Verím, že ak študenti pochopia, ako sa z bežných ľudí stali páchatelia hrozných činov, kolaboranti, či apatickí pozorovatelia, porozumejú aj silám, ktoré formujú dejiny, hovorí MARJORIE BROWN, juhoafrická učiteľka a bojovníčka za ľudské práva. Založila jednu z prvých rasovo zmiešaných škôl v Južnej Afrike a dnes učí na elitnej škole, v ktorej pomáhajú žiaci chudobných deťom. Marjorie sa zaradila medzi top 10 učiteľov sveta Global Teacher Prize.
Ako z učiteľky stala ľudsko-právnou aktivistkou?
V roku 1980 bol vrchol apartheidu v mojej krajine. Nechcela som učiť v rasovo segregovanej škole, a tak sme ja a moji siedmi kolegovia založili zmiešanú školu. Bola jednou z prvých rasovo zmiešaných škôl v Juhoafrickej republike. Vedeli sme, že naša vláda nám nikdy založenie takejto školy nedovolí, a tak sme použili jej zákony proti nej. Školu sme založili v jednej z „rezervácií“ pre domorodé obyvateľstvo, ktorá mala istú suverenitu a mali sme podporu veľkej ťažobnej spoločnosti. Naša škola vysielala jasný a hlasný odkaz, že deti rôznych rás a kultúr sa môžu spolu učiť a môžu spolu žiť. Že čierne deti sú rovnako inteligentné a šikovné ako biele deti.
Bol tento váš projekt úspešný?
Veľmi úspešný. Táto škola funguje do dnešnej doby a chodia do nej deti z celej Juhoafrickej republiky. Percento študentov, ktorí úspešne absolvujú našu školu je 100. Ako jeden príklad za všetky spomeniem matku, ktorá tam priviezla svojho syna, lebo bola presvedčená, že pre čierne deti nie je v Johannesburgu poriadna škola. Ona sama pracovala ako slúžka. Dopočula sa o našej škole a poprosila ma, aby som bola jej synovi učiteľkou aj matkou. Dnes má tento mladý muž vyštudované dve vysoké školy a jeho dcéru v súčasnosti učím na Rodean School v Johannesburgu. Môžeme pozorovať, že z tejto generácie, ktorá vychodila našu školu, sa stali priekopníci vo svojej oblasti pôsobenia a tiež rodičia budúcich lídrov.
Viedli ste školu, aktívne ste sa postavili na odpor vtedajšej vlády. Ako ste to všetko zvládali popri troch deťoch?
Moje deti so mnou chodili na demonštrácie, písala som knihy a kritiky zákonov, zatiaľ čo som ich dojčila. Jednoducho boli celý čas súčasťou mojej snahy o rovnosť a demokraciu v mojej krajine.
Po istom čase ste sa opäť vrátili k učeniu. Prečo?
Bola som stále učiteľkou v „domovine“ (tak nazývali oblasti, kam nútene vysťahovávali čierne obyvateľstvo) a videla som na vlastné oči negatívne dopady núteného vysťahovávania. Vtedy som si uvedomila, že z dlhodobého hľadiska je vzdelávanie kľúčové, ale v krátkodobej perspektíve som musela ako ľudsko-právna aktivistka zastaviť nútené sťahovanie ľudí. Preto som sa pridala k hnutiu „Black Sash“ v ktorom biele, privilegované ženy využívali svoje postavenie na boj proti nútenému vysťahovávaniu. K učeniu som sa vrátila, akonáhle v našej krajine vyhrala demokracia.
Prečo je história dôležitá pre budúcnosť našich detí?
História nám pripomína, že neexistuje jediná pravda, iba neustála diskusia. Verím tiež, že história ako školský predmet je predmetom kritického myslenia. Nie je iba o príbehoch, ktoré sa stali. Takže, keď učím históriu, robím to tak, aby v študentoch prebudila zvedavosť, aby sa začali zaujímať o to, aké to asi bolo. Pri mojom učení si tiež dávam pozor, aby v študentoch rozvíjalo empatiu. Verím, že ak študenti pochopia, ako sa z bežných ľudí stali páchatelia hrozných činov, kolaboranti, či apatickí pozorovatelia, potom porozumejú aj silám, ktoré formujú dejiny.
Ako nám pomáha história pri formovaní pozitívnych hodnôt u študentov?
Ak sa pozrieme na minulosť, na všetko to dobré a zlé, čo sa udialo, ak sa pozrieme na to, ako udalosti formujú ľudí a nútia ich konať hrozné činy, alebo proti nim naopak bojovať, potom si uvedomíme komplexitu sveta a života. Študenti sa na základe chýb v minulosti naučia, že akonáhle začneme mať predsudky a stereotypy o ľuďoch, ak začneme rozdeľovať spoločnosť na dobrých a zlých, hrozí tu veľké nebezpečenstvo. Myslím, že je dôležité neustále upozorňovať, že moc korumpuje. Bez ohľadu na to, akej ste rasy a kultúry, moc korumpuje. A veľmi často stačí malá skupinka ľudí, ktorí veria vo vytvorenie dobrej spoločnosti a dokážu bojovať proti korupcii moci.
Aká je podstata vašich hodín dejepisu?
Učím študentov, aby dokázali kriticky myslieť a aby vedeli analyzovať každý kúsok informácie, ktorú dostávajú. Musia sa zamerať na to, kto danú informáciu vyprodukoval, aký je zámer, nakoľko je daná informácia podporená inými dôkazmi a tvrdeniami a aké sú obmedzenia tohto faktu. Na základe týchto zistení si z informácie môžu zobrať patričné ponaučenie. Avšak nikdy nemôžu jediný osamotený zdroj považovať za pravdivý bez overenia. Ja osobne učím históriu tak, že študentom poskytujem konfliktné, protirečivé informácie, postoje a názory, ktoré si vzájomne odporujú. Predstavujem im sociálne, ekonomické a politické tlaky, ktoré tieto postoje formovali. Tak študenti pochopia, prečo daný politik či panovník obhajoval tú, či onú pozíciu a postoj. Vďaka pochopeniu širokého kontextu si študenti uvedomia paralely a podobnosti s tým, čo sa v spoločnosti a v našej krajine deje v súčasnosti. Preto sa na konci každého prebratého učiva pozrieme na súčasnú situáciu a snažíme sa získané vedomosti aplikovať na problémy súčasnosti. Každý potrebuje ovládať isté množstvo historických faktov, ale potom treba dať priestor, aby študenti použili tieto informácie na pýtanie sa ďalších otázok.
Vyzerá to tak, že vaše hodiny nie sú iba hodinami dejepisu, ale aj sociológie, či etiky…
Presne tak. Keď učím, vždy hovorím: Nikdy si nemyslite, že vaša kultúra je obeť či páchateľ. Pretože v dlhej línii histórie sa tí, čo boli predtým obeťami a oslobodili sa, môžu neskôr stať novým utláčateľmi. Takže fakt, že váš národ si v minulosti zažil útlak neznamená, že ste lepší. A treba si neustále dávať pozor, aby ste sa nestali utláčateľmi v budúcnosti.
Pomohla by podľa vás zvýšená dotácia dejepisu na školách v boji proti pravicovému extrémizmu?
Každé dieťa potrebuje ovládať základné fakty z dejepisu svojej krajiny, kontinentu a sveta. Pokiaľ študenti neovládajú základné historické fakty, nedokážu sa pýtať otázky. Stávajú sa prázdnymi nádobami, ktoré populisti ľahko zneužijú. Treba sa ale zamerať nielen na predmet ako taký, ale aj na učebnice, ktoré sú pre tento predmet tvorené. Treba sa pozrieť na skutočnosť, že dejepis často učia učitelia inej aprobácie, lebo nie je dosť dejepisárov. A dejepis sa tak ľahko môže stať nástrojom propagandy. Dejepis, ak je správne vyučovaný, by mal v prvom rade vychovávať študentov ku kritickému mysleniu. Britský profesor histórie Simon Shama hovorí o histórii ako o živnej pôde pre demokraciu, ktorá udržuje pri živote debatu a protirečenie. Akonáhle zredukujeme históriu na fakty, dostaneme sme sa do nebezpečenstva, pretože v histórii neexistujú jednoduché holé fakty, iba rôzne interpretácie. My sa musíme na tieto rôzne interpretácie pozrieť, aby sme sa dostali o čosi bližšie ku komplexnej pravde.
Akú chybu podľa vás robí súčasné školstvo?
Vnímam, že sa veľmi silno presadzuje veda a technológie, z čoho môže potenciálne vzniknúť veľmi technokratické smerovanie našej spoločnosti. Spoločnosť je ale mnohorozmerná a ak sa vzdelávanie detí zameria iba jedným smerom, potom sa môže stať, že budeme mať najúžasnejšie vedecké vynálezy, ale v povedomí ľudí bude chýbať empatia, cit pre ľudské práva a zmysel pre demokraciu. Musíme dbať na to, aby rozvíjanie ľudských práv išlo ruka v ruke s technologickým pokrokom na každom kroku cesty ku vzdelaniu. Iba tak zaručíme, že nadobudnutý technologický rozvoj nebude využívaný v prospech malej skupiny vyvolených.
V súčasnosti pracujete na elitnej súkromnej škole. Neprotirečí to vašej predošlej snahe o desegregáciu? Prečo venujete svoju energiu elite?
Svoju energiu venujem spolupráci medzi súkromným a štátnym sektorom. Zdroje školy, v ktorej pracujem, sú využívané aj pre chudobné mestské deti. Verím, že týmto spôsobom môžem byť vo svojej snahe efektívnejšia. Moja škola je vybavená počítačmi, a preto tam v rámci projektov vodím deti, ktoré by sa ináč k počítačom nedostali, lebo ich škola na takéto vybavenie nemá financie. Moja škola má knižnicu, a tak naše partnerské školy prichádzajú a využívajú našu knižnicu. Verím, že jediná cesta do budúcnosti, je vyrovnať oba sektory. Mohla by som pracovať v nejakej chudobnej škole, alebo môžem pracovať v elitnej škole a spolupracovať s osemnástimi chudobnými školami. A presne to aj robím. Mám tu priestor deliť sa o zdroje, o svoje kontakty, o môj vplyv a víziu.
Ako presne táto spolupráca vyzerá?
Spolupracujeme s organizáciou NOAH (Nourishing orphans with AIDS for humanity, čo preklade znamená Starostlivosť o siroty s AIDS pre lepší svet, pozn. red.). Sú to deti, ktoré by svoj voľný čas po škole trávili na ulici. Každý pondelok na našej škole privítame 22 detí z projektu NOAH a 22 mojich študentiek im dobrovoľnícky pomáha pri doučovaní. Ide predovšetkým o základnú gramotnosť a jednoduché matematické operácie. Nie je to však služba, ale partnerstvo.
Ako je takáto spolupráca súkromného a štátneho sektora prospešná pre elitnú školu?
Pre naše študentky je veľmi prospešné, že majú kontakt s ľuďmi z veľmi chudobného socio-ekonomického prostredia. Často sa medzi nimi tvoria blízke priateľstvá. Deti v mojej škole sa vďaka postaveniu a možnostiam pravdepodobne stanú v budúcnosti lídrami a ja nechcem, aby vyrastali v bubline. Tým, že im sprostredkujem kontakt so širšou realitou, že ich učím o globálnom občianstve a o zodpovednosti, ktorá prichádza s privilégiami komfortného života, im chcem vštepiť, že sa musia neustále snažiť, aby sa podelili o privilégia, ktoré majú, s ostatnými.
Aká je vaša vízia?
Potrebujeme zvýšiť gramotnosť v našej krajine a potrebujeme zlepšiť čítanie s porozumením u detí. Nikdy sa nám nepodarí dosiahnuť väčšiu rovnosť v krajine, pokiaľ sa deti nenaučia čítať a čítať s porozumením. Neprítomnosť týchto zručností vás uzamkne do sveta ignorancie a manuálnej práce. Škola, v ktorej momentálne pracujem, mi dáva odrazový mostík a môj hlas má väčšiu váhu v širšom spoločenstve.
Túto víziu napĺňate aj vo svojom voľnom čase…
Áno, v priebehu mnohých rokov sa mi podarilo založiť celonárodný kvíz gramotnosti. Presadzujem ho najmä na školách v chudobných štvrtiach Juhoafrickej republiky, ktoré nemajú prostriedky na založenie vlastnej knižnice. Najprv dostanú knihy, ktoré si majú deti za úlohu prečítať a potom jednotlivé tímy súťažia v kvíze zameranom na čítanie s porozumením. Tieto knihy zapojeným školám aj po skončení kvízu ostávajú a často sú to jediné knihy, ktoré majú deti možnosť čítať. Na niektorých školách, ktoré sú do kvízu zapojené viac než 5 rokov, sa výsledky čítania s porozumením zvýšili zo 40 na 80 %.
Kde nachádzate energiu a silu toľké roky pracovať aj vo svojom voľnom čase na zlepšovaní vzdelávania?
Tým, že som desaťročia ponorená v snahe o zmiernenie nerovností v mojej krajine prostredníctvom vzdelávania, nemám čas na únavu či zúfalstvo z neriešiteľnosti situácie. Myslím, že tieto pocity majú skôr ľudia, ktorí len sedia, nič nerobia a iba sa dívajú na obrovské rozmery daného problému. Majú pocit, že ich tá prílivová vlna zaleje. Ak postupne, krôčik po krôčiku, postupujete dopredu, máte v sebe nádej, lebo vidíte drobné zmeny, ktoré sa dejú deň, rok čo rok.
Poznáte Učiteľa Slovenska? Nominujte ho na www.ucitelslovenska.sk