Lazy sú miestom, kde čas plynie inak.
„Máte dobrý motor,“ hovorí mi suseda. Na chvíľu ma uvedie do pomykova. Netuším, ako táto teta z lazov môže posúdiť kvalitu motora v mojom aute. Váham, či letmým pohľadom dokáže odhadnúť počet koní pod kapotou, jeho výkon a systém vstrekovania. Veď ja ledva viem, kde sa leje voda do ostrekovača. Pochybujem, že suseda si vo voľných chvíľach číta Auto Bild.
Vzápätí mi dôjde, že chváli moje auto. Aj po trinástich rokoch na stredoslovenských lazoch sa učím nové slová. Spýtam sa jej, či ju niekam zveziem. Vraj netreba, ide dole do dediny a počká na autobus. Zaradím jednotku a pripravujem sa na odchod. Suseda podíde bližšie a spýta sa, či viem, kto zomrel na družstve. Netuším. Dozvedám sa o starkej bývalého riaditeľa, ktorá opustila tento svet v požehnanom veku 85 rokov. Nepoznal som ani riaditeľa, ani starkú a až po chvíli som pochopil, že hovoríme o inom družstve než o tom, ktoré je na Zaježovej. Nevadí.
Dávam ruky na volant, letmo pozerám na hodinky a je mi jasné, že je najvyšší čas vyštartovať na poradu. Som posadnutý presnosťou a tvrdo ju vyžadujem od seba aj okolia.
Suseda sa pýta, ako sa mám. Ale nie je to tá zdvorilostná anglická fráza „how are you“. Tu sa čakala skutočná dlhá odpoveď. Ako sa majú dcéry, čo robí syn, kde je žena, ako som prežil zimu. Motor beží a ja výfukovými plynmi prispievam do zaježovského ovzdušia. Vypínam ho.
Najstručnejšie, ako viem, poviem krátky report o mojej rodine a posťažujem sa na sneh. Ešte stále vo mne ostávajú kúsky Bratislavčana, ktorý bojuje so zimou. Teta mi pritaká. Aj pre ňu je sneh komplikácia. Hovorí mi, ako ťažko sa jej chodí sem dole na zastávku, keď naváľa. V tej chvíli sa prestanem sťažovať. Sedím v aute s pohonom na všetky štyri kolesá. Susedka chodí pešo, žiadny motor nemá.
Zvoní mi mobil. Viem, že by som už mal ísť.
Teta sa spytuje, ako tu budem žiť, keď budem starý a nebudem mať motor. Toto je zákerná otázka. Tlačí ma čas a táto téma je na panelovú diskusiu. Začneme sa rozprávať o autobusoch, ktoré nám chodia na lazy. Pokúšam sa potláčať svoj nutkavý pud dochvíľnosti. Svieti slnko, vzadu v lese kričia deti a z diaľky sa ozýva brechot psa. Idylka ako z insitných malieb.
Spomeniem si na nebohú susedu Cútovú. Ako ku mne pred rokmi prišla do izby aj s napečenými buchtami. Práve som mal skypový hovor a na hlave slúchadla s mikrofónom. Vyzeral som ako pilot transatlantického letu. Zakryl som si rukou mikrofón a susede šepkal, že pracujem. Nech príde neskôr. Sedela oproti mne a začala mi na tanier nakladať buchty. Zjavne nepovažovala môj skype za nič, čo by sa aspoň vzdialene ponášalo na prácu.
Skúšal som sa vtedy koncentrovať na poradu, ale suseda chcela vedieť, odkiaľ mám tie pekné nové škridle. Zo stavebnín dole z dediny. Začal som súbežne viesť dva rozhovory. Čerpanie rozpočtu projektu cez skype a dialóg, odkiaľ mám drevo na zimu. Teta Cútová mi začala hovoriť všetky novinky z lazov, moje slúchadlá jej boli ukradnuté.
Sedeli sme oproti sebe, medzi nami buchty a počítač. Po chvíli som ho vypol. Teta mi rozprávala príbehy a aktualizovala vzťahy medzi miestnymi rodinami. Ani Harari so svojím bestsellerom Stručná história ľudstva sa na to nechytal.
Vynoril som sa zo spomienok. Suseda stála pri mojom aute, motor bol stále vypnutý. Dozvedel som sa ešte, že jej zomrel syn a kde bývajú vnúčatá. Prestal som pozerať na hodiny. Stáli sme na zaježovskom „námestí“ a preberali život. Žiadne deadliny, žiadne „asap“.
Rozlúčili sme sa. Suseda odišla na pohreb, ja na poradu. Na chvíľu ma vytrhla z rýchleho sveta, v ktorom žijem. Ocitol som sa vo svete, kde čas plynie inak. Miestni mi takto z času na čas poskytnú prevenciu pred syndrómom vyhorenia.
Autora môžete sledovať aj tu.