Na výrok o tom, že na východe nič nie je, sa dá pozerať aj ako na príležitosť, hovorí mladý Košičan, ktorý sprevádza turistov po krásach východu

Na Slovensku stihol zľudovieť Ficov výrok, že na východe nič nie je. Ako si sa cítil, keď si to počul?

V istom zmysle má pravdu. Keď si napríklad vezmeme veľkosť trhu či konkurenciu, nedá sa to porovnať s Bratislavou. Tá je ekonomicky úplne inde. Ja sa však snažím na možné nedostatky pozerať skôr ako na príležitosti. A v tom mi pomáhajú aj turisti, ktorých beriem na výlety. Keď napríklad ideme po Slovenskom krase, sú tam aleje ovešané jablkami, ktoré nikto nezbiera. Turistom to nedáva zmysel ‒ ako je možné, že ich nikto nezbiera? Je tu teda dosť možností, len sa ich treba chopiť.

Po živote v zahraničí si sa vrátil do Košíc. Aká bola tvoja cesta späť na východ?

Žil som osem rokov v Prahe a v určitom momente, keď sme sa všetci odsťahovali z intrákov, mi začala byť veľká. To, čo mi niekedy trvalo 20 minút, bolo zrazu oveľa komplikovanejšie.  Všetci boli rozlezení a musel som veľa cestovať. O návrate som uvažoval dva roky, až nakoniec zavážilo to, že v Košiciach pripravovali Európske hlavné mesto kultúry. Bolo jasné, že v tom roku to tam bude tak „bublať“. Kultúre sa venovala aj vtedajšia priateľka, ktorú to tam tiež lákalo.

Aké to bolo, vrátiť sa po ôsmich rokoch do rodného mesta?

Bol to šok. Po ôsmich rokoch zistíš, že mnoho kontaktov z čias strednej školy vybledlo. V Prahe sme boli veľmi aktívna partia. Robili sme spolu rôzne kultúrne projekty, chodili na túry aj na párty. Ľudia tam boli hrozne otvorení a na všetko pripravení. Doma to bolo inak. V krčme mi každý niečo sľúbil, ale nakoniec z toho nič nebolo. To bolo pre mňa ťažké a asi dva roky mi trvalo, kým som si našiel ľudí „mojej krvnej skupiny”.

Takže sa tam nič nedialo?

V tých kruhoch, ktoré som poznal, sa veľa nedialo. No v roku 2011 sa to začalo meniť. V Košiciach to začalo pulzovať a to aj vďaka tomu, že do 250-tisícového mestečka naliali milióny eur na kultúru. Je samozrejmé, že to tam začalo žiť. Dokonca to zafungovalo natoľko, že zrazu bol každý umelcom. Keď Košice neskôr vyhrali titul Európske hlavné mesto športu, robili sme si srandu, že každý bude zrazu športovcom. (smiech)

Keď porovnáš Košice v roku 2011 a dnes, kam sa posunuli, odkedy si sa vrátil?

Sú to míľové kroky. Stále sú tam veľké rezervy, ale teraz sú Košice  normálnym funkčným mestom. Nie sú také malé, že by si sa tam nudila, no zároveň je tam všetko strašne blízko.

Prečo si si vybral Košice a nie Bratislavu, keď si sa chcel vrátiť na Slovensko?

V Bratislave som nikoho nepoznal, nemal som tam záchytný bod. Košice sú moje rodné mesto, mám tam rodinu, čo je tiež celkom dôležitá vec.

Pýtam sa preto, že v Bratislave zvyknú ľudia hovoriť, že celý východ aj tak žije v Bratislave. Máš tiež pocit, že je odliv ľudí z východu až tak citeľný?

Neviem to pomenovať štatisticky, ale je to podľa mňa pravda. Veľa ľudí žije v Bratislave, v Prahe aj všelikde inde po svete.

Keby sa ťa niekto z Košičanov žijúcich v Prahe alebo v Londýne spýtal, čo také na Košiciach vidíš, že si sa tam vrátil, čo by si povedal?

Keď idem na bicykli centrom Košíc, úplne sa mi dobíjajú baterky. Pozerám si krásne kaviarničky, zdravím sa s ľuďmi. Má to taký malomestský charakter, ktorý však nie je dedinský ani nudný. Často len tak špacírujem po meste. Obrovskou výhodou je tiež to, že nemusíš dvíhať telefón, aby si zistila, v ktorej kaviarni alebo krčme stretneš kamoša. To sú veľmi milé veci.

Robíš sprievodcu po krásach východného Slovenska. Ako si sa k tomu dostal?

Tiež to súviselo s hlavným mestom kultúry. Moja vtedajšia priateľka prevádzkovala rezidenčný program pre zahraničných umelcov, takže som trávil veľa času tým, že som ich brával na výlety po východnom Slovensku. Keď som o pár rokov neskôr začínal byť unavený z práce grafického dizajnéra, lebo som mal pocit, že stále len sedím pri počítači, špekuloval som, čo by som mohol robiť iné. Zistil som, že toto nemalo veľkú konkurenciu. To je ďalšia veľká výhoda Košíc ‒ je tam dosť málo konkurencie. Je teda veľká šanca, že keď si vymyslíš vlastný projekt, tak ti vyjde. Minulý rok som si kúpil veľkú dodávku a začal sa tomu venovať viac.

Čo chcú turisti na východe najčastejšie vidieť?

Niektorí chcú vidieť len Spišský hrad a odfajknúť si, že tam boli. Iní sú viac otvorení a chcú sa nechať prekvapiť. Ja mám napríklad hrozne rád Slovenský kras. Málo turistov, pritom je tam najväčší kaňon na Slovensku, sú tam jaskyne aj krátery. Je to taká rozprávková krajina. Na Spiši je taká koncentrácia UNESCO pamiatok, že o ne „zakopávate”. Za návštevu tiež stoja Tatry, Slovenský raj, Poloniny či Pieniny.

Máš aj ty nápad, ako zmeniť svoje okolie k lepšiemu? Prihlás sa na Sokratov inštitút, kde ti ukážu, ako na to. Čas máš len do konca apríla! www.sokratovinstitut.sk

Ako vyzerajú výlety s tebou? Je to také klasické turistické sprievodcovstvo o histórii alebo skôr ľuďom ukazuješ bežný život na východe?

Je to rôzne. Niektorí chcú vidieť prírodu, tak ich beriem do prírody, iní zas chcú históriu. Tých dávam kolegovi Rišovi, ktorý je chodiaca encyklopédia. Napríklad, keď viem, že mi príde 12 matematikov z celého sveta, čo sa skutočne stalo, snažím sa program prispôsobiť tomu, čo by ich mohlo baviť. Ja ale rád predstavujem miestne zaujímavosti, život, mentalitu. Veľmi silné sú napríklad samotné Košice. Nemusíme ani nikam cestovať, počas posledných 100 rokov sa mesto posúvalo pod rôzne štáty a zriadenia. Človek ani nemusí hovoriť o histórii od 14. storočia, úplne stačí tých posledných 100 rokov a je z toho výklad na dve-tri hodiny.

Aké bývajú reakcie ľudí, ktorých sprevádzaš?

Človek si pri nich uvedomí, koľko si toho našom štáte alebo kultúre nahovárame. Napríklad halušky: mali by sme povolať nejakého michelinského šéfkuchára, aby nám to trochu prekopal. (smiech) Turistom ich môžete objednať len ako predjedlo na ochutnanie, celé ich nezjedia. Alebo si uvedomujem, ako sa u nás ľudia neusmievajú. Zvyknem to s turistami otočiť na hru. Dostanú odo mňa zadanie, aby v ten deň vyčarili úsmev aspoň trom predavačkám a naozaj v tom súťažia.

Aké národnosti zvykneš sprevádzať?

Dosť veľa Izraelcov, kvôli tomu, že ich deti v Košiciach študujú, ale zastúpenie mala už aj Kanada, Amerika, Španielsko, Belgicko, Juhoafrická republika. Veľa rôznych národností.

Nechcel s tebou niekto ísť aj do rómskych osád, ktorými sme neslávne známi po celom svete?

Nerobím to, príde mi to blbé. No stáva sa, že keď prechádzame okolo osád, turisti sa ma pýtajú, prečo takto ľudia žijú. Nemôžu cestovať? Hovorím, že môžu. Tak prečo neodcestujú niekam, kde sa budú mať lepšie? Turisti sa na to pozerajú tak pragmaticky, že by mi to v živote nenapadlo.

Okrem tohto všetkého si občiansky aktívny človek, ktorý sa snaží meniť Košice k lepšiemu. To je dôvod, prečo si sa prihlásil na Sokratov inštitút?

Dosť silným dôvodom bolo, že som si v Košiciach pripadal ako v skleníku a nepoznal zvyšok Slovenska. Keď boli minulý rok protesty Za slušné Slovensko, zapojil som sa do ich organizovania a zistil, že vieme celkom pekne komunikovať aj medzi mestami. Chcel som teda spoznať ľudí podobnej „krvnej skupiny” z iných častí Slovenska. Zároveň je to pre mňa akási labutia pieseň vzdelávania pre mladých, pretože vekovo už z tejto skupiny odchádzam. (smiech)

Súčasťou štúdia na Sokratovom inštitúte je aj projekt, ktorým by mal študent zmeniť svoje okolie k lepšiemu. Ty chceš pomáhať ďalším navrátilcom do Košíc, aby zapadli čo najskôr späť. Ako to ideš robiť?

Vrátim sa k mojej osobnej skúsenosti. Návrat po rokoch do svojho rodného mesta je náročný. Trvá, kým sa zorientuješ vo svojej profesnej sfére a zistíš, kto tu čo robí. Je dosť dlhý proces, kým zistíš, ako tu funguje kultúra a kým si nájdeš nových kamarátov. Mne to trvalo dva roky. Myšlienka je taká, že sme začali robiť pravidelné stretnutia, na ktoré pozývam prednášať úspešných ľudí, ktorí sa do Košíc vrátili alebo prisťahovali. Rozprávajú o svojich skúsenostiach, ako ich návrat  prebiehal a s akými situáciami sa museli vyrovnať. Naposledy o tejto téme rozprávala Dorota Kenderová, ktorá síce nie je rodená Košičanka, ale riadi Východoslovenskú galériu.

Oslovil som aj mesto a Košický samosprávny kraj s tým, že by bolo veľmi zaujímavé túto situáciu riešiť systematicky. Povedzme, že keď sa prisťahuješ do Košíc, tak ti mesto ponúkne informačný balíček o tom, čo kde vybaviť a ako funguje kultúra a život v meste. Na prvé mesiace by si mohla mať zľavu na dopravu alebo vstupy do galérií či na športoviská. V zásade to nie je nič veľké, nenahováram si, že to sem pritiahne absolventov Oxfordu. Ale minimálne to bude pekné gesto vďačnosti za to, že sa sem ľudia vracajú. A v neposlednom rade chcem zbierať dáta. Chcem zistiť, čo ľudí dotiahlo domov, s čím museli najviac zápasiť a čo by uvítali zo strany mesta. Celý proces návratu domov by sa teda mohol zjednodušiť, aby človek nebol úplne stratený.

Už máš nejaké prvé zistenia? Prečo sa ľudia vracajú do Košíc?

Najzásadnejšie dôvody sú rodinné zázemie, pocit domova, pracovná príležitosť, niekto sa len na chvíľu zastaví doma a zaľúbi sa. Je to rôzne. So stretnutiami ešte len začíname, takže celú skupinu ešte len podchytím.

Vedel by si nejako definovať „košickosť” alebo „východniarskosť”? Čo je pre teba zosobnenie Košíc a ich atmosféry?

Je pre mňa ťažké pozrieť sa na to s odstupom. Napadá mi kopec vecí, ktoré mi hovorili iní ľudia. Určite je tam nejaká miera šialenosti, ale neviem ti na to úplne dobre odpovedať. Je to skôr životná misia. (smiech)