Študentka Sokratovho inštitútu tvorí dizajn s ľuďmi s postihnutím. Pripomínajú tak, že sú súčasťou spoločnosti

Tereza sa po prerušení štúdia dokumentárneho filmu rozhodla vyskúšať Európsku dobrovoľnícku službu. Deväť mesiacov strávila vo Varšave. Pracovala tam v dennom centre pre dospelých ľudí s postihnutím.

Pomáhala im arteterapiou. „Kreslili sme, maľovali a vyrábali keramiku. To mi zmenilo život,” spomína. Vo Varšave napokon vyštudovala včasnú intervenciu a pedagogickú terapiu.

Práve vo Varšave totiž začala citlivejšie vnímať segregáciu ľudí s postihnutím. Na Slovensku bývajú títo ľudia neviditeľní, spoločnosť s nimi neráta, ťažko sa hľadajú príležitosti, kde by dostali priestor na sebarealizáciu. Tereza si uvedomila, že kým neprišla do Varšavy, s ľuďmi s postihnutím nikdy nebola v bližšom kontakte.

Do denného centra chodili dospelí ľudia z celej jednej mestskej časti Varšavy. V skupine mala asi štyridsať klientov s telesným aj mentálnym postihnutím. „Bolo pre mňa zaujímavé vidieť, ako ich rodičia už boli starí. Videla som, že už nevládzu a báli sa, čo bude s ich deťmi,“ hovorí Tereza.

Netaktné umenie

Po štyroch rokoch v Poľsku sa Tereza vrátila domov na Slovensko. „Je také barcelonské štúdio – La Casa de Carlota, ktoré robí grafiku s ľuďmi so znevýhodnením. Robia to parádne, úplne súčasne a keď som to videla, vedela som, že sa v tom spája všetko to, čo ma baví,“ prezrádza Tereza, kam sa chce uberať. Navrhla to aj ako svoj projekt na Sokratovom inštitúte. Spoločne s ľuďmi s postihnutím chce vytvárať užitočné veci.

Jej zámerom je aj búrať stereotypy produktov od ľudí s postihnutím, pre ktoré je často ťažké nájsť reálne využitie. „Rozumiem tomu, že je to výsledok ergoterapie, kde ide o proces a nie o výsledný produkt. Zároveň si však myslím, že to tých ľudí istým spôsobom degraduje. V tomto prípade je cesta cieľ a nie ten výsledok. Ja som ale presvedčená, že majú na viac.“

Tereza chodí do denného centra Domko v Košiciach dvakrát do týždňa na hodinu výtvarnej, ktorú vedie výtvarníčka Viera Szabová. Môže nosiť témy, na ktorých budú pracovať. Tie vyberá spolu s grafickou dizajnérkou Zuzanou Kutašovou, ktorá dáva výsledným návrhom klientov finálnu podobu.

Na posledných stretnutiach skúšala so svojou skupinou vymyslieť návrh na obal kávy. „Karolovi som ukázala obrázok, kde bol plný mech kávy. On to nakreslil takto,“ hovorí Tereza a ukazuje návrh obrázku s rovnomerne, no zároveň asymetricky rozloženými kávovými zrnami. „Nie je v tom poriadok, ale pritom je tam systém, len iný… A to ma na tom baví.“

Tereza porovnáva tvorbu dizajnu v centre Domko s umeleckými zadaniami pre deti: „Fascinuje ma také “neriešenie“. Keď pracujem so sedemročnými deťmi, už vymýšľajú, lebo sa hanbia. Keď rozdám papier v mojej skupine, viem, že vymýšľať nebudú. My máme bloky, či nebudem trápna a podobne, máme takt. U nich to je iné.“

Všimnite si naše umenie, všimnite si nás!

„Veľmi sa nám osvedčilo dokresľovanie vecí. Niečo nafotím, potom to vytlačím a oni obrázok dokresľujú. Napríklad dominanty Košíc,“ Tereza vo svojom projekte plánuje s ľuďmi s postihnutím rozbehnúť grafické štúdio so zameraním na vizuálnu komunikáciu.

„Mojím cieľom je prepájať ľudí z centra Domko s profesionálnymi grafikmi, aby z ich práce mohlo vzniknúť niečo ďalšie. Ako napríklad pohľadnice či tašky, ktoré si budú môcť ľudia reálne kúpiť. Skúšali sme už robiť napríklad testovacie tričká. Motívy sme dali vyšiť špeciálnou nitkou, ktorá svieti v tme.“

Prvé návrhy sú už na svete. Pohľadnice s témou mesta Košice by mali byť čoskoro v predaji v kníhkupectve aj v informačnom centre. V budúcnosti chce Tereza osloviť na spoluprácu aj firmy, ktoré by im mohli dávať reálne zadania: „Z obrázkov jedla sme napríklad skúsili vytvoriť návrh na dizajn fiktívnej reštaurácie.“

S grafičkou Zuzanou si už ako štúdio vytvorili aj vlastný názov: „Voláme sa BRUT.TO, čo znamená hmotnosť obsahu aj s obalom. Čiže im neponúkame iba obal, ale aj obsah. Je tam pridaná hodnota. Napokon aj pre firmy je to dobrá vizitka, ak sa zaujímajú o ľudí so znevýhodnením.“

Tým sa podľa Terezy navyše prepojí svet postihnutých ľudí s majoritou, pre ktorú bývajú neraz neviditeľní. „Vidím to ako jednu z ciest, ako dostať aj postihnutých ľudí  viac do spoločnosti, aby nezostávali na okraji.“

Nové témy a techniky klientov v centre Domko zaujali. Tereza tvrdí, že sa zdá, že majú z tvorenia radosť. „Trúfalo by som si priala, aby im to dodalo aj pocit užitočnosti, keď uvidia svoje finálne produkty, napríklad plagát na ulici. Na to v našej spoločnosti totiž nemajú veľmi ľudia s postihnutím priestor, pritom to je pre každého dospelého človeka dôležité.“

Domko bude mať 55. výročie, a tak pripravujú projekt aj pre túto príležitosť. Chcú vytvoriť galériu všetkých klientov centra tak, že si na fotografiách dokresľujú portréty seba, alebo tváre navzájom. „Veľmi ich to baví, chceme z toho vyrobiť plagát, kde budú všetci,“ plánuje Tereza.

Tereza Sejková pochádza z Prešova, žije v Košiciach a venuje sa komunitným projektom. Vyštudovala včasnú intervenciu a pedagogickú terapiu na Akadémii špeciálnej pedagogiky vo Varšave. Počas štúdia ju najviac bavila prax, kedy pracovala s deťmi z vylúčených komunít a s deťmi s rôznymi typmi postihnutia. Počas Európskej dobrovoľníckej služby sa venovala arteterapii s dospelými ľuďmi s postihnutím. Zaujímajú ju filmy, umenie, jóga, lezenie a jedenie.