Nie je potrebné dávať nám hlas. Ten už máme. Čo však potrebujeme je vzdelanie, prostredníctvom ktorého môžeme svoje názory a predstavy o živote kultivovane presadzovať, vysvetľuje v rozhovore MOHAMED SIDIBAY, ktorého počas raného detstva v Sierra Leone uniesli rebeli a urobili z neho detského vojaka.
Dnes vzdeláva deti, ktorým bol prístup k vzdelaniu odoprený a o vplyve vzdelávania na svoj život rozprával ako hlavný rečník na odovzdávaní cien pre najlepších učiteľov sveta Global Teacher Prize.
Ako ste sa dostali do priamych bojov v Sierra Leone?
Občianska vojna v Sierra Leone začala, keď som bol veľmi malý. Prvýkrát som bol svedkom vraždy, keď som mal 5 rokov. Vtedy prišli rebeli do našej dediny a pred očami mi zastrelili rodičov a dvoch starších súrodencov. Potom ma nasilu odvliekli a prinútili ma pridať sa k nim ako mnoho iných detí. Napriek tomu, že som bol malé dieťa, bolo mi jasné, že môj život sa navždy zmenil. Nechápal som ako a ktorým smerom, ale cítil som, že ľudia, ktorí ma uniesli neboli dobrí ľudia. Boli bledí ako papier, pery popraskané, oči podliate krvou a hlasy chrapľavé. Naraz som namiesto hračiek dostal do ruky AK-47 a podstúpil som vojenský výcvik. Zabíjal som iných ešte skôr, ako som si dokázal zaviazať šnúrky na topánkach. Zaviazali mi oči, dali mi to ruky samopal a prinútili ma strieľať. Keď mi sňali šatku z očí, videl som tú spúšť, čo som napáchal, tie mŕtve telá, ktoré zomreli mojou rukou.
Ako ste to v tom čase prežívali?
Náhla zmena v mojom živote bola tak nečakaná, že som jej odmietal uveriť. Nedokázal som pochopiť moju novú realitu a tak som si neustále prial, aby to bol iba sen. Tento sen trval štyri roky a keď som sa z neho prebudil, moja nová realita bola rovnako zúfalá a beznádejná ako môj sen. Bol som sirota, bez vzdelania a bez domova.
Medzi vojakmi ste strávili štyri roky svojho detstva. Predstavovali pre vás aspoň v niečom náhradu za rodičov?
Nie, v žiadnom prípade tam nebol akýkoľvek rešpekt, úcta, iba strach. Boli schopní všetkého, musel som na slovo počúvať a neraz som videl, ako sťali či zastrelili iné dieťa. Jedného dňa som dostal nápad. Rozhodol som sa utiecť. Napriek tomu, že iba pred niekoľkými týždňami boli zastrelení dvaja chlapci, ktorí sa pokúsili uniknúť a vojaci si mysleli, že nikto, kto je aspoň trochu príčetný sa o niečo podobné tak skoro opäť nepokúsi. Vo svojej 6-ročnej mysli som bol však presvedčený, že mám dokonalý plán.
Ako ste sa pokúsili utiecť?
Vymyslel som, že im poviem, že idem do pralesa na záchod. Ale po ceste som stretol Osmana. Bol to drsný muž v stredných rokoch, ktorý bol neustále nahnevaný. Bol to môj veliaci dôstojník a ja som ho nenávidel a bál som sa ho. Opýtal sa ma svojím hrozivým hlasom: „Kto ti dovolil odísť?“ Začal som sa triasť, dlane sa mi potili. Osman začínal byť viac a viac podozrievavý a všetci vedeli, že pre Osmana podozrenie znamená smrť. Snažil som sa mu odpovedať, ale v tom strachu som zo seba nevydal ani hláska. V tom som počul priateľskejší hlas, a keď vyslovil moje meno, dokázal som zo seba vypustiť tie slová, ktoré ma mali zachrániť: „Musím ísť na záchod.“ Otočil som sa, a kráčal som hlbšie do buša. Počul som za sebou jeho kroky, ale tie boli čím ďalej, tým vzdialenejšie, až som ich nakoniec už vôbec nepočul. Konečne som unikol. Aspoň som si to myslel. Netušil som, ktorým smerom utekať ani kam ísť.
Mali ste šesť rokov. Kde ste plánovali ísť?
Chvíľu som si myslel, že môžem ísť naspäť domov a všetko bude zas tak normálne, ako kedysi. Ale domov som nemohol ísť, lebo som bol príliš ďaleko a nevedel by som nájsť cestu. Napriek tomu som začal bežať. Utekal som a utekal, až kým som prišiel k rieke. To bolo niečo, s čím som nerátal. Nemohol som cez ňu prejsť, lebo som nevedel plávať a tak som tam stál a čakal na zázrak. Predstavoval som si, ako mi narástli krídla a ja som odletel, alebo sa v diaľke zjavila loď, ktorá ma odviezla do bezpečia. Ale nič také sa nestalo.
Predpokladám, že vojaci vás začali ihneď hľadať.
V diaľke som počul mnoho hlasov, nevedel som čo hovoria, ale vedel som, že hľadajú mňa. A ak ma nájdu a chytia, umriem. Nemal som žiadnu výhovorku, ktorá by ospravedlnila tie dve hodiny čo som bol mimo základňu. Celý čas som bol presvedčený, že som pripravený zomrieť, aby som získal slobodu. Ale keď ten čas nakoniec prišiel, vôbec som nebol pripravený na smrť. Rozhodol som sa, že budem kráčať smerom k nim a skrátim ten čas neistoty. Išiel som s nimi naspäť na základňu. Zbili ma, rozpálili na ohni plast, poliali ma ním a nechali ma tak. Nezabili ma, lebo chceli, aby som bol živým príkladom. Kedykoľvek sa na mňa niekto pozrie, bude vedieť, že to čo sa stalo mne, bude to najlepšie, čo sa môže stať aj jemu, ak sa pokúsi utiecť. Preto mám po celom tele, na rukách aj na nohách jazvy.
Takže to, že som ich poslúchal a robil som všetko čo mi prikázali, nebolo z obdivu voči nim, či rešpektu, ale s túžby prežiť. Nebola tam žiadna osoba, ktorá by mi nahrádzala otca či mamu, boli to jednoducho strašní a odporní ľudia, ktorí robili hrozné veci a ja som bol ich nástrojom.
Napriek tomu ste sa po nejakom čase opäť pokúsil utiecť…
Bolo to o pár rokov neskôr. Jednej noci som utiekol do neďalekého hlavného mesta Freetown. Bola to jedna z najdlhších nocí môjho života. Zvalil som sa na lavičku, ktorá bola pre mňa príliš malá a vyčerpaný som celé hodiny odháňal komáre a snažil som sa nejak zahriať. Keď som sa ráno zobudil, tvár som mal pokrytú bielym povlakom soli od dlhých hodín plaču. Tak veľmi som si prial, aby môj život vyzeral ináč.
Ako sa váš život vyvíjal ďalej?
Nemal som nič. Bol som bez domova, bez rodičov a bez vzdelania. Ujal sa ma jeden taliansky misionár, ktorý ma skontaktoval s neziskovou organizáciou venujúcou sa vzdelávaniu. Čoskoro po mojom úteku, v roku 2002, sa občianska vojna skončila. Vo veku 10 rokov som začínal od nuly, nevedel som čítať ani písať. Bol som nahnevaný na svet, ktorý mi ukradol detstvo, zničil mi krajinu a zabránil mi chodiť do školy. Moja širšia rodina ma zavrhla.
Prečo vás širšia rodina a spoločenstvo odmietlo po vojne prijať späť?
I keď si uvedomovali, že som všetko v živote stratil, nedokázali prijať tú predstavu, že by som bol opäť súčasťou ich komunity. Keď nad tým uvažovali logicky, vedeli, že všetko, čo som podstúpil, bolo nedobrovoľné a nemal som na výber. Ale ich pohľad na situáciu nebol logický, ale emocionálny. Bol som pre nich pripomienkou strašnej minulosti. Pripomínal som im všetko, čo stratili. A v tomto svojom emočnom pohľade zabudli na to, že ja som stratil rovnako veľa a možno viac, ako oni. Bol to ten najhorší trest, aký mi mohli dať. Starešinovia môjho spoločenstva mi vyčítali všetky zločiny, ktoré som urobil, neospravedlňovala ma pred nimi ani skutočnosť, že všetko, čo som urobil, bolo z donútenia a pod hrozbou smrti. Moji starí kamaráti a rovesníci ma šikanovali. Vtedy som si uvedomil, že svoju rodinu a spoločenstvo som navždy stratil.
Čo vám pomohlo odraziť sa od dna a začať si budovať nový život?
Dostal som príležitosť učiť sa. Školy v Sierra Leone príliš nechceli do svojich lavíc brať bývalých detských vojakov, keďže to bola veľmi stigmatizovaná nálepka. Moja cesta vzdelávaním začala s UNICEF. Do miestnej základnej školy doniesli vybavenie a na výmenu som bol do tejto školy prijatý. Bez nich by som asi nikdy nevidel, ako vyzerá školská trieda. Ale keď sa v 10 rokoch dostanete po prvýkrát do školy bez akejkoľvek znalosti písania či čítania, ste viac menej odkázaní na zlyhanie. Nepochybujem, že moje začlenenie bolo robené s tým najlepším úmyslom, ale keď takéto dieťa vložíte do školy bez tej správnej podpory, je veľmi pravdepodobné, že to nezvládne.
Pre marginalizované deti, ako ste boli vy, teda bežná škola nestačí. Aký druh podpory je potrebný?
Bol som hodený do bežnej základnej školy. Ale bol som iný ako deti, ktoré ju navštevovali. Nielenže mi chýbali peniaze, ale nemal som poriadny domov a žil som vo veľkej chudobe. Škola taktiež nemala dosť financií, aby mi učitelia venovali čas naviac a pomohli mi získať zručnosti a návyky, ktoré mi chýbali. Nebola mi venovaná žiadna pozornosť, nikto neprihliadal na moje špeciálne potreby. Ak by som v tejto škole zostal, naučil by som sa síce základy čítania a písania, ale nezískal by som schopnosť rozmýšľať a mať svoj hlas. Preto pre mňa bola tým odrazovým mostíkom Sally – moja prvá učiteľka čítania a písania. Bolo to dievča môjho veku a keby nebolo jej, určite by som frustrovaný vypadol zo školy a môj život by dopadol strašne. To ona mi povedala, že ak získam vzdelanie, budem mať moc tvoriť svoj vlastný príbeh. Tajne som vtedy dúfal, že mi to pomôže vymazať minulosť a ukončiť nočné mory, ktoré ma prenasledovali. Namiesto toho som získal možnosť čeliť svojej minulosti a silu kráčať ďalej.
Ako sa vám podarilo vysporiadať s tým, čo sa udialo? Máte pocit, že ste sa s tým dokázali zmieriť?
Neviem, či sa mi už podarilo s mojou minulosťou zmieriť, ale našiel som službu. Uvedomil som si, že môžem znovu vybudovať svoj vlastný život tým, že pomôžem budovať životy iných. Myslím, že nejaká časť mňa sa ešte stále pýta: „Prečo som prežil?“ „Prečo sa mi muselo stať všetko to zlo?“ a dúfa, že sa niekto zjaví a odhalí mi nejaké veľké tajomstvo. Ale tiež si uvedomujem, že sa mi udialo to, čo sa udialo, a ja to nedokážem zmeniť. Mám ale stále možnosť zmeniť a ovplyvniť, aby deti a dospelí, ktorí si zažili niečo podobné ako ja, mali k dispozícii tie najlepšie príležitosti začať odznovu. A pre mňa tá jedna najdôležitejšia príležitosť bolo vzdelanie. Ak sa mi pre iných podarí zabezpečiť tie isté príležitosti, ako som mal ja, je to pre mňa útecha, ktorá mi pomáha liečiť moje staré zranenia. Skúsenosti ma naučili, že od svojej minulosti neutečiem. Moja minulosť a prítomnosť predstavuje to, kým som ako človek. Môžem sa pred tým skrývať, môžem to potláčať, ale jedného dňa to určite vypláva na povrch. A život nikdy nebude lepší, pokiaľ sa ho nerozhodnete prijať, pokiaľ nenájdete rovnováhu medzi minulosťou, ktorej sa desíte, a prítomnosťou.
Čo vás vaša skúsenosť z detstva naučila o ľuďoch?
Uvedomil som si banalitu zla. Zažil som, ako sa z bežných ľudí stávajú krutí ľudia. A tiež som si uvedomil, že zlých a zákerných ľudí nie je na svete prevaha. Ale je ich oveľa viac počuť. To je to, čo ma moja skúsenosť naučila. Ak by dobrí ľudia dokázali povstať, každý sám za seba, a povedať: „Toto už nebudeme trpieť!“ ak by sa dokázali ozvať a uvedomiť si, že pomáhajú sami sebe, i keď sa zastávajú niekoho iného, potom by sa nediali vo svete také hrôzy, ako sa dejú. Nie je potrebné čakať na to, kým sa zdvihne obrovská vlna odporu. Ak sa za dobro postaví každý za seba a bude zaňho bojovať vo svojom okolí, svet nebude tým, čím je teraz. Som presvedčený, že v každom jednotlivcovi je dostatok sily na to, aby priniesol zmenu.
Ak hovoríte o banalite zla, čo podľa vás živí a podporuje zlo v ľuďoch?
Myslím, že to, čo ľudí ženie k zlu, je pocit, že nemajú príležitosti a že nemajú na výber. Majú pocit bezcieľnosti a bezmocnosti a vidina budúcnosti je pre nich zúfalá. Majú pocit, že v budúcnosti pre nich nie je žiadne miesto. Ak sa ľudia cítia byť zahnaní do kúta, potom volia zlo ako jedinú únikovú cestu. Preto je tak dôležité dávať ľuďom nádej. A jednou z dôležitých lekcií, ktoré by mali učitelia v školách učiť, je, že je v poriadku, keď žiaci pochybia, zlyhajú a spadnú. Ale nech už spadnú akokoľvek tvrdo a bolestne, je dôležité, aby vždy spadli na chrbát, aby sa mohli pozerať hore. Lebo akonáhle vidíš kam sa chceš dostať, vždy sa ti podarí opäť vstať. K tomuto porozumeniu by mali učitelia deti v škole inšpirovať. Pretože zlyhanie je súčasťou života. A pokiaľ budú deti pripravované v školách na zvládanie frustrácie a prijatie dočasného zlyhania, potom bude ťažšie ich nejakým spôsobom radikalizovať.
Čo ste sa počas rokov v občianskej vojne naučil o násilí?
Naučil som sa, že skutočná moc je schopnosť pochopiť, že aj keď môžete niekomu ublížiť a prinútiť ho k niečomu silou, neurobíte to. Je to morálna sila. Je to uvedomenie, že žiadny problém sa nevyrieši vďaka násiliu. A pero – vzdelanie – je ten najlepší spôsob, ako riešiť konflikty. Mnohí, ktorí sú zástancami Machiavelliho myšlienkového rámca povedia, že účel svätí prostriedky. Ale ja som po svojej skúsenosti presvedčený, že násilie nikdy žiadny problém nevyriešilo. Násilie je ako náplasť na ranu, ktorá je silne infikovaná, dúfajúc, že keď ju neuvidíme, sama odíde. Ale pokiaľ tú ranu nebudeme liečiť, bude sa jej stav iba zhoršovať. Tá náplasť – násilie – ju nikdy vyliečiť nemôže. Skutočným liekom je vzdelávanie.
Ako vyzerá vaša pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli v podobnej situácii?
Vzdelávanie. A tým nemyslím iba školskú výučbu, ale aj výchovu k spoločenskej zodpovednosti. To je dôležitá zložka vzdelávania, ktorú presadzujem. Okrem bežnej výučby sa päť hodín týždenne venujú dobrovoľníckej činnosti. Či už doučujú iné deti v programe, alebo pomáhajú v nemocnici, nejakým spôsobom sa však musia zapájať do diania vo svojich komunitách. Momentálne cez náš projekt zabezpečujeme vzdelanie pre 101 marginalizovaných detí, z ktorých 76 je dievčat. Sú to deti, ktoré patria do tej najzraniteľnejšej skupiny – chudobné deti, dievčatá, ktoré rodičia vo vzdelávaní nepodporujú, lebo majú pocit, že v 14-tich rokoch by sa mali už vydať a mať rodinu.
Aký je váš odkaz učiteľom a tým, ktorí majú moc formovať vzdelávanie novej generácie?
Potrebujeme do vzdelávania vložiť množstvo peňazí, aby sa učitelia mohli ďalej vzdelávať. Potrebujeme mať učiteľov, ktorí majú sokratovský prístup ku vzdelávaniu, ktorí študentov učia pýtať sa otázky a pátrať po odpovediach. Iba tak si vychováme budúcich lídrov. Treba si uvedomiť, že mladí ľudia nie sú iba príjemcami vzdelávania. Sme partnermi pri tvorbe lepšieho sveta. Nie je potrebné dávať nám hlas. Ten už máme. Čo však potrebujeme je vzdelanie, prostredníctvom ktorého môžeme svoje názory a predstavy o živote kultivovane presadzovať.
Všetci sa snažia meniť masy, ale tie nikdy nezmenia. Jediné čo môžeme urobiť, je zmeniť jednotlivcov, jedného po druhom, zmeniť seba samých. Ak zmeníme seba samých, môžeme zmeniť svet.
Celý rozhovor si môžete koncom roka prečítať v knihe Medzi nami, ktorú pripravuje CEEV Živica s podporou SlovakAid a ZSE.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
V Živici sa venuje globálnemu vzdelávaniu, momentálne pôsobí v Komenského inštitúte. Ku globálnemu vzdelávaniu ju priviedla životná cesta – detstvo strávila na malom ostrove v Stredozemnom mori, neskôr študovala psychológiu na Univerzite Komenského a City University of New York. Dôležitosť globálneho vzdelávania vníma aj vďaka svojej dcére, ktorá je Slovenka indicko – afrického pôvodu, pričom polovica jej rodiny žije v USA.
