V starostlivosti o životné prostredie požadujeme urýchlenú zmenu k lepšiemu, hovoria ochranári životného prostredia združení v Slovenskom ochranárskom sneme vo vyhlásení k 17. novembru 2019. V čom sme sa posunuli vpred a v čom sme naopak horší?
“Áno, väčšina ukazovateľov stavu znečistenia ovzdušia, vody či pôdy sa u nás za uplynulých 30 rokov zlepšila,” píšu ochranári vo vyhlásení. “Mnohé škodlivé prevádzky zanikli, alebo sa zmodernizovali. Celkovo sa znížilo množstvo priemyselného odpadu. Zvýšil sa počet obyvateľov, napojených na vodovod a kanalizáciu. Počet chránených území sa zdvojnásobil. Zrekonštruovali sa historické jadrá miest a prestali sa stavať nevkusné a energeticky stratové panelové sídliská.”
Za pozitívne označujú ochranári niektoré kroky v oblasti legislatívy. “Prijali sme environmentálnu legislatívu porovnateľnú so „starými“ členskými štátmi EÚ. Podpísali sme príslušné medzinárodné dohovory. Máme ministerstvo životného prostredia a pri ňom Inštitút environmentálnej politiky. Chvíľu tu pôsobila aj relatívne nezávislá miestna štátna správa pre životné prostredie. Prakticky na každej univerzite je pracovisko, zamerané na životné prostredie. Máme desiatky aktívnych ochranárskych mimovládnych organizácií a stovky úspešných projektov. A verejne prístupných informácií o tejto problematike tiež citeľne pribudlo. Za tieto pozitívne zmeny patrí všetkým, ktorí/é sa o ne zaslúžili, vďaka a uznanie. O to viac, že neraz museli „plávať proti prúdu“.”
Na druhú stranu je podľa ochranárov v tejto oblasti nemenej dôvodov na nespokojnosť. “Nie všetky ukazovatele znečistenia sa zlepšili (súvisí to napríklad s enormným nárastom automobilovej dopravy, či konzumných foriem trávenia voľného času). K zlepšeniu kvality ovzdušia došlo nerovnomerne – v čase i priestore. Po prvých rokoch výrazného zlepšenia nasledovali roky stagnácie a občas i úpadku. Vláda ešte stále dotuje ťažbu a spaľovanie toxického uhlia. V rámci EÚ naďalej patríme medzi významných znečisťovateľov,” píšu.
Na Slovensku napríklad dlhodobo prekračujeme európske limity kvality ovzdušia a Európska komisia voči nám vedie konanie kvôli vysokým hodnotám prašnosti (PM10), čo hrozí veľkými pokutami. “Na mnohých lokalitách ovzdušie reálne skracuje a ničí životy. Aj to prispieva k tomu, že v zdraví sa dožívame oveľa nižšieho veku, ako ľudia v mnohých iných krajinách.”
Okrem toho 30 rokov po revolúcii pribudli v oblasti životného prostredia aj úplne nové problémy, ktoré podľa ochranárov súvisia napríklad s novými druhmi znečistenia, či so striedaním sucha a povodní. “Podceňujeme príčiny a dôsledky klimatickej zmeny. Nedokázali sme sa vyrovnať s väčšinou tzv. starých environmentálnych záťaží. Trestuhodným spôsobom znečisťujeme podzemné vody. Umŕtvujeme rieky haťami. Produkujeme stále viac komunálneho odpadu a aj hromadiaci sa odpad z jadrových elektrární nám začína robiť starosti. Pritom v narábaní s odpadom sme na chvoste EÚ a väčšinu komunálnych odpadov stále skládkujeme. Obrovské výmery kvalitnej ornej pôdy sme zastavali, pričom veľké areály zaniknutých prevádzok zostávajú nevyužité. Znižuje sa biologická rozmanitosť a pribúdajú rizikové invázne organizmy.”
Ochranári kritizujú, že zvýšený počet chránených území nepriniesol skvalitnenie ich ochrany. “Čo sa týka národných parkov, pravdou je skôr opak. Veľká časť lesov, vrátane vzácnych pralesov, zmizla pod zubami píl. Kultúrne dedičstvo krajiny neraz nechávame chátrať a to industriálne likvidujeme. Najcennejšie verejné priestory si ktosi sprivatizoval a ohradil. Najkrajšie zákutia sa menia na výkladné skrine nevkusu. Krajina stráca svoju charakteristickú tvár a zakrýva ju „les“ bilbordov a pavučina vedení.
Ministerstvo životného prostredia neraz pripomína svoju náplň iba názvom. Miestna štátna správa pre životné prostredie patrí pod rezort vnútra a mnoho schopných a zásadových ľudí z nej bolo „odídených“! Environmentálna výchova a vzdelávanie živoria. Väčšina dnešných politikov patrí do kategórie environmentálnych analfabetov. Dobre myslené inštitúty, ako napríklad posudzovanie vplyvov na životné prostredie, sa zmenili na formalitu. Zelené verejné obstarávanie zostáva viac-menej iba na papieri. Medzinárodné dohovory radi ignorujeme. A vymáhateľnosť práva v tejto oblasti je často žalostná,” píšu ochranári vo vyhlásení.
Tri desaťročia po revolúcii preto ochranári nie sú so stavom životného prostredia napriek čiastkovým úspechom spokojní. “Po 30 rokoch preto opätovne požadujeme urýchlenú, zásadnú a systémovú zmenu k lepšiemu. Príležitosťou na takúto zmenu budú aj nastávajúce parlamentné voľby 2020. Apelujeme na politické strany, ktoré v nich budú kandidovať, aby takúto zmenu garantovali programovo i personálne a na voličov, aby na nej trvali. Európska komisia i viaceré členské štáty EÚ si životné prostredie vo väzbe na zmenu klímy stanovili ako svoju najvyššiu prioritu. Chceme, aby sa medzi takéto krajiny zaradilo aj Slovensko.”
ANKETA: Čo hovoria na ponovembrový vývoj ochranári, ktorí počas revolúcie požadovali prísnejšiu ochranu životného prostredia?
„Ako environmentalista sledujem relevantné štatistiky a ako „ochranár-veterán“ som viac ako polovicu svojho života prežil za minulého režimu. Navyše, ako jednému z aktérov Novembra 89 mi dvojnásobne záleží na tom, kam sa náš ponovembrový vývoj uberá. Takže tých možností a dôvodov porovnávať mám viac ako dosť. A vyplýva mi z toho všetkého veľmi nejednoznačný záver.
Áno, väčšina ukazovateľov stavu znečistenia ovzdušia, vody či pôdy sa za uplynulých 30 rokov zlepšila. To, že nie všetky ukazovatele znečistenia sa zlepšili, súvisí napríklad s enormným nárastom automobilovej dopravy, či konzumných foriem trávenia voľného času: lyžiarske strediská, terénne autá či „štvorkolky“ a golfové ihriská nevynímajúc.
A tak 30 rokov po… nemôžme byť so stavom a vývojom ochrany životného prostredia na Slovensku – napriek parciálnym úspechom – spokojní. A rovnako nemôžeme považovať za dostatočne splnenú ani relevantnú požiadavku Verejnosti proti násiliu z Novembra 89, ktorá znela: „Žiadame reálne zaručiť právo na zdravé životné prostredie“.
Mikuláš Huba, prednovembrový líder bratislavských ochranárov,
vedecký pracovník SAV a zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu
V roku 1989 boli naše rieky smradľavé a špinavé, vzduch v mestách plný dymu a prachu, poľnohospodárska krajina bola premorená umelými hnojivami a pesticídmi, obyvatelia Československa žili o 7 rokov kratšie ako dnes. Mnohé z týchto problémov sú dnes menej vážne – vzduch v mestách je čistejší, prehnojovanie polí je minulosťou, mnohé rieky a potoky sú znovu číre, žijeme o 10% dlhšie.
Nepodarilo sa nám ale to najzákladnejšie: odpútať sa od konzumného spôsobu života a neustále rastúcej spotreby. Výsledok sú mestá zapratané automobilmi, rieky zastavané priehradami, poľnohospodárska pôda zbavená života a zastavaná obchodnými centrami a diaľnicami, lesy sú vyklčované, druhy vymierajú, koncentrácia CO2 a teplota strmo stúpa.
Nestali sme sa súčasťou riešenia problému, ale jeho prehlbovania.
Cenu za toto fatálne zlyhanie našej konzumu-chtivej generácie zaplatia tí, na ktorých nám vraj najviac záleží: naše deti.“
Juraj Mesík – analytik globálnych trendov,
ktorý predsedal Strane zelených v rokoch po revolúcii
„Na prelome 90 rokov som napísala knižku „Ako zachrániť Zem“, ktorú som venovala svojim (vtedy ešte len dvom) synom, Maroškovi a Dankovi. Bola pre mňa prirodzeným pokračovaním spolupráce na publikácii Bratislava / nahlas, ktorá vyšla v roku 1987. Kým Bratislava / nahlas sa pozrela na to, čo sa deje v oblasti životného prostredia v našom meste (a zároveň sa stala obžalobou socialistického režimu), v nasledujúcej knižke som skúsila pomenovať, čo sa deje na našej planéte a čo s tým môžu robiť deti. S veľkou mierou nádeje som dúfala, že ďalšie generácie zmenia veci, ktoré sme už dokázali pomenovať (urbanizáciu krajiny, devastujúce investičné projekty, výrub dažďových pralesov, automobilizáciu, znečistenie vody a ovzdušia), ale nedokázali zmeniť.
Dnes už je na svete aj môj ďalší syn, Samko, od ktorého sa mnohé učím a ktorý ma v mnoho inšpiruje – pomáhal v prezidentskej kampani, zúčastňuje sa klimatických štrajkov či akcií hnutia Extinction rebellion. Ale napriek tomu, že sa on a iní mladí ľudia angažujú, sme to my, generácie dospelých, ktoré stále držia v ruke moc a ktorí sme to zbabrali. Áno, mohla by som začať vymenúvať, čo sa zlepšilo – máme prísnejšiu legislatívu, zvýšili sa nároky na kvalitné životné prostredie a prijali prísnejšie normy, ľudia si viac uvedomujú, čo sa okolo nich deje, mnohé deti a mladí ľudia sú aktívnejší, rozvíjajú sa komunitné iniciatívy, ktoré sa snažia veci zlepšiť…
Na druhej strane sme kontaminovali (a nechávame ďalej kontaminovať) cenné zásoby pitnej vody na Žitnom ostrove, suburbanizačné štruktúry mesta sa plazia okolím Bratislavy ako rakovina a prinášajú záber cennej pôdy a rozširovanie automobilizmu a v meste samotnom sme automobilizácii obetovali zeleň, verejné priestory a zdravie našich detí i svoje. A hoci práve v tejto oblasti existuje množstvo dôkazov, čo nás to stojí (merania znečistenia ovzdušia a hluku, viditeľný záber ulíc, zelene a chodníkov parkujúcimi autami, vyčíslený dopad na zdravie detí), temer každá debata končí argumentom, že deti predsa treba odviezť do škôlky autom (lebo ulice sú kvôli autám nebezpečné), že treba mať tých áut viac a že nemôžeme spätne prerozdeliť verejný priestor v prospech ľudí na bicykli či na vlastných nohách, „lebo by ubudli parkovacie miesta“. Akoby pohľad na to, čo sa na Zemi a s našou klímou deje končil pri spätnom pohľade do zrkadla, či nás niekto nepredbieha, keď si ideme chytiť parkovacie miesto.
My auto nemáme a ja celoročne jazdím na bicykli. Ale napriek tomu, že sa snažím robiť ako človek veci, ktoré by situáciu zlepšili, som čoraz skeptickejšia k tomu, čo sa v tejto oblasti deje. A slovo „zbabrali sme to“ používam s úplne jasnou hlavou…
Zora Pauliniová – spoluautorka publikácie Bratislava / Nahlas,
občianska aktivistka
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
Pôsobila ako redaktorka Investigatívneho centra Jána Kuciaka. Pracuje tiež na investigatívnej relácii Cez čiaru, ktorú spustila Nadácia Zastavme korupciu. Predtým pripravovala spravodajstvo v RTVS. Počas štúdia žurnalistiky na Univerzite Komenského a po jeho ukončení pracovala ako videoreportérka v denníku SME. Pochádza z Trenčína.
