Iba peniaze školstvo nezlepšia

Tri roky som sa žiadnej akademickej konferencie nezúčastnil. Z poslednej som ušiel a zaprisahal som sa, že na podobné akcie sa už nahovoriť nenechám. Lenže spomienka po rokoch vybledla a ja som v zatemnení mysle opäť súhlasil s účasťou.

Začiatok sa mi celkom pozdával. Mohol som si dať kávu aj krémové zákusky, ktoré mám rád. Keby som vedel, čo bude nasledovať, tak presne v tomto momente som mal svoju účasť na konferencii ukončiť. Lenže každý je po bitke generálom.

Usadili ma do prvého radu ako čestného hosťa. Trochu mi aj stúplo ego, lebo ja bez profesorského titulu som sa ocitol priamo v čele hľadiska. Po pol hodine mi došlo, že to mal byť skôr trest a nie pocta. Ego sa opäť dostalo do normálu.

Na úvod sa akademici predstavili dlhým výpočtom svojich titulov, v ktorom sa stratilo ich skutočné meno. Keď sa mi teraz niekto predstaví ako profesor, od strachu ma mykne. Počas akademickej konferencie som si vytrpel toľko trýzne ako mučený väzeň v Guantanáme.

Po úvodných príhovoroch, ktoré sa čítali z papiera, nasledovala hlavná prednáška. Pán profesor sa postavil za rečnícky pult, rozsvietil prvý slide svojej prezentácie a začal prednášať. Čítal vetu za vetou monotónnym hlasom. Prešlo desať minút. Prvý slide sa nezmenil, rovnako ani tón prednášania.

Uplynulo dvadsať minút a slide sa stále nemenil. Začal som mať podozrenie, že to je prvá aj posledná vizuálna pomôcka tejto prednášky. Pán profesor plynule verklíkoval svoju prednášku nespúšťajúc oči z papiera, kde mal všetko od slova do slova napísané. Neustále mi napadala otázka, prečo to neposlal e-mailom? Predpokladal by som, že väčšina prítomných akademikov je gramotných.

V štyridsiatej minúte som začal hľadať únik z tohto mučenia. A vtedy som pochopil, že som uväznený v prednom rade. Zo zadných radov sa už niekoľkí vyparili a mňa zožierala závisť. Predpokladám, že to boli skúsení akademickí harcovníci, ktorí si vedeli obsadiť najlepšie miesta – vzadu a blízko pri východe.

V päťdesiatej minúte profesor svoju prednášku ukončil. Slide sa skutočne počas celej doby nezmenil. Ospravedlnil sa, že nestihol povedať všetko pre krátkosť času. V tej chvíli mi bolo jasné, že buď nie je úplne pri zmysloch alebo má nulový stupeň sebareflexie. Prítomných sa spýtal, či majú k jeho prednáške nejaké otázky. Obzrel som sa dozadu do sály. Bolo zrejmé, že stovka ľudí, ktorá upadla do bdelej kómy, otázky mať nebude. Pán profesor čakal minútu, či sa predsa len niekto nepreberie. V sále vládlo napätie. Každý tušil, že ak niekto položí otázku, bude ukameňovaný. Všetci chceli túto päťdesiatminútovú trýzeň ukončiť.

Podľa programu mala nasledovať prestávka a občerstvenie. Moderátorka ale oznámila, že kvôli časovému sklzu pokračujeme rovno druhou prednáškou. Skolaboval som. Iný profesor opäť čítal monotónnym hlasom svoju vedeckú prácu. Utrpenie skončilo už po tridsiatich minútach, čo sála ocenila potleskom. Otázky nikto nemal, všetci boli aspoň natoľko príčetní, aby takéto harakiri nerobili.

Zo sály som ušiel a späť sa nevrátil. Na konferencii som pochopil, že ak sa má naše vysoké školstvo zmeniť, nie sú jediným problémom peniaze. Neviem si predstaviť, čo by si tí mnohí zmätení profesori, docenti a kandidáti vied s väčším balíkom peňazí počali. Bojím sa, že by len dlhšie čítali svoje prednášky a publikom by sa už z bdelej kómy nemuselo nikdy prebudiť. Ostáva len veriť, že pre to sme vysoké školy nezakladali.

Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!