Miesto učebnice dejepisu sa ísť pozrieť na miesto činu. Cestujúci školáci sa učia priamo z praxe

Worldschoolingového summitu sme sa zúčastnili na pozvanie
komunity Domáce a komunitné vzdelávanie na Slovensku

Prichádza zelený transportér s vyklápateľnou strechou podobnou ako stan. Tento skromný priestor je pre päťčlennú dánsku rodinu už celé týždne domovom. Je to však iba prechodné bývanie, táto dánska rodina býva totiž v autobuse. Už v ňom prešli pár tisíc kilometrov a ich pravidelné zástavky sú u priateľov, alebo u miestnych pocestných. Ako hovorí Jasper, otec rodiny: „Nechodíme na návštevy, my s hostiteľmi žijeme.“

Jasper a jeho žena Cecilie, sú dánsky manželský pár. S troma deťmi a jedným psom cestujú v autobuse prerobenom na ich domov a najnovšie aj so zeleným vanom z druhej ruky. Živia sa ako freelanceri, pracujú na diaľku a ich dom v centre Kodane už viac ako dva roky prenajímajú.

Ich trinásťročný syn Storm vyrastá mimo školských lavíc a spolu s dvoma mladšími sestrami sa vzdelávajú „na ceste“. Ich príbeh mimo domova a mimo školy začal pred desiatimi rokmi, keď Cecilie prekonala vážnu chorobu a deti odmietali ďalej chodiť do školy. Manželia sa spolu s deťmi rozhodli, že  zminimalizujú hmotný majetok, prerobia autobus na obytný karavan a oddajú sa “slow travellingu“ – pomalému cestovaniu s viacmesačnými prestávkami, pri ktorých hlbšie spoznávajú nové prostredia aj ľudí.

V Dánsku sú dobré podmienky na vyučovanie detí mimo školy. Štát je tejto forme vzdelávania otvorený a počet rodín praktizujúcich takýto životný štýl výrazne stúpa.

Ďalšia nomádska rodina z Austrálie posunula cestovanie s domácim vyučovaním ešte ďalej. David s manželkou Junko a dvoma deťmi svoje zážitky z ciest natáča. Zostrihaný záznam David posiela do jednej austrálskej televízie, kde má rodina vlastnú reláciu.

„Začali sme v Japonsku a momentálne cestujeme po Európe. Ako novinár a filmár som často nemal čas byť s deťmi, keďže som bol dlho v práci. Teraz si užívam čas, ktorý môžem stráviť so svojou rodinou. Moja manželka Junko je učiteľkou na základnej škole a ja sám mám tiež skúsenosti s výučbou novinárčiny a angličtiny v Japonsku. Deti učíme na ceste cez projektové vyučovanie. Napríklad teraz naša sedemročná dcéra Juna pracuje na tvorbe malej knihy o krajinách, ktoré navštívila. O cestovaní na plný úväzok sme uvažovali posledných desať rokov. Napokon, sme určili presný dátum, prenajali dom a vybrali sa do sveta.“

Čo z nich len vyrastie?

Rodiny žijúce a vzdelávajúce svoje deti na cestách tvoria globálnu komunitu. Samých seba označujú ako “worldschooleri“ (svetoškoláci, pozn. red.) a vzájomné komunitné vzťahy nadväzujú napríklad aj na worldschoolingovom summite, ktorý býva dvakrát do roka v rôznych mestách sveta. Zídu sa na ňom hlavne ľudia, ktorí sa rozhodli pre domáce vzdelávanie detí.

Worldschoolingový summit je päťdňová rodinná konferencia. Rodiny z celého sveta prostredníctvom spoločných workshopov, prednášok a detských aktivít zdieľajú skúsenosti zo života mimo rutinný pracovný čas a školský systém.

Tento rok sa summit konal v októbri v španielskej Granade v malom nenápadnom hoteli, ktorý zaplnilo viac ako 70 rodín s deťmi.

Po nádvorí pobehujú tínedžeri a deti rôznej národnosti, veku, rasy, zázemia, alebo náboženstva. V spoločných aktivitách s lektormi nadväzujú priateľstvá, zatiaľ čo rodičia sa počas prednášok a workshopov zaoberajú témami ako alternatívne modely školstva, zdieľanie obáv z domáceho vyučovania či stratégie digitálneho nomádstva. Mnohí z rodičov, ktorí sa rozhodli pre domáce vzdelávanie – doma alebo na cestách, pracujú na diaľku a ich hlavným pracovným nástrojom je počítač. Preto sa na summite veľa skloňujú témy ako tvorby webstránok, koučing, či tvorba fotografie a filmu.

Typický stereotyp kočovnej rodiny mimo školského systému bez stabilnej práce a trvalého miesta pobytu sa podobá obrazu dezorganizovanej “hipisáckej“ rodiny. Na Worldschool summite v Granade sa však ukazuje opak. Ľudia odkrývajúci svoje príbehy sa javia ako dobre organizovaní a v kariére úspešní ľudia s potrebou žiť slobodne a nekonvenčne.

Denná rutina teenagerov, ktorí sa učia mimo školy, je neštandardná. Značnú časť dňa venujú aktivitám, ktoré by bežný školák nazval „voľnočasové“ – prechádzka po pláži, dobrovoľná práca v útulku pre opustené zvieratá či cestovanie.

Napríklad šestnásťročná Amie z Austrálie síce začínala na klasickej škole, no teraz sa už štyri roky vzdeláva doma. Každý deň si sama vyberá, čomu sa bude venovať.

„Mám priestor sa viac sústrediť na moje vášne. Učitelia v triede si musia poradiť s tridsiatimi deťmi v rôznych štádiách učenia sa, no ja sa doma môžem učiť vlastným tempom. Je na mne, s akými ľuďmi sa obklopujem. V škole som mala vždy problémy so socializáciou s ľuďmi v mojom veku. Napriek tomu, keď som odchádzala zo školy, mala som obavy. Teraz je to však oveľa lepšie.“ Amie  dodáva, že má problémy s prokrastináciou. Snaží sa s tým pracovať pomocou online učebných pomôcok. No občas je ťažké ostať motivovaná, dodáva.

„Mám kamarátov, ktorí chodia do klasickej školy. Vidia, ako žijem a cítim, že mi závidia slobodu. Niekomu však viac vyhovuje klasická škola. Väčšinou, keď sa o domácom vzdelávaní bavím s kamošmi, skončí to ich vyhlásením: aj ja chcem takto žiť!“

„Ľudia sa ma najčastejšie pýtajú, ako si získavam priateľov, keď nechodím do školy,“ hovorí na summite Jayce z USA, ktorá sa sama vzdeláva a cestuje na jachte s rodinou už sedem rokov.

„Klasická škola ponúka možnosť žiť v komunite. Sú tam učitelia, ktorým sa môžete sťažovať na domáce úlohy. Na druhej strane však polovicu ľudí v škole nemáte radi a tú druhú polovicu ledva poznáte. Keď sa vzdelávate na cestách, trávite čas s ľuďmi, ktorých máte naozaj radi. Nikdy by som sa nevzdala môjho života na cestách kvôli tomu, aby som mal viac priateľov v škole. To, čo mi na živote mimo školy chýba, je vzťah s učiteľmi.“

„Zo školského života mi toho veľa nechýba. Možno spoločnosť ľudí v mojom veku,“ pridáva sa 12-ročná Julia, ktorá nechodí do školy a vzdeláva sa na cestách po Európe a v Indii. „Milujem slobodu, ktorú mi dáva učenie počas cestovania. Trocha menej mi vyhovuje čas strávený samotným presúvaním sa. Je to občas vyčerpávajúce. Človek by aj ostal dlhšie, ale niekedy to napríklad kvôli vízam nejde.“

Dospievajúci worldschooleri majú svoje sny: „Raz chcem pracovať v NASA. Veľmi ma fascinuje vesmír.“ „Ja milujem prácu so zvieratami. Nezáleží mi na tom, aký typ práce to bude, hlavné je, aby som bol medzi zvieratami.“ Ďalšia homeschoolerka chce byť spisovateľkou. „Chcem písať knihy. Zatiaľ mi nič nepublikovali, ale raz sa tým chcem živiť.“ Čas ukáže, či svoje sny budú vedieť pretaviť do reálneho života.

Na Slovensku chýba komunita

Na Slovensku má voči dostupným voľným systémom vzdelávania stále veľa ľudí nedôveru.

Lucia Gomez sa snaží nedôveru Slovákov prelomiť. Je matkou troch synov, ktorí hovoria troma jazykmi. Svoje deti s manželom z Kolumbie vzdelávajú v prirodzene multikultúrnom prostredí sami doma. Podľa Lucie Goméz sa dajú vedomosti, ktoré by deti nadobudli v škole, naučiť jednak prostredníctvom online hodín, ale aj počas chvíľ strávených s rodinou.

Luciu k domácemu vzdelávaniu priviedol jej najstarší syn Samuel. Počas obdobia školskej dochádzky čelil problémom. “Bolo to trápenie pre každú stranu. Pre Sama, pre nás rodičov i pre učiteľku. Zlé známky, pokarhania, učenie sa do noci bez výsledkov. S podporou riaditeľky školy sme sa rozhodli Sama nechať na pol roka doma. Po pol roku domáceho vzdelávania sa Samkov stav výrazne zlepšil. Zlepšilo sa jeho správanie, fungovanie v rodine, aj známky na vysvedčení.”

Podľa údajov Centra vedecko-technických informácii je v systéme domáceho vzdelávania na Slovensku približne päťsto detí. Oproti predchádzajúcemu školskému roku je to trojnásobne väčší počet detí. Nie je to však reálne číslo, keďže mnohé z nich sú deti so špeciálnymi potrebami, ktoré musia mať nastavený individuálny plán.

Slovenská legislatíva „domoškolákom“ nepraje. Chýbajú prepojenia rodín, ktoré sa rozhodli pre vzdelávanie doma. Rodičia učia deti hlavne individuálne. Aj Lucia Goméz s rodinou si uvedomila, že príklady ako sa to dá, potrebujú hľadať v zahraničí. Cez svetovú online skupinu spoznala Lainie Liberti, ktorá organizuje worldschooling summit.

„Keď som sa prvýkrát stretla s worldschoolermi z celého sveta, mala som pocit, že sa konečne cítim sama sebou. Moje deti v tomto prostredí mohli nachádzať svoje vzory a stretávali sa s ľuďmi s podobnými príbehmi.“

Lucia Goméz sa pridala k Lainie a spoločne s ďalšími nadšencami organizovali worldschool summit v Granade.

Od reklamky ku kočovaniu

Lainie Liberti sa spolu so svojim synom Mirom vybrala pred desiatimi rokmi do Mexika. Zanechala dobre platenú prácu v reklamnej agentúre, syna odhlásila zo školy a rozhodla sa na rok si oddýchnuť a trochu cestovať. Tento výlet trvá už 11 rokov.

„Počas prvého roku mimo Spojených štátov som nemala tušenie, že sa tam už nevrátim. Cez cestovanie sme objavili unschooling. Spôsob učenia cez kontext, mimo školy. So synom sme sa začali učiť spolu. Hranica medzi našim životom a učením sa začala miznúť. Prechádzali sme sa po ceste bohov v Grécku, učili sme sa požehnania pre inkskú bohyňu plodnosti Pačamama v Peru, učili sme sa o kultúrach krajín ako Ekvádor, Nikaragua, o americkej intervencii v Paname a tak ďalej. Bez kníh, ale cez stretnutia s komunitami, ktoré tieto miesta obývajú.“

Unschooling presadzuje slobodu učiaceho sa vyberať si predmet výučby. Študenti sa učia cez svoje každodenné životné skúsenosti vrátane učenia sa hrou, cez domáce povinnosti, osobné záujmy a prirodzenú zvedavosť. Nadobudnuté vedomosti si spájajú asociatívne. To všetko vo vlastnej réžii alebo za minimálnej asistencie rodičov. Patria sem aj dobrovoľnícke pobyty v rôznych komunitách sveta alebo pomalé cestovanie s minimálne trojmesačnými prestávkami. Základom sú synergické rodinné vzťahy a správni mentori. Život funkčného worldschoolera je komplexná sieť rodinných a priateľských vzťahov, často viazaných aj na online priestor.

Lainie sa plánovala po roku vrátiť so synom domov. „Zistila som však, že môj syn sa za ten jeden rok naučil viac, ako za štyri roky na základnom stupni.“ Rozhodli sa nevrátiť do starých koľají a pokračujú v cestovaní. Lainie začala zakladať online skupiny, ktoré združujú rodiny, ktoré učia deti mimo školského systému. Pred jedenástimi rokmi neexistovala komunita ľudí žijúcich podobným spôsobom. Preto založili Worldschool summit. Tento rok v Granade bol piatym ročníkom.

Domov? Kde to je?

Rizikom dlhodobého cestovania je izolácia. Podujatia, na ktorých sa tieto rodiny stretávajú, sú pre nich preto nesmierne dôležité. Je to priestor pre nové priateľstvá, pre zdieľanie informácii a inšpirácii, pre stretávanie sa detí navzájom.

Potvrdzujú to aj mladí domoškoláci na summite v Granade. Boute má štrnásť rokov. Žije v autobuse, ktorým s rodičmi cestuje po svete. Do klasickej školy nechodí. „Na začiatku som mal problémy nachádzať priateľov. Neskôr som však začal skúšať nové veci, ako napríklad dobrovoľníctvo alebo cestovanie spolu s inými rodinami. To sú príležitosti, pri ktorých získavam nových priateľov. Pocit straty sociálneho života, ktorý ponúka škola, cítim len zriedka.“

Boute dodáva, že má špeciálny vzťah s rodičmi. Trávi s nimi dvadsaťštyri hodín denne sedem dní v týždni v autobuse, v ktorom žijú. Tvrdí však, že ak by mal možnosť voľby, aj tak by si vybral worldschooling. „Raz by som sa však chcel usadiť a žiť vo svojom dome.“

U detí, ktorých životný štýl je cestovanie po svete s rodičmi, sa predstavy o domove líšia. „Domov je pre mňa akákoľvek budova alebo vozidlo, v ktorej v danom čase bývam,“ hovorí napríklad Boute. Šestnásťročná Amie z Austrálie v tom zatiaľ nemá úplne jasno: „Ja sa cítim trochu zmätene, keďže úprimne neviem, kde je môj domov. Býval to fyzický objekt, kde som sa narodila. Teraz je to skôr všade, kde sú moji priatelia a kde sa cítim dobre.“

Len do prvého stupňa základnej školy

Domáce vzdelávanie do štvrtej triedy základnej školy zaviedli na Slovensku v roku 2008. Vzdelávať doma však môže iba pedagóg s kvalifikáciou pre prvý stupeň. Ak kvalifikáciu rodič nemá, musí si pre dieťa nájsť učiteľa alebo učiteľku. Učebné materiály poskytuje škola, kam dieťa chodí aj na pravidelné polročné preskúšanie v podobe komisionálnych skúšok.

Podľa mnohých rodičov „domoškolákov“ je tento spôsob preskúšavania  neefektívny. Občianske združenie Domáce vzdelávanie na Slovensku sa snaží presadiť, aby boli doma vzdelávané deti hodnotené za portfólia, teda súbor úloh, ktoré musí žiak vypracovať za určité obdobie. Zatiaľ sa však o takejto zmene zákona o individuálnom vzdelávaní v parlamente neuvažuje.

Všade iné pravidlá

Počet rodín, ktoré praktizujú akúkoľvek formu domáceho vzdelávania, vo svete rastie. Podľa amerického inštitútu, ktorý sa venuje výskumu domáceho vzdelávania NHERI (National Home Education Research Institute), sú v USA približne dva a pol milióna registrovaných žiakov, ktorí sa vzdelávajú doma.

Kanada a Rusko prežívajú boom v homeschoolovaní a po Británii patria medzi krajiny s najvyšším podielom domáceho vzdelávania na počet obyvateľov. Česko, Maďarsko a Poľsko sú príkladmi, kde oproti iným postkomunistickým krajinám, vzniká stále viac komunít, ktoré domáce vzdelávanie podporujú.

Podľa opakujúceho sa amerického výskumu (National Centre for Education Statistics) dôvody, pre ktoré sa ľudia rozhodnú pre domáce vzdelávanie, zostávajú podobné. Hlavným motorom rýchleho rastu homeschoolerov v USA ostáva náboženské alebo etické presvedčenie a nesúhlas s hodnotami, ktoré ponúka daný školský systém. Narastajúcim dôvodom je po tragických streľbách na amerických školách aj obava, či je škola dostatočne bezpečné prostredie.

V Indii a Čile nespadá domáce učenie pod kontrolu štátu a je stále populárnejšie. Nie v každej krajine je však domáce vzdelávanie legálne. Napríklad Holandsko, Nemecko, Švédsko, či Španielsko homeschooling nepovoľujú. Za rizikové označujú napríklad extrémne prípady, keď dieťa zažíva v rodine násilie a nikto na to nepríde, alebo to, že dieťa od rodičov nedostane možnosť zvoliť si miesto domáceho vzdelávania skutočnú školu. Švédsko argumentuje právom dieťaťa učiť sa z objektívneho a na vede založeného curricula od pedagógov. V Nemecku ministerstvo školstva apeluje hlavne na socializačnú úlohu školskej dochádzky. A napríklad brazílskych domoškolákov nedávno podporil novozvolený pravicový prezident Jair Bolsorano, vďaka čomu sa napriek kritike domáce vzdelávanie v blízkej dobe zlegalizuje.

„Slovo ´sloboda´ je v oblasti domáceho vzdelávania často zneužívané. Samozrejme deti slobodu potrebujú, no potrebujú aj stanoviť určité hranice a pravidlá správneho prístupu k učeniu sa. Pri každom type mimoškolského vzdelávania je potrebné stanoviť metódu individuálne. Podľa potrieb žiaka a na základe vzťahu rodič – dieťa,“ hovorí Erika Davis-Pitre, americká popularizátorka domáceho vzdelávania.

Je matkou štyroch dnes už dospelých detí. Dve z nich nechodili do školy. Napriek tomu jedno z jej detí absolvovalo univerzitu, ďalší sa živí ako dizajnér skateboardov.

„Som presvedčená, že worldschooling ukazuje príklad toho, ako chápať svet celistvo. Ukazuje cestu, ako sa stať svetoobčanom, ktorý sa nezávisle od krajiny a jej zvykov dokáže učiť od kohokoľvek na svete, pričom on sám je zdrojom poznania pre ostatných,“ uzatvára Erika.