Častým kosením a snahou o jednodruhový trávnik znižujeme biologickú diverzitu. Mulčovače sú zas zbrane hromadného ničenia hmyzu, ktorý pred nimi nevie uniknúť, hovorí KAROL UJHÁZY – docent na Technickej univerzite vo Zvolene, ktorý sa špecializuje na trávnaté spoločenstvá. Na konferencii o prírode blízkej údržbe zelene sme sa ho opýtali, ako na zdravý a živý trávnik.
Vo svojej prednáške ste spomínali, že na metri štvorcovom lúky môže byť až 82 druhov rastlín. Aký je tento počet v bežnom meste?
Na pestrom trávniku v bežnom meste by som to odhadol na 20 druhov. Tá škála je vlastne od najintenzívnejšie obhospodarovaných plôch a športovísk, kde sú možno len 2 druhy až po lúky so 40 a viac druhmi rastlín. Ale tie už v meste asi ani nenájdeme.
Keď sa povie trávnik, ľudia si zrejme predstavia jeden druh rastliny – trávu. Aké rôzne rastliny v trávniku môžeme nájsť?
Trávniky by mali byť tvorené trvácimi bylinami. Niektoré z nich sú trávy, iné môžu byť ostrice, ktoré sú im podobné, alebo kvitnúce dvojklíčnolistové byliny, ako sedmokráska, myší chvost, púpava, ďatelina a podobné bežné druhy. Keď sa trávnik vhodne obhospodaruje, môže byť pomerne pestrý.
Máme predstavu, akú plochu zemskej pevniny zaberajú trávniky?
Pravdupovediac, toto číslo neviem. Obrovskú časť pevniny pokrývajú veľké trávnaté biómy, ako prérie, stepi a savany. Všeobecne patria trávy k najrozšírenejším rastlinám na Zemi. Sú najúspešnejšie popri stromoch, ktoré však prevažujú v lesoch. Trávy sú univerzálne a sú prispôsobené častejšiemu odstraňovaniu biomasy. Ich stratégia je prežiť tam, kde sa pasú zvieratá. Odoberá sa im nadzemná časť a sú schopné rýchlo regenerovať. To, čo pôvodne robili zvieratá, teraz robíme my s kosačkami. Trávam to vyhovuje, je to pre ne výhodný manažment.
Minimálne v meste trávy zaberajú veľkú plochu, ktorá nie je zastavaná. V tráve žijú alebo by mohli žiť rôzne živočíchy. Ktoré sú to?
Rastliny všeobecne sú prepojené s inými organizmami, napríklad s hubami. Vyše 80 % cievnatých rastlín má mykorízu alebo nejaké symbiotické vzťahy s hubami. Čiže v pôde sa deje čosi dôležité, čo ani nevidíme. Pozoruhodné je, že aj v trávnikoch rastú huby. Nie sú to dubáky alebo muchotrávky, na ktoré sme možno viac zvyknutí, ale sú to také drobné hubky. Sú tam aj mikroorganizmy, ktoré sú dôležité pre kolobeh živín v pôde. Tie spolupracujú s hubami aj rastlinami. Trávnik je prepojený reťazec vzťahov medzi týmito tromi veľkými a odlišnými skupinami organizmov. Známejší pre nás je potom vzťah k živočíchom. Okrem tých, čo sa živia trávou, ktoré už v mestách nežijú, je tu veľká skupina hmyzu. Na každú rastlinu je potravinovo viazaný nejaký druh hmyzu. Jednak sa tým živia, vyvíjajú sa tam a potrebujú ju aj ako úkryt. Takže, keď si predstavíme, že na každú rastlinu sa viaže niekoľko druhov rôznych živočíchov, povedzme toho hmyzu, a vynásobíme to počtom rastlín, tak zistíme, že s nárastom počtu druhov rastlín, bude ešte viac narastať počet druhov živočíchov.
Moderní záhradkári sa snažia mať počet druhov rastlín čo najmenší a prácne vyberajú z trávnikov púpavy či sedmokrásky. Aký by bol benefit pre ľudí, keby to takto nerobili?
Ja si pamätám, že sme tiež kedysi zakladali trávnik a chceli sme ho mať ako anglický, s predstavou, že to bude taká tá čistá, nízka a hustá trávička. Nedarilo sa nám to a časom som pochopil, že to vlastne nie je problém, že veľmi pekný je aj trávnik, kde je veľa druhov. Samotný benefit z druhovo bohatého trávnika je teda aj estetický. On totiž kvitne v rôznych častiach roka. Napríklad, iba samotná ďatelina plazivá je schopná kvitnúť niekoľkokrát do roka. Samozrejme, niekto iný môže mať názor, že krajší je ten homogénny, jednodruhový trávnik, udržiavaný herbicídmi. Pre prírodu je však prirodzenejšia pestrosť.
Okrem toho, keď sa robili merania teploty v meste, ukázalo sa, že živý, viacdruhový trávnik je viac vlhký, a teda ochladzuje okolité prostredie, a nie je taký prašný. Ten jednodruhový, suchší, mal v Bratislave rovnakú teplotu ako betón.
Všeobecne platí, že druhovo bohatšie a pestrejšie trávniky sú aj ekologicky stabilnejšie. Prítomné druhy sa dopĺňajú. Sú obdobia, ktoré viac vyhovujú jednému druhu a potom zase obdobia vyhovujúce inému. Pestrejší trávnik teda lepšie odoláva rôznym extrémom.
Hovorili ste, že my ľudia kosením nahrádzame bylinožravcov. Ako by sme mali správne kosiť?
To je ťažká otázka, pretože som skôr teoretik, aj keď mám niekoľko záhrad. Viem však povedať všeobecnú zákonitosť. Čím častejšie kosíme, tým menej druhov rastlín to zvláda. Extrémom je kosenie 120 až 150-krát za rok na golfových „greenoch“. Tam určite prežijú iba 1-2 druhy, ktoré sú na to prispôsobené, dokonca zrejme aj šľachtené. Čím viac druhov chceme mať v trávniku, tým menej musíme kosiť. Má to však svoju hranicu, lebo keby sme nekosili vôbec, trávny porast zaniká a postupne sa tam nasťahujú druhy lesa. V meste by mohlo byť optimálne kosenie 1 až 10-krát ročne. Aj keď reálne, jedna kosba ročne v meste je predsa len málo, pretože ten trávnik vysychá a neplní už svoju funkciu. Povedzme teda, že 2-3 kosby ročne sú taký manažment, ktorý umožňuje vznik druhovo bohatého porastu. Nie sú to však vhodné porasty na to, aby sme po nich vedeli chodiť alebo rozkladať deku a robiť piknik.
Keď sa pozrieme na miesta, kde je jasné, že po nich ľudia veľmi nechodia, je vidieť, že sa tam napriek tomu veľmi často kosí. Spomínali ste, že jedným z riešení by mohlo byť takzvané mozaikové kosenie. Ako to funguje?
Jedna vec je, že by sa plochy v meste mohli rozdeliť na také, po ktorých sa chodí častejšie, a tie by sa aj kosili častejšie, a na také, po ktorých sa chodí zriedkavejšie, a tie by sa kosili menej. To ale ešte nie je to spomínané mozaikové kosenie. Samozrejme, je tam potom ešte otázka alergií, pretože trávy produkujú veľa peľu, na ktorý je dosť ľudí alergických. Nechávať v máji a júni vyrastať trávy vo frekventovaných oblastiach, môže alergikom spôsobovať problémy (botanický prieskum na nekosených plochách neodhalil abnormálne vysokú prítomnosť alergénov; pozn. red.). V odľahlejších častiach by to nemal byť až taký problém.
Mozaikové kosenie je druhá vec. To by malo napomôcť rozširovaniu druhov, pretože pokiaľ kosíme všetko naraz a ešte aj v pravidelných termínoch, tak preferujeme len určité druhy, ktoré sú schopné v tom období dorásť. Je teda vhodnejšie to trochu striedať. Jednak na tej istej ploche kosby v nasledujúcich rokoch trochu časovo posúvať a hlavne v rámci jednej sezóny striedavo vykášať rôzne časti. Mala by to teda byť taká časovo-priestorová mozaika, kedy je počet kosieb na každom mieste rovnaký, ale sa realizuje v iných termínoch.
Robí sa to tak niekde?
Ja to v mestách, ktoré navštevujem, nevidím. Jediné, čo som si všimol, je, že už existujú zóny, ktoré sú viac a menej kosené. Aj to len na západ od nás, v Prahe alebo v Holandsku.
Aj v niektorých bratislavských častiach, ktoré sú priateľské k opeľovačom, sa to tak už robí.
Áno, o tom som tiež počul. Viem, že aj vaša organizácia Živica na tom pracuje. Z toho sa veľmi teším. Dúfajme, že to dorazí aj do ostatných miest.
Niekde som čítala, že kosačky, či už strunové alebo s nožmi, sú v podstate nástroje masového vraždenia, pretože živočíchy žijúce v tráve pred nimi nestíhajú utiecť. Ako sa dá tomuto vyvarovať?
Pri hľadaní optimálneho manažmentu vychádzame z analógie s lúčnymi porastami, ktoré sa kosili po stáročia ručne. Ľudia to niekedy robili dokonca bosí. To bol veľmi jemný manažment starostlivosti. Okrem toho sa tam sušilo seno, pričom sa uvoľňovali semená, a zároveň sa tým senom chránil povrch. Nebol to taký drastický šok pre spoločenstvá, ktoré tam žili. Takýmto spôsobom vznikli plochy, na ktorých je aj 100 druhov rastlín. Čo sa týka miest, predpokladám, že lepšie ako rotačné alebo strunové kosačky, ktoré sú najhoršie, budú tie lištové, pretože tie rastliny strihajú.
Pomerne dramatické je aj mulčovanie, ktoré sa v mestách robí. Pri ňom sa melie nadzemná biomasa, no a spolu s ňou aj hmyz, ktorý tam žije. Raz som videl takýto stroj, ktorý pomulčoval niekoľko hektárovú lúku, odstavený po celodennej robote. Jeho bubon bol doslova veľké pohrebisko hmyzu.
Na to sa dnes berú neslávne agrodotácie, že sa tráva rozmulčuje a nechá tak.
Áno, doslova sa to rozomelie, zničí sa nadzemná biomasa a nechá sa to zhniť.
Bolo by lepšie v takomto prípade lúky nekosiť vôbec?
Pre prírodu by bolo možno lepšie nerobiť nič ako mulčovať. Ale ak chceme udržať trávne porasty v krajine, tak mulčovanie aspoň zabráni tomu, že plocha zarastie. Ale je to asi ten najhorší variant.
Keby bolo na vás, tak by ste zakázali agrodotácie na mulčovanie?
Všeobecne povedané, asi áno. Mulčovanie je však oprávnené urobiť ako jednorazový zásah, keď chceme obnoviť nejaký zanedbaný porast, kde je veľa stariny. Zdôrazňujem však, že jednorazový. Potom by mal nasledovať klasický manažment plochy, a teda šetrné kosenie, sušenie sena a tak ďalej.
Mnohí však mulčovanie vnímajú pozitívne. Že vlastne vracajú do prírody to, čo odtiaľ zobrali. Pokosia to, nechajú to tam a je to vlastne kompost. V čom je to zlé?
Mulčovanie je problematické, keď je veľa takéhoto materiálu. Za účelom maximálneho znižovania finančných nákladov sa to využíva často tak, že sa tráva nechá narásť, raz za rok sa pomulčuje a nechá sa to na mieste „zhniť“ (rozložiť). Tie spomínané anglické trávničky fungujú tak, že sa kosia veľmi často, povedzme raz týždenne, a na nich sa naozaj necháva ležať pokosená tráva, pretože sa stíha rozkladať. Keď však pokosíte metrové trávy, tak vznikne niečo ako kompost priamo na mieste, a to je pre mnohé byliny zničujúce.
Ako vnímate trendy „biokosačiek“, kedy vypustíte zvieratá na lúku a necháte ich spásať, napríklad aj v mestách?
Znie to tak trochu ako kombinácia sci-fi a staromilstva, pretože v rámci moderných trendov chceme vrátiť niečo, čo je vlastne staromódne. Považujem to síce trochu za utópiu, ale asi by to bolo pre trávne porasty ideálne. Trávniky boli totiž adaptované na spásanie herbivormi (bylinožravce; pozn. red.), a to je pre nich najprirodzenejšie. Neviem však, ako to zorganizovať v meste. Vracanie živín do trávnika sa deje cez trus, no a to by mnohým mestským ľuďom mohlo vadiť (spásanie trávnikov už testuje organizácia BROZ v Bratislave; pozn. red.).
Čítala som knihu o tom, že kravy zachránia svet. Sú vedci, ktorí tvrdia, že pasenie napomáha vstrebávaniu CO2 do pôdy, tým pádom vieme urobiť steak, ktorý je CO2 neutrálny. Ako vnímate tieto teórie?
No podľa mňa príliš intenzívna pastva nie je dobrá. Keď zvyšujete počet pasúcich sa zvierat, tak nastáva napríklad silný zošľap, ktorý opäť prežije len pár najodolnejších druhov rastlín. No a okrem toho si myslím, že je ekologickejšie živiť sa rastlinami ako steakmi, pretože pri chove dobytka na mäso vzniká veľmi veľa skleníkových plynov, teda CO2 a metánu.
Keď to zhrnieme, aké sú zásady, ktoré by ľudia pri starostlivosti o trávnik mali dodržiavať? Nejaké desatoro zdravého trávnika.
Aby sme udržali druhovo bohatý trávnik, je dôležité zvoliť optimálny počet kosieb. Pre lúku sú to 2 – 3 kosby, pre intenzívny trávnik povedzme 10 kosieb za rok. Do 5 kosieb môže byť trávnik druhovo bohatý. Pri menšom počte kosieb ľudia ešte aj ušetria peniaze a prácu. Druhá vec je, že nakosená biomasa by sa mala odoberať. Ak by do trávnika chcel niekto vracať živiny mulčovaním, mal by to urobiť na jar, najlepšie v máji. Zvyšok roka by sa však už malo normálne kosiť a odoberať pokosenú hmotu – hrabať. Hlavne by nemala ostať tzv. starina cez zimu, čiže pokosiť a pohrabať treba ešte aj na jeseň.
Ďalšou zásadou je, že termíny kosieb by sa mali prispôsobiť klimatickým podmienkam. Nemalo by sa kosiť, keď je veľmi sucho, pretože sa mnohé rastliny vtedy nedokážu zregenerovať. Problematické je aj kosenie, keď je, naopak, veľmi mokro, pretože sa nedá vysušiť seno a je aj mokrá pôda, ktorú zhutňujeme tým, že po nej chodíme alebo jazdíme strojmi. Pri zhutňovaní sa potom zapchávajú medzierky v pôde a nedochádza k prísunu potrebného kyslíka ku koreňom.
Čo sa týka termínov, tak apríl je na kosbu ešte príliš skorým mesiacom, ak nejde o extrémny rok. Napríklad, tento rok sa už v apríli kosilo, pretože bolo veľmi teplo. Bežne však stačí prvá kosbav máji . Posledná by mohla byť začiatkom októbra. Hlavné je robiť to s citom.
Čo sa týka hnojenia, sú tendencie trávniky prihnojovať. V meste je však veľa emisií dusíkatých látok z dopravy a priemyslu, tým pádom sú plochy hnojené priamo zo vzduchu. Veľké obavy z úbytku živín vplyvom odoberania biomasy pri kosení teda nemusíme mať, ale predsa, ak by sme chceli prihnojiť napríklad na živiny chudobnejšiu pôdu, tak je lepšie používať organické hnojivá, ako chemické, ktoré škodia mnohým živým organizmom v pôde.
Karol Ujházy o trávnatých spoločenstvách rozprával na konferencii o prírodnej údržbe zelene, ktorú organizovala v rámci projektu Mestské včely Živica v spolupráci s Technickou univerzitou vo Zvolene. Viac informácií o prírode blízkej údržbe zelene sa dozviete na stránke projektu Mestské včely: www.mestske-vcely.sk
Projekt Mestské včely podporuje fond dm drogerie markt v Nadácii Pontis a nadácia Green Foundation.
Na projekte spolupracuje mesto Zvolen a Technická univerzita vo Zvolene.
Tento projektový zámer je realizovaný s finančnou podporou Zeleného vzdelávacieho fondu.
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
