Interiérom s ľudovými výšivkami, masívnymi stolmi, ovčou vlnou a maľovanými taniermi sústavne svištia vety typu: „Everybody dance, dance, dance tonight!“
Desiaty diel zo série blogov o východnom Slovensku.
Je nádherné februárové predpoludnie, užívam si slnko, horský vzduch a pohľadom kĺžem po Mlynickej doline, ktorá sa turistom a horolezcom otvára ako prívetivá náruč a azda aj preto je, v kombinácii s jej dostupnosťou, taká populárna.
Pocit idylky narúša len dunivé tuc-tuc, ktoré sa ozýva zo zjazdovky pri Štrbskom plese. Snažím sa sústrediť, aby som si vybral vhodnú trasu na prelezenie východnej steny hrebeňa Solísk, no dementný rádiový pop ma neustále rozptyľuje. Napokon vyrazím vpred a akonáhle hrotmi svojich mačiek a cepínov narazím na strmý svah, z južnej strany ma obostrie skalnatý pilier, ktorý ku mne neprepustí žiaden ďalší zvuk.
Dance, baby, dance!
Po šťastnom dolezení sa cestou domov zastavím v jednej z mnohých slovenských „tradičných kolíb“ (slovo „koliba“ pritom nie je naše, pochádza z gréckeho „kalybe“ a znamená prístrešok) a objednám si bryndzové halušky, ktoré, bez ohľadu na ich pôvod, väčšina reštaurácií robí na dobrej úrovni.
Čosi tu ale nesedí – interiérom s ľudovými výšivkami, masívnymi stolmi, ovčou vlnou a maľovanými taniermi sústavne svištia vety typu: „Everybody dance, dance, dance tonight!“, „Baby, blow my whistle, blow my whistle, yeah!“, „Žijeme len raz, práve tu a práve teraz!“, a podobne.
Okrem toho, že v kontexte tejto reštaurácie takáto hudba nedáva absolútne žiaden zmysel, má ešte ten efekt, že sa nedokážete sústrediť na rozhovor s osobou, ktorá sedí oproti vám a ak ste, nedajbože, sami, tak ste doslova v hotovej pasci.
Utiecť nemôžem, lebo som si už objednal a s hrôzou zisťujem, že nemám so sebou slúchadlá. Čo je najhoršie, je fakt, že sa nedokážem sústrediť ani na jedlo pred sebou, lebo môj mozog si jednoducho nevie poradiť s guľometnou kadenciou jasných výziev, aby som „vyskočil na stôl a užíval si to celú noc“, „Hey now, say now“, „Don’t call my name, Alejandro!“. Chvíľu premýšľam, ako by reagoval personál, ak by som sa vyzliekol do pol pása, vyskočil na stoličku a v rytme popovej psychózy tancoval ako na dedinskej diskotéke. Zasiahli by? Volali by políciu? Všimli by si ma vôbec?
Repráky aj na zjazdovke
A teraz vážne. Zážitok z Tatier a následnú návštevu koliby neuvádzam len tak náhodne. Dobre totiž ilustrujú fascinujúcu bezradnosť, s akou majitelia mnohých východoslovenských podnikov pristupujú k hudbe.
Reproduktory na lyžiarskom svahu vyladené na obrovskú hlasitosť a nepríčetne namierené kamsi do prírody som totiž nezažil len v Tatrách, ale aj v iných lyžiarskych strediskách na východe. Scénu z koliby zažívam pravidelne v rôznych reštauráciách bez ohľadu na cenovú kategóriu a dennú hodinu.
Jej podstata je vždy rovnaká – v čase, keď sa chcete v pokoji najesť, alebo porozprávať s manželkou pri večeri, ste neustále napádaní buď hlasnou hudbou, alebo hudbou, ktorá je na danom mieste celkom mimo kontextu, alebo hudbou, ktorej cieľom nie je vytvoriť nejakú konkrétnu, cielenú atmosféru, ale zaručiť, aby ani na jednu sekundu nenastalo v podniku ticho.
Bez štýlu
Toto totiž nie je problém rozdielnych hudobných preferencií medzi zákazníkom a reštauráciou. Ak by som narazil na reštauráciu, ktorá podáva zásadne korenené jedlá a púšťa do toho vždy heavymetal, je to vyjadrenie jej štýlu a ja sa môžem rozhodnúť, či ju navštívim, alebo pôjdem inde. Tu ide o hlbšiu záležitosť – je ňou kŕčovitá snaha o zachovanie príslušnosti k svojmu kmeňu, ktorá prebieha formou imitácie.
Ak v deviatich z desiatich podnikov hrá tá istá komerčná rádiová stanica, nie je to vyjadrenie ich štýlu, ale dôkaz toho, že jednoducho žiaden štýl nemajú. Nemajú ho nie preto, že by ho nedokázali vymyslieť, ale preto, že ho mať nechcú. Nakoľko je na východe stále silno zakorenená klanová a kmeňová mentalita, inakosť nepredstavuje pre podniky možnosť novej klientely, ale risk jej straty.
Utužovanie kolektívnej, „východniarskej“ podnikovej identity sa tak, celkom groteskne, deje za pomoci amerických a britských popových hitov, ktoré stokrát za deň bežia na rádiách, ktoré všetky do jedného sídlia v Bratislave.
Táto identita síce nedáva žiaden zmysel, ale je pravda, že otázky a odpovede spojené s identitou ako takou málokedy nejaký zmysel dávajú.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
