrisku pri škole, na lavičkách, v kaviarni… Ale to už je mimo zodpovednosť školy.

Obdobne ako formálne a opakovane vyplňované potvrdenia. To už je čierny Peter u rodičov. Nespochybňujem, že potrebujeme rúška, umývanie rúk, správať sa zodpovedne, nerizikovo.

Premýšľam však, ako rýchlo sa premenili školy na kasárne – po bránu je iný svet. Za ňou hromadná doprava, kiná, akvaparky, nákupné centrá. Napadá mi rozprávka o kráľovi, ktorý zakázal v krajine spievať. O ďalšom, ktorý zakázal používať soľ. Zákazy sa ľahšie akceptujú, keď z nich sála zmysel a prinášajú výsledky.

Myšlienky mi pretrhne náš maturant:

„Idem von.“

„Kedy prídeš?“

„Do 23.00 – bezpečne,“ urobí dramatickú pauzu. Nadýchnem sa.

„Potom už chodí korona,“ žmurkne na mňa.

Každá generácia má svoj situačný humor. Spravme maximum, aby táto generácia nebola stratená. Vo vzdelaní, výchove, formalizme, našich pokusoch. Lebo nejde len o stužkové.