Telesná výchova môže byť zábavná a nestresujúca naozaj pre všetkých, ukazuje učiteľ Miroslav Kseňák

Anotácia:

„Dobrý učiteľ je ten, ktorý robí všetko pre to, aby sa pri ňom žiaci cítili dobre. Na každé vrece sa snaží nájsť špagát“.

Môj učiteľský-neučiteľský príbeh nezačal štandardne. Začal som učiteľovať až po tridsiatke, a to po pôsobení v ozbrojených silách. Tam som si vyskúšal, aké je to študovať v zahraničí, či slúžiť v misii v Afganistane a skrývať sa v bunkri, keď talibanci odpaľujú bomby. Keď som sa stal vojakom, ani by mi nenapadlo, že ja raz budem učiť deti v základnej škole. A už vôbec nie anglický jazyk, z ktorého som na začiatku svojej vojenskej kariéry vedel iba slová ako sú „save“ a „open“.

Keďže verím, že žiadne veci sa nestávajú náhodne, ani to že som sa stal učiteľom, nie je náhoda. Prečo práve ja? Neviem. Možno preto, aby riaditeľ nebol jediný muž na celej škole v Pliešovciach. A možno preto, aby som si aj ja uvedomil, že učiteľov si treba vážiť viac ako si všetci myslíme. Je to povolanie, ktoré nemôže robiť každý.

Bol som práve na rodičovskej dovolenke, keď som dostal telefonát z jednej malej školy v Trnavej Hore v Žiarskom okrese, že hľadajú učiteľa angličtiny. Volala mi pani zástupkyňa, aby som prišiel na pohovor. V nedeľu som si urobil malý výlet a omrkol si školu. Na ďalší deň v pondelok som sa im ukázal aj s dieťaťom na rukách, ktoré som počas pohovoru držal na rukách. Asi som sa im páčil, a tak som sa stal učiteľom anglického jazyka. Postupne zistili, že sa trocha vyznám v počítačoch a stal som sa aj správcom.

Môj prvý deň v škole mal začať 13. decembra 2010. Do dediny som prišiel načas, no keďže som nemal prax v „pretekoch do vrchu“, zablokoval som autom hlavnú cestu ku škole na jednu hodinu v obidvoch smeroch. Dostal som v kopci šmyk a bolo to. Našťastie bola pani riaditeľka veľmi rozumná a všetci čakali, kedy prídem na prvú hodinu. Prvú hodinu vôbec.

Keď som prišiel na moju prvú hodinu, najväčším stresovým faktorom bolo, čo zapísať do triednej knihy. A moja púť sa začala. Cítil som sa veľmi príjemne a deti ma ešte tri roky po mojom odchode pozývali na rozlúčku deviatakov. Po troch rokoch na tejto škole som sa presťahoval do Pliešoviec, kde som požiadal o prácu učiteľa a dostal som ju. Možno zavážilo aj to, že som robil správu počítačov a práve takého potrebovali aj tu v Pliešovciach.

Teraz je už vlastne jedno, prečo to bolo, ale s novou školou prišli aj nové začiatky a v tejto škole mi pripomenuli, že ako učiteľ musím robiť veci podľa toho, ako to cítim. A tak som aj začal. Lepšie? Inak? Neviem, možno asi veci, ktoré boli vlastné iba mne. Pociťoval som deficit informácii, a tak som sa začal vzdelávať, učiť sa a hľadať. Hľadám sa stále, ale už som aj niečo našiel. Byť učiteľom je neustále hľadanie niečoho, no pred hľadaním ani sám neviem, čo hľadám.

Vždy som sa snažil robiť veci dobre, ak nie poriadne a riadim sa heslom „Until god opens the next door, praise him in the hallway“. (Kým boh neotvorí dvere, ďakuj mu a vzývaj ho v predsieni). Keďže som človek, ktorý sa neuspokojí len tak s niečím, stále som hľadal a hľadal a našiel som hru KIN-BALL. Táto hra ma ihneď zaujala svojou odlišnosťou od iných hier. Bola to hra ktorá ma fascinovala svojou netradičnosťou.

Lopta s priemerom 1,22 m – to už je niečo. V Kanade ju vynašli práve pre deti, ktoré mali problém presadiť sa v kolektíve a to bolo niečo, čo som hľadal. Niečo, čo by som mohol ponúknuť všetkým. Všetkým bez rozdielu zručnosti. Práve s touto hrou som sa prihlásil do Komenského inštitútu a predstavte si – oni ma vybrali. Divný učiteľ s divnou hrou sa rovná Komenský inštitút.

Vôbec som nemal nejakú ucelenú predstavu, že kam ma to posunie keď sa prihlásim do Komenského inštitútu. Jedno som ale vedel – chcel som sa vzdelávať a každé školenie je pre mňa niečím výnimočným. Je to miesto kde si chodím „nabrúsiť tupú sekeru“. A verte, tá sekera sa tupí a tupí, tak rýchlo, že mi dochádza náradie na jej brúsenie. Postupom času som naberal dojem, že vzdelávanie je iné a ďaleko prevyšuje všetky predošlé. Mal som ale taký divný pocit, že na všetkých workshopoch všetci hovorili o nejakej zmene „odspodu“ a vôbec som netušil, o čom hovoria.

Ako vojak vždy dostávate rozkazy zhora a tak by to malo byť aj v školstve, myslel som si. Trvalo mi dlho, kým som „odspodu“ pochopil a začal som vnímať veci okolo seba. V rámci môjho projektu som mal pohnúť veci tým správnym smerom a začať pracovať na implementácii hry do učebných osnov. Výsledkom mal byť veľký kinbalový turnaj bez aktívnej účasti učiteľa.

A tak sa dňa 16. mája 2017 konal kinbalový turnaj žiakov 5. – 9. ročníka za účasti podpredsedu kinbalovej federácie Aurela Bittera. Turnaj si pripravili samotní žiaci základnej školy. Bol to prvý turnaj tohto typu a všetko bolo výhradne v ich réžii. Bola to ich prvá skúsenosť s organizáciou takéhoto podujatia, ale zvládli ju bravúrne. Turnaja sa zúčastnilo 8 tímov po štyroch, čo bolo spolu 32 súťažiacich, a to spoločne chlapci a dievčatá v zmiešaných tímoch.

Možnosť pracovať na organizácii turnaja priniesol žiakom aj cenné skúsenosti, ktoré na bežnom vyučovaní nezískajú. Školský život je veľmi predvídateľný, a preto je dobré mať skúsenosť stretnúť sa aj s tým, že nie všetko ide vždy podľa plánu.

Objednajte si celú publikáciu do Vašej školy zadarmo:

Ešte pred turnajom som začal pracovať na tom, aby sa veci pohli dopredu, ale nebolo to jednoduché. Hoci som si zadovážil veľkú loptu a všetko potrebné na KIN-BALL, nejako som sa nevedel rozbehnúť. Nevedel som, ako začať. Našťastie som bol v Komenskom inštitúte, kde ma môj projekt predurčoval na dynamiku a to ma naštartovalo. Zavolal som si bývalú zamestnankyňu Živice Mirku Pilarikovú, ktorá ma nasmerovala a všetko to začalo. Implementácia do školského vyučovania aj turnaj.

Chcel som, aby turnaj splnil jednu z hlavných charakteristík KIN-BALLU, a síce, že dievčatá budú spolupracovať s chlapcami a starší s mladšími – a to sa mi podarilo bravúrne. Po tomto turnaji došlo u žiakov k motivácii posúvať veci dopredu. V rámci projektu žiaci rozširovali myšlienku aj na ďalších školách a učili iných žiakov, ako to hrať. Dožadovali sa viac KIN-BALLU a výsledkom je mimoškolská činnosť „kinballový krúžok“ v školskom roku 2017/2018.

Čo ma to naučilo? „Nikdy nesúď deň pred večerom“. Keď sa veci neposúvali dopredu, myslel som si, že sa ani neposunú, pretože to deti nezaujíma. Opak bola pravda. Veľakrát som mal pocit, že učiteľ ako samostatná entita nemôže meniť veci v rámci zabehnutej školy a nakoniec sa aj on poddá a prispôsobí sa. Mýlil som sa. Stačia na to dve veci. Vedenie, ktoré je chápavé a „divný učiteľ“. Alebo radšej – učiteľ, ktorý robí divné veci.