Psychoterapeutka: Je v poriadku, ak sa niekomu v čase pandémie nechce robiť nič

---

Pred časom unikli na internet údaje, ktoré ukazovali, na ktorej ulici žije nakazený človek, aké má pohlavie a vek. Starostovia menších obcí hovoria, že im od rána vyzváňali telefóny, lebo ľudia chcú vedieť, kto presne v ich obci je ten nakazený a často tieto informácie požadujú až agresívne. V obchodnom dome v Malackách začali človeka, o ktorom niekto vyhlásil, že je nakazený, biť. Prečo ľudia takto reagujú?

Ide aj o predsudky voči ľuďom, ktorí sú infikovaní. Pod vrstvou predsudkov sa môže skrývať strach. Práve tým, že poukážem na niekoho konkrétneho, prestane byť koronavírus neviditeľný. Dostane niekoho tvár, s nadsázkou hovorím, že je to človek, ktorý sa stáva koronavírusom. Ľudia si svoj strach potom na infikovaných môžu vybiť, aj keď je zrejmé, že je to nezmysel, pretože koronavírusom sa môže infikovať ktokoľvek. Neznamená, že ak je na vedľajšej ulici človek, ktorý je infikovaný, tak to chytím práve od neho. Môžem to chytiť kdekoľvek inde.

Na druhú stranu sú Slováci v dodržiavaní bezpečnostných opatrení veľmi disciplinovaní. Je to podľa vás preto, že sme prestrašení alebo ide o nejakú formu konformity, ktorá je u nás vyššia ako v iných krajinách?

Určite s tým súvisí viacero faktorov. Podľa môjho názoru v tom hrá úlohu napríklad fakt, že značná časť našej populácie zažila komunizmus, kedy sme boli zvyknutí poslúchať. Je to niečo, čo máme vryté pod kožou a ostalo nám to doteraz. Krajiny, kde majú demokraciu dlhšie a nemajú podobnú skúsenosť s takýmto systémom, majú väčšiu vôľu robiť si po svojom. Iste aj strach tam môže hrať svoju úlohu, ale nie je možné povedať, či máme konkrétne pred koronavírusom väčší strach ako niekto iný.

Strach a neznalosť hrá ale určite do veľkej miery úlohu v tom, do akej miery je spoločnosť náchylná na predsudky všeobecne. Keď sa v Čechách robila štúdia o tom, koľkým ľuďom by nevadil sused trpiaci psychickým ochorením, bolo s tým okej len nejakých 30 % ľudí, pričom v západných krajinách bolo toto číslo dvojnásobné. Ten rozdiel je markantný. Predispozícia k predsudkom o prisťahovalcoch, Židoch a môžeme predpokladať, že aj o ľuďoch infikovaných koronavírusom je u nás vyššia.

Čo s tým vieme urobiť? Môžeme reakcie verejnosti zjemniť aj slovníkom? Napríklad namiesto výrazu nakazený, ktorý má negatívny podtón, používať infikovaný?

Všeobecne je pri snahe znižovať mieru predsudkov dôležitá edukácia, teda hovoriť o tom. Predsudky vychádzajú z neznalosti a nevedomosti a aj tento rozhovor je jedna z vecí, ktorá k zmierňovaniu prispeje. Okrem médií o tom však treba hovoriť aj s ľuďmi, našimi susedmi či kolegami, ktorí možno nie sú členmi nami vybranej sociálnej bubliny. Keď máme možnosť s nimi prísť do kontaktu, hovorme s nimi o tom, nenásilne opakujme, že sa to týka všetkých nás, každý sa môže nakaziť a nemusí to byť vôbec trest za to, že ten človek robil niečo nesprávne a tak ďalej.

Pandémia nás v niečom aj spája – ako ľudia sme všetci na jednej lodi, zatiaľ čo predsudky alebo stigmatizácia nás naopak oddeľujú. No a samozrejme treba byť nápomocní pre tých, ktorí infikovaní sú. Máme výhodu, že dnes sa môžeme ozvať cez sms, zavolať, napísať si online, aby tí ľudia nemali pocit, že ich všetci len odstrkujú, ale aby videli, že sú tu aj tí, ktorí ich vedia podporiť a byť im na blízku aj v takejto chvíli.

Veľa sa hovorilo o ostrakizácii ľudí, ktorí sú infikovaní alebo potenciálni prenášači. V začiatkoch bol pomaly triednym nepriateľom každý, kto si dovolil ísť na lyžovačku do Talianska. Neprispieva k takýmto náladám svojimi vyjadreniami aj vláda, ktorá pred určitými skupinami ľudí vyslovene varuje?

Nepočula som, že vláda explicitne týchto ľudí označovala za nebezpečných. Tu hrá skôr úlohu psychológia každého jednotlivca, ako s tou informáciou naloží. Strach a obava môže spustiť to, že poukáže na človeka, ktorý bol lyžovať v Taliansku, že on je ten zlý. Obranné mechanizmy idú v takýchto náročných, ťažko zvládnuteľných situáciách do nezrelších foriem. Takže napríklad prežívame strach, ktorý si neuvedomujeme alebo ho potláčame a ten sa prejaví tak, že hľadáme vinníka niekde inde. Ten a ten je zlý, lebo bol behať v lese a nedal si rúško alebo išiel lyžovať do Talianska.

Prispieva k tomu podľa vás aj premiér, ktorý otvorene hovorí o tom, že má strach až sa mu, citujem, ježia chlpy na stehnách?

Nemyslím si, že premiér prispieva k ostrakizácii. Keď spomínate emócie, sú to dve roviny. Jednou z nich je, že je prospešné otvorene hovoriť o strachu, obavách, iných nepríjemných pocitoch, nedusiť ich v sebe, obrazne pozrieť sa im do očí. Pomenovanie a vedomosť, čoho sa vlastne bojím, vo výsledku strach a obavy zoslabuje.

Druhá rovina je rola premiéra, či iného politika, političky. V ich prípade, si myslím, že je dôležité, aby ich komunikácia nevyvolávala u bežného človeka dojem, že svoje emócie nemajú pod kontrolou a rozhodnutia súvisia s ich individuálnym emočným prežívaním. Poznať, identifikovať svoje emócie je dôležité pre každú ľudskú bytosť, iste aj pre politikov, avšak rovnako je dôležité vedieť, kedy a ako so svojimi emóciami naložiť, aby nemali, napríklad v prípade politikov, za následok zneistenie iných ľudí.

Je teda úplne normálne cítiť strach. Koronavírus je jedna z chorôb, ktorá si nevyberá. Ochorejú na ňu Rómovia z osád úplne rovnako ako miliardári. Ako prijať to, že ochorieť môže naozaj úplne každý z nás? Čo môžeme urobiť pre to, aby sme sa tým zmierili?

Dôležité je sa snažiť byť v bežnom živote, čo najviac tu a teraz. Sprítomniť sa. Zodpovedať si otázky: Som teraz infikovaný? Nie som. Môžem byť infikovaný? Áno môžem, ale teraz som zdravý. Aby ten strach človeka úplne nevytiahol z bežnej reality, v ktorej skutočne žije. Ak je to pre niekoho náročné alebo neznáme byť tu a teraz, sprítomnenie sa, môže si dať napríklad sprchu a vnímať ju – jednoducho sústrediť sa na jednoduchú aktivitu, ktorá sa práve odohráva.

Sú ľudia, ktorých strach premôže? Že naozaj neopustia byt ani na chvíľu, aj keď je to dovolené?

Samozrejme sú ľudia, ktorí mali úzkostné stavy aj bez ohľadu na túto krízu. U niektorých sa stav v súvislosti s pandémiou zhoršil. Avšak na druhej strane sú aj ľudia, ktorým práve takýto spôsob života vyhovuje, konečne nie sú pod tlakom sociálnych kontaktov, nemusia sa tlačiť do žiadnych “smalltalkov”.

Ako by sme mali na krízu optimálne reagovať?

Optimálne je uvedomovať si reálne hrozby a zároveň v rámci možností žiť bežný život, v ktorom si nenecháme potenciálnymi obavami zničiť. Je pravda, že sa na svete deje vážna vec, ale nemusí nás to pohltiť tak veľmi, že to budeme riešiť od rána do večera. Je dôležité si uvedomovať, čo nám hrozí a byť v obraze, ale tiež nemusíme správy sledovať nonstop, stačí napríklad jeden – dvakrát denne, aby sme vedeli, kde sa aktuálne naša spoločnosť nachádza, k akým novým opatreniam prišlo, aká je aktuálna situácia.

Doporučila by som porozmýšľať každému nad tým, čo mu robilo radosť a čo ho v živote napĺňalo a snažiť sa takýmto aktivitám venovať. Zazdrojovať sa. To znamená robiť také aktivity, z ktorých vie čerpať energiu, ktoré mu robia radosť. Pokiaľ sa človek až príliš venuje tomu, čo sa deje a nie je v nejakej výkonnej zložke, veľa na tom nezmení, a výsledok je, že mu to len odoberá energiu. Ak sa niekto väčšinu času venuje téme koronavírusu, či už pozeraním TV, myšlienkami, či prežívaním, nevytvorí si priestor na načerpanie vlastnej životadarnej energie, dostáva sa do mínusového energetického stavu, čo má samozrejme nežiadúce následky.

Niektorí ľudia na krízu reagujú popieraním, prípadne zľahčovaním.

Popieranie je obranný mechanizmus. Môže sa kryštalizovať napríklad rôznymi hoaxovými správami o tom, že to celé je len výmysel, niekto nás chce ekonomicky zničiť a podobne, čo sú poplašné správy, ktoré to celé len zhoršujú a keď si ich ľudia zdieľajú vo svojich sociálnych bublinách. U týchto ľudí je tiež prítomný strach, ktorý sa prejavuje nefunkčne a časom sa môže ich stav pohoršiť, pričom prejavy nemusia byť zjavne prepojené na prvý pohľad s týmto mechanizmom.

Sú aj nejakí prehnaní optimisti?

Vtipkovanie je zrelý mechanizmus na zvládanie záťažových situácií. Ruka v ruke s ním by malo však byť aj uvedomovanie si vážnosti situácie a rešpektovanie nariadení.

Niektorí radia využiť čas doma na sebarozvoj a tvorbu. Je normálne, keď sa mi doma nechce oprašovať projekty zo šuflíkov a jednoducho nemám motiváciu na tvorbu? Nespôsobujú takéto rady na niekoho skôr ďalší tlak?

Pokiaľ sa človek na to cíti a povie si, že napríklad napíšem ten článok, ktorý som už tak dlho chcela, tak z toho môže čerpať energiu. Ale netlačila by som teraz ľudí do výkonu. Je v poriadku, ak ste nevymaľovali tú izbu, neupratali pivnicu, či neurobili inú aktivitu, ktorú ste si plánovali v minulosti. Samotná situácia je do značnej miery neistá a nejasná, čo nás prirodzene uberá o energiu. Tlačiť na seba výkonom berie ďalšiu energiu a môže viesť k frustrácii. Je to v poriadku, ak sa niekomu teraz nechce robiť nič.

Podobá sa to, ako sa vyrovnávame s koronavírusom na proces prijímania iných ochorení, ako napríklad rakoviny?

Náročnejšie je to, že je to veľmi špecifická situácia, ktorá sa deje na celom svete a v niektorých krajinách je situácia naozaj veľmi vážna. Pandémiu nikto z nás nezažil. Nikto teda nemáme osobnú skúsenosť s touto situáciou. Je to niečo neznáme. Boli tu aj iné vírusy, ale pri nich nenastala pandémia. Neznámosť samotnej situácie robí túto krízu špecifickou aj voči iným ochoreniam. Rakovina tu vždy bola, každý má nejakú osobnú skúsenosť s blízkymi ľuďmi, či známymi. Bojíme sa jej, ale vieme, aké sú možnosti, je možné pomenovať prognózu. Pri pandémii koronavírusom sa ešte stále toho veľa nevie aj je prirodzené, že sa tým strach, obavy a neistota môžu zvyšovať.

Čo robiť, keď zistím, že som pozitívna ja? Oznámiť to čo najväčšiemu okruhu alebo si to radšej nechať pre seba v záujme vlastnej bezpečnosti?

Je samozrejme povinnosťou to oznámiť ľuďom vo svojej domácnosti, či na pracovisku. Dávať vedieť susedom, keď si je daný človek vedomý, že dodržiava všetky opatrenia, aby nákazu nešíril, by som nepovažovala za nevyhnutné. Najmä v prípade, keď je možné predpokladať nejakú negatívnu reakciu okolia, to môže byť kontraproduktívne.

Ako prijať to, že som ochorela? Ako sa s tým zmieriť?

Je dôležité si uvedomovať, že ktokoľvek z nás sa môže nakaziť. Nie je to chyba toho, kto sa infikoval. Aj človek, ktorý dodržiava všetko, ako má, teda: umýva si ruky, nosí rúško, dodržiava sociálnu vzdialenosť, sa môže nakaziť. Jednoducho to tak je a toto je dôležité si opakovať, pretože človek môže aj pod vplyvom reakcií okolia prepadnúť tomu, že je za to vinný a urobil niekde chybu. Nie je to tak.

Je tiež fajn, ak ľudia, ktorí si uvedomujú, že sa môže nakaziť ktokoľvek, toto infikovanému tiež povedia, aby vyrovnali tie obviňujúce reakcie. Prepadávať pri ochorení tomu, že som vinný, je veľmi ťažké a môže to rovnakou mierou zhoršovať priebeh ochorenia ako samotná nákaza. Tiež je dôležité hľadať si zdroje energie a kontakt s ľuďmi, ktorí nám neubližujú svojim správaním. Ono sa totiž môže stať, že sa aj celý panelák vzbúri, aby sa vrátil napríklad domov človek, ktorý prišiel z Talianska. Koronavírus ale nie je ten človek, ktorý ho má. Koronavírus je stále len koronavírus.

Keď niekto z blízkych prežíva ťažké chvíle, býva výzvou nájsť slová útechy a podpory, ktoré by nezneli ako klišé. Ako komunikovať s blízkymi, ktorí ochoreli tak, aby sme im skutočne pomohli? Čo by chceli ľudia v tejto situácii počuť a čo naopak radšej nie?

Je ťažké povedať, čo by kto chcel. Poviem vám ale príklad. Keď má rodič dieťa, tak ho vychováva. Hovorí mu napríklad: nelez na ten múrik, lebo je vysoko, môžeš spadnúť a oškrieť sa. Teraz tu máme pandémiu, tak hovoríme: umývajte si ruky, noste rúška, chráňte sa, dodržujte sociálnu vzdialenosť. To je edukácia. Dieťa však na múrik aj tak vylezie, spadne a zraní sa. Niektorí rodičia začnú dieťaťu dohovárať: ja som ti to hovoril, keď tam budeš liezť, budeš mať oškreté kolená!

V analógii ku koronavírusu by to bolo: Ja som ti hovoril, že si máš ruky umývať dlhšie a nemáš chodiť do práce! To je v danom momente zbytočné obviňovanie. Čo skutočne dieťa v tom momente potrebuje počuť? Potrebuje objať, ponúknuť ošetrenie alebo vodu. Nevracať sa k moralizujúcim a múdrym rečiam, čo sa ako mohlo a malo robiť. Pri korone je to to isté. Čo ten človek potrebuje v tej danej chvíli? Potrebuje sa napiť, ľahnúť si, pozrieť film, možno ho poteší, keď mu niečo prečítam. Proste byť tu a teraz. Neobviňovať, nemoralizovať.

Takže byť chorému človeku nablízku, ponúknuť mu pomoc a podporu.

Áno. Chcela som povedať, že niekedy netreba niečo hovoriť, stačí ho objať, čo sa ale v tejto situácii nedá. Keď niekomu napríklad zistia rakovinu, tak ľudia by mu chceli povedať, že to nie je až tak vážne, že to zvládne, že musí byť silný, čo môže byť pre daného človeka absurdné, môže mať napríklad pocit, že to nezvládne. Môže byť oslobodzujúce, keď mu povieme, že je to v poriadku, ak to nezvládne, ak nebude dosť silný. Dať človeku možnosť sa vyplakať, byť smutný. Dať mu najavo, že nech už čokoľvek prežíva, je to v poriadku a vieme pri ňom stáť. Znie to možno jednoducho, ale nie je to vždy ľahké.

Niektorí ľudia sa snažia ťažkosti zľahčovať, prípadne naopak chorého človeka ľutovať, čo tiež pacienti nemajú radi.

Tým, že niekoho ľutujeme, z neho robíme človeka, ktorý s tým nemôže nič urobiť. Berieme mu tým kompetencie, a to nemá nikto z nás rád. Podvedome to ľutovaný človek môže vnímať tak, že je chudáčik, ktorý nemôže nič na svojej situácii zmeniť, ale on možno chce bojovať s tým, čo prišlo. Rovnako by som neodporúčala ani hovoriť, že ja viem, že to zvládneš. Nemusí to zvládnuť. A to je v poriadku. Nech ten človek prežíva čokoľvek, je to v poriadku. To úplne stačí. Znie to jednoducho, ale v reálnom živote je ťažké prijať človeka so všetkým, čo zo svojho vnútra prináša.

Stačí na takéto sprevádzanie skype alebo iná forma online komunikácie? Dokáže to plnohodnotne nahradiť ľudský kontakt alebo to nikdy nebude ono?

Určite sa to dá nahradiť. Aj mnoho psychoterapeutických stretnutí prebieha online. Určite tam o niečo prichádzame, ale netvrdila by som, že je to nejaké významné ochudobnenie.  Stále je to medziľudský kontakt. Chýbajú tam niektoré prvky fyzického kontaktu alebo niektoré neverbálne prvky komunikácie, ale ja to celkovo vnímam v tejto situácii skôr ako výhodu. Pár desiatok rokov dozadu by sme v tejto situácii boli naozaj len doma a nemali by sme také možnosti komunikácie, aké sú teraz. Digitálne technológie sú veľkým plusom.

V tom prípade je ale asi najlepší videohovor, kde sa počujeme aj vidíme a nie len posielanie si útržkovitých správ so smajlíkmi na chate?

Ja som zástankyňou individualizmu. Sú ľudia, ktorí si len volajú, lebo im je videohovor nepríjemný, sú ľudia, ktorí najradšej píšu, neštelovala by som niekoho do niečoho, čo mu nie je blízke. Ide o to, aby sa človek v tej komunikácii cítil dobre.

Svet sa pravdepodobne dosť zásadne vplyvom pandémie zmení. Myslíte, že nám ako spoločnosti táto trauma v niečom aj pomôže? Naučíme sa niečo?

Podľa mňa určite áno. Aj ten samotný moment, že sa to týka celej svetovej populácie, je veľmi silný. Ťažko sa mi v tomto momente niečo nazýva pozitívnym, ale uvedomenie si toho, že naozaj sme všetci obyvatelia tejto planéty na jednej lodi, vidím v určitom zmysle pozitívne. Aj v individuálnom živote to niekomu už teraz prináša “pozitívne” aspekty, kolegyňa mi nedávno písala, že až teraz zistila, čo všetko jej dcéra zažíva ako prváčka v škole, lebo majú na seba viac času. Pre niektoré páry to tiež môže byť posun, či už v zmysle, že vzťah, ktorý zakonzervovane naoko fungoval sa ukáže ako nefunkčný alebo naopak to iné páry veľmi zblíži. Ale opäť je v poriadku, ak v tom niekto nič pozitívne nevidí.

Hovorí sa, že každá generácia by si mala prejsť nejakou veľkou krízou a toto asi bude tá naša.

Táto situácia si vyžaduje aj reálnu spoluprácu jednotlivých krajín, musíme byť oporou pre tých, ktorí pomoc potrebujú viac. Spolupráca medzi krajinami aj v takto ťažkej situácii je podľa mňa veľmi dôležitá a vnímam veľmi pozitívne, keď sa to deje. Na nižšej úrovni je to rovnaké – ja ako jednotlivec môžem pomáhať tomu, kto je chorý, prípadne má iné, napríklad ekonomické problémy.

Niektorí ľudia cítia smútok, aj keď nie sú chorí, ale skôr im je ľúto za tým svetom, na aký boli zvyknutí a nevedia, čo ich čaká. Čo by ste im poradili?

Život je o neustálej zmene. Zmena robí život životom.To tak jednoducho je. Nikdy nevieme, čo presne príde. Každý deň sa môže stať niečo, čo úplne zmení chod nášho života. Žiť v neustálom strachu z toho, čo sa môže zmeniť a ako to bude, nikam nevedie. Tak sa ukracujeme o čas, ktorý v danej chvíli ešte nie je realitou, ktorej sa bojíme. Môžeme mať strach, že prídeme o prácu a táto obava je na mieste, lebo situácia naozaj taká je. V tejto chvíli, keď som o ňu ešte neprišiel, si to stačí len uvedomiť –  v tejto chvíli prácu mám. Sedím doma, s partnerom, deťmi, vonku svieti slnko. Sústredím sa na prítomnosť.

Sú však ľudia, ktorí takto fungovať nedokážu. Nevedia pomenovať svoje pocity alebo ich správne identifikovať, nevedia žiť v prítomnosti. Pre nich môžu byť rady tohto typu frustrujúce. Ak napríklad manažér väčšej firmy aktuálne rieši to, či prepustí svojich 40 zamestnancov, rada, aby sa sústredil na slniečko, by nebola najvhodnejšia. Takže s radami veľmi opatrne. Každý človek má svoj jedinečný príbeh, prežívanie a tak sa naň treba aj pozrieť – individuálne.

V akom momente by ľudia mali vyhľadať odbornú pomoc aj v súvislosťou s touto krízou?

Keď cítia, že to je už nad rámec ich síl, že to nezvládajú, že sa nemajú o čo oprieť. Nevedia si nájsť nejakú analogickú podobnú situáciu, v pocitovom zmysle, s ktorou sa nejakým spôsobom dokázali vysporiadať. Vtedy je dobré sa čím skôr ozvať odborníkovi, lebo inak sa to môže len nabaľovať a zhoršovať, práve preto, že človek sám nevie, ako s tým naložiť.

Dá sa táto kríza prijať aj ako príležitosť na prerod, zmenu?

Určite áno, ale nerobila by som reštart počas krízy, pokiaľ to nie je nevyhnutné, aby nenastali chyby. Keď sa situácia zastabilizuje, dá sa začať pracovať na partnerských vzťahoch aj projektoch a je to podľa mňa veľmi dobrý odrazový mostík na zmeny. Kým nevieme, čo bude, bol by z toho zbytočný chaos.

Pýtam sa preto, že všetci sa budú chcieť vrátiť k tomu, ako to bolo, ale niektoré veci možno neboli až také dobré a nemuseli by sme sa k nim vracať.

Ja to vidím presne tak isto.

Silvia Poláčková

Lekárka, psychoterapeutka (psychodynamický smer), zakladateľka terapeutického centra ESBA pre deti s autizmom a psychoterapeutického centra Vejtusan. Mama troch detí, žije v Bratislave.