Jeden chlapec, nazvime ho Kubo, nezdravil. Prišiel do škôlky, nepozdravil, prišiel k starým rodičom, nepozdravil… Na druhý deň, sa Kubo už spoza okna usmieva od ucha k uchu, veselo nám máva. Otvorí dvere s hlasným „Ahojte!“. Čo ho zmenilo?
Učitelia v lesných kluboch často samých seba nazývajú sprievodcovia. Niečo ako „Neučíme deti, nemeníme ich na svoj obraz, oni majú čistejší pohľad na svet, oni vedia čo je dobré. Len ich sprevádzame na ich vlastnej ceste.“ Pri sprevádzaní je teda predpoklad, že klient vie kam chce ísť a sprievodca dá naňho na tej ceste pozor. Ja však v našej škôlke nie som sprievodca, som učiteľ.
Jeden chlapec, nazvime ho Kubo, nezdravil. Prišiel do škôlky, nepozdravil, prišiel k starým rodičom, nepozdravil… Viete si predstaviť to večné: „Kubko, no ako sa povie?“, alebo: „Taký veľký chlapec a nevie sa pozdraviť!“ od jeho dospeláckeho okolia. Kubovi rodičia sa nás pýtali, či si myslíme, že ho do toho majú tlačiť. Povedali sme, že nie, že nátlak nie je správna cesta. V škôlke sme Kubovi nikdy za jeden a pol roka, čo ku nám chodil, nepovedali, „Kubko pozdrav sa!“, mali sme ho radi a akceptovali sme ho s tým, že nezdraví.
A teraz esenciálna filozoficko-psychologická dilema, dávajte pozor! Na jednej strane, každý z nás je iný, a to je to krásne, čo vytvára šťavu v medziľudských vzťahoch a umožňuje ľudstvu napredovať. Takže má Kubo introvertnú povahu a je mu prirodzené vkĺznuť do novej spoločnosti nenápadne a postupne sa v nej udomácňovať? A každá snaha o zmenu tejto jeho črty bude znamenať, že viac nebude sám sebou?
Na druhej miske váh sú dve závažia. Jednak, naša spoločnosť je nastavená tak, že napriek jej rozmanitosti prispievajú isté zručnosti k možnosti kvalitnejšieho života. Konkrétne, schopnosť sebaprezentácie a prezentácie je v dnešnej spoločnosti užitočná. Druhé závažie ide hlbšie. To, akí sme, je mix vrodených vlastností a vlastností získaných počas života vedomým aj nevedomým vplyvom nášho okolia. Pomer týchto dvoch zložiek – vrodené vs. naučené – sa nedá určiť, nakoľko na človeka a jeho gény jeho okolie nejako vplývať vždy musí a tieto vplyvy aj počas nášho života ovplyvňujú (aktivujú a deaktivujú) aj samotné gény. Konkrétne, ako vieme, či Kubo je naozaj introvertom, alebo len zažil niečo (možno nejaká pre nás nepostrehnuteľná drobnosť v dvoch rokoch), čo mu introvertné chovanie vnútilo? Nevieme, nezistíme. Napriek tomu máme isté indície.
V Tramtárii má každé dieťa rôzne projekty a úlohy. Niektoré sú pre deti vyslovene úžasné, a vychádzajú z ich záľub a niektoré sú vyslovene nepríjemné a vychádzajú z toho, čo deťom nejde, čoho sa boja, o čom nechcú hovoriť. Každopádne však všetci vnímajú atmosféru práce na sebe. V tejto atmosfére bolo veľmi jednoduché povedať z ničoho nič raz ráno Kubovi: „Kubo, mohol by si trošku popracovať aj na rannom príchode do škôlky. Pozri sa na Tea, ako nadšene kričí „Ahojte“, keď príde. Ty za chvíľu pôjdeš do školy a pozri, teraz ti zahrám, ako môže niekto prvýkrát prísť do školy.“
Zahrám, že prichádzam, zahanbene sa pozerám do zeme a potichu si sadnem na kraj sedačky. „Alebo môžeš prísť takto.“ Prídem druhý krát, usmievam sa, zakývam všetkým a poviem „Ahojte, ja sa volám Dano!“. „Čo je lepšie?“ Otočím sa na ostatných „Je škoda, keď sa taký šikovný chalan ako Kubo hanbí za seba, nie?“ Počas dňa sme trénovali Kubovu sebaprezentáciu – nahrali sme na kameru ako sa Kubo predstaví a niečo o sebe povie, potom sme sa spolu na to video pozerali a rozmýšľali, čo sa dá zlepšiť.
Na druhý deň, sa Kubo už spoza okna usmieva od ucha k uchu, veselo nám máva. Otvorí dvere s hlasným „Ahojte!“. Chvíľu mi trvá, kým si to v prekvapení pospájam a najskôr sa mi zdá, že to preháňa. Ale keď sa pozerám bližšie, tak v Kubovi nevidím pretvárku, ale obrovské uvoľnenie, akoby z neho spadol nejaký balvan. Jeho nadšené zdravenie ma aj po mesiaci stále prekvapí a ticho rozosmeje, ale sú to už len moje vyše ročné predsudky, ktorým to príde zvláštne.
Na najbližšom prieskume verejnej mienky (s deťmi sa pýtame okoloidúcich nejaké otázky k téme, ktorú práve preberáme) sa Kubo nehanbí namieriť na nejakého dospeláka kameru a položiť mu otázku. Rodičia hlásia, že začal omnoho viac zdraviť, že minule hodil reč s predavačkou v obchode…
Ako je možné, že sa takto strašne rýchlo zmenil, keď predtým sa o to snažilo veľa ujov a tiet v jeho okolí a nič? V prvom rade nám Kubo dôveroval, vedel, že ho máme radi aj keď nezdraví. Rok a pol ku nám chodil, nezdravil a nikdy mu nikto nepovedal, „Pozdrav!“, alebo „Ten, čo nezdraví!“. A keď sme to po roku a pol vytiahli ako jednu (a nie extra dôležitú) z desiatok úloh na prácu na sebe, ktorá neovplyvní to, čo si o ňom myslíme a ako ho máme radi, zvládol to s úplnou ľahkosťou a dôverou.
A môj osobný názor je, že od toho dňa sa Kubovi bude žiť o kúsok ľahšie a lepšie. Jeho život sa vydal trošku iným smerom. Postrčili sme prvú kocku domina. Nie sme sprievodcovia. Učíme deti a meníme ich budúcnosť. Takto meníme svet. Dúfame, že k lepšiemu. Tramtária.
Text pôvodne vyšiel na blogu Lesného klubu Tramtária: http://lesnyklubtramtaria.blogspot.sk/
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Od výuky lyžovania v lyžiarskej škole, cez terénnu prácu s ľuďmi s postihnutím, cez výučbu fyziky a matematiky na gymnáziu a cez vedenie detí zo sociálne slabého prostredia, som sa stále plavil smerom k najkrajšej z pedagogík – učeniu ako spokojne žiť. O toto sa momentálne snažím v lesnom klube Tramtária a v resocializačnom zariadení pre závislých Manus.