Koronavírus ovplyvňuje aj pohreby. Ako sa rozlúčiť, keď sa nemôžete stretnúť?

Uplynulé týždne sa musíme vyrovnávať s mnohými zásadnými zmenami, ktoré ovplyvňujú spôsob, akým sme boli zvyknutí fungovať desaťročia. Nákazu nebezpečným vírusom môžu šíriť aj ľudia, ktorí sa necítia vôbec zle, preto sa väčšina snaží ostávať v izolácii svojich domov a bytov. V pozadí však stále beží bežný život, ľudia sa rodia aj umierajú na rôzne choroby či starobu.

Týždenne na Slovensku umrie okolo tisíc ľudí. „Za posledných sto rokov sa umieranie presunulo do inštitúcií a tie sa teraz stali nedobytnými pevnosťami,“ popisuje odborníčka na prírodné pohrebníctvo zo Živice Monika Suchánska. Mnoho ľudí zomiera v nemocniciach, či domovoch seniorov, ktoré sú pre koronavírus teraz nedostupné.

Mimoriadny stav, v ktorom sme sa ocitli, tak ovplyvnil aj možnosť sprevádzať našich umierajúcich a zosnulých a rozlúčiť sa s nimi. Podľa výskumu o umieraní na Slovensku, ktorý pripravila organizácia Viaticus chce 76 % ľudí byť v čase umierania so svojou rodinou. Po strachu z bolesti je odlúčenie od rodiny druhou najčastejšou obavou ľudí v súvislosti s umieraním.

Mnohí súčasnú krízu označujú ako najhoršiu krízu pre našu spoločnosť od druhej svetovej vojny. „Hovorí sa o boji s neviditeľným nepriateľom a neustále pribúdanie obetí vojnu naozaj pripomína,“ popisuje Monika.

Vypočujte si viac v aktuálnom podcaste s Monikou Suchánskou: Pohreb neodkladajte a viac ako o výzdobu dbajte o ľudskosť, radí ekofunebráčka o pohreboch v čase korony (podcast)

Pohreb online

Nemôcť byť s našimi blízkymi na konci ich života v nás podľa Moniky môže vzbudiť hnev, smútok a pocit bezmocnosti. „V takej chvíli môže byť nápomocné, ak prenesieme pozornosť na to, čo môžeme urobiť pre to, aby sme sa rozlúčili a využiť možno aj menej tradičné cesty,“ popisuje.

V záujme bezpečnosti obmedzili slovenské cintoríny už dnes počet účastníkov pohrebu na desať ľudí z najbližšej rodiny. „Na niektorých miestach môžu ostatní počúvať smútočný obrad z reproduktorov vonku pred obradnou sieňou,“ navrhuje Monika.

V USA a Veľkej Británii zašli pohrebné služby ešte ďalej a obrady nahrávajú a vysielajú online. To vzniklo ešte pred potrebou zavedenia bezpečnostných opatrení z jednoduchého dôvodu, že cestu na pohreb si v tamojších krajinách mnohí nemohli dovoliť vzhľadom na obrovské vzdialenosti. „Za bežných okolností by nám asi nenapadlo nahrať či nafotiť si pohreb. V týchto dňoch to môže byť cenný krok, ktorý sprostredkuje túto jedinečnú udalosť širšiemu kruhu pozostalých.“

Samozrejme, video nenahradí osobný kontakt, objatie, stisk ruky ani slová podpory a sústrasti priamo na mieste poslednej rozlúčky. Ale je to cesta, ako v danej chvíli a za daných okolností urobiť maximum.

Odložiť to na neskôr

Druhou možnosťou je s pohrebom jednoducho počkať a odložiť poslednú rozlúčku na čas, keď sa budú môcť rodina a priatelia zísť a zdieľať svoj smútok a spomienky osobne. „Pochovanie do zeme či kremácia môžu prebehnúť bez obradu, bez prítomnosti najbližších alebo len v úzkom kruhu. Ak ste jeho súčasťou, dajte ostatným, ktorí sa nemôžu zúčastniť vedieť čas rozlúčenia, aby s vami mohli byť aspoň v duchu, prípadne si zapáliť sviečku či pomodliť sa,“ radí Monika.

A potom, až to bude bezpečné, môže mať spomienková slávnosť akúkoľvek podobu. Stretnutie rodiny a priateľov doma v záhrade, na obľúbenom mieste zosnulého človeka či kdekoľvek, kde sa budete cítiť dobre. S urnou či bez nej, možno len s fotografiou alebo obľúbenými vecami blízkeho zosnulého.

Monika radí nebáť sa zdieľať to, čo práve nami prechádza. „Či je to hnev, že smrť blízkeho prišla práve v čase, kedy nie je možné sa s ním rozlúčiť, ako by si to prial alebo ako by sme si to predstavovali my. Alebo smútok z jeho odchodu, či úľava, že už to má za sebou. Môže to byť aj radosť z toho, čo ste spolu zažili, vďaka za to, že ste ho mohli spoznať.“

Hoci pohreb je možné odložiť, neplatí to isté aj pre zármutok. Je to proces, v ktorom sa prirodzene môže objaviť prianie veci uzavrieť. Vtedy môže byť nápomocné vytvoriť si vlastný spôsob, ako sa s blízkym človekom rozlúčiť.

Rozlúčka z karantény? List či online zdieľanie spomienok

Hoci sa môžete práve nachádzať v izolácii alebo karanténe, využite telefón či internet. Spojte sa s niekým, komu dôverujete a s kým by ste sa chceli porozprávať o tom, čo prežívate, aj za normálnych okolností.

Pohrebné služby fungujú aj počas epidémie a mali by vám umožniť zosnulého vidieť a rozlúčiť sa s jeho telom. Ak to predsa len nie je možné, existuje mnoho ciest, ako sa rozlúčiť z toho miesta, kde sa práve nachádzate.

Ako prvý zo spôsobov Monika navrhuje list. „To, čo cítite a čo zostalo nevypovedané napíšte. List môžete neskôr spáliť či napríklad uložiť do zeme s popolom.“ Možno je vám bližšie vyjadrenie kreslením či inou tvorbou. „Pri zapálenej sviečke sa môžete naladiť na to, čo sa vo vás objavuje. Možno niečo potrebuje byť odpustené, niečo uznané alebo zostalo niečo, čo by ste chceli blízkemu popriať,“ radí Monika.

Aj v takejto situácii vie opäť pomôcť internet. Dohodnite sa s ostatnými členmi rodiny a zozbierajte spomienky na zosnulého blízkeho a zdieľajte ich medzi sebou online. „Môžu to byť zábavné historky z jeho života, obľúbené básne či pasáže kníh, hudba či typické recepty, ktoré rád varil. Môžete si preposlať fotky a vytvoriť z nich online prezentáciu. Čokoľvek, čo vám dodá pocit blízkosti s ostatnými pozostalými môže byť hojivé.“

Takýmito spomienkovými aktivitami môžete tráviť čas aj s blízkymi, s ktorými ste v jednej domácnosti. Môžete vytvoriť napríklad kufrík spomienok, kam vložíte listy či predmety, ktoré so zosnulým človekom máte spojené. Fotky, knihy, či detské kresby. „Ak budete tvoriť poslednú rozlúčku neskôr, keď bude možné, aby sa všetci blízki stretli osobne, môžu tieto spomienkové predmety byť priamo na mieste rozlúčenia a povzbudiť k zdieľaniu spomienok aj ostatných,“ hovorí Monika.

Sami spolu

Smútok a žiaľ sa v nás môže vynoriť v týchto dňoch hoci neprežívame stratu blízkeho človeka. Samotné vypuknutie epidémie a smrť tisícok ľudí po celom svete na nás môžu podľa Moniky doľahnúť, aj keď sme zdraví a v bezpečí. „Mnoho z nás zasiahla strata zamestnania, schopnosti platiť za bývanie, mnoho podnikov a inštitúcií, ktoré sme mali radi už viac nebude existovať, na niekoľko týždňov sa nemôžeme s nikým stretávať.“ Aj tu platí, nenechávať si tieto pocity pre seba, nie sme v tom sami. Monika radí venovať sa tomu, čo je v našich silách ovplyvniť a nechať plynúť veci mimo nášho dosahu.

„Útechu môže priniesť aj vlna solidarity a pomoci, ktorá sa nesie svetom. Mnoho miest, ktoré boli vyťažené turizmom alebo inou ľudskou činnosťou si môžu na chvíľu vydýchnuť, klesajú nebezpečné emisie a ovzdušie sa čistí.“ Prechádzajúc touto výzvou si môžeme podľa Moniky položiť dôležité otázky, ktoré majú potenciál posunúť nás k zdravšiemu a láskavejšiemu spôsobu života.

„Celý svet sa spomalil a všetci sme začali prežívať jeden príbeh. Je to príležitosť uvidieť, že sme skutočne na jednej lodi, prepojení so sebou navzájom a so všetkým okolo nás. Ešte je možno skoro na to, aby sme videli lekcie, ktoré nás táto pandémia naučila. Zatiaľ sme v medzipriestore, ktorý skôr napĺňa nevedenie a neistota. Vieme s nimi byť?“