Štvrtý diel zo série blogov o východnom Slovensku.
Tradícia opakovanej voľby politikov, ktorí sa opájali mocou, zvláštne nakladali so zvereným majetkom a nemali žiadnu predstavu o budúcnosti svojho regiónu či kraja, je spoločná pre celé Slovensko – východ nevynímajúc. No tento príbeh je výnimočný aj na slovenské pomery.
Reč je o primátorovi Bardejova Borisovi Hanuščakovi. Tento pán je istým spôsobom fenomén – vo funkcii je už neuveriteľné šieste (!) volebné obdobie. Vďaka umiernenému, nudnému prejavu a výzoru, ktorý pripomína Gustáva Husáka, Hanuščak nikdy vo funkcii neprestrelil nič natoľko, aby sa voči nemu sformovala dostatočne veľká a jednotná alternatíva. Z jeho opakovaných víťazstiev sa stal mýtický nikdy nekončiaci cyklus večnosti, kde je na programe dňa jediný cieľ – zakonzervovať prítomnosť v čase tak, aby sme si nevedeli predstaviť budúcnosť.
V snahe pochopiť, ako sa mu to poradilo, mi napadá len jedno vysvetlenie – Hanuščak sa (ťažko povedať, či vedome) dotýka kľúčovej oblasti nášho života, ktorú máme všetci spoločnú. Našich formatívnych rokov.
Pre upresnenie tohto pojmu si spravme krátku odbočku do USA. Ako v knihe Hillbilly Elegy s dojímavou úprimnosťou píše J. D. Vance, vplyvy prostredia, v ktorom sa odohrala tá časť nášho života, ktorá naše postoje vyformovala do trvalej podoby – teda naše formatívne roky (pričom nemusí ani zďaleka ísť len o pubertu a dospievanie) – si so sebou nesieme až do konca života a často ich podvedome opakujeme.
Vance, ktorý vyrastal v kriminálnom prostredí v Ohiu postihnutom deindustrializáciou, alkoholizmom a nezamestnanosťou, sa odtiaľ vymanil, no dodnes sa nevie zbaviť niektorých búrlivých povahových vlastností, ktoré do neho vtislo jeho často kriminálne okolie a rodina. Vance ich kultúrny kód nenesie ďalej preto, že by predstavoval lepšiu alternatívu voči iným kódom, ale preto, lebo jednoducho je.
Späť do Bardejova. Hanuščakovi sa podarilo premeniť svoj elektorát na masu, kde časť voličov predstavujú ľudia, ktorí si ešte pamätajú nehybnosť minulého režimu. A keďže Hanuščak je jeho dokonalým stelesnením, podvedome apeluje na ich formatívne roky a vyvolá sentiment, ktorý umožní opakovanie kultúrneho kódu.
Pri tej mladšej časti, ktorej sa komunizmus dotkol len krátko, Hanuščak tento sentiment logicky vyvolať nemôže. No podaril sa mu husársky kúsok – vládne tak dlho, že v nich tento kultúrny kód opakovanými víťazstvami jednoducho vytvoril.
Navyše, tento kód sa mu podarilo vtisnúť aj ľahostajnej časti spoločnosti, ktorá voľby ignoruje a vlastne mu tak pomáha udržať sa vo funkcii, čím sa, paradoxne, tiež stáva súčasťou jeho elektorátu.
Hanuščak teda nevyhráva jedny voľby za druhými preto, že by mesto spravoval nejako výnimočne dobre (v skutočnosti existuje množstvo indícií, ktoré potvrdzujú presný opak).
Vyhráva vďaka ľuďom, ktorí prostým opakovaním zažitého kultúrneho kódu dokázali zastaviť čas, lebo si nevedia (podobne ako ich primátor) predstaviť budúcnosť, ktorá vyzerá inak ako prítomnosť.
Hanuščak skončí v momente, keď sa sformuje dostatočný počet voličov, ktorí sa od súčasného primátora budú v jednej zásadnej veci odlišovať.
Budú mať o budúcnosti Bardejova aspoň nejakú predstavu.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
