Je ťažké odpovedať na otázku, či sa dnes Rómom na Slovensku žije lepšie ako pred tridsiatimi rokmi. Viem, že okolo mňa je veľa úspešných príbehov, no tie, ktoré ma sprevádzali od detstva, nemajú šťastný koniec.
Úvodník z pripravovanej knihy Rómovia 30 rokov po revolúcii
V roku 1990 sa v Taliansku konali majstrovstvá sveta vo futbale a pre mňa boli prvé, ktoré som vnímal už s plným záujmom o hru. Mal som sedem rokov, pred naším panelákom som si zvykol zaväzovať čierno-žlté gumené kopačky a hral sa na Marca Van Bastena.
Kopačky mali vyšúchané všetky štuple. S Dodom, jedným z mojich sídliskových kamarátov, sme s nimi totiž hrávali futbal aj na betónovom povrchu. Keďže aj s rodinou bývali vo vedľajšom dome, často sme tĺkli loptu o múr priamo pred našim panelákom.
Jeho tatko pracoval v „béuse“, ako sa vtedy hovorilo Dopravnému podniku Bratislava. Mamka a sestra robili ako sestričky v neďalekej nemocnici. Vlastne, ešte s nimi bývala aj babka, s ktorou Dodo zdieľal spoločnú izbu. Volali sme ju trolejbus, lebo sa počas prechádzok po našom dvore knísala pomaly ako trolejbusy, ktoré jazdili do našej štvrte.
Dodo bol Róm, ale to sme vtedy vôbec neriešili. Nikomu to ani nenapadlo. Jeho tatko bol potetovaný a občas, keď prichádzal z roboty, bol spitý tak, že nevedel prejsť po chodníku. No Dodo to bral spolu s nami so smiechom. Rovnako sme sa zabávali na iných dospelákoch, ktorí križovali naše betónové ihrisko v podguráženom stave.
Ulica 90. rokov nás okrem futbalu naučila aj iné veci a každý si z nej zobral to svoje. Nikdy som nebol dobrý bitkár, no problémy na našej ulici sa, žiaľ, riešili len vlastnou silou. Nikto nič nevybavoval s rodičmi. Ulica si to jednoducho zariadila sama.
Najväčší bitkári boli Rigo a Piťu. Pri nich som prvýkrát v živote zaregistroval, že sú od ostatných niečím odlišní. Vedeli sa biť a všetci chalani sa s nimi chceli kamošiť. Rigo a Piťu boli starší, no po tom ako dvakrát prepadli, sa stali mojimi spolužiakmi. Nakoniec prišli so mnou až do siedmeho ročníka, kde svoje štúdiá spolu s povinnou školskou dochádzkou plánovane ukončili. Rigo sa pohyboval po ulici ešte pár rokov, no dostal sa k drogám a často ho bolo vidieť, ako bezprizorne leží na ulici.
Hneď vedľajšia ulica bola známa bratislavská lokalitka Pentagon, ktorá sa vtedy stávala vychyteným miestom pre narkomanov. Ľudia ako Rigo sa tak k tomu dostali riadnou skratkou. Piťu sa, našťastie, aj s rodičmi odsťahoval. Každopádne, Pentagon bol pre pouličných flákačov veľkým magnetom. K drogám a dílerstvu tak vo vyšších ročníkoch pričuchli aj ďalší spolužiaci. Pentagon totiž sľuboval rýchly zárobok a aj rýchlejšie získanie statusu „dospelosti“ – teda, aspoň na chvíľu.
Ešte jeden príbeh
Maja sa k nám dostala až v siedmom ročníku, keď sa s rodičmi prisťahovali do našej štvrte. Kam inam, do Pentagonu. Boli jedni z tých, ktorí sa tam začali sťahovať kvôli lacnému bývaniu, ktoré priťahovalo čoraz viac zložitých osudov.
Maja mala brata Jožka, ktorý bol o rok mladší, no veľmi inteligentný a usilovný. Neprepadal, snažil sa učiť a pomáhal, kde sa dalo. Maja pre neho nebola svetlým príkladom a osud súrodencom ešte viac dopomohol do stratených zajtrajškov. Otec prehajdákal na hracích automatoch ich garsónku v Pentagone a tak sme ich jedného dňa videli sedieť pred domom so všetkým vysťahovaným nábytkom. Nikto nevie, kam sa vtedy uchýlili.
Neskôr, keď som bol na vysokej škole, o Jožkovi natočili dokument. Nemohol skončiť dobre. Osud hádzal Jožkovi pod nohy toľko brvien, až ho potkol. Skončil ako feťák túlajúci sa po uliciach Bratislavy. Vychudnutá troska bez domova. Jeho sestra Maja bola v dokumente tiež. Spolu so svojím pasákom bývala v chatke pri Slovnafte blízko ich rajónu.
Je fakt, že v Bratislave sme nemali ghetto, ani segregované štvrte plné Rómov. Žili a žijú tu s nami a medzi nami. Pentagon, štvrť s najlacnejším bývaním, je síce plná asociálov, no nikto si nevšíma, kto je Róm a kto neróm. Žije sa tu pokope tak, ako sa tu začalo žiť hneď po páde bývalého režimu, keď sa miestne garsónky začali dostávať do súkromných rúk.
Od detstva som stretol a priatelím sa s viacerými ľuďmi z menšín, s ktorými tvoríme našu krajinu. Dodo, Piťu, Rigo a Maja spoluvytvárali moje detstvo. Pri nich som začal vnímať, že naša štartovacia pozícia vo svete je rôzna. Žili sme v jednej štvrti, chodili do rovnakej školy a často kopali do jednej futbalovej lopty, no niektorých z nich to prostredie aj tak zomlelo jednoduchšie ako mňa.
Ro(c)k volieb
V roku 1998 som pravidelne navštevoval Slovenský raj. Chodievali sme do neho osvedčenou trasou, kde neboli takmer žiadni turisti – cez Letanovce.
Táto spišská obec má do Slovenského raja výnimočný prístup, ktorý však mal jeden „háčik”. Cesta pred vstupom do lesa viedla cez rómsku osadu, ktorá bola od obce vzdialená asi dva kilometre.
Keď ste na briežku vystúpili z vlaku, uvideli ste nádherný les a pod ním “stredovekú” osadu s dymiacimi komínmi. Čisté 16. storočie – bez vody, kanalizácie či elektriny, len krásna príroda.
V roku 1998 Slovensko riešilo zatiaľ asi najkľúčovejšie parlamentné voľby, pri ktorých sa náš svet lámal medzi čiernou dierou Európy alebo možným stredoeurópskym tigrom. Mafiánsky štát alebo budúci ekonomický dravec v Strednej Európe.
Na menšiny vtedy nebol čas. Rómovia živorili na okraji lesa a spoločnosť ich od seba odsúvala čoraz ďalej. Voľby, našťastie, dopadli dobre a krajina sa začala zviechať. Ekonomické opatrenia zaradili turbo, tie sociálne však museli čakať v ústraní. Osady sa rozrastali, no my sme pred vzrastajúcim problémom neustále zatvárali oči. Ale koho z politikov to vtedy zaujímalo?
V Bratislave to dlho nikto nevidel. Až kým neprišlo nové milénium, kedy minister začal svoju „sociálnu reformu“ agresívnou politikou voči dlhodobo nezamestnaným, ktorých bolo medzi Rómami veľa. Spustil tak prvú vlnu sociálnych nepokojov na východe Slovenska. Rabovanie v obchodoch zastavili až represívne zložky. Žiadne iné mäkké opatrenia v oblasti školstva, zamestnania či bývania sme vtedy pre chudobných nevideli. Boli sme stredoeurópsky tiger a pomaly nám dochádzal dych. Náklady na sociálne opatrenia by boli veľmi nepopulárne.
Eurolandia
Euro prišlo znenazdajky a pre chudobných z osád, ako aj väčšinu z nás bol konverzný kurz 30,126 SKK/EUR jasný až o pár dní neskôr, ako to vtedajší minister financií stihol (ne)oznámiť na jachte v Monaku tým „nechudobným“.
Nová mena priniesla do našej krajiny ďalší zážitok z Európskej únie, a to nielen do Bratislavy, ale aj do chudobnejších lokalít s veľkým zastúpením Rómov. Obyvatelia osád mohli od roku 2004 mávať vlajkami Únie; od roku 2007 mohli využívať bezhraničný priestor Schengenu a od roku 2009 mohli platiť rovnakými peniazmi ako ľudia v Nemecku alebo Francúzsku. Mohli všetko – rovnako ako ostatní obyvatelia Slovenska. Alebo nie?
Väčšina z nich ešte stále nedokončila základnú školu. Ešte stále žijú v otrasných podmienkach a ešte stále ich – až na svetlé výnimky – nechceme zamestnávať. Zážitok z Európskej únie tak nebol a nie je pre všetkých rovnako žiarivý. A to napriek tomu, že eurofondy tiekli významným tempom a od roku 2012 sme mali vládu jednej strany. Strany, ktorá mala väčšinu v parlamentne a mohla tak schváliť všetky zákony, ktoré považovala za dôležité. Menšiny však neboli prioritou.
Dnes
Je rok 2019 a Rigo už nežije. Prefetoval sa. Dodo robí v „béuse“ ako kedysi jeho tatko. Maju môžete ešte stále stretnúť na Slovnaftskej ulici v Bratislave. A Letanovce svoj problém so „stredovekou“ osadou „vyriešili” presťahovaním Rómov do nízkonákladových domčekov, ktoré postavili ešte ďalej od dediny – z eurofondov.
Podľa OECD si na Slovensku nežijeme zle a ekonomicky sa nám darí. Sme síce malá krajina, no máme to šťastie, že sme takpovediac v prvej lige. Medzi štátmi tohto sveta, v ktorých sa žije veľmi dobre – a ktorých nie je veľa.
Podporte vydanie knihy krátkych esejí, úvah a zaujímavých kritických reflexií, ktoré z pera viacerých autorov a autoriek mapujú postavenie Rómov na Slovensku po 30 rokoch od pádu komunistického režimu, ktorej súčasťou bude aj tento článok: https://www.startlab.sk/projekty/933-romovia-30-rokov-po-revolucii/
Je smutné, že ani po tridsiatich rokoch od zmeny režimu nevieme tento zážitok z „prvej ligy” sprostredkovať všetkým našim občanom. Mnohým stále nevieme podať pomocnú ruku, aby sme ich vytiahli z bahna chudoby. Východná Európa dobieha Západ slušným tempom, no nie všetci obyvatelia Slovenska toto tempo stíhajú. Skôr či neskôr nás ignorácia voči nim dobehne aj ekonomicky.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Tulák pôsobiaci vo viacerých mimovládnych organizáciách, punkový hudobník z bratislavskej kaviarne.
