FLORIN BADITA je aktivista proti korupcii v Rumusku. So svojou organizáciou Corruption Kills sa mu podarilo do ulíc rumunských miest vytiahnuť desiatky tisíc ľudí. Napriek tomu hovorí, že na proteste len môžeme ukázať, čo nechceme. Ak sa však potom nič nezmení, ostaneme tam, kde sme boli predtým. Stále s tými istými politikmi s rovnakou mentalitou.
„Toto som ja, keď som mal 17,“ ukázal na fotku, na ktorej skupinka chalanov s prázdnym výrazom sedela za stolom s pohármi a fľašami. „Niktoš.“ Možno taký bol, dnes sa tomu ťažko verí. Florin Badita stojí za rumunskou organizáciou Corruption Kills a organizátori tohtoročného TEDxBratislava o ňom napísali, že dokáže dostať na námestia tisícky protestujúcich ľudí. Tento rok na jar získal cenu Európska osobnosť roka na European Leadership Awards. Forbes o ňom píše: „Po kolektívnom nešťastí, pri ktorom umrelo 64 ľudí po požiari v nočnom klube, založil Corruption Kills, kľúčovú silu protestujúcu proti dekriminalizácii zneužitia verejného činiteľa pri škodách nižších ako 45-tisíc eur. Bol osobne zaangažovaný do pomoci investigatívnym novinárom pri odhaľovaní prípadov verejnej sprenevery v Rumunsku.“
Na letnom hudobnom festivale by ste ho prehliadli, splynul by s davom na akomkoľvek stredoškolskom podujatí. Keď spolu hovoríme, občas si uhladí dlhé vlasy a plavne gestikuluje, medzi prstami cigareta. Mám až pocit viny, že z nej vlastne neťahá, lebo nechce zastavovať prúd slov. Hovorí s nasadením a presvedčením, žije podľa toho, čomu verí. Stále ešte s ideálmi, ale už aj so skúsenosťami.
Koľko máš rokov?
Tridsať.
Koľko z toho by si sám seba označili za aktivistu?
To záleží na tom, čo budem považovať za rozhodujúce. V roku 2006 som po prvý raz pracoval ako dobrovoľník, ale celkom úprimne som v skutočnosti do roku 2011 nerobil nič poriadne, iba som existoval. Neostávalo za mnou takmer nič podstatné. Takže to moje nová „ja“ sa zrodilo asi v roku 2011, teda keď som mal 23 rokov. Rozhodol som sa zmeniť svoj život, robiť niečo dôležité, byť užitočný.
Vravíš, že si vtedy hľadal zmysluplnú zmenu – a zjavne si ju našiel. Čo na tvoj súčasný aktivizmus hovorí tvoje okolie? Rodičia? Nerobíš len bezpečné veci, práve naopak. Zvolávať na námestia ľudí protestujúcich proti vláde sa každému nemusí páčiť.
Možno aj robím nebezpečné veci, ale snažím sa nebezpečenstvo ignorovať. A to, čo robím, robím verejne – teda, ak sa mi niečo stane, ublížia mi alebo ma zabijú, bude to ešte viac viditeľné. A ak by ma zabili v mene nejakého poslania, bude to prinajmenšom pre to, že som sa snažil bojovať za dobré myšlienky.
Hovoríš o boji proti korupcii: v spoločnosti, dokonca aj v politike…
…kdekoľvek. Sme v Európe a tu je naozaj všade. Nepoznám Slovensko dokonale, ale z toho, čo viem, je korupcia aj tu. Podobne ako u nás v Rumunsku.
Áno. Viacerí doplatili na to, že upozorňovať na korupciu sa nemusí vyplatiť. U nás napríklad na to životom doplatil mladý novinár.
Ak robíš niečo výrazné a staneš sa viditeľným, nájdu sa aj takí, ktorí ťa budú nenávidieť. Moje odporúčanie pre všetkých, ktorí sa pokúšajú robiť niečo pre spoločnosť, a tak sa stanú známymi, je ignorovať tých, ktorí sú otvorene nepriateľskí. V online prostredí ich voláme hejteri alebo trollovia. Treba ich ignorovať, nie živiť. Lebo ak na nich reagujete, kŕmite ich, priberajú a útočia na vás zas a zas. Najlepšie je tváriť sa, že nie sú. To vtedy, ak len útočia. A ak začnú svoje útoky podporovať nejakými svojimi zavádzajúcimi faktami, treba im ich vyvrátiť a potom sa na nich vykašlať.
Vráťme sa k minulosti, k chlapcovi Florinovi. Aká bola tvoja osobná cesta od dobrovoľníctva k organizácii obrovských protestov?
V roku 2011 som začal pracovať ako dobrovoľník. Hlavný motív som videl v tom, že mi to umožní odísť z Rumunska. Nevedel som totiž, čo by som doma mohol robiť. Nemal som žiadny životný cieľ, nič, pre čo by som žil, nezarábal som takmer žiadne peniaze. Pracoval som pre jednu spoločnosť, ale nebolo to to, čo som chcel robiť. Súčasťou práce dobrovoľníka pre Európsku dobrovoľnícku službu bola možnosť pre každého vo veku 18 – 30 rokov ísť robiť dobrovoľníka do zahraničia. Bolo to v čase, keď som po dvoch rokoch odišiel zo štúdia psychológie. Nepáčilo sa mi, že sa učíme veľa teórie a nemáme žiadnu prax.
Skúšal som sa zamestnať aj v Európskej komisii, ale tam ma bez vysokej školy nechceli. Ľudia z Európskej dobrovoľníckej služby ma vzali. Najprv ma školili a potom som absolvoval niekoľko výmenných pobytov. Vždy sa na desať dní stretlo v nejakej krajine 20-30 ľudí a niečo spolu vytvorili. Popritom, ako sme robili na európskych projektoch, som sa a začal veľa učiť o Európe, o demokracii. O veci, o ktoré som sa dovtedy ani nezaujímal, lebo som žil ako mnohí moji kamaráti – poďme sa zabávať, poďme na párty, dajme si nejaké drogy. Také ti veci, ktoré tínedžeri robia, lebo nevedia, čo iné by mali. Najprv ma to dobrovoľníctvo trochu nudilo, priznávam, ale po čase som si povedal – prečo nie, skúsme to posunúť.
Prvá vec, na ktorej som sa v roku 2011 zúčastnil ako dobrovoľník, bol flashmob – taký tichý protest. Mnohých z nás vtedy zatkli. A podľa zákona to bolo v poriadku. Pritom sme nič zlé nerobili, len sme stáli. To ma naozaj nahnevalo. O mesiac neskôr sa inej skupine stalo, že niektorých, ktorí sa zúčastnili na proteste, vyhodili z práce.
Ako je to možné?
V Rumunsku platil vtedy zákon, že ak chcete zorganizovať protest, musíte to ohlásiť tri dni vopred. A to je hlúposť. Ak vláda prijme nejaké nezmyselné nariadenie, napríklad, že zajtra si každý človek musí podrezať hrdlo, teoreticky, ak by ste proti tomu chceli protestovať, mohli by ste to urobiť až po troch dňoch – a to už by ste asi nemohli. To bolo naozaj hlúpe nariadenie.
Stala sa vec, s ktorou som nesúhlasil, a nechcel som čakať. Dal som teda výzvu na zhromaždenie na Facebook – malo sa konať rovnaký deň, odmietol som čakať do pozajtra. Moja mama bola dosť proti podobným nápadom – „Hej, budeš musieť platiť sto eur pokutu, možno ťa zatvoria, prečo to robíš? Prestaň s tými protestami!“ Bola nahnevaná. Vysvetlil som jej, že som našiel kľučku – prišiel som na to, že v Rumunsku nemusíte tri dni vopred ohlasovať akciu, keď ide o spomienku na počesť niekoho, teda ak niekto umrie. A tak sme náš protest tak poňali. Povedali sme, že je to na počesť zdravotného systému, ktorý umiera – požiadali sme ľudí, aby prišli a zapálili sviečku. A oni prišli. Prišli aj policajti, ale nič nemohli spraviť – všetko bolo legálne. Ale hlavne prišli televízie. Obvykle, keď sa niekde ukážu kamery, policajti nerobia nič. To bol prvý protest, ktorý som sám organizoval, v roku 2012.
Krátko na to sme organizovali ďalší protest a ten už bol naozaj veľký. Do ulíc vyšlo 20-30 tisíc ľudí. No vtedy sme aj prvý raz vážne narazili. Nepodarila sa jedna vec. Nevieme, či to iniciovala tajná služba alebo opozícia, ale objavilo sa aj násilie – ľudia zapálili nejaké autá, hádzali Molotovove koktaily. A po tom sa ľuďom, samozrejme, prestalo chcieť chodiť na zhromaždenia do ulíc.
To je to, čoho sa obávajú asi všetci organizátori protestov – nepokojov.
Presne tak. Blízki nadávali aj mne, nech nikam nechodím, aby ma na ulici nezranili. Vtedy sme si uvedomili, že najdôležitejšie je, aby protesty boli pokojné, pretože chceme, aby tam mohol prísť hocikto, aj ľudia s deťmi; že toto nemajú byť akcie, kam si niekto príde zakričať „fuck the police!“. To nie je udržateľné. Ak pôjdete touto cestou, zničí vás to. Pokojné protesty majú oveľa viac legitimity, sily. Len nimi môžete niečo dosiahnuť.
Neodradili vás násilnosti od organizovania ďalších protestov?
Po tom násilnom proteste som sa snažil zistiť čo najviac o tom, ako sa organizujú občianske hnutia inde vo svete, a snažil som sa nadviazať kontakt s ďalšími organizáciami občianskeho aktivizmu. Začal som pomáhať iným organizáciám, ktoré už v Rumunsku mali tradíciu občianskych protestov, čím som sa učil.
V roku 2014 sme mali prezidentské voľby. Voliť chceli aj ľudia zo zahraničia, ale vláda sociálnych demokratov to nechcela umožniť. Bolo to vypočítavé, pretože tušili, že veľa ľudí spoza hraníc by ich nevolilo. Voliť z Paríža alebo Berlína vtedy znamenalo strašne dlhé čakanie v rade. Vláda spravila voľby zo zahraničia tak, aby ľudí čo najviac odradili, a tak sa mnohí rozhodli radšej nevoliť. Zorganizovali sme protest, aby sme na to upozornili. A potom nasledovalo niekoľko ďalších v rokoch 2015 a 2016. A to bol čas, keď som si začal uvedomovať, kto som a čo robím. Organizoval som rôzne stretnutia, hral som divadlo, mal som rozbehnutých viacero projektov.
V roku 2015 si založil hnutie Corruption Kills.
Bola to reakcia na požiar na diskotéke, kde uhoreli a zranili sa desiatky ľudí. Polícia vtedy povedala, že problém bol v ohňovej šou, ktorú tam robili. Faktom však bolo, že v klube malo podľa pravidiel byť maximálne 80 ľudí, ale bolo ich tam na akcii viac ako 300. A nefungovali tam protipožiarne opatrenia. No úrady to zvalili na ohňovú šou a povedali, že ostatné bolo v poriadku. Tí, čo to mali vyšetrovať, boli úplatní, preto sa to mohlo takto uzavrieť. Nechcel som to nechať tak. To, že sa nevyšetrila smrť toľkých ľudí, spôsobila korupcia, pre ktorú sa dostratena končilo veľa kontrol. Polícia veľmi dobre vedela o pochybeniach, ale privrela oči, lebo dostali zaplatené. Každý bol akože šťastný a nikto sa nesťažoval. A že bola skutočnosť iná, o to sa nikto nestaral. Tak som sa začal ja.
Korupcia na všetkých úrovniach, od najnižšej v mestách, po najvyššiu v politike, je asi problém mnohých postkomunistických štátov, aj Slovenska. Boj s ňou je na dlho, to vieme.
To je presne to, čo sa snažíme vysvetliť ľuďom. Ak chcete niečo zmeniť, urobme to každý jeden z nás. Napríklad aj drobnosťou, že po dofajčení neodhodíme ohorok na chodník. Nenechajme nikomu ubližovať. Ak vidíme, že niekto robí inému zle, zavolajme políciu. Zmena sa musí stať na individuálnej úrovni. A na úrovni krajiny povzbudzujeme ľudí, aby sa snažili byť informovaní. Hovoríme im: „Prečítajte si ústavu,“ – píše aj o vašich právach. Žijeme v demokracii, tak sa o ňu zaujímajte.
To je jedna z ciest – povzbudzovať ľudí k aktivite. Ďalšia vec by mohli byť „open data“ – verejné informácie, ktoré si verejnosť žiada.
Iste, musíme si žiadať informácie, lebo ak to neurobíme, nestane sa to prioritou politikov. V Rumunsku, najmä na lokálnej úrovni, je nezverejňovanie dôležitých zmlúv a údajov v posledných piatich-šiestich rokoch veľkou témou. Politici len sľubujú, ale je ich ťažké odkontrolovať, ak nemáte podklady.
Posledné tri roky spolupracujem s projektom, ktorý sa zaoberá nezávislou žurnalistikou. Ľudia ani nevedia, že môžu robiť investigatívnu žurnalistiku, aj keď nie sú novinári. Vedia pritom, ako to robiť. Vedia, ako pátrať v registroch, ako overovať informácie, len sa musia rozhodnúť. Stačí sa pýtať: „Kto vlastní túto spoločnosť, kto sú tí ľudia? Odkiaľ majú peniaze? Aké sú ich politické kontakty?“ V Rumunsku sa stáva, že vlastník má firmu, no po pár mesiacoch ju zatvorí a založí novú, a tak zametá stopy. A stačí sa len pýtať: „Kto na to dal peniaze? Prečo sa niekomu oplatí zrušiť firmu a hneď ďalšiu otvoriť? Má firma nejaké väzby na politikov? Na koho?“
Vidíš za tie roky, čo sa snažíš bojovať proti korupcii, výraznú zmenu?
Som optimista. Začal som v roku 2011 a bola nás možno stovka, čo sme sa zaoberali aktivizmom. Postupne pribúdali ďalší, založili sme webovú stránku Factual, kde zverejňujeme overené fakty. Hovoríme tam, čo je pravda a čo výmysly. K tejto aj ďalším iniciatívam sa pripája čoraz viac ľudí, aj takých, ktorí sa zaoberajú občianskymi právami, aj politikov. Dokonca už aj v parlamente máme skutočnú opozíciu, nie stále tie isté strany, ktoré len menia názvy, ale tváre sú stále rovnaké.
Si presvedčený o tom, že treba spolupracovať s politikmi alebo stať sa politikom, aby sa dosiahla naozajstná zmena?
Niekedy to tak je. Niekto z nás to musí začať robiť – inak budeme z ulice len upozorňovať stále na tie isté veci, a to nemá takú silu.
Protesty teda majú silu, ale nezmenia veľa, hovoríš?
Protesty nefungujú dlhodobo. Preto, že sú zvyčajne reaktívne, teda reagujú na niečo, čo sa stalo alebo deje. Napríklad sú namierené proti tomu, že vláda prakticky legalizovala korupciu, ak nestíha niekoho, kto ukradol menej ako 45-tisíc eur. Na proteste môžete povedať: „Čo to do pekla robíte, toto nechceme!“ A reakcia na to môže byť: „Ok, ok, niečo s tým urobíme.“ Ale nič sa nestane a sme tam, kde sme boli predtým. Stále s tými istými politikmi s rovnakou mentalitou.
Vláda a parlament pripravujú zákony tak, aby im ľudia nerozumeli. Píšu ich zložito, rozmenia nejaké ustanovenie do desiatich rôznych zákonov, namiesto toho, aby bolo v jednom – len aby to bolo čo najkomplikovanejšie a nikto sa neozval. Aj na to sme tu my – aby sme vysvetľovali legislatívu tak, aby ľudia mohli nad zákonmi rozmýšľať. A na to musia niektorí z nás vstúpiť do politiky, aby ju zmenili, aby ju urobili lepšou pre ľudí.
A ty sám? Vstúpiš niekedy do politiky?
Raz možno. Zatiaľ nie, ale aspoň skúšam povzbudzovať iných ľudí, aby vstúpili. Nateraz ešte stále vidím svoje miesto v občianskej spoločnosti, pretože si myslím, že to robíme dobre.
Vedieš organizáciu proti korupcii. Ale úprimne, stalo sa ti niekedy v živote, že by si ty osobne dal úplatok? Hoci malý?
Musím popremýšľať. Ako dieťa som ležal v nemocnici a moja mama pravdepodobne niekomu niečo dala. Mal som desať rokov a nemal som žiadne peniaze, ktoré by som niekomu dával sám. Úplatky lekárom boli normálne. A myslím, že keď som končil vysokú školu, zaplatili sme učiteľovi, aby nás nechal prejsť bakalárskou skúškou. Nie som na to ani trochu hrdý. Ale – každý zo školy platil. Inak neviem. Nemám vodičák, policajtom som nikdy za odpustenie žiadnej pokuty nemusel nič dať.
Pýtam sa to preto, že aj malá korupcia je korupcia, aj pár eur je úplatok. A niekedy môže byť napríklad celkom ťažké nedať revízorovi drobnosť do vrecka, keď by mal človek zaplatiť vysokú pokutu.
Keď o tom teraz takto hovoríš, áno, jazdil som bez lístka vlakom a platil som raz niečo symbolické namiesto pokuty. Bol som mladý. Radšej som dal revízorovi 50 lei (cca 11 eur, pozn. redakcie) do vrecka, než 100 lei oficiálne. Dnes to vnímam tak, že minulosť človek nezmení. Ale čo môže zmeniť, je súčasnosť. A budúcnosť. Môžeš ovplyvniť to, či sa takto budeš správať ďalej alebo nie. Aj jedno rozhodnutie môže veľa zmeniť.
Často pracujeme s lokálnymi autoritami. Napríklad aj na zmene systému, ktorý je urobený tak, že človek skrátka niekedy potrebuje uplácať. Napríklad, ak chce u nás niekto založiť spoločnosť, väčšinou to nejde bez toho, aby niekomu nepodsunul nejaké peniaze bokom. Tak hovoríme ľuďom: „Ak sa to deje a viete o tom, vezmite si kameru a nakrúťte to. A potom to ohláste.“ Takto sa tá zmena môže začať. Urobí to niekto raz, druhý raz, tretí raz, potom si tí úplatní už dajú pozor. A bude ťažšie aj dať, aj prijať úplatok.
Corruption Kills nie je solitér, spolupracujete s ďalšími organizáciami. Znamená to, že ľudí, ktorí sa chcú korupcii otvorene postaviť, pribúda?
Na začiatku nás bolo trinásť – ľudí, ktorí založili Corruption Kills. Na protesty, ktoré sme zvolávali, chodila tak tisícka. No dnes býva na námestiach aj 60-tisíc ľudí. Nie všetci aktivisti však len protestujú. Pridávajú sa k nám právnici, dokonca sudcovia, ktorí založili neziskovku a pre verejnosť ponúkajú vzdelávanie o práve a zákonoch. Chodia do škôl, učia o tom, aké majú študenti a občania práva – pretože študenti často vôbec netušia, čo presne je a čo nie je zločin. Učia ich tiež o občianskom aktivizme, čo sa smie a čo nie, aké má pravidlá.
Neviem presne, koľko ľudí je v Rumunsku aktuálne zapojených priamo v občiansky angažovaných organizáciách, v oblasti ľudských práv pracuje 100-200 občianskych organizácií. Niektorí zvolávajú protesty, iní ich nakrúcajú a publikujú na internete. Mnohí vzdelávajú o občianskych právach.
Som v tejto oblasti plný nádeje. S každým protestom, s každým zhromaždením je nás viac. Celkovo nás je aktívnych asi 3-5 tisíc, ktorí v tejto oblasti pracujú alebo sú dobrovoľníkmi. Každý robí to, na čo stačí. Myslím si, že to je jediná udržateľná cesta.
Rôzne profesie, rôzne miesta krajiny, rôzni ľudia, ktorí sa zapájajú do verejného života?
Presne tak. Výborné je, že sa od seba navzájom učíme. Najnovšie kolegovia z jednej organizácie prišli s myšlienkou stanovania v meste. Taký okupačný protest proti zlej vláde. Stanovali v meste 24 hodín 7 dní v týždni. Časť skupiny potom každý deň v čase obeda sedela bez pohnutia pred bránami sídla sociálno-demokratickej strany.
Vďaka podobným akciám sa ostatní v krajine rozhodnú, že chcú vedieť viac, siahnu po zákonoch a študujú ich. Rozumejú im, vysvetľujú ich ostatným. A tak sa môžu nielen sťažovať, ale najmä vyvíjať tlak na to, aby sa zákony zlepšili. A to je práve cesta k lepšiemu svetu.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Väčšinu svojho profesijného života strávila v médiách. Okrem toho takmer deväť rokov konzultovala a pomáhala s politickým PR. Pôsobí v TA3. Je trénerka, školiteľka a príležitostná moderátorka. Témy, ktorým sa prevažne venuje sú komunikácia vo všetkých možných odtieňoch, prezentácia a práca s informáciami. Obdivuje všetkých, ktorí sa snažia meniť verejný priestor k lepšiemu. Mama dvojčiat, milovníčka príbehov a kníh, dlhých prechádzok rezkým krokom a pletenia.
