„Špinaví cigáni,“ uľavila si hlasno predavačka. V tom sa k nám vrátila Iniya. Tmavšia ako tí dvaja páni so stravným lístkom, paštétou a fľašou v ruke. Prišla k svojej mame a niečo sa opýtala. V tej chvíli pokladníčka pochopila trápnosť situácie.
Stáli pri pokladni. Jeden mal v ruke lacné víno v plastovej fľaši, druhý zvieral v dlani stravný lístok. Pokladníčka im vysvetlila, že zo stravného lístku im nemôže vydať a nech si niečo dokúpia. Trápil som sa so svojím nákupom pri samoobslužnej pokladni. Syn Yori sa snažil pomáhať, čo bolo milé, ale vysoko neefektívne. Dcéra Iniya sa snažila pretrpieť rodinný nákup a plne som chápal, že chce byť inde ako pri pokladničnom páse. Mal som úplne rovnaké pocity. Spolu s bratom odišla k východu, kde čakali na vykúpenie. Všade naokolo dlhé rady, zákazníci nervózni, pokladníčky tiež, a aj tie samoobslužné pokladne neboli úplne v pohode. Zasekávali sa pri načítaní kódov a pípali ako besné.
Opäť prišli k pokladni. Okrem fľašky mali aj paštétu a nejaké sladkosti. Pokladníčka im opäť vysvetlila, že stravný lístok má väčšiu hodnotu ako ich nákup a ona im nevydá. Muži zase odkráčali do útrob medzi regály hľadať tovar, ktorý by presne sedel k stravnému lístku. Ja so svojou trpezlivosťou pri nakupovaní by som tým už dávno praštil. Oni ale zjavne nemali žiadne peniaze okrem toho stravného lístku. A každý cent, čo by im prepadol, bol pre nich príliš vzácny. Luxus netrpezlivosti si podľa všetkého nemohli dovoliť.
„Špinaví cigáni,“ uľavila si hlasno predavačka. Dvaja Rómovia už v tej chvíli blúdili uličkami hľadajúc potraviny, ktoré by im presne sadli do sumy 4,50 €. Pri pokladniach sme ostali „čistí bieli“. Každý ponorený do svojho nákupu so snahou vypadnúť čím skôr. Nikto sa ani nepokúsil riešiť rasistické uľavenie si. Ticho prerývalo len skenovanie čiarových kódov. „Špinaví“ boli ďaleko a nikto z nás nebol „cigáň“.
V tom sa k nám vrátila Iniya. Tmavšia ako tí dvaja páni so stravným lístkom, paštétou a fľašou v ruke. Prišla k svojej mame a niečo sa opýtala. V tej chvíli pokladníčka pochopila trápnosť situácie. To hnedé dievčatko patrí k bielym rodičom. Tým rodičom, pred ktorými spomínala „špinavých cigánov“. Hanbila sa a ospravedlňovala. Nie tým dvom Rómom, ale manželke. Za to, že by si mohla myslieť, že aj naša dcéra je „špinavá“.
Opäť prišli a zasa im to nesedelo. Bezradne tam stáli a jediné, po čom túžili, bolo minúť ten stravný lístok do posledného centu. Kúpil som ho od nich. Nebolo v tom žiadne hrdinstvo ani obeta. Nevládal som sa pozerať, ako ich opäť posielajú preč, a oni sa pokorne odoberajú hľadať si svoj nákup za 4,50 €. Bolo to ako scéna z béčkového hororu, kde sa stále snažíte nájsť východ, ale nedarí sa vám to, a opäť a opäť sa musíte vracať na začiatok. Večný kolobeh utrpenia.
Tí dvaja „špinaví cigáni“ mi začali ďakovať a ja som sa začal hanbiť. Ďakovali mi ako veľkému pánovi, ktorý sa nad nimi zľutoval. Zachránil ich z bludného kruhu nakupovania a vydávania zo stravného lístku, ktorý sa snáď nemal nikdy skončiť. Pozdravili sa a s obrovským úsmevom odišli.
Predstavil som si, čo všetko si musia niektorí ľudia hovoriť, keď vidia Iniyu bez bielych rodičov. Koľkí v nej vidia „špinavú cigánku“ bez ohľadu na to, že sa správa ako všetci ostatní. Ako by táto scéna prebehla, keby Iniya miesto k „bielym“ prišla k „cigánom“. Tá istá Iniya, len pred predavačkou by nestála s dvomi bielymi rodičmi, ale so „špinavými“. Tými, pre ktorých je aj pár centov natoľko vzácnych, aby o ne bojovali do posledného dychu.
Keď tí dvaja páni odchádzali, všimol som si, že tá fľaša nebola lacné víno. V ruke mal celý čas limonádu Marka.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Zakladateľ a bývalý riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej. V rámci CEEV Živica sa venuje zriadeniu modelovej škole vo Zvolene.