MICHAL WIEZIK je ekológ špecializujúci sa na hmyz. Opýtali sme sa ho, prečo by sme sa nemali sústrediť len na záchranu včiel medonosných a čo vlastne spôsobuje na svete doteraz nevídaný úbytok opeľovačov. Platí výrok, že bez včiel do štyroch rokov vymizne aj ľudstvo? Čítajte v rozhovore.
Všetci poznáme včelu medonosnú a jej dôležitosť pre pestrú ponuku potravín na našom stole. Málokto však počul o jej skrytých príbuzných, samotárskych včelách. Kto sú teda samotárske včely?
Je to vcelku paradox, samotárske včely nie sú ani skryté, a ani zriedkavé, a predsa ako vravíš, málokto o nich vie. Všetku slávu „zlízla“ až notoricky známa včela medonosná. Pritom ide iba o jeden druh, ktorý ľudia už celé tisícročia využívajú na produkciu medu. Tie ostatné včely však tvoria veľmi širokú skupinu, ktorá má len na Slovensku okolo 650 druhov. Väčšinu z nich považujeme za tzv. samotárske včely, to znamená, že nebudujú spoločné kolónie s množstvom robotníc a kráľovnou, ale o potomstvo, stavbu hniezda a zháňanie potravy sa stará väčšinou jediná samička – „samotárka“. Napriek tejto odlišnosti medzi samotárskymi včelami a včelou medonosnou nie je zas až taký rozdiel, všetky sa živia peľom a nektárom. Väčšina je viazaná na krajinu spojenú s tradičným využívaním, ktorá dnes vo veľkom zaniká. Samotárske včely tak pre mňa majú aj obrovský bioindikačný a ochranársky význam.
Žijú tieto včely aj u nás? Kde všade sa skrývajú a kde ich môžeme vidieť?
Ako som už spomenul, u nás žije okolo 650 druhov včiel. Je jasné, že v takej rozsiahlej skupine sa vyskytuje široká škála spôsobov života a špecializácií. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že včely sú výrazne teplomilné, s najväčším počtom druhov sa tak stretneme v južných oblastiach Slovenska. Hlavné rozdiely v rámci včiel sa týkajú stavby a umiestnenia hniezda. Najčastejšie si budujú hniezda v zemi, v dutých stonkách rastlín, v dreve v chodbičkách hmyzu, niektoré druhy vyrábajú hniezda z hliny, živice alebo vosku a umiestňujú ich na vegetáciu alebo skaly. Dokonca sú aj druhy, ktoré hniezdia v opustených ulitách slimákov.
Hlavnými biotopmi pre včely sú tak rôzne otvorené nelesné spoločenstvá, lesostepi a prirodzené lesy s množstvom mŕtveho dreva a rozvoľneným lesným porastom, skalné steny, rôzne strže, zosuvy a brehy riek. Alternatívu im ponúkajú napríklad aj múry starých budov z nepálených tehál, v ktorých tiež s obľubou hniezdia. Ďalším dôležitým faktorom prostredia je ponuka potravy, a teda miesta s pestrou skladbou kvitnúcich rastlín. Najpestrejšie spoločenstvá včiel je možné vidieť na vápencových stepiach alebo suchých pasienkoch, kde nie je problém pozorovať v jeden deň niekoľko desiatok druhov. Zaujímavé je, že pomerne pestrú skladbu včiel je možné nájsť aj v mestskom prostredí.
Prečo by nás mali samotárske včely zaujímať?
Určite patria medzi významné opeľovače, a sú teda dôležité z hľadiska zabezpečenia úrody, no najmä prežitia a rozmnožovania mnohých druhov rastlín. Priamo teda podmieňujú vysokú biodiverzitu a primárnu produkciu, z ktorej vyplýva stabilita a funkčnosť ekosystémov. Tiež sú potravou a hostiteľmi mnohých druhov živočíchov. Pre mňa sú včely ako akýkoľvek iný žijúci organizmus súčasťou komplexnosti života, a práve komplexný život považujem za najvyššiu a absolútnu hodnotu.
Výskum ukazuje, že samotárske včely miznú. Malo by nám to vadiť? Nestačí nám včela medonosná a čmeliaky v skleníkoch?
Netýka sa to len včiel, vymieranie sa deje v mnohých skupinách hmyzu, ale aj rastlín či vtákov. Zdá sa ale, že včely sú pomerne citlivé, a miznú medzi prvými. V Čechách napríklad takto vyhynulo už okolo 20 % pôvodných druhov včiel. Vymieranie máme tendenciu vnímať ako záležitosť konkrétneho druhu, a tých máme predsa milióny. Predpokladáme, že jeden druh môže byť ľahko nahradený iným; a v histórii života aj tak dochádzalo k vymieraniu druhov neustále. Menej ochotne si priznávame, že stále častejším dôvodom vyhynutia druhov je ľudská činnosť. No to najdôležitejšie si stále neuvedomujeme, a síce, že strata druhov nie je izolovaným a izolovateľným javom, ale prejavom straty špecifických podmienok, ktoré tento druh vyžaduje. Väčšinou tak s každým vyhubeným druhom strácame aj zodpovedajúce podmienky pre život.
Človek vznikol v komplexnom prírodnom prostredí, a aj keď si to nechceme úplne priznať, sme od tejto zložitosti života stále plne závislí. Okrídlená fráza o tom, že štyri roky po smrti poslednej včely zahynie aj ľudstvo, podľa mňa parafrázuje presne túto stratu podmienok života. Aby som teda odpovedal na otázku, či nám nestačia medonosky a čmeliaky, poviem, že hypoteticky by stačiť mohli, akurát že bez samotárskych včiel a podmienok prostredia, ktoré vyžadujú, nemôžu dlhodobo prežívať ani čmeliaky a včela medonosná, a pravdepodobne ani my.
Je úbytok rovnako viditeľný v mestách aj na vidieku?
Ťažko povedať, chýbajú nám solídne dáta. Aj v nedávno publikovanom európskom červenom zozname je väčšina včiel zahrnutá bez konkrétnej kategórie ohrozenosti. Isté negatívne javy sú však zrejmé už teraz a vyplývajú napríklad zo zmeny v tradičnom využívaní krajiny. Za najvážnejšie riziká možno považovať celoplošný výpadok pasenia veľkých zvierat, intenzifikáciu rastlinnej výroby, pustnutie plôch a sekundárnu sukcesiu (striedanie spoločenstiev organizmov, ktoré prebieha na určitom mieste v súvislom časovom slede, pozn. red.) a lesné hospodárstvo. Väčšina z týchto javov sa deje vo vidieckej krajine a vo veľkom.
Na druhej strane, v mestách a sídlach všeobecne dochádza k istému zlepšeniu podmienok. Nájdeme tu pestrú škálu drevín, spolu s pôvodnými druhmi je tu aj široká ponuka exotických druhov stromov, krov a bohato kvitnúcich bylín. Špecifická mestská mikroklíma vyhovuje teplomilným druhom a nemalú úlohu zohráva aj výrazne nižšie chemické zaťaženie mestského prostredia zo strany pesticídov. Vďaka tomu môže byť v mestskom prostredí vyššia pestrosť života ako na vidieku. Akékoľvek mesto bude rádovo bohatšie než rozsiahle lány repky, kukurice a smrekových plantáží, čo sú charakteristické zložky dnešného vidieku.
Aké sú hlavné dôvody miznutia opeľovačov a hmyzu?
Už som to naznačil, ale všeobecne sa dá povedať, že hlavným dôvodom úbytku druhov je strata vhodných podmienok a ich pestrosti. Vytvárame stále jednoduchšiu krajinu, čo je pre väčšinu druhov osudné. Smutné je, že tento trend je nový, takpovediac moderný, väčšina dnes ohrozených alebo vyhynutých druhov včiel, či hmyzu bez problémov prežívala spolu s ľuďmi celé tisícročia. Osobne si myslím, že ešte pred sedemdesiatimi rokmi bolo Slovensko pestrou krajinou plnou života. Zmena prišla až koncom päťdesiatych rokov spolu s kolektivizáciou. Je zvláštne, že aj takmer tridsať rokov po páde komunizmu je naša krajina stále rovnako „scelená“ a degradácia prostredia a strata života naďalej postupuje.
Čo by mohli mestá a obce urobiť, aby pomohli samotárskym včelám?
Síce som spomínal, že mestá sú na tom so včelami relatívne dobre, ale to neznamená, že by nebolo čo zlepšovať. Problémom je napríklad až úzkostlivá starostlivosť o zelené plochy v podobe intenzívneho kosenia a mulčovania (zapracovávanie pokosenej trávy do trávniku namiesto jej zhrabania, pozn. red.) trávnikov. Anglický trávnik včelám neponúka takmer žiadnu potravu, čo môže byť problém najmä v letnom období, kedy nekvitnú už takmer žiadne stromy. Taktiež uprednostňovanie ihličnanov vo výsadbách nie je pre včely vhodné, keďže sú opeľované prevažne vetrom, a teda neprodukujú nektár. Pre včely hniezdiace v dreve je likvidačné vypiľovanie starých stromov.
Samotárkam by teda pomohol zdroj potravy vo forme pestrej skladby kvitnúcich rastlín, menšia intenzita a nižšia frekvencia kosenia a citlivejší manažment mestských parkov a drevín. Platí pravidlo, že tam, kde sa dobre cítia ľudia, darí sa aj včelám. Rozkvitnutá čerešňa či voňavý záhon levandule je rovnako lákavý a príjemný pre nás, ako aj pre včely.
Môžu niečo spraviť aj beží ľudia, ak chcú samotárskym včelám pomôcť?
Možností je viacero, mne osobne sa najviac páčia takzvané hmyzie hotely. Ide o malé drevené konštrukcie umiestnené na balkónoch, v záhradách alebo na múroch stavieb. Používajú sa v nich rôzne materiály ako bambus, navŕtané drevo, tehly a vetvičky. Ich stavba je jednoduchá a finančne nenáročná a samotárske včely v nich s veľkou obľubou hniezdia. Dokonca ich je dnes možné bez problémov kúpiť aj v supermarketoch či záhradníctvach, existujú aj vyhotovenia s priezormi, ktoré umožňujú pozorovať aktivitu včiel v skrýši. Je to zaujímavé a milé. Považujem to za jednu z najpodarenejších aktivít sprírodňovania našich obydlí.
A otázka pre opatrných – štípu a útočia samotárske včely? Máme sa ich báť?
Pár štipľavých druhov sa nájde, no ďaleko najnebezpečnejšia je práve včela medonosná. Tá žije v spoločenstve desaťtisícov jedincov, obranná agresivita je tak namieste. Prevažná väčšina samotárskych včiel je neútočná, dokonca ani nemá žihadlo, takže z ich strany nič nehrozí. Ja osobne ich bez strachu beriem do ruky. Každopádne, rozoznať jednotlivé druhy a rozpoznať tie potenciálne nebezpečné je pre bežného človeka takmer nemožné, preto odporúčam pristupovať k včelám opatrne. Pri bezkontaktnom pozorovaní nám nič nehrozí, navyše môžeme touto cestou vidieť kúsok zo zaujímavého života tohto nenápadného, no fascinujúceho hmyzu.
MICHAL WIEZIK je docent na Katedre aplikovanej ekológie Technickej univerzity vo Zvolene. Venuje sa ochrane prírody, o čom aj publikuje na blogu SME. Za stranu SPOLU kandiduje do parlamentu.
Viac sa o podpore života opeľovačov dozviete v rámci projektu Mestské včely na www.mestske-vcely.sk
Projekt Mestské včely podporuje fond dm drogerie markt v Nadácii Pontis a nadácia Green Foundation.
Na projekte spolupracuje mesto Zvolen a Technická univerzita vo Zvolene.
Tento projektový zámer je realizovaný s finančnou podporou Zeleného vzdelávacieho fondu.
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Vyštudovala environmentalistiku na Prírodovedeckej fakulte UK a „Environmental Policy“ program na AINOVA v Svätom Juri. V CEEV Živica pôsobí na rôznych pozíciách od roku 2002. Absolvovala stáž v partnerskej ekoporadni v rakúskej organizácii „die umweltberatung“. Je certifikovaná „eko-upratovačka“ a mestská včelárka. Momentálne je zodpovedná za Ekoporadňu Živica a mestské včely.
