Pripadá mi, že sa rúham

Moje životné tempo je poklus. Často striedaný šprintom. Dve a viac prác, dve deti s krúžkami a záujmami, bydlisko v satelite hlavného mesta, kde robím. Roky, desaťročia, sa zrýchleným krokom fyzicky aj mentálne pohybujem medzi prácou a domovom. Obe v štandardoch vysokých výkonov, s požiadavkami na bezchybný servis a plné nasadenie. Naučila som sa v tom žiť a nesťažujem sa. Asi mi to tak vyhovuje a ostatní si zvykli.

No a teraz sa prebúdzam pred budíkom. Po tom, čo si uvedomím príjemné teplo postele a nechám si ho preniknúť do duše, otvorím oči. A vyberám si – či siahnem po knihe alebo po mobile alebo vstanem hneď a stihnem si pohodlne zabehať. Cestu do práce autom stihnem za pol hodiny. Keď to „pred koronou“ bolo pod hodinu a štvrť, cítila som sa ako kráľovná voľného času.

Pokoj

V práci je ticho. Robím osamote v izolácii osem hodín, čo treba, ale neostávajú mi povinnosti prepísané do druhého dňa, ako to bývalo. Deti ostali doma s tatom. Na edupage však vidím, že sa neflákajú. Pripadám si až zhýralo, keď čítam ich komunikáciu s učiteľmi a dobré hodnotenia. Viem, že povinností majú dosť. Ale aj to, že majú čas aj na četovanie s kamarátmi.

Z práce zas idem len pol hodinu, o hodinu menej než zvyčajne. Deti nájdem takmer každý deň cvičiť. Žinienka, švihadlo, lopty, závažia, naťahovacie gumy… Striedajú si to, aby sa neotravovali. Predtým mávali denne tréning, nechcú vyjsť z formy.

V pokoji uvarím večeru z toho, čo raz za týždeň nakúpime. Veru, aj pečivo vie tak dlho vydržať.

Po jedle si niečo zahráme. Alebo všetci spolu pozrieme film či seriál. Predtým sme šili rúška. Cez víkendy upratujeme, vymaľovali sme izbu. Čaká nás triedenie kníh a upratanie komory. Aj spoločná práca je skvelá. A aj tá sa deje v pokojnom spomalenom tempe.

Tragédie na pozadí

Toto som nikdy, naozaj nikdy nezažila.

Mám neuveriteľné šťastie a som zaň vďačná. Nedostatok necítim v ničom životne dôležitom, zatiaľ nie. Ohrozenie sa snažíme minimalizovať. Pomáham a prispievam, kde viem.

Na pozadí toho celého sú tragédie. Ľudské, ekonomické. Preto mi pripadá, že sa rúham. Som jeden z tých ľudí, na ktorých korona nedopadá ako božia päsť. Verím v zákon zachovania energie a tak sa bojím, že to, čo mňa netrápi, niekde búcha o to silnejšie. Podelila by som sa o to dobré, verte.

Raz sa toto celé skončí. Ostatným to zlé, mne sa dni zas zrýchlia. A myslím si, že nezabudnem. Pauza od normálu v hlave ostane. Aj nesmierny pocit vďačnosti za to, koľko toho v týchto ťažkých časoch dostávam.