Husitská farárka: Nie je v poriadku, ak zodpovednosť za svoje šťastie preklápame na partnera

Veľa ľudí robí niečo, čo veľmi nechcú robiť. Robia to, lebo cítia tlak spoločnosti. Ako z toho vystúpiť?

Mali by sme si uvedomiť, že čas, ktorý máme na tejto zemi, nie je neobmedzený. Čo je pre mňa hodnotnejšie? Robiť to, čo chce moje okolie a držať sa istôt alebo sa vydať na síce neistú cestu objavovania možno s neistým výsledkom, ale s prísľubom, že človek nájde sám seba, slobodu a šťastie? Túto otázku si musí položiť každý sám. Či mu to za to stojí.

Niekoho by ale robilo šťastným niečo, čo ho neuživí. Čo potom?

Niektoré zmeny netreba robiť hneď. Dá sa aj postupne si púšťať do života to, čo tam chceme mať. Jedno dievča, ktoré mi hovorilo o túžbe zmeniť niečo vo svojom živote, pracuje v korporáte, ale ťahá ju to k pomoci sociálne slabším. Začala to robiť zatiaľ ako dobrovoľníčka. Krok po kroku. Môže to byť najprv iba čiastočná zmena, kedy si človek aspoň overí, či to je naozaj to, po čom túži.

Vraj vám ľudia hovoria „Ty máš Boha, ty sa máš“.  Je to tak?

Sú ľudia, ktorí mi to povedia v zmysle, že keď „mám Boha a vieru“, tak nemusím riešiť žiadne problémy. Ako keby sa mi tie ťažké veci vyriešili vďaka Bohu samé od seba. Ale tak to nie je. Hovoria to, akoby tu pre mňa Boh bol, ale pre nich nie. Ale to tiež nie je pravda. Žiť vo viere je otvorená cesta pre každého. Je to život obohatený o ďalšiu rovinu, dimenziu. Každopádne problémy, ktoré sa v živote vyskytnú, môžu byť úplne rovnaké, ako u tzv. neveriacich. Človek má ale na pomoc ďalšiu „ruku“ – tú Božiu.

Čo sa vás ešte ľudia často pýtajú ako farárky?

Ľudia najviac riešia vzťahy. Najmä otázku toho, kde je ešte hranica medzi zotrvaním vo vzťahu a kedy radšej ísť ďalej. Častou otázkou je práve vnútorný nepokoj, ktorý dnes rieši veľmi veľa ľudí. Prichádzajú aj ľudia, ktorí sú nevyliečiteľne chorí a potrebujú sa popasovať s témou smrti.

Dá sa radiť ľuďom vo vzťahoch? Existuje spôsob ako nastaviť vzťah, aby sa ľudia v ňom nedostali do krízy?

Krízy sú prirodzené súčasti vzťahov. Niekedy sa prídu porozprávať obaja partneri, niekedy iba jeden z páru. Snažím sa im načúvať. Nechávam toho človeka, aby vyrozprával, čo nosí v sebe. Často, keď sa ľudia počujú nahlas hovoriť to, čo cítia, ukáže sa im aj cesta, kam ďalej. Snažím sa vyvarovať toho, aby som dávala nejaké rady.

Ako si pestovať vzťahy v rýchlej dobe, keď sa pomaly vytráca osobný kontakt? Počúvajú sa partneri a ľudia navzájom?

Ľudia majú vo vzťahoch často veľké očakávania od toho druhého. Keď niekto vo vzťahu nie je šťastný alebo naplnený, má tendenciu očakávať od partnera alebo partnerky, že mu to dá. Nie je úplne jednoduché naplniť takéto očakávania. A hlavne nie je ani v poriadku, keď zodpovednosť za svoje šťastie niekto preklápa na druhého. Každý však musí na svojom šťastí pracovať hlavne sám za seba. A to aj nezávisle od partnera. Tým pádom sa vzťah zbaví práve tých nereálnych očakávaní. Často to hovorím mladým pri svadobných obradoch.

Vy ste rozvedená. Stane sa vám niekedy, že pri rozhovoroch o vzťahoch na to ľudia poukážu?

V cirkvi je to tak, že ak na mne niekomu niečo vadí, nedozviem sa to z očí do očí, ale cez ďalších päť ľudí. No stáva sa mi, že niektorí ľudia majú pocit, že im lepšie porozumiem práve preto, že som rozvedená, že mám za sebou podobné skúsenosti ako oni sami.

Ako sa pozeráte na to, ako cirkev komunikuje prípady zneužívania detí? Tiež to nie je práve otvorená a priama komunikácia.

Myslím si, že nakázaný celibát nie je prirodzená vec. Pomôcť by mohlo zavedenie dobrovoľného celibátu, nech si duchovní zvolia spôsob súžitia, ktorý im je blízky. Česká biskupská konferencia sa snaží nútiť obete sexuálneho násilia, aby podávali na páchateľov trestné oznámenia. Podľa mňa je to pre nich iba ďalší trest, ak sú aj proti svojej vôli k tomu nútení a musia sa s tým potýkať. Tým ľuďom to môže spôsobovať bolesť. Toto nie je vhodná stratégia, ktorou sa cirkev snaží očistiť svoje meno a nedá sa povedať, že týmto uznesením už spravila svoje maximum.

Násilie nemusí byť vždy iba fyzické, môže byť aj psychické. Poznám príbeh kňaza, ktorý rozbil vzťah dvoch ľudí – gayov. Jednému z nich povedal, že viac nemôže chodiť do zboru, ak bude udržiavať vzťah so svojím partnerom, ktorého miluje, lebo vraj žijú v hriechu. On kňaza počúvol. Myslím si, že toto je tiež istý druh násilia na ľuďoch, keď sa niekoho snažíte ovládnuť a nanútiť mu názor, že spôsob jeho žitia je „proti Bohu“.

Farnosti bývajú uzavreté komunity. Vašu farnosť sa snažíte otvárať pre všetkých. Ako k sebe ľudí priťahujete?

Robíme komunitné aktivity, ktoré však nie sú evanjelizujúce. Robíme ich preto, aby padla bariéra medzi cirkvou, ktorej nerozumieme verzus my ako moderná spoločnosť. Zrejme to vychádza aj z toho, že som žena a do takmer rýdzo mužského prostredia vnášam empatiu. Nenárokujem si výsledok. Že ľudí obrátim na vieru. Nechávam veci, nech sa dejú.

Ale asi to nie je ani výnimka.

Niekedy ľudia prídu najprv zo zaujímavosti, no neskôr sa nechajú pokrstiť. Niekto si prečíta rozhovor alebo kázeň a začne chodiť do kostola. Nie sú to davy, ale niekedy si človek nájde tú cestu.

Čo presne robíte s ľuďmi v komunite? Máte záhradu, ale aj pivovar. Ako vám vôbec napadlo variť pivo?

Pivo varím zatiaľ v byte v kuchyni. Napadlo mi učiť sa variť pivo, pretože som chcela vedieť nejaké remeslo. No v komunite ľudí okolo kostola sa dá robiť všeličo. Máme komunitnú záhradu, schádzame sa na spoločných obedoch. Najnovšie sme v spolupráci s blízkou základnou školou šili bábiky pre UNICEF. Dá sa robiť toľko vecí! Stačí nápad a otvoriť dvere.

Nie ste z toho všetkého unavená? Máte syna, farníkov, pivo, záhradu…

Keď som unavená, tak odpočívam a nič nerobím, nie som predsa stroj (smiech).

Záhrada aj pivovar vám umožňuje pracovať aj manuálne. Nechýba to ľuďom v súčasnosti?

Niektorým to možno chýba a iní si zas neveria. Ale poznám mnoho ľudí, ktorí odišli z dobre platenej práce, kde robili hlavne „hlavou“. Teraz robia niečo úplne iné, manuálne a sú ďaleko spokojnejší a šťastnejší. Nech robíme čokoľvek, hlavou alebo rukami, malo by nám to dávať zmysel a robiť radosť.

Ako sa majú ľudia v predvianočnom zhone stíšiť? Existuje rada, ako ten chaos obísť?

Nenechajte si vnútiť postoj okolia. Vianoce a advent sa dajú prežiť v pokoji, bez upratovania, nakupovania hromady jedla. To kúzlo je inde.

Takže rada znie: neupratujte, nepečte?

Alebo pečte s kamarátkami v komunite. My v Brne pečieme spoločne, je to zábava, napečieme toho akurát a dôležité je, že sme tam spolu. To je to, na čo ja sa teším. Nie na koláče, ale že spolu niečo vytvoríme. Človek si však musí pohodu Vianoc vnútorne nastaviť. Ak niekto hovorí „Veď to robím pre rodinu, pre blízkych“, popiera Bibliu, lebo tam je napísané „Miluj blížneho svojho ako seba samého“. Ak sa naháňam v strese, už na seba nemyslím.

Už viete, čo budete hovoriť v kázni na Štedrý večer?

Ešte nie. (smiech)

Ako dlho sa pripravujete na omšu? Alebo niekedy aj improvizujete?

To si pri bohoslužbách nedovolím. Farnosť sa mi rozrastá a viem, že ľudia tam chodia práve preto, že tie kázne majú hlavu a pätu. Za tým je veľa hodín práce. Niekedy sa chystám tri-štyri  dni dopredu. Vianočná kázeň je paradoxne veľmi ťažká. Pri slávení tej istej udalosti sa snažím vypichnúť vždy iný moment. Kázne potom zverejňujeme aj na stránke farnosti, aj na svojej osobnej FB stránke. Keď ma ľudia sledujú alebo žiadajú na FB o priateľstvo, často ich nepoznám, ale oni ma sledujú vyložene preto, aby si mohli prečítať moje kázne. Je to taká virtuálna kazateľňa.

Sandra Silná je 13 rokov farárkou Cirkvi československej husitskej v Brne. Vyštudovala Karlovu univerzitu v Prahe aj Masarykovu univerzitu v Brne, kde si ďalej robí doktorát z enviromentalistiky. Popri vysokoškolskom vzdelaní však považuje za dôležité mať v rukách aj nejaké remeslo, a tak sa tiež učí byť sládkom. Na svojej fare v Brne organizuje spoločné obedy a koncerty. Varí pivo značky Božínku! a farskú záhradu pretvára na komunitnú, v ktorej zároveň chová aj včely. Má syna Heřmana a venuje sa budovaniu širokej komunity ľudí okolo svojej farnosti, pretože v tom vidí jeden zo zmyslov cirkvi v 21. storočí.