Expert radí: Cestujeme vlakom

Som pravidelný cestujúci národného dopravcu na trase Zvolen – Bratislava a späť. Ako expert cítim povinnosť zdieľať svoje skúsenosti, lebo táto trasa má svoje špecifiká, ktoré na trase do Žiliny alebo Popradu asi nezažijete.

Napenené kapučíno

Nastúpim do rýchlika, kde ma čakajú tri hodiny cesty. Strašne sa teším, ako si dám v reštauračnom vozni kapučíno. Také to s veľkou penou. Ani si nejdem sadnúť do kupé, rovno sa vydávam na výpravu za kávou. Po prejdení dvomi vozňami, kde sa ľudia lepia o červené koženkové sedačky, upravím svoje očakávania. Nepotrebujem už napenené kapučíno, zvládnem aj presso s mliekom. Keď prechádzam okolo papundeklových stien, ktoré sú preliačené aj dierami veľkými ako päsť, prijímam aj možnosť dať si zalievanú kávu. Kráčam celou súpravou a začínam mať pochybnosti, či som si omylom nekúpil lístok na historickú cestu vlakom.

Ponorený do svojich myšlienok a zmierujúci sa s kávou, kde mi budú zrnká škrípať medzi zubami, som narazil na rušeň. Vyplašene sa pozerám, kde mám teraz ísť. V poslednom „kupéčku“ sedí sprievodca, ktorého sa nesmelo pýtam na reštauračný vozeň. Pozrie sa na mňa a povie mi pamätnú vetu, ktorú budem počúvať ešte stovkykrát: „Buďte rád, že sa vezieme.“ Sprievodca ma ako zelenáča zasvätí do tajov trasy Košice – Zvolen – Bratislava. Žiadny reštauračný vozeň tu nie je a ani ho tam nikto neplánuje dať. Píše sa rok 2005.

V roku 2018 stávam o pol šiestej ráno na zvolenskom peróne s termoskou a s desiatou z domu. Spolu so starými štamgastmi nastúpime do vlaku, vybalíme desiaty, nalejeme si do vrchnákov kávu a ideme do hlavné mesta. Bratislavčania nadávajú na svoju železničnú stanicu. Je pravda, že je hnusná a je tam špina. Ale cestujúci zo Zvolena aspoň nezažijú šok, keď vystúpia zo svojho historického vlaku. Je milé, že hlavné mesto myslí na nás vidiečanov a neohuruje nás modernou stanicou.

Miestenka

Ako expert som sa naučil kupovať si miestenku. Mám to už dosť premakané. Kedysi som si kupoval miestenku k oknu. Často bolo ale tak špinavé, že miesto výhľadov na slovenské lesy a polia sa dívate radšej do podlahy. Kupujem si už sedadlo pri chodbe. Zistil som, že tam je malý vysúvací stolík, kde si môžem dávať notebook. Istú dobu som sa tešil, ako dobre to mám s tou miestenkou premyslené.

V ruke zvieram lístok a hľadám svoj vozeň číslo 7. Niektorí ľudia sa naháňajú a tlačia, aby si obsadili dobré miesta. Som skúsený cestujúci, a preto s pokojom stoika prechádzam popred vagóny a hľadám ten svoj. Aj som trochu škodoradostný, keď vidím, ako sa niektorí pchajú do dverí, aby boli vo vozni prví a chytili si dobré fleky.

Prejdem až na koniec súpravy a môj vozeň nikde. Chytá ma panika. Začínam opäť bežať po peróne a hľadať ten svoj. Môj pokoj stoika sa vytratil a keď mi do odchodu vlaku chýba minúta, tlačím sa do najbližších dverí aj ja. Vo Vinohradoch sa pýtam sprievodcu, kde je môj miestenkový vozeň. Pozrie na lístok a pokojne mi povie, že nebol do tejto súpravy zaradený. V očiach mu opäť čítam, aby som bol rád, že sa vôbec vezieme.

Keď som nenašiel svoj miestenkový vozeň po piaty raz, prestal som behať medzi vagónmi. Pochopil som, že miestenka vám nedáva žiadnu istotu. A keď sa pokúsite o reklamáciu, rýchlo pochopíte, že ľahšie vybavíte povolenie na prevádzku jadrového zariadenia, ako vám vrátia tých 50 centov.

Zásuvka

Keď som zbadal vo svojom vozni prvýkrát zásuvky, skoro som zošalel od radosti. Tak dostalo sa konečne aj na nás. Južná železničná trasa má tiež právo na elektrickú energiu. Kamaráti cestujúci do Košíc severnou trasou mi už dávno spomínali, že pijú kapučíno v reštauračnom vozni, nabíjajú si mobil a vybavujú maily na notebooku. Ja som ich machrovanie nikdy nekomentoval. Ako mám robiť na notebooku, keď si musím držať v ruke termosku a šetriť si batériu, lebo zástrčka je možno tak v rušni.

Ale zrazu sme sa dočkali aj my. Neviete si ale predstaviť to sklamanie, keď zapichnete kábel do zásuvky a nič. Niekedy elektrina išla, niekedy nie. Fatálnu chybu spravíte, ak si zabudnete notebook nabiť. Raz som ako splašený behal po vlaku a pichal kábel do všetkých otvorov, ktoré som videl. Pýtal som sa sprievodkyne, prečo tie zástrčky nefungujú. S pokojom Budhu mi hovorí, že nikdy ani nešli. To ma uzemnilo.

Mám podozrenie, že do vlakových súprav na mojej trase dávajú sprievodcov, ktorí povinne podstupujú rôzne meditačné techniky. Nerozhádžu ich nefungujúce zástrčky ani nezaradený vozeň; a reštauračný vozeň je panské huncútstvo.

Netuším, prečo ľudia chodia do ďalekých ašramov cvičiť sa v odriekaní. Pre začiatočníkov úplne postačí, keď si kúpia lístok zo Zvolena do Kozároviec. Pokročilí môžu skúsiť cieľovú stanicu Bratislava. Majstri a guruovia si môžu strihnúť celú trasu Košice – Zvolen – Bratislava a späť.

Samoobsluha

Rodičia ma učili, aby som bol samostatný. Pamätám si, ako ma učili viazať si šnúrky na topánkach a odkrojiť si chleba. Neveril by som, že túto štafetu po nich preberú Železnice Slovenskej republiky. Do vlaku si všetko doma prichystám pekne sám. Kávu, vodu do fľašky, jablko na cestu a niekedy si stihnem zobrať aj jogurt a lyžičku. Notebook si tiež vopred pekne nabijem, aby som národného dopravcu svojimi požiadavkami neobťažoval. Keď nenájdem svoj vozeň, sadnem si, kde je voľné. Nekričím po sprievodcoch, aby mi vrátili rozdiel z lístku. Viem, že sú to železniční budhisti, ktorí si pokorne plnia svoju prácu, a za mnohé z toho skutočne nemôžu.

Sprievodcovia sa mi dokonca snažia pomôcť a učia ma filozofii „Do it yourself“, ktorú sme ako pankáči vyznávali. Asi ma už poznajú, lebo mi zverujú aj veľmi sofistikované úlohy. Naposledy som riešil so sprievodcom rébus, ako spojazdniť zástrčku aj svetlo vo vozni. Buď išlo jedno, alebo druhé. Ja som chcel zástrčku, spolucestujúci svetlo. Problém bol v tom, že oboje spolu fungovalo len desať minút. Potom bolo treba otvoriť skriňu a celú elektrinu reštartovať. Keď som bol za sprievodom tretíkrát, opäť mi ako najväčší svätec pokojným hlasom vysvetlil, že to sa stáva. Do ruky mi vtlačil kľúče, nech si otvorím rozvodnú skriňu a elektrinu nahodím sám, lebo on nemôže každú chvíľu chodiť do môjho vozňa.

Považoval som to za väčší prejav dôvery, ako keď mi otec dal prvýkrát kľúče od svojho auta. S patričnou bázňou som prišiel k skrinke a pozeral na všetky tie červené a zelené tlačidlá. Bolo treba najskôr stlačiť jedno červené, potom dve zelené. Ruka sa mi triasla. Stlačil som červený, potom zelený gombík a nič. Svetlo sa nenahodilo. Toto som už považoval za božie znamenie a až do konca cesty som ticho sedel na svojom mieste bez elektriny. Predstavoval som si, ako stláčam tie gombíky a vykoľajím vlak. Toľko samostatnosti, koľko mi národný dopravca zveril, som už jednoducho nezvládol.

Mám sen, ako raz nastúpim do svojho rýchlika zo Zvolena do Bratislavy, budem mať svoje miesto vo vlaku, strčím si notebook do zástrčky, v polovici cesty si odskočím na kapučínko a vystúpim v Bratislave, kde nebude cítiť všade navôkol moč.

Profil autora:

Juraj Hipš

Zakladateľ a bývalý riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej. V rámci CEEV Živica sa venuje zriadeniu modelovej škole vo Zvolene.