Znamenajú prudké zmeny životného prostredia, globálne otepľovanie a klimatická kríza pre planétu Zem problém? V podstate nie. Ale my, ľudia, tradičné aj menej tradičné spoločenstvá a vlastne aj civilizácia ako celok, máme problém.
Esej vyšla v rámci festivalu [fjúžn]
Na celom svete sme svedkami rôznych extrémnych vrtochov počasia – superničivých hurikánov a nečakane prudkých búrok, veľkých opakujúcich sa súch, požiarov aj povodní. To všetko má spoločného menovateľa – prudko sa meniace globálne podnebie (až dvadsaťkrát rýchlejšie než je bežné).
Mnohí z nás sa pritom na globálne otepľovanie, ktoré je s klimatickou zmenou spojené, stále pozerajú ako na primárne ekologický problém. Vidieť umierať vyhladované ľadové medvede je smutné, no nás by malo trápiť (aj) čosi iné.
Nie je to nič menej než to, v akých podmienkach a kontexte bude žiť ľudstvo a spoločenstvá v ňom v blízkej budúcnosti. Ako sa prudká zmena podnebia a procesy, ku ktorým viac či menej priamo prispejeme, odrazia na identite ľudí a spoločenstiev vo svete. A mali by sme pritom myslieť na tých najslabších a najviac vylúčených.
Zmenené vzorce počasia sprevádzané častejšími extrémami nielenže priamo ohrozujú životy ľudí a ich majetky, ale pôsobia aj na ich zaužívané spôsoby života a tradície. Neraz nútia celé spoločenstvá ľudí nenávratne opúšťať domovy a po generácie rozvíjané spôsoby života. Do diskurzu sa tak čoraz nástojčivejšie prediera pojem klimatická či environmentálna migrácia.
Sociálne vylúčenému aj z hrnca vykypí
Keď v roku 1998 udrel na strednú Ameriku hurikán Mitch, uvrhol milióny obyvateľov už beztak chudobného Hondurasu na cestu do ešte hlbšej chudoby a krajinu do spoločenského marazmu. Milión ľudí zostalo bez domova (každý šiesty človek), skokovo vzrástla kriminalita a nových výšok dosiahla aj miera domáceho násilia. Veľká časť úrody vyšla nazmar a ceny potravín prerazili strop.
Extrémny prejav počasia tak v druhej najchudobnejšej krajine západnej pologule (prvou je Haiti) priamo prispel k nárastu chudoby. Veď krajinu podľa slov jej vtedajšieho prezidenta Carlosa Roberta Floresa za jeden deň obral o päťdesiat rokov rozvoja. No bremeno tejto udalosti vtedy nedopadlo na každého rovnako.
Napriek tomu, že škody boli enormné a dotkli sa všetkých Hondurasanov bez rozdielu (veď už len strata viac než sedemdesiatich percent ciest a mostov sa musela dotknúť každého), tí najchudobnejší utrpeli viac. A kto sú v Hondurase najchudobnejší? Predovšetkým menšiny a pôvodní obyvatelia. Vidiecke spoločenstvá pôvodných obyvateľov Miskito či Garifuna napríklad prišli prakticky o všetko.
Ilustrujú to aj čísla v správe Medzinárodnej banky pre obnovu a rozvoj s názvom Šokové vlny – Manažment dopadov klimatickej zmeny na chudobu. Zatiaľ čo tí najchudobnejší prišli o tretinu aj z toho mála čo mali, tí bohatší „len“ o desatinu. Je predsa len iné prísť o 100 z 300 a o 100 z 1000.
|
Vzorec, podľa ktorého má klimatická kríza horšie dopady na sociálne vylúčené spoločenstvá, je pritom v rôznej miere bežný všade na svete. Zároveň pritom často ide o komunity s osobitou identitou, ktorú tieto procesy vystavujú vysokému riziku a neraz vedú až k ich zániku a nenávratnej strate.
Životné prostredie ako stresor
„Je zjavné, že environmentálne tlaky sa v mnohých prípadoch prelínajú so sociálnymi, ekonomickými a politickými rozhodnutiami o migrácii, či už dobrovoľnej alebo nútenej, z vidieka do miest a neraz aj naprieč hranicami,“ píše sa v aktuálnej správe organizácie Minority Rights Group International o stave menšín a pôvodných obyvateľov vo svete v kontexte klimatickej krízy.
Dôraz na menšiny a pôvodných obyvateľov pritom nie je náhodný. Ich príbehy totiž s veľkou presnosťou poukazujú na dopady environmentálnych tlakov a s nimi spojenú migráciu.
Sámiovia (poslední pôvodní obyvatelia v Európe) na ďalekom škandinávskom severe odrazu nedokážu pri pravidelnej migrácii sobích stád prechádzať cez zamrznuté rieky, kadiaľ chodili po celé generácie a tanzanskému masajskému pastierovi sa už ani neoplatí usilovať o obnovenie stáda, o ktoré čoraz pravidelnejšie prichádza. Nie je to vypuklejšie, než to, že si miestni Fíni či Nóri musia kvôli nevídanému teplu zaopatriť ventilátor?
Prvým spomínaným narozdiel od Fínov zmena klímy úplne mení spôsob života a pomaly, ale isto aj ich indetitu. A mnohých to prinúti aj migrovať (nie nutne utiecť) za iným životom. Tieto a mnohé ďalšie príklady (niektoré si ešte spomenieme) ilustrujú, ako sociálne vplyvy klimatickej krízy a negatívnych zmien životného prostredia posilňujú nerovnosti a neúmerne viac vplývajú na spoločenstvá pôvodných obyvateľov a menšín.
Tie sú so železnou pravidelnosťou na okraji spoločnosti a záujmu prakticky kdekoľvek vo svete. Menšiny a pôvodní obyvatelia sú tak lakmusovým papierikom vplyvu zmeny klímy na ľudské spoločenstvá.
Bezprostredné a dlhobobé vplyvy
Organizácia Minority Rights Group International rozdeľuje tlaky životného prostredia na ľudí na bezprostredné a dlhodobé. Sú úzko previazané, ale zároveň veľmi rozdielne. Tie prvé sa týkajú extrémnych prejavov počasia a ich dopadov “tu/tam a teraz” (vrátane bezprostredne “po”), tie druhé dlhodobých negatívnych zmien životného prostredia. Obe však majú vplyv na potenciálne rozhodnutie migrovať, ale aj na identity dotknutých ľudí.
V prvom prípade si môžeme predstaviť napríklad Dalitov (pejoratívne nazývaných aj nedotknuteľní) v slumoch bangladéšskej Dháky, ktorí bývajú oblasti najviac náchylnej na záplavy z extrémnych monzúnov. A keď sa extrém dostaví (a dostavuje sa čoraz častejšie), pomoc po katastrofe sa k nim dostane v menšej miere než k väčšinovému obyvateľstvu, ktoré tragédia postihla. Je to diskriminácia v nešťastí. Snaha odísť inam, ideálne za hranice, je pre nich prirodzená voľba.
Za rukolapným príkladom environmentálnej nespravodlivosti však nemusíme chodiť za hranice. Aj Rómov na Slovensku majorita neraz vytláča na okraj, do nezaujímavých miest s neúrodnou pôdou, či priamo na záplavové územia a do oblastí so znečistenou pôdu. Aj u nás sú Rómovia zmene klímy a životného prostredia vystavení viac, než je majorita.
Pranostiky na smetisku
„Kedysi mohol môj otec ráno vstať a povedať: Tento pondelok bude pršať. A ono pršalo. Dnes sa už nič také predpovedať nedá, starší to už nedokážu. Vlastne sa skôr stáva, že sa pýtajú nás mladých: Čo sa to deje, deti moje?“ vysvetľuje mi William Kinyarkyo, koordinátor mládežníckeho programu v mimovládnej organizácii Enaitoti. Jej cieľom je prispieť k zmene života Masajov v Keni bez toho, aby sa museli vzdať svojej kultúrnej identity. A jedným z problémov, ktorým čelia, je práve klimatická kríza.
„Naše vyhliadky sa menia. Môže sa stať, že Masajov okolnosti prinútia presunúť sa do iných oblastí, na ktoré vôbec nie sme zvyknutí,“ dopĺňa William na margo dlhodobých zmien a environmentálnych tlakov na jeho spoločenstvo pastierov. A takýchto príkladov by sa dali nájsť množstvá.
Medzi notoricky známe patria napríklad tichomorské národy, ktorých ostrovy sa pomaly, ale isto strácajú pod hladinou. Ak by napokon boli títo ľudia nútení svoje krajiny opustiť, svet by prišiel o unikátnu časť svojho kultúrneho dedičstva a títo ľudia, ktorí sú silno spätí s pôdou predkov, o významnú časť svojej identity. Tú si totiž na Nový Zéland či do Austrálie len tak neprenesiete.
O čosi menej známymi príkladmi sú pôvodní obyvatelia Arktídy – už spomínaní Sámiovia, ale aj Inuiti a ďalší. Dopady na ich životy sú enormné. Tento kus planéty sa totiž otepľuje dvakrát rýchlejšie než zvyšok, zároveň je iné, ak sa teplota u nich oteplí z nuly na štyri stupne a ak sa stane to isté od tridsiatich stupňov k tridsiatim dvom inde na svete. Domy v Arktíde dnes pohlcuje rozmrazujúci sa permafrost, ktorý nedokáže odolávať erózii a tradičné postupy chovu sobov strácajú zmysel. Ich tradičný, s prírodou a pôdou predkov zviazaný spôsob života, je v ohrození.
Všetky tieto krajiny a spoločenstvá spája jediná vec. Počasiu, podnebiu, či oceánu sa už akosi nedá veriť. Správa sa ako sa mu zachce a predpovede na základe stáročia starých pozorovaní odrazu nefungujú. A ďalší čriepok identity tak pomaly bledne a možnosť odchodu kamsi inam, za iným životom, rastie…
Príďte na 14. ročník festivalu [fjúžn], ktorý opäť predstaví program približujúci cudzincov a nové menšiny. V týždni od 12. do 21. septembra prinesie možnosť spoznať ľudí, ktorí sú súčasťou našej krajiny, hoci z nej nepochádzajú, ale aj tých, ktorí sa tu narodili, no majú cudzokrajné korene. Festival organizuje Nadácia Milana Šimečku a témou štrnásteho ročníka sú Identity.
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Peter Ivanič je manažér vzdelávacích projektov, vyučujúci a novinár. Snaží sa prispieť k rozvoju tzv. globálnej žurnalistiky na Slovensku. Tematicky sa zameriava na najrôznejšie rozvojové otázky, od udržateľného rozvoja a klimatickej zmeny po ľudské práva.
