Červené more chýb

Do školy som sa tešil ako malý. No učil som sa veľmi pomaly. Na diktátoch som nestíhal a plakal. Červené more chýb bolo nepriechodné. Krok za krokom sa v prvej triede zo mňa stal prvotriedny bratislavský kocúr. Ale nevzdával som sa. V štvrtej triede som priniesol pani učiteľke prvý vlastnoručne napísaný samizdat básní a poviedok. Pamätám si len prvý verš. Môj pes Alas, šteká nahlas. Snaha vyšla do ticha. Buď boli texty nečitateľné alebo nezrozumiteľné. Dnes už rozumiem, prečo som v škole z rodného jazyka nikdy nemal jednotku.

Nebol som dobrý žiak. Nevedel som sa vpratať do kože. Nechuť k učeniu sa vmestnala hlboko pod kožu. Tak som s ňou vyšiel na trh. Nevedel som obsedieť a v mnohých testoch som neobstál. Keď som stál pred tabuľou, moja nevedomosť spolužiakov zabávala, ale učiteľov som robil nešťastnými. Utápali sa v bezradnosti a ja som takto preplával až do maturitného ročníka. No nepustili ma k vode. Rátali s mojou podivnosťou. Na matematike mi dovolili miesto počítania príkladov písať básne. Mal som ju za štyri, ale prešiel som. Verše boli asi matematicky presné.

Ale na maturitách sa ukázalo, čo sa zanedbalo. Akademický týždeň bol jediný čas, ktorý som za dvanásť rokov seriózne venoval učeniu a z písomnej maturity ma bolela ruka ešte týždeň. Písal som tlačeným ale natlačili ma do toho, aby som celú úvahu napísal písaným. Možno práve preto som vzťah ku písmu a slovu nestratil. Dokonca sa prehĺbil a vzrástol natoľko, že sa ním dnes živím. Aj pri zostavovaní knihy o inšpiratívnych príbehoch som si poplakal. Z vďaky. Že aj skrze týchto učiteľov je prechod cez červené more chýb, ktoré naše školstvo má, možný a reálny.

Šimon je editorom publikácie Dvadsať inšpiratívnych príbehov učiteľov z dielne Komenského inštitútu. Objednajte si celú publikáciu do Vašej školy zadarmo: