Michal Božík je psychológ pôsobiaci vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie, ktorý sa zaoberá videohrami a ich vplyvom na vývoj detí a ich zručností. Opýtali sme sa ho, ako svojmu dieťaťu vybrať hodnotnú hru, ako si nastaviť pravidlá hrania a čo vedia hry u detí podporiť?
Aká bola tvoja cesta k videohrám?
Moja cesta je veľmi dlhá, lebo do môjho života vstúpili, keď som mal 4 roky a otec kúpil prvý počítač 486. Tak som sa dostal aj k prvým hrám. Vtedy ešte počítač nemal ani zvukovú kartu, takže to boli nemé hry a keď potom otec zvukovú kartu dokúpil, tak som sa ich bál. Odvtedy sa ma videohry držia celý život. Postupne sa z koníčka stali pracovnou činnosťou, lebo pri štúdiu psychológie som prišiel na to, že študovať sa dajú aj videohry a to, ako vplývajú na deti alebo na dospelých.
Vypočujte si rozhovor ako podcast:
Bol si prvý spomedzi kamarátov, ktorý mal doma počítač s hrami?
Neviem, či som bol úplne prvý, ale v tom období, keď som prichádzal na základnú školu, mali už viacerí kamaráti možnosť mať počítač aj s hrami a počítače začínali byť viac prítomné v spoločnosti. Bola to nová, zaujímavá vec a tým pádom sme veľa času v škole strávili tým, že sme sa o hrách rozprávali, vymieňali si ich. Boli sme partia chalanov, ktorých táto oblasť veľmi bavila a kým niektorí po škole chodili niekam do krčmy alebo von, my sme chodili do internetovej kaviarne, kde sme sa spolu hrávali. Bolo to jedno z najlepších období, pretože cez videohry fungovala naša socializácia a partia, ktorá sa dala vďaka videohrám dohromady, funguje doteraz. Už 15 rokov sa stále kamarátime a stretávame.
A stále sa hráte videohry?
Stále sa hráme, nielen videohry, ale v poslednej dobe viac stolové hry. Snažíme sa hranie udržiavať pri živote, lebo to je to, čo nás dalo dohromady a zároveň nás to stále baví.
V tom čase, keď ste mali doma prvý počítač, boli počítače veľkou neznámou nielen pre deti, ale aj pre rodičov. Spomínaš si, ako tvoji rodičia pristupovali k tomu, keď si sa chcel hrať na počítači?
Moji rodičia mali celkom prísny prístup k výchove a tým, že sme bývali na dedine, tak bolo stále čo robiť okolo domu a záhrady. Neniesli teda úplne s nadšením, že nielen ja, ale aj moji mladší bratia chceme tráviť väčšinu času hraním hier na počítači. Najčastejšie sa snažili nejak regulovať čas, ktorý sme trávili hraním, ale hlbší záujem o to, čo vlastne hráme a prečo, tam nebol. To nie je výčitka voči mojim rodičom, oni nevedeli, čo to je a prečo by sa tomu mali venovať.
Dnes je doba iná, rozmach videohier v poslednej dekáde alebo dvoch je veľký. Mali by mať rodičia ku svojim deťom v tejto otázke iný prístup ako v časoch tvojho detstva?
Ja si myslím, že áno. V podstate existujú dva prístupy, ktoré majú skôr negatívny efekt. Tým prvým je veľmi prísna regulácia a druhým je úplná voľnosť, kedy rodičia hranie nijakým spôsobom neregulujú a nezaujímajú sa o jeho obsah. Ani jeden z týchto prístupov nefunguje dobre. Veľa výskumov potvrdilo, že sa pri nich paradoxne čas strávený hraním videohier, alebo používaním digitálnych technológií všeobecne, zvyšuje.
Prístup, ktorý bol aj experimentálne overený ako najlepší bola aktívna mediácia, kedy sa rodič naozaj zaujíma o to, čo sa dieťa hrá, baví sa s ním o tom a nastavuje mu pravidlá tak, že sa s ním na nich dohodne, lebo absencia pravidiel je rovnako nebezpečná, ako keď ich je príliš veľa. Vtedy sa dá ten čas obmedziť alebo štruktúrovať tak, aby dieťa stíhalo aj iné aktivity, ktoré sú v jeho živote dôležité. Musím ale podotknúť, že ani vedci nie sú zatiaľ úplne jednotní v tom, že je to na sto percent takto funkčné a je teda potrebné ešte urobiť ďalší výskum a pozrieť sa na to z dlhodobého hľadiska.
Dá sa vôbec povedať, koľko času je v poriadku stráviť pri videohrách a kedy je to už príliš?
Toto je jedna z mojich obľúbených otázok, pretože často sú tam stanovené veľmi umelé hranice. Ono sa nedá úplne jasne povedať, koľko je to v minútach alebo hodinách, a to práve preto, že každé dieťa je individuálne a má nejak inak usporiadaný život. Keď má človek viac povinností alebo široké záujmy, tak mu samozrejme ostáva menej času na túto jednu konkrétnu záľubu a vtedy by mohla aj hodina denne byť problematická.
Naopak, ak má napríklad zdravotné obmedzenia a nemôže stráviť hodiny denne behaním po vonku, môže aj päť-šesť hodín denne byť prínosných, pretože dnešné hry už nie sú izolovaná aktivita, ale hrajú sa s inými deťmi a môžu teda byť sociálnou aktivitou. Ja som sa stretol aj s konkrétnymi príkladmi, kde až extrémne časy, ako napríklad 10 hodín denne, pomohli danému človeku prekonať ťažkú životnú situáciu, v ktorej sa nachádzal, či už to bolo niečo zdravotné alebo iné. Napríklad chlapec z USA, ktorého rodina sa neustále sťahovala, mal kamarátov vo videohre ako jedinú stabilnú sociálnu komunitu a pomohlo mu to sa adaptovať na túto situáciu. Je teda veľmi ťažké povedať, koľko by sa dieťa malo hrať. Je dobré si to dať do pomeru. Ak má čas aj na inú intelektuálnu alebo fyzickú aktivitu, tak by to nemalo byť nebezpečné.
Kedy je hranie už závislosťou?
Je veľmi dôležité pozerať sa na viacero faktorov, ktoré určujú, či je daná aktivita už závislosťou alebo nie, pričom najdôležitejší z nich je ten, či je to dieťa, alebo aj dospelý, schopný fungovať vo svojom sociálnom kontexte. Ako vie dieťa fungovať v škole, dospelý v práci, vo vzťahoch alebo iných záujmoch. Pokiaľ je hra pervazívna a preniká do všetkých aspektov života, tak môžeme hovoriť o závislosti, ale pokiaľ je tam aj zvýšený čas hrania, no dieťa je schopné stále fungovať v ostatných oblastiach, tak sa to dá porovnať s hocijakou inou intenzívnou záľubou, ktorá ale nemá negatívny vplyv.
My si často zamieňame tieto pojmy a označujeme za závislého aj toho, kde ide len o excesívne hranie. To síce môže viesť ku závislosti, ale ešte ňou nie je a je veľmi dôležité povedať, že veľká väčšina ľudí, ktorá skĺzne do závislosti na hrách sa závislými stane, pretože na to majú genetickú predispozíciu. Ak by neskĺzli do závislosti na hrách, tak by skĺzli do závislosti na drogách, alkohole alebo niečom inom. Tým pádom je zákaz hier len riešením symptómu a nie problému ako takého.
Dá sa povedať, kedy je vhodný vek na to, aby si dieťa sadlo k počítačovej hre?
Toto je otázka, ktorú by si mal zodpovedať každý rodič sám. Vhodné je to vtedy, keď rodič usúdi, že to dieťaťu vie niečo dať. Určite viem povedať, kedy to je nevhodné. Do veku 2 – 3 rokov je to nevhodné, pretože vieme, že zobrazovacie jednotky, teda počítače, mobily a obrazovky vo všeobecnosti, sú problematické pri vývine mozgu a môžu mu spôsobovať problémy. Tie najmenšie deti by teda nemali tráviť veľa času pred obrazovkami. Bezpečné je to od troch rokov a tam už sú najjednoduchšie hry, ktoré sú dostupné aj takýmto malým deťom. Dnešný herný trh je prispôsobený celej populácii a existujú hry pre tých najmenších až po seniorov. Rodič, ktorý chce k tejto téme pristupovať zodpovedne, vie dať svojmu dieťaťu hru, ktorá mu dá niečo viac ako iba zážitok a vie ho aj niečo naučiť.
Aké pomôcky môže rodič využiť pri výbere hry pre svoje dieťa?
Teraz si možno trošku urobím reklamu, ale máme portál vĺčatá.sk, kde sa snažíme robiť servis pre rodičov a učiteľov. Sú tam recenzie konkrétnych titulov aj s vekovými odporúčaniami a s odporúčaniami, ako s hrou pracovať, ako nastavovať témy do diskusie o hre a ktoré oblasti môže rozvíjať. Malo by to byť šité na mieru rodičom, ktorí nemajú čas si hry vyhľadávať a zahrať sami. Toto je jeden nástroj, ale okrem toho je najlepším nástrojom asi to, že si rodič hru ešte predtým, ako ju dá dieťaťu do rúk, zahrá sám a rozhodne, či je vhodná pre dieťa v danom veku.
Okrem toho existujú aj oficiálne rámce, ktoré určujú od akého veku je daná hra vhodná, avšak tie sa sústreďujú len na negatívne obsahy. Povedia teda, že hra je vhodná od troch rokov, lebo neobsahuje násilie, drogy či sexuálny obsah, ale neberú do úvahy už to, že obsahuje kopec textu a tak malé dieťa ho nevie prečítať. Aj tu si treba dávať pozor na to, že nie všetko, čo je oficiálne vhodné je naozaj vhodné. Na druhú stranu sú aj hry, ktoré obsahujú explicitné násilie a oficiálne sú až od 18 rokov, ale v niektorých krajinách majú ten rating nižší a osvietenejší učitelia ich používajú na vyučovaní dejepisu. Teraz hovorím konkrétne o poľskej hre This War of Mine, ktorá sa zaoberá občianskou vojnou. Je to veľmi ťažká téma a je veľmi emocionálne náročné ju hrať, ale keď je to dobre podchytené rodičom alebo učiteľom, dá sa využiť na učenie o občianskej vojne napríklad v Juhoslávii. V porovnaní s inými nástrojmi to má veľké výhody práve v interaktivite, kedy hráč prežíva tú situáciu tak, akoby ju prežíval naozaj a naučené je potom naozaj naučené cez emócie.
V dnešnej dobe sú hry už takmer na všetko. Hry, ktoré spracúvajú veľmi vážne témy a je z čoho si vyberať. Najhoršie, čo môže rodič urobiť, je nechať dieťa hrať sa mainstreamové hry, ktoré si prinesie od svojich spolužiakov alebo podobne a nepozrieť sa trochu ďalej, lebo potom prehliadne strašne veľa pekných a zaujímavých hier, ktoré môžu dieťaťu niečo dať. Ja som veľmi rád, že môžem sem-tam na Vĺčatá recenzovať hry, lebo inak by som sa nedostal k týmto klenotom. Každá z nich bola niečím špeciálna a niečím ma obohatila.
Keď sa pozrieme na herný trh, tak platí, že vzdelávacie, náučné hry tvoria skôr malé nezávislé štúdiá, zatiaľ čo z tých veľkých štúdií ich až tak veľa nevychádza?
Skôr nie. Povedal by som, že to môže byť tak pol na pol. Veľmi záleží od konkrétneho dizajnéra, alebo tímu, ktorý hru tvorí. Je veľmi veľa trojáčkových veľkých titulov od tých najväčších štúdií, ktoré majú veľkú pridanú hodnotu a sú veľmi kvalitné. Napríklad herná séria Civilizácia patrí medzi jednu z najväčších značiek a zároveň má aj najväčší presah do vzdelávania, pritom tá hra nebola dizajnovaná, aby bola vzdelávacia a vyplynulo to tak nejak samo od seba. Ale je pravda, že je možno trochu väčšie percento hier so vzdelávacím presahom, ktoré vyjdú z indie (pozn. alternatívnych) štúdií, ale to môže byť dané aj tým, že sa chcú odlíšiť od veľkých štúdií, ktoré často vydávajú kópie svojich starších hier, ktoré sú stále o tom istom.
Nie je teda pravda, že z veľkých štúdií by nevychádzali kvalitné tituly. Možno je skôr dobré sa zamyslieť nad vzdelávacími hrami ako takými, ktoré sú vytvorené so zámerom, aby boli vzdelávacím produktom. Ja mám skúsenosť aj z pozície herného dizajnéra, ktorého som robil 4 roky a viem, že často je to tak, že keď dizajnér ide do štúdia s tým, že hra má najprv vzdelávať a potom nech to je zábava, tak väčšinou skončí tak, že nie je ani vzdelávacia, lebo ľudí jednoducho nebaví. Keď hovorím o tom, ktoré hry majú pridanú hodnotu, tak sú to väčšinou tie komerčné hry, lebo vzdelávacie hry buď robí dizajnér, ktorý ich nevie spraviť zábavnými, alebo na to nemyslí a to je problém, lebo hra musí byť v prvom rade zábavná.
Spomínal si hry, ktoré sa venujú histórii. Aké iné schopnosti ešte vedia hry u detí rozvíjať?
Je toho strašne veľa. My sme tie oblasti rozdelili do štyroch kategórií. Teraz sme sa bavili o intelektuálnom rozvoji, kam patria hard skillové veci zo školských predmetov, rozvoj logického myslenia, pozornosti, pamäti a mnoho ďalších intelektuálnych disciplín. Ďalšie oblasti sú emocionálna, sociálna a morálna oblasť. Hry vedia rozvíjať aj prežívanie úspechu a neúspechu, lebo hráč často zlyhá a na základe toho, že mu hra vždy dáva spätnú väzbu – čo deťom často v škole chýba – sa naučí vidieť prehru ako niečo, čo ho vie posúvať ďalej. Potom sú tam aj rôzne emocionálne zážitky, ktoré vedia byť tak silné, že dokážu dieťa aj rodiča doviesť až k slzám, ktoré nemusia byť negatívnym zážitkom, ale je to emócia ako pri silnom filme. Je to teda kultúrny artefakt, ktorý nám niečo dá a hra vie byť silným zážitkom.
Napríklad spomínaná This War of Mine ide okrem tej intelektuálnej oblasti aj do sociálnej a morálnej. Potom sú hry, ktoré vedia hrať naraz desiatky hráčov a tie vedia rozvíjať sociálne zručnosti, či už je to komunikácia alebo tímová práca. Lego séria, ktorá je vhodná pre všetky veky od detí až po dôchodcov, je postavená tak, že ju musia hrať spolu dvaja hráči, ak chcú vyriešiť hlavolamy, ktoré sa pred nich stavajú. Ja som ju hral s mojím bratrancom, ktorý mal sedem rokov a bavilo nás to oboch. V tomto vedia byť hry aj akýmsi mostom, ktorý vie spojiť súrodencov alebo rodičov s deťmi, aby sa hrali spolu. Pokiaľ rodič správne uchopí výchovu pomocou videohier, zaujíma sa o to, čo dieťa hrá a zahrá sa s ním, vie si s ním vytvoriť pekný vzťah, len musí byť ochotný tomu venovať trochu času.
Mali by sa vo svojom voľnom čase hrať hry aj rodičia?
Veľmi záleží na tom, aký k tomu majú vzťah. Ja viem, že keď raz budem rodičom, budem sa hrať, lebo je to môj záujem, ale trúfnem si povedať, že aj tí rodičia, ktorí s hrami možno nevyrastali, by mohli skúsiť aspoň sledovať, ako sa dieťa hrá a porozprávať sa s ním o tom, čo sa hralo. Moja odpoveď teda určite nebude, že by sa mali všetci hrať, pretože ak to niekoho nebaví, je zbytočné sa do toho nútiť, ale ak vidím, že dieťa má o to záujem, stojí za to nejak na jeho záujem nadviazať. Ono sa to potom vráti v podobe vzťahu s dieťaťom.
Častou otázkou rodičov býva, ako dať dieťaťu najavo, že sa má prestať hrať. Že mu má s niečím pomôcť alebo sa venovať niečomu inému. Existuje nejaká technika, ako dieťa správnym spôsobom odlákať od obrazovky?
Najsprávnejší spôsob je pravdepodobne asi aj ten najťažší, lebo si vyžaduje veľmi veľa času. Je to dôsledné a opakované vysvetľovanie pravidiel a toho, prečo by sa v danom momente nemalo hrať, ale robiť niečo iné. Zároveň si to ale vyžaduje aj príklad od rodiča, lebo on bude ťažko vyžadovať od dieťaťa, že nemá sedieť pred obrazovkou, keď sám príde z práce a tri hodiny sedí pred televízorom. Je to o tom, ísť príkladom a zároveň s ním veľa komunikovať a keď sa snažíme si nastaviť nejaké pravidlá, tak to dieťa musí pravidlám rozumieť, mať ich vydiskutované s rodičom a byť ochotné ich dodržiavať. To platí aj pre rodiča, ktorý ich musí dodržiavať tiež.
Treba ale povedať aj to, že hry sú rôzne a dajú sa ukončiť rôznym spôsobom. Keď je v tomto rodič veľmi nekompromisný, alebo necitlivý a povie dieťaťu, že teraz ti skončil čas na hranie a je koniec, pričom hra má jasne definovaný bod, kedy je možné ju uložiť a dieťa je kúsok od jeho dosiahnutia, bude frustrované, lebo nedosiahne svoj cieľ. V tomto musia tiež byť rodičia rozumní a mali by aspoň trochu vedieť, čo sa hrá, aby dieťa nemalo z pravidiel pocit, že rodič mu nerozumie, alebo mu dokonca chce zle. Treba byť citlivý a hľadať pochopenie, komunikovať o tom a pravidlá nastavovať tak, aby dieťaťu dávali zmysel a pomáhali mu. To je z môjho pohľadu najsprávnejšie riešenie, zároveň ale musím povedať, že si vyžaduje najviac času zo strany rodiča.
Už si načrtol, že hry, ktoré figurujú na najvyšších priečkach obľúbenosti a predajnosti nespĺňajú parametre prospešných hier. Je možné ich aj tak zaradiť pre dieťa do jeho repertoáru?
Myslím si, že hej. Povedal by som, že je veľmi malé percento vyslovene zlých hier v zmysle, že dieťaťu nič nedajú alebo sú nekvalitné. Všetky hry nemusia dieťaťu niečo dať. Pokiaľ nám dajú oddych od bežných povinností života, je to úplne dostatočné. Často sa však deje, že v rukách malých detí končia hry, ktoré pre ne nie sú vhodné a vedia im bez vysvetlenia kontextu ublížiť. To sú často nejaké násilné alebo hororové hry. Tak isto, ako deťom nedovolíme pozerať násilné filmy či filmy so sexuálnou tematikou, nepatria im do rúk ani takéto hry. Pokiaľ rodič s dieťaťom komunikuje a vysvetlí mu, prečo preňho nie je vhodná, tak sa vyhne takým problémom, že sa dieťa v noci pocikáva, lebo si chcelo v sociálnej skupine obhájiť nejaký status a hralo hororovú hru. Preto je strašne dôležité s dieťaťom komunikovať o tom, že sociálny status musí ísť niekedy na úkor iných vecí.
Trojáčkové tituly by som neodsudzoval ako celok, je tam aj veľa kvalitných hier, ale rodič musí byť opatrný. Nechcem úplne odsudzovať ani násilné tituly, lebo aj napríklad Grand Theft Auto, ktoré je dávané ako najviac negatívny príklad, cvičí morálku. Pokiaľ tam hráč zrazí na chodníku chodca, policajti ho naháňajú a dieťa teda vie, že je to niečo, čo sa nemá a zároveň mu to v takýchto bezpečných podmienkach dáva priestor vyskúšať si správanie, ktoré by v reálnom živote bolo potrestané. Samozrejme takáto hra nepatrí do rúk desaťročnému dieťaťu a aj to staršie dieťa by malo mať jasne vysvetlený jej kontext. Znovu sa teda dostávame k tomu, že veľmi záleží na tom, ako rodič s dieťaťom komunikuje.
Z videohier sa stala profesia, ktorá sa hrá súťažne na turnajoch. Pre niektoré staršie deti to môže vyzerať ako lákavá kariérna voľba. Ako s nimi komunikovať o týchto možnostiach? Mal by rodič svoje dieťa v tomto podporiť?
Ak by sme sa na to pozreli z čisto praktického hľadiska, tak väčšina týchto elektronických športov sa na najväčších turnajoch pohybuje už v takých obrovských číslach výhier, že odkláňať dieťa inam vyzerá ako vyslovene negatívna vec. Celý trh videohier neustále rastie, rástol aj počas ekonomickej krízy a počas koronakrízy narástol o nejakých 20 – 30 %. Je ale strašne dôležité poukázať na to, že aj veľa úspešných e-športovcov sa snaží udržiavať rovnováhu medzi svojím životom za počítačom a inými aktivitami. Snaží sa športovo vyžiť a byť vo forme. Pokiaľ do toho dieťa chce ísť profesionálne, tak sa hranie zo zábavy mení na drinu, tréning a niečo, čo je náročné. Môže sa teda stať, že dieťa o to stratí záujem, lebo si to náročnosťou zhnusí. Odporúčal by som, aby to rodičia komunikovali rovnako, ako ktorúkoľvek inú dráhu, ktorú by dieťa chcelo sledovať.
Keď sme sa rozprávali o tom ideálnom pomere využitia času, je rozdiel v tom, akým spôsobom deti využívajú technológie? Je rozdiel medzi časom stráveným hrami a napríklad sociálnymi sieťami?
Osobne screen time (čas pred obrazovkou, pozn. red.) nerozlišujem v zmysle, či je to tablet, mobil, počítač, televízia a tak ďalej. Všetko sú to zobrazovacie jednotky, ktoré so sebou nesú problémy, ktoré asi nemusím vymenuvávať – od zlého sedenia po syndróm suchého oka. Čo by mi ale neprišlo správne, je dávať do jedného balíku čas, ktorý dieťa musí stráviť pred obrazovkou kvôli škole a voľný čas. Skôr by som sa pozeral na to, čo sú vhodné časy, kedy by dieťa pri obrazovke byť mohlo a kedy nie. Večerné hodiny sú čas, kedy by dieťa pri obrazovke sedieť nemalo. Obrazovky nám na večer síce zožltnú a nevylučujú už modré svetlo, ktoré narúša produkciu spánkového hormónu, no hrou je dieťa stimulované, čo bráni zaspávaniu a potom má problémy so spánkom.
Určite by som rodičom odporučil, aby viedli deti k tomu, aby si nastavili režim tak, že sa nemusia večer hrať na posteli s mobilom. Ak dieťa príde zo školy, ide niekam von, potom si robí úlohy a až pred spaním sa ide hrať hry, tak je to zle zorganizované. Po príchode zo školy mu treba dať čas na zrelaxovanie, napríklad aj formou videohier, a až potom robiť úlohy. V tomto je skôr dôležité si rozumne rozdeliť časy. Jeden výchovný tip od známej je, že svojim deťom dovolila hrať sa doobeda 10 minút, ale ak si to odložili na poobedie, mohli sa hrať 30 minút. Takto sa učili odkladať si potešenie. Aj nastavovanie pravidiel sa teda dá rôzne využiť na výchovné účely.
Čas pred obrazovkou nie sú len videohry, ale aj smartfóny, ktoré majú deti často so sebou celý deň. Do akej miery by mal mať rodič prehľad o tom, ako dieťa narába s touto technológiou?
Pokiaľ má rodič otvorený vzťah s dieťaťom a vládne medzi nimi otvorená a konštruktívna komunikácia, nepotrebuje nejak kontrolovať, koľko času a ako trávi na zariadení, ale skôr je to o tom, ako vedia spolu komunikovať. Potom existujú aj nástroje, ktoré vedia sledovať, čo dieťa na zariadení robí, no treba myslieť na to, že je to veľmi veľký zásah do súkromia a takto sa vzťah medzi dospelým a dieťaťom nebuduje. Volil by som to až vtedy, keď všetky iné možnosti zlyhávajú. Keď má napríklad dospelý pri večeri v ruke smartfón, ťažko to dieťaťu zakáže. Keď si ale dohodneme pravidlo, že telefóny máme otočené displejom dole, dieťaťu to neprídu zvláštne, keď to dodržiava aj rodič sám. Treba v tom byť rozumný. Ja som napríklad roky odmietal internet v telefóne, aby som reguloval, kedy ma vedia notifikácie dobehnúť a kedy nie. Nechcem tým ale povedať, aby sme vzdali internetu v telefóne, lebo je to veľmi veľká pomôcka, ale je dobré, že si vieme aj my dospelí nastaviť, kedy je to pre nás prospešné a kedy nás to o kvalitu života okráda.
Čiže je to o komunikácii.
Akonáhle ideme do reštrikcie a kontroly, odoberáme dieťaťu autonómiu, vstupujeme mu do súkromia, nevieme si budovať dôveru a vzťah. Existujú plus-mínus tri výchovné štýly a práve tento štýl je ten, ktorý vytvára najlepšie vzťahy a fungovanie dieťaťa, aby sa z neho stal plnohodnotný človek.
Keď si porovnáš hry, ktoré si sa hrával ako dieťa a tie, ktoré sa robia dnes, sú tie dnešné lepšie?
Ako ktoré. Ja sa rád vraciam aj k niektorým 20-ročným klasikám. Niektoré staré hry boli hrozné, niektoré nové hry sú tiež hrozné, ale celkovo si myslím, že kvalita stúpla a zo starších hier sa urobili reedície, aby boli stále dostupné a hráči, ktorí si ich zamilovali pred 20 rokmi si ich mohli hrať aj teraz. Z herného trhu je veľký multimiliardový biznis a to pomohlo tomu, že hry sú naozaj kvalitnejšie, a teraz nehovorím len o grafike, ktorá za tých 20 rokov urobila najvýraznejší skok, ale aj o tom, čo všetko vie hra hráčovi ponúknuť, o pridanej hodnote, ktorú tá hra pre hráča má.
Kebyže máš odporučiť tri tituly, ktoré by mali rodičia svojim deťom zvoliť, ktoré by to boli a prečo?
Pre tie najmenšie deti by som zvážil niektorú zo série Lego hier. Je to hra dostupná pre tých najmenších a relatívne ľahko sa ovláda. Text je len v podobe nápomocných vyjadrení, ktoré rodič dieťaťu prečíta a jej ovládanie dieťa pochopí samo intuitívne. Hra obsahuje jednoduché logické hádanky, ktoré vyžadujú spoluprácu, čiže ju vedia hrať dvaja hráči, čím sa medzi nimi buduje vzťah a učia sa spolupracovať. Hra je aj celkom jednoduchá graficky a zvládnu ju aj staršie počítače alebo konzoly.
Pre generáciu okolo 10 rokov by som zvolil hru, ktorá je síce určená pre staršie deti, ale s asistenciou rodiča ju zvládnu ju aj menšie. Volá Valiant Hearts: The Great War a spracováva prvú svetovú vojnu, ale nie tak, že hráč je vojak a ide do vojny, ale naopak je najprv kuchárom, potom medičkou a ešte jednou postavou, prechádza si útrapami vojny a musí vyriešiť rôzne rébusy, ktoré ho čakajú ako zajatie nepriateľskou stranou či paľba, ktorej sa má vyhnúť. Táto hra má veľmi silný emotívny koniec a keď som spomínal, že si rodič pri hre môže s dieťaťom aj poplakať, tak sa to vo finále tejto hry aj asi stane a budú sa z toho nakoniec tešiť.
A pre tie najväčšie deti som spomínal Civilizáciu, čo je strategický žáner, ktorý nemusí sedieť každému. Je to veľmi komplexná a prepracovaná hra, kde hráč musí riešiť veľmi veľa problémov či už to, kde umiestni svoje mesto a civilizáciu, ktorú bude chcieť rozvíjať a do čoho bude chcieť investovať – či do vedy, vojny alebo iného. Hráč teda musí zvážiť a premyslieť veľmi veľa vecí a nemusí to sedieť každému, lebo je to veľmi náročná simulácia, ale ja by som to odporúčal.
Odoberajte náš podcast Technológie – ON či OFF cez platformu:
A čo by si odporučil rodičom?
Je viacero vážnych titulov, ktoré ma oslovili a teším sa, že som mal možnosť ich hrať. Jedna z posledných bola hra o Iránskej revolúcii 1979 Revolution – Black Friday. Pre mňa veľmi zaujímavá vec, bol to v podstate taký interaktívny román, vďaka ktorému som sa o tejto udalosti veľmi veľa dozvedel. Je veľa hier, ktoré takto spracúvajú rôzne vážne témy a je si z čoho vyberať. Ešte by som skúsil hru Ori and the Blind Forest, čo je veľmi pekná hra v estetickom ponímaní, má silný príbeh, silne zastúpenú emočnú zložku a je dosť náročné ju prejsť.
Čo by si bol rád, keby priniesla ďalšia generácia hier?
Bol by som rád, keby sa vážne témy, ktoré väčšinou spracovávajú skôr tie menšie štúdia, dostali do produkcie veľkých štúdií, mali veľké rozpočty a kvalitných ľudí, ktorí by na nich pracovali. Aby svet bol v nich veľmi živý a mohlo sa ísť veľmi do hĺbky. Ako príklad uvediem sériu Assassin’s Creed, ktorá má tiež skôr vyššie vekové odporúčania, ale veľmi pekne spracúva historické témy ako Egypt či Vikingov. Keby takýmto spôsobom spracovávali hry aj iné témy, nielen tie historické, tak by to bola budúcnosť, ktorá by mňa osobne potešila.
Tento rozhovor sme pre vás pripravili vďaka podpore od
Nadačného fondu Telekom pri Nadácii Pontis.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Novinársky začínal na vlnách Slovenského rozhlasu. Z dopravného spravodajstva sa neskôr presunul do zahraničnej redakcie, kde reportážami z Indonézie zásoboval publicistickú reláciu Štúdio svet. Ako spravodajský redaktor pôsobil v Rádiožurnále a v denníku Hospodárske noviny. V súčasnosti sa venuje najmä doprave, energetike a firemným témam ako reportér ekonomického týždenníka TREND. Má rád umenie, podnetných ľudí, pekné miesta a nové chute.
