fbpx
Vzdelávanie

Od polície k hrncom, z biznisu medzi detičky

Ako učiť novými metódami? A dajú sa na klasickej škole zaviesť Montessori prvky? Absolventi Komenského inštitútu, ktorý realizuje mimovládna organizácia Živica, to boli zisťovať na Základnej škole Na Beránku v Prahe. Kým absolventi Komenského inštitútu sú všetci z radov učiteľov, Na Beránku učia aj ľudia, ktorí predtým roky pôsobili úplne mimo pedagogickej oblasti.

Montessori ZŠ Na Beránku

V policajnom zbore naháňal  kriminálnikov a na protidrogovom oddelení videl desiatky smutných príbehov, neraz mladých ľudí. Dnes učí deti nielen variť a nielen v kuchyni na ZŠ Na Beránku – Montessori Cesta v Prahe. Učiť v kuchyni však u neho neznamená pridať štipku soli sem a čierne korenie tam. Michal Hammer svojich žiakov cez varenie učí fyziku, chémiu, biológiu či ekonomiku. Učí ich upratať po sebe. Učí ich život.

„Dlho som pracoval na národnej protidrogovej centrále. Robil som operatívnu prácu v teréne, viedol som výsluchy, bol som operatívec. Stretával som sa s tým najhorším, čo spoločnosť prináša. Teraz sa v kuchyni snažím žiakom vysvetliť napríklad príbeh mäsa. Odkiaľ je, kde na tele zvieraťa sa ktoré mäso nachádza, na čo je ktoré mäso dobré, ako sa správne porciuje. Alebo si vysvetľujeme funkciu tlakového hrnca. K akým procesom tam dochádza a prečo sa tam mäso uvarí rýchlejšie ako v normálnom hrnci. Takže to je aj fyzika. Napríklad keď im poviem dajte uvariť vodu, postavia hrniec na varič a nenapadne ich, že by tam mala byť pokrievka, aby sa teplo od nej odrážalo do hrnca a voda sa uvarila rýchlejšie. Niektorí si mysleli, že pokrievka je iba na to, aby jedlo potom scedili.“

Kateřina Tomešova vždy chcela učiť. Bavilo ju vysvetľovať učivo tým, ktorí mu nerozumeli. Študovala jazyky, aby ich raz mohla učiť. „Do praxe sme sa dostali až v piatom ročníku. Ja som sa tešila, že ma to namotivuje. Keď som videla, ako na školách učitelia učia – spôsobom, že rozprávajú iba oni – dvojmesačná prax ma úplne odradila od toho, aby som išla do školstva.“

Keď sa po revolúcii v Česku otváral trh, s vyštudovanými jazykmi sa zamestnala zo dňa na deň. V korporáte. Postupne riadila stále väčší tím ľudí, pričuchla k PR, logistike, manažmentu, k účtovníctvu. Pomerne rýchlo spravila kariéru. To, že dnes učí štvrtákov a šiestakov na ZŠ Na Beránku – Montessori Cesta, sa stalo vlastne iba náhodou.

Namiesto výsluchov nákupy, namiesto kancelárie trieda

Kým Michal sa o Montessori začal zaujímať, až keď tam začala chodiť jeho dcéra a dovtedy chodil s deťmi iba na tábory, Kateřina najprv sledovala Montessori kútik v materskom centre, ktoré počas materskej viedla. Neskôr doma presadila, aby do Montessori začali chodiť aj jej deti. A sama dostala ponuku učiť tam. „Pre učiteľa má byť učivo nástrojom, ako deti naučiť sa učiť. Musíte na ne preniesť časť zodpovednosti. Ale tak, aby to nezneužili.“

„Raz sa nám stalo, že sme kúpili kuracie mäso a žiaci ho nedali do chladničky,“ spomína Michal. „Ja som to nevedel. Dali ho do chladničky ráno a mysleli si, že to nezistím. Potom ho začali pripravovať a keď som ho ochutnal, bolo naozaj hnusné a pokazené. Potom sa priznali, že ho dali do chladničky  až ráno.“

Michal aj Kateřina roky pracovali s dospelými ľuďmi v nepriaznivom prostredí zločinu či v uponáhľanom biznise. Kateřina síce roky riadila svoj tím v korporáte, no usporiadať partiu detí v triede bola iná káva. „Samozrejme, viesť kolektív dospelých ľudí, hoci ich bolo aj päťdesiat, je niečo úplne iné, ako viesť kolektív dvadsiatich detí. Učíme sa základné veci – ako vyzerá diskusia, ako si zostaviť plán dňa, na čo to je dobré. Ako pristupovať  k učeniu, aké sú možnosti riešenia problémov. Že je v poriadku, ak niekedy pracujú sami a je v poriadku, ak inokedy riešia úlohy v skupine.“

Kým Michal na polícii viedol výsluchy, teraz je hlavný šéfkuchár. Jeho úloha začína už v supermarkete pred varením. Učiť sa totiž dá aj tam. Nenakupuje však on, ale deti z triedy, na ktoré dozerá. „Keď kupujeme napríklad rajčiny, dbám na to, aby sa pozreli aspoň na to, odkiaľ tie rajčiny sú. Keď je niekde uvedená cena na sto gramov a spýtam sa, koľko by stálo kilo, zaskočím ich, hoci nám sa to zdá banálne. Hovoríme aj o tom, ako sú supermarkety zariadené, prečo to tak je a že si treba dávať pozor na reklamu. Učíme sa aj o odpadovom hospodárstve. Riešime, či kúpime plechovky alebo sklo, či si treba brať na zeleninu igelitové vrecká, či by sme si nemali nosiť svoje. Rozpočet nákupu si robia predbežne, ale vstupujú do toho napríklad akcie. Ak si naplánujeme, že kúpime kuracie mäso, ale vedľa vidíme bravčovú pečeň, ktorá je v akcii, meníme plány.“

Montessori ZŠ Na Beránku

Naučiť sa, aj upratať

Schopní učitelia si podľa Kateřiny musia uvedomiť, koľko nástrojov na učenie majú v talóne. Druhý krok je nebáť sa ich používať. „Nech si to skúsia aj učitelia na klasických školách a  nech si hneď pýtajú spätnú väzbu. Samozrejme, nemôžeme robiť vždy iba veci, ktoré deti bavia. Ak budete učiť napríklad stále iba projektovou metódou, hoci deti na začiatku povedali, že ich to veľmi baví, po čase by to zabilo ich kreativitu.“

„Keď príde do kuchyne kolegyňa, ktorá učí biológiu, rozkrojí rajčinu a ukazuje žiakom, na čo sú v nej zrnká alebo prečo sú obalené slizom. Kúpil som napríklad čerstvé krevety,“ hovorí Michal, ktorý chcel svojim žiakom ukázať krevety naživo, nielen z obrázkov kníh. „Naučia sa tak oveľa viac. Hovoríme si aj o princípoch pri varení. Napríklad prečo je dobré dávať k zelenine čerstvý olivový olej. Že to rozpúšťa vitamíny. Áno, dá sa o tom hovoriť na hodine v laviciach. Ale je úplne iné, keď žiaci na to myslia a nabudúce to už automaticky urobia sami.“

Už mladší žiaci chodia okolo kuchyne a pozerajú, kedy budú môcť variť aj oni. Oficiálne vedia uvariť porciu za 40 českých korún. Podľa akcií či množstva mäsa vedia túto sumu ešte o pár korún znížiť, takže sú v rovnakej cenovej hladine ako oficiálna školská jedáleň. Učiteľ musí mať povinne zdravotný preukaz a v kuchyni sa dodržiavajú všetky základné hygienické princípy. „Neskladujeme potraviny viac dní, všetko hneď spotrebujeme. Ja im každé ráno kontrolujem ruky, obhryzené nechty a podobne. Keď má niekto nádchu alebo kašeľ, v kuchyni jednoducho nie je.“

Na obed navaria žiaci približne päťdesiat porcií. „Navyše nielenže uvaria, ale si po sebe aj upracú,“ dodáva Michal. „Už im príde hlúpe spraviť v kuchyni neporiadok a odísť s tým, že niekto to urobí za nich. Toto rodičia vedia naozaj oceniť. sú to črepinky, ktoré ale veľmi spríjemňujú život rodinám.“

Kedy to bude podľa mňa?

Akékoľvek predstavy či už učiteľov, alebo žiakov o tom, ako bude vyzerať hodina, sa s takmer stopercentnou pravdepodobnosťou nesplnia. Podľa Kateřiny je to normálne. Šanca, že bude mať rovnakú predstavu dvadsať ľudí, je nemysliteľné. V klasických školách to učitelia málokedy reflektujú. „Ak má učiteľ prichystanú prípravu na vyučovanie, nad ktorou strávil hodiny, ale vidí, že deti niečo baví, je ťažké vyhovieť im a pokračovať v hodine rovnakým spôsobom. Odložiť bokom prípravu. Ale ak chceme, aby nám boli deti partnermi vo vedení hodiny, musíme ich počúvať,“ radí Kateřina. „Moja rola ako učiteľa je dať im možnosť povedať, čo ich baví a podporiť v nich vzťah k tomu, čo ich učím. A to sa dá, iba ak budú chcieť a chcieť budú iba vtedy, ak budú cítiť, že o tom môžu spoločne rozhodovať. A toto celé dlho trvá.“

Očakávania majú aj rodičia. Niekedy hlavne rodičia. Najmä ak ide o školu, kde sa neučí frontálnym spôsobom. Michal vyrátava najmä milé očakávania rodičov: „Niekedy mi hovoria, že už sa tešia, keď bude september a ich dieťa začne zase konečne normálne jesť. To, čo navaríme v kuchyni my. Alebo jedna mama prišla a ušila nám do kuchyne s deťmi zástery. Povedal som jej, aby si to dala preplatiť. Ona nechcela, ale vysvetlil som jej, že deti si nemôžu zvykať na pocit, že niečo dostanú len tak zadarmo.“

„Je dobré deti naučiť aj to, aby niečo dokázali nechať tak, keď vidia, že to je nad ich sily a nebrali toto “skončenie” ako osobné zlyhanie, ale ako prirodzenú súčasť osobného vývoja,” pripomína Kateřina. „Vybrali sme si vysokú školu, možno podľa rodičov, sme v tom nešťastní, ale nikdy nepovieme, že ja som radšej chcel byť pekár. Rozhodnúť  sa v tomto aj v neskoršom veku nie je vonkoncom jednoduché. Ak idete do konfliktu so systémom. O to ťažšie je to pre dieťa.“

Aj Michal sa rozhodol pre zmenu povolania po dvadsiatich rokoch v polícii. Aj Kateřinina cesta k jej vysnenému učeniu viedla cez roky v korporáte a skúsenosti s neziskovkou. Nikdy nie je neskoro.

„Veľa tých ľudí, ktorí končia na drogách, sú do istej miery obeťami nefungujúcich rodín. Neexistuje na to žiadny model. Niekto povie, že dá dieťaťu všetko a ono aj tak skončí na drogách. Môžeme sa pýtať, či to všetko, čo mu rodič dal, naozaj to dieťa potrebovalo,“ hovorí Michal.

„Niekto si myslí, že keď mu dá peniaze, vyhral. Ale ak hovoríme o záujme, láske alebo prirodzenej autorite, tak to nie každý v rodine zažije. Preto si myslím, že škola je ten priestor, kde môžeme na deti pôsobiť a dávať im vzorec správania. Aké sú životné hodnoty, postoje. Nesmie to fungovať tak, že si niekto povie, že ak sa rozpráva s dieťaťom, že si môže dovoliť viac, ako keď hovorí s dospelým. Nie je to pravda. Toto sú princípy, ktoré sú pre mňa ešte hodnotnejšie, ako vzdelávací obsah.“


Ako sa darí absolventom Montessori školy Na Beránku si môžete pozrieť v tejto diskusii: http://blog.zsmontessori.net/clanek/beseda-absolventy-tentokrat-uz-ctvrtaky-strednich-skolach-se-dari

Profil autora:

Pôsobila ako redaktorka Investigatívneho centra Jána Kuciaka. Pracuje tiež na investigatívnej relácii Cez čiaru, ktorú spustila Nadácia Zastavme korupciu. Predtým pripravovala spravodajstvo v RTVS. Počas štúdia žurnalistiky na Univerzite Komenského a po jeho ukončení pracovala ako videoreportérka v denníku SME. Pochádza z Trenčína.

Názory

marie-stracenska
Marie Stracenská

Toto nie je len o galérii, musí sa to skončiť

Jedna z prvých kníh, ktoré ma od detstva spájali s babičkou, boli Matějčekove Dejiny umenia. Trávili sme pri nich hodiny. Poznala som ich skoro naspamäť. Vtedy sa začala moja láska k výtvarnému umeniu. Po tom, čo som doštudovala žurnalistiku, prepadol ma smutný pocit, že už nebudem vôbec chodiť do školy. Rozhodla som sa preto skúsiť ešte jednu vysokú školu, ktorá ma bude ukrutne baviť.

Andrea Uherková

Staré odrody jabloní nie sú len slovenské a žiadne iné

Na stole mám celú jeseň misu s ovocím. Dnes si z nej vyberám nenápadné žlté jablko. Po zahryznutí je chrumkavé a šťavnaté, s jemnou chuťou. Je to môj favorit medzi starými odrodami – Batul. Pôvod tejto odrody siaha do Rumunska v 18. storočí.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Esemeska z Česka

„Myslím na teba, posledné týždne, žiaľ, v súvislosti s ohrozením slobody slova, kultúry, vzdelanosti a rastúcim populizmom.“ Zatvorila som esemesku, lebo som naozaj nevedela, čo odpovedať. Nie, že by v Česku, kde kamarát býva, bolo všetko ukážkové. Jeho správa ma zarazila. Iba som mu zaželala k narodeninám a čakala tak maximálne „ďakujem“. Tak takto rozmýšľa o ľuďoch na Slovensku?

Tomáš Kušnír

Nečakané spojenectvá môžu vzniknúť kdekoľvek

Dva roky a dvaja ľudia, ktorí ešte mohli žiť. Juraja a Matúša som nepoznal. Do Teplárne som nechodil a v tom čase som nežil v Bratislave. Napriek tomu som sa vďaka svedectvám ich blízkych dozvedel, ako milovali život a žili v láske. Majú dnes kvír ľudia na Slovensku väčší pocit bezpečia?

ivana-polackova
Ivana Poláčková

Zachráni spojenie vedy a umenia ľudstvo?

Pred pár dňami som v rakúskom Linzi, meste vedy a kultúry, prevzala pre našu mimovládnu organizáciu Živica a jej platformu Hurá von! čestné ocenenie v rámci prestížnej európskej ceny European Union Prize for Citizen Science. Nielen samotné ocenenie, ale celý galavečer ma utvrdil v tom, že prepájať umenie s vedou a umelou inteligenciou (AI) vo vzdelávaní je možno ešte dôležitejšie ako sme si mysleli.

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner