Je pravda, že bylinožravce kŕmené v maštaliach potravou, ktorá je za pomoci hnojív a pesticídov dopestovaná na oraných poliach (často za oceánom), je čistá katastrofa. Otázne je, čo by sa stalo s krajinou, ak by sme zvieratá prestali jesť.
Viete prečo majú šípové kríky pichliače? Pretože sa adaptovali na tlak bylinožravcov, ktoré ich neustále obhrýzali. Podobne to vyriešili trnky či hlohy.
A vedeli ste, že trávy vznikli ako evolučná odpoveď na zhrýzanie bylinožravcami? Kým väčšina rastlín rastie do výšky tak, že sa stále predlžuje ich vrchná časť, trávy rastú odspodu a vrchnú časť „vytláčajú“ nahor. Odhryznutie vrchnej časti ich preto nepoškodí tak výrazne ako ostatné rastliny.
Počuli ste o tom, že mravce majú rady svetlo? Vo vysokej tráve sa im nepáči, no keď je tráva spasená, veselo stavajú mraveniská. Na vyvýšených miestach mravenísk sa potom darí rôznym rastlinkám, napríklad materine dúške. Tá zase láka belasé motýle – modráčiky, ktoré navyše trávia časť vývoja práve v mravenisku.
Aj chrobáčik skarabeus si gúľa svoju guľôčku z trusu len vďaka bylinožravcom.
Dokonca aj najúrodnejšie černozeme vznikli na stepiach či prériách zásluhou veľkých bylinožravcov.
Podobných vzťahov medzi bylinožravcami a zvyškom ekosystémov je príroda plná. Veľká časť našej biologickej rozmanitosti je priamo závislá na bylinožravcoch. Nie je na tom nič zvláštne.
Rastliny sú v ekosystémoch hlavným zdrojom energie. Preto, ak sú niekde rastliny, musia tam byť bylinožravce. Je to klasická potravinová pyramída, o ktorej nás učili v škole. Predstavte si, že tá pyramída má prvé poschodie (produkciu rastlín), no druhé poschodie odstránime (bylinožravce). Aká vysoká asi môže byť taká pyramída? Z čoho budú žiť predátori, zdochlinožravce, rozkladači trusu, parazity…? Predstava krajiny s vegetáciou a bez bylinožravcov je z pohľadu fungovania ekosystémov rovnako absurdná, ako keby sa na uliciach povaľovali 500-eurové bankovky a nik by si ich nevšímal. Nie je to prirodzené. Ekosystém bez bylinožravcov je kolabujúci ekosystém.
Ako je to teda s tým vegetariánstvom, ktoré má zachrániť svet?
Je pravda, že bylinožravce kŕmené v maštaliach potravou, ktorá je za pomoci hnojív a pesticídov dopestovaná na oraných poliach (často za oceánom), je čistá katastrofa. Nejde pritom len o produkciu skleníkových plynov, ale ešte viac o priame ničenie krajiny pestovaním krmovín pre zvieratá, ktorými sa živíme my. To sedí.
Otázne je, čo by sa stalo s krajinou, ak by sme zvieratá prestali jesť. Tam, kde by sme pestovali rastliny pre našu potrebu, by sme mali rovnako zdevastovanú krajinu, ako máme na poliach dnes. Ekologická katastrofa by sa odohrávala len na menšej ploche, pretože by sme nekŕmili zvieratá, ale len ľudí. Žiadna super zdravá a živá krajina by sa tým ale nezrodila a ani by sa zrodiť nemohla. Bez bylinožravcov to nejde, ani keď vylúčime pesticídy!
Čo by sa ale stalo na tom zvyšku krajiny, kde by sme už nevyrábali potravu pre zvieratá? Ak si myslíme, že by tam vznikol priestor pre ozajstnú prírodu – divočinu (mimochodom s množstvom divých bylinožravcov), tak sme dosť naivní. Veď ani dnes už na veľkej časti pôdy nepestujeme potraviny. Repka ide na výrobu bionafty, kukurica na bioplyn a slama aj s obilím často do spaľovne. Zrejme by sme uvoľnenú pôdu použili na podobné „zelené“ experimenty ničiace krajinu.
Ak by sme sa pýtali, ako pomôcť prírode a súčasne na tej istej ploche produkovať potraviny, bez bylinožravcov to nepôjde. Pastva niekoľkých druhov bylinožravcov na tej istej ploche kombinovaná napríklad s pestovaním ovocných stromov, rybnikárstvom či inými aktivitami môže produkovať potraviny a udržať pritom veľkú biologickú rozmanitosť, ukladať v pôde uhlík, zadržiavať vodu či vytvárať atraktívnu krajinu pre turizmus.
Niekto by mohol argumentovať, že nás je príliš veľa a takáto krajina by nás všetkých ako „mäsožravcov“ neuživila. Osobne si myslím, že to nie je pravda, ale to by bolo na dlhšiu argumentáciu a samostatný článok. O to mi ale teraz nejde. Určite môžeme jesť menej mäsa, aby sme znížili veľko-produkciu mäsa založenú na ničení prírody. No vyhlásiť bylinožravce za nepriateľov by bolo príliš krátkozraké a pre biodiverzitu potenciálne nebezpečné. Otázka neznie, či ÁNO, alebo NIE, ale AKO? Je to teda trochu komplikovanejšie a mali by sme si dávať pozor na myšlienkové skratky.
A na záver jeden poučný eko-vtip: „Viete ako sa môže dostať tráva do neba? Musí byť spasená.“
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Ochranár, filmár, milovník prírody, lektor Sokratovho inštitútu. Vyštudoval Lesnícku fakultu na Technickej univerzite vo Zvolene, odbor Ekológia lesa. Pracuje na voľnej nohe ako filmár a tiež pre Lesoochranárske zoskupenie VLK. Viedol kampaň za ochranu Tichej a Kôprovej doliny v Tatrách, ktoré dnes predstavujú najväčšie prísne chránené územie na Slovensku. O týchto dvoch dolinách napísal aj úspešnú knihu „Posledná pevnosť: pätnásť rokov s medveďmi“. Do jeho filmografie patria prírodopisné snímky Strážca divočiny, Vlčie hory a Život v oblakoch. Je podpredsedom strany SPOLU.
„Mojím životným poslaním je preniesť medzi ľudí nadšenie z divokej prírody a motivovať ich, aby boli aktívni a pomáhali ju chrániť.“