Zachránia lesné škôlky Zem?

Začnime zoširoka, aby sme skončili pri čarovnom západe slnka na skalách. Žijeme v dobe informácií. Sú všade okolo nás, je k nim extrémne ľahký prístup, vlastne je skôr problém sa pred nimi aspoň na chvíľu schovať. Každý človek je informovaný o tom, že treba chrániť prírodu. Nielen preto, že je pekná, je to podmienka prežitia ľudstva a iného života na Zemi.

Trvalo udržateľný rozvoj je súčasťou všetkých priorít Európskej komisie. A informujeme o tom aj naše deti. V škôlkach aj na školách majú environmentálnu výchovu ako prierezovú tému. Paráda. Čo viac chcieť? Je tu však jeden problémik. Nefunguje to.

Informácie nepomôžu, musíme budovať vzťahy

Napriek množstvu informácii, napriek prioritám a zákonom, ničíme prírodu vo veľkom ďalej. Vidno to pri každom ďalšom holorube v lese, pri každej ďalšej zime bez snehu a dopravnej zápche. Napriek environmentálnej výchove, má väčšina mladých aj starých ľudí ochranu prírody na háku. Dnes mi napríklad sused povedal, že je škoda, že sú tie kontajnery na separovaný odpad tak ďaleko. Sú pritom len 40 metrov od vchodu!

Takže otázka je, že keď všetci vedia, čo majú robiť, prečo to nerobia? Myslím že je to tým, že pri rozhodovaní nám nejde v prvom rade o informácie, ale o vzťah. Ak niekde vypília pár hektárov lesa, až tak vás to netankuje. No keď ste v tom lese mali obľúbené miesto, kde ste sa cítili dobre, je to, akoby vám zničili dom.

V našej lesnej škôlke do detí netlačíme množstvo informácií o prírode a jej ochrane. Neviem, možno aj menej ako v štandardnej škôlke. Ale každý deň chodíme von. Na naše krásne miesta. Zavesíme si hojdacie siete, niečo zjeme, pozrieme knižku, prejdeme sa bosí po lúke, gúľame sa v tráve. Keď je silné slnko, alebo dážď, schováme sa pod stromy. Hráme sa v blate, potkýname o konáre, padáme a vstávame.

Keď príde nové dieťa a vidí mravca, väčšinou sa ho snaží rozpučiť. Je zvedavé a nemá k nemu žiadny špeciálny vzťah. Keď s nami dieťa strávi pol roka, už to nespraví, skôr ho ochráni. Jediné, čo ho môže zmeniť je veľa intenzívneho času stráveného v prírode. Nie len upravený školský dvor a nie len keď je pekné počasie. Les je našim ihriskom, školou, obývačkou, úkrytom, miestom kde vznikajú kamarátstva. Preto keď štvorročný Filip videl drevorubačov ako pília stromy neďaleko našej škôlky, zakričal na nich: „Hej, nechajte naše stromy!“. Nekričal za učiteľov (my sme boli ticho), alebo rodičov, kričal za seba a svoj les.

Bez toaliet nemôže byť škôlka?

Blížime sa k záveru a sľúbenému západu slnka na skalách. Slovenské zákony na rozdiel od množstva západných a severských krajín EU neumožňujú oficiálnu prevádzku lesných materských škôl. Jedným z dôvodov je hygiena. Zázemie nášho lesného klubu je v mobilnom dome v prírode na kopčeku nad mestom.

Určite máme lepší vzduch, krajšie prostredie ako škôlky dole v meste, naše deti majú viac pohybu, atď. Ale nemáme predpísaný počet toaliet, a metrov štvorcových, takže sme nehygienickí. A druhý dôvod a odkaz ministerstva školstva je, že vlastne načo? Veď environmentálna výchova je súčasťou učebných osnov škôlok aj škôl.

Minulý rok sme s škôlkarmi prespali na jednom čarovnom mieste na skalách. Asi sa tam ani legálne prespávať nesmie. Ale ak niečo zachráni našu planétu pred zničením, nebude to tento zákon chrániaci prírodu pred spiacim človekom, ani zákon, že sa deti musia vzdelávať v hygienicky nezávadnom prostredí, ale jedinou šancou na zmenu sú práve deti, ktoré zažili ten čarovný západ slnka na skalách. Ak sa im dostane hlboko pod kožu, tak v žiadnom ďalšom rozhodnutí nebudú schopné obísť svoju lásku k prírode.

---

Text pôvodne vyšiel na blogu Lesného klubu Tramtária: http://lesnyklubtramtaria.blogspot.sk/