Základná škola, kde namiesto učebnice, dostanú do ruky pílku

Do tretieho ročníka bez učebnice

V triede čakáme na ticho aj s hŕstkou slovenských učiteľov, ktorí sú absolventmi vzdelávacieho programu Komenského inštitútu. Je to jeden z programov, ktorý ponúka Živica. Učitelia tam zisťujú, ako pristupovať ku svojim žiakom a študentom netradičnými spôsobmi a učiť ich nielen v laviciach s rukami za chrbtom. Navštívili sme spolu niekoľko škôl v Prahe, kde sa neučí frontálnym spôsobom, ale hľadajú tam alternatívne cesty. Do svojich škôl potom môžu učitelia zaviesť jednotlivé nápady, ktoré odpozorujú od českých kolegov.

Takí sú aj na škole Můj projekt, kde práve sedíme.  Druháci začínajú spievať pesničku v kánone. Nasledujú riekanky o čase, hodinách a ročnom období. Sú to témy, ktorým sa práve v škole venujú. Namiesto skúšania recitujú básničky s asociáciami.

V podobnom duchu pokračujú aj ďalej. Majú vymyslieť vetu na slovo „návšteva“. Sme pre nich cudzí a rovno to dajú najavo. „Prišla k nám slovenská návšteva“ je víťazná veta, ktorú teraz v kruhu vyslovujú postupne po jednom písmenku. ´Mama má Emu a Ema má mamu´ títo druháci asi nikdy nezažijú. Učebnice tu totiž majú až od tretieho ročníka.

Keďže učitelia z Komenského inštitútu sú na návšteve, začína sa predstavovacie kolečko žiakov. Prvý je na rade Tom: „Som Tom, som youtuber a som rád, že mám jedenásť followerov.“ Každý mohol učiteľom položiť aj otázku. Prvý odvážlivec sa pýta: „Aké to je na Slovensku?“ Viacerí sa opýtať hanbili, ale nakoniec padla najzásadnejšia otázka: „Čo vlastne s vami budeme robiť?“

Odpoveď bola jednoduchá – spoločne sme sa hrali.

Na hodinách z papiera nastavovali čas podľa rozprávky o kozliatkach. Zlepšovali si čítanie, logické  myslenie a učili sa hodiny. O koľkej odišla koza, o koľkej prvýkrát prišiel vlk, aj o koľkej si dal u kováča ukuť tenší hlas. Najzábavnejšie pre druhákov bolo nakoniec asi to, keď im celú rozprávku zo zadania prečítali po slovensky učitelia z Komenského inštitútu.

Všetko môžu pokaziť rodičia

Vyzerá to ako idylka, kam sa chodia deti do tretieho ročníka vlastne iba zabaviť. Po hodine sa stretávame s niektorými učiteľmi a vedením školy a pochopíme, že to je prácne a dlhodobo vytvorená štruktúra. Bez vôle všetkých učiteľov, a dokonca aj rodičov, by nefungovala. Je to aj dôvod, prečo sa na tvárach slovenských učiteľov zračil nielen obdiv, ale aj ľútosť. Ak príde na školu jeden pedagóg, ktorý chce zmeniť spôsob klasickej výuky, šance na zmenu v celej škole nie sú veľmi vysoké.

Celý proces začína ešte predtým, ako dieťa prvýkrát vstúpi do školy. Rodičia dostanú špeciálny dotazník, v ktorom zoraďujú svoje hodnoty vo vzdelávaní. Škola zisťuje, ako je pre nich dôležitá sloboda, vzťah s rodičmi, sebarealizácia, domáca príprava, životospráva či hodnotenie. „Zaujíma nás, čo od školy očakáva rodič. Často za tým totiž vidí niečo iné, ako to v skutočnosti je a to môže rozbúrať celý systém. Rozhovor s rodičmi trvá aj hodinu,“ opisuje riaditeľka školy Iveta Jonášová.

Stretnutia učiteľov s rodičmi prijatím dieťaťa do školy nekončia. No nenasledujú ani klasické rodičovské združenia. Stretávajú sa na úrovni takzvaných triád. Učiteľ a rodič, aj žiak. Všetci spolu. Aj samotné dieťa má priestor na sebahodnotenie. Žiacke knižky na tejto škole neexistujú, rodič dostáva správu z výuky každý týždeň. A namiesto známok slovné hodnotenia trikrát do roka. Napríklad jedna šikovná žiačka dostala takéto hodnotenie z matematiky: „Počas prvých dvoch mesiacov tohto školského roku sme opakovali učivo z predchádzajúceho ročníka. Na hodinách pracuješ rýchlo a presne. Učivo je pre Teba ľahké a rada riešiš aj úlohy naviac alebo počítaš príklady z pracovného zošita. Dokážeš diskutovať o probléme, vysvetliť svoj postup či stratégiu.“

Žiaci môžu navyše farebne vyznačiť, s čím v hodnotení súhlasia, za čo sú vďační a čo sa im nepozdáva. „Ako hovoria žiaci sami o sebe?“ pýtajú sa slovenskí učitelia. „Máme povinné výstupy, kde sú určené symboly, ktoré pre nás a dieťa niečo znamenajú. Na konci týždňa si otvoria svoje portfólio, či im niečo nechýba alebo či majú od nás nejaký odkaz. Z toho potom ľahko vyjde samotné hodnotenie,“ vysvetľuje učiteľka druhákov Lucie Pokorná. Lisujeme si portfóliom, v ktorom sú na konci úloh poznámky učiteľov: „Emi, zopakuj si pravidlo písania i/y po mäkkých spoluhláskach.“ Alebo: „Emi, doplň si a oprav drobné chyby. Napísala si to veľmi pekne a zodpovedne.“

Deti pod dohľadom

„Kto je teraz s deťmi?“ padne otázka počas rozhovoru s učiteľmi, keďže je stále čas vyučovania. Aj keď v škole nezvoní. „Učíme deti byť zodpovednými aj samé za seba. Neexistuje dokonalá bezpečnosť. Tak ako internet nebude bezpečný, bude iba bezpečnejší, ak k tomu budeme deti správne viesť,“ hovorí riaditeľka Iveta Jonášová. Učitelia z Komenského inštitútu mali okamžite pred očami veľké prestávky, kde sa žiaci prechádzajú v kruhu po chodbe s desiatou pod dohľadom pedagógov.

Neskôr nás vlastne neprekvapí, keď vojdeme do malej dielne a na stole sedí chlapec s pílkou v ruke. Nohami je opretý o stôl oproti, na ktorom je pripevnený zverák. V ňom je latka, ktorú sa pokúša odpíliť. Na ušiach má vzorne nasadené veľké slúchadlá proti hluku. Všetko ostatné sa nám zdá nebezpečné, ale chlapec očividne vie, čo robí a učiteľka, ktorá je s deťmi v dielni, má, zdá sa, všetko pod kontrolou.

Napokon žasneme, čo všetko sú deti schopné v tak nízkom veku vlastnými rukami vytvoriť. Dievčatá vyrobili veľkú drevnú skrinku na šitie a celú ju namaľovali namodro. Nechce sa nám veriť, že malé druháčky na skrinku namontovali aj pánty na dvierka. Chlapci vedľa zbíjali poličku na výstavu malých angličákov. „Toto mi nakreslil otec, ale tie rozmery som si vypočítal ja,“ ukazuje nám veľký nákres štvrták, ktorý na poličke robí so spolužiakom tri mesiace. Ďalší chlapec vymyslel a skonštruoval lis na hrozno: „Babka s dedkom majú veľa hrozna, tak ho chceme lisovať. Oni asi budú vyrábať aj víno.“

Parkovisko nápadov

Z dielne prechádzame späť do tried. Pri počítačoch na chodbe sedia deti a diskutujú. Na monitoroch vidíme z diaľky samé horiace budovy. Ide o jedenásty september. Žiaci robia o prelomovom dátume projekt. Keďže o jedenástom septembri koluje snáď najviac konšpiračných teórií zo všetkých na svete, pýtame sa, odkiaľ čerpajú. „Zdroje konzultujeme s učiteľmi a potom hľadáme obrázky a informácie,“ vysvetľuje blondína krútiac sa na stoličke. Najprv sme si mysleli, že počítače sú na chodbe zámerne pre dostatočnú kontrolu. Nie je to ale tak. Škola nemá priestor na ďalšie učebne a už teraz si lámu hlavu nad tým, kam umiestnia budúcich siedmakov. Zatiaľ je v škole iba prvých šesť ročníkov. Školné vychádza rodičov na približne tristo eur na mesiac.

Prekvapí ma tretiačka s otázkou, či jej môžem schváliť projekt. Ocitám sa v triede, kde každý robí niečo iné. Vysvetľujem, že nemám mandát na to, aby som schvaľovala projekty, ale dievča je neodbytné. Popritom, ako jej na popísanej A4 opravujem niekoľko gramatických chýb, premýšľam o tom, že v jej veku by som sa zrejme skôr bála prísť za niekým úplne cudzím a vysvetľovať, čo mám v pláne zaviesť na našej škole. Tretiačka chce predísť predbiehaniu sa na obede v jedálni. Vymyslela systém poradových čísel, ktorý navyše nebude zvýhodňovať iba tých, ktorí prídu skôr. Vďaka poradovníku by mal mať každý garantované, že sa niekedy dostane na obed prvý bez čakania.

Je to nápad z takzvaného „parkoviska nápadov“. Každý, kto chce niečo vylepšiť alebo zrealizovať zaujímavú myšlienku, môže svoj nápad napísať na výkres na dverách. Ak má práve rozrobené niečo iné, na realizáciu sa môže podujať aj niekto zo spolužiakov.

Tretiačka neváhala a ťahala ma po triede na obhliadku ďalších projektov. Skupina dievčat vyrábala antistresové balóniky. Do balónov liali krupicu zmiešanú s vodou. Keď to trochu stuhlo, po zmačknutí balón držal tvar. „Ale strašne to smrdí,“  upozornilo ma jedno z dievčat. Ibaže neskoro. Pri umývaní rúk čítam na všetkých veciach a zariadeniach okolo umývadla papieriky s anglickými názvami.

Malá tretiačka mi popritom rozpráva, ako na ich školu prišiel  chlapec. Ale až do druhej triedy. Za predošlou školou mu vraj nie je vôbec smutno. „Tam sa nemohli poriadne ani hýbať. Tu máme lavice do kruhu, nedostávame známky a domáce úlohy sú až od tretieho ročníka,“ vysvetľuje.

Mladé a drzé?

Práve jednotlivé projekty sú prostriedkom, cez ktoré deti získavajú hodnotenie. Očakávať, že všetky sa budú nadšene hlásiť a zapájať, je naivné. Učiteľ piatej triedy Jan Pevný nečaká vždy na to, kým sa dieťa samo rozhýbe: „Zasiahnem podľa toho, či sa dieťa pravidelne práci vedome vyhýba, alebo je to niekto, kto iba zatiaľ nemá nápad. Podľa toho sa pohybuje moja tolerancia.“

S nápadom sa však nebeží hneď do dielne. Dôležitý je aj papier. „Musia svoje projekty vedieť predať aj na papieri. Taký je dnes svet. Dokumentácia je potrebná ku každej práci,“ dodáva zriaďovateľ školy Petr Jonáš. Podľa skúseností pedagógov aktivita detí závisí aj od nadšenia samotných učiteľov. Na škole Můj projekt funguje tandemové vyučovanie, takže v jednej triede učia spolu dvaja učitelia. „Zaberá to viac času na prípravu. Musíme sa dohovoriť a na vyučovanie sa chystáme spolu. Každá  z nás je dobrá na niečo iné. Plán máme zvyčajne na týždeň dopredu,“ opisuje Michaela Švandová, s ktorou druháci riešili úlohy cez rozprávku o kozliatkach. S kolegami dokonca niekedy učia aj cez Skype. „Keď učiteľ pracuje na sebe, deti to vidia a oveľa ľahšie potom spolupracujú a snažia sa tiež. Je to tiež jeden z dôvodov, prečo sme zvolili vyučovanie v tandemoch,“ hovorí zástupca riaditeľky školy Bohuslav Hora.

Na škole zamestnávajú aj odborníkov, ktorí nie sú vyštudovaní pedagógovia. Podľa riaditeľky to však nebolo jednoduché. Bojovali s tým, že pedagógovia cítili menšiu zodpovednosť, pretože na scéne predsa boli experti na jednotlivé oblasti. Trvalo aj rok, kým našli správnu cestu a kompromis, ako to v škole mohlo fungovať. „U nás by niečo také nebolo možné,“ vzdychla si potichu pani učiteľka z východného Slovenska. V skutočnosti má pravdu. Takýto systém vyučovania totiž nedokáže priniesť na školu jeden nadšený učiteľ. Svojim prístupom však môže nadchnúť a posmeliť ostatných a tak sa stať motorom zmien. Chce to však čas. Veľa času.

Učitelia zo Slovenska si všímajú, že na hodine nepadla takmer žiadna oznamovacia veta. „Všetko sú to otvorené otázky! Jeden žiak vás prekvapil spôsobom riešenia matematickej úlohy, s ktorým ste ani vy nepočítali!“ Stáva sa to vraj pravidelne. „Hovorím si – wow, to je dobrý nápad!“ smeje sa učiteľka matematiky podľa Hejného metódy Iva Jabůrková.

Riaditeľka Iveta Jonášová však dodáva, že deti zvyknuté na diskusie a tvorenie, môžu neskôr naraziť na mantinely určené klasickým školstvom. „Keď prejdú na klasickú školu, môžu sa javiť ako drzé, lebo sú zvyknuté sa pýtať. S učiteľom často vyjednávajú a to je riziko.“