Ako búrať v deťoch predsudky? Naučia ich to príbehy Živých kníh

Prichádzame na Základnú školu Karloveská 61 v bratislavskej Karlovej Vsi. Lektorka Barbora Babicová tu bude o živote s inakosťou učiť počas hodiny slovenčiny.

„Sú trochu divokejší, lebo je tam veľa chlapcov,“ varuje nás pred hodinou so šiestakmi zástupkyňa Miriam Miláčková.

Ako vznikajú predsudky?

Barbora si vybrala príbeh mladej Sáry, ktorá na Slovensko prišla z Iránu. Má preto tmavšiu pleť a na začiatku nevedela po slovensky, za čo ju niektoré deti v škole šikanovali. Svoj príbeh predstaví žiakom v otvorenom rozhovore z videa. Hodina však začína niečím iným.

„Pozrite sa na tento obrázok parku a zatvorte si na chvíľu oči,“ nabáda žiakov Barbora. Deti si zakryjú oči rukami a počúvajú. Majú si predstaviť, že vchádzajú do parku, vidia tam zamilovaný pár, svojich kamarátov, rodinu s deťmi, bežca, cyklistov a muža spiaceho na lavičke. „Videli ste medzi ľuďmi v parku niekoho, kto mal nejaký hendikep?“ pýta sa Barbora. Viacero detí sa zhoduje, že ležiaci pán mal aspoň barlu, jeden chlapec opisuje slepca so psom. „A čo niekto inej farby pleti?“ pýta sa Barbora. „Ten ujo na lavičke! To bol bezdomovec!“ kričia deti.

Spolu diskutujú, čím to je, že väčšina si pod človekom spiacim na lavičke predstavila bezdomovca-Róma a deti uznávajú, že sú ovplyvnené svojimi skúsenosťami a predsudkami. „Keď nabudúce uvidíte niekoho spať na lavičke, pomyslite na to, že mu možno došlo zle, napríklad má cukrovku a potrebuje si dať lieky,“ uzatvára prvý blok lektorka.

Nevedela po slovensky, tak ju šikanovali

Nasleduje druhá úloha, ktorá deťom pomôže vcítiť sa do príbehu živej knihy Sáry. Majú si napísať zoznam piatich vecí, ktoré by si zbalili do ruksaku, keby museli utekať pred vojnou. Niektorí by si vzali aj telku alebo plyšáka, väčšina by brala základné potreby ako jedlo, peniaze a mobil.

Nasleduje video, v ktorom Sára rozpráva o tom, ako sa vyrovnávala s tým, že bola iná. Nerozumela tomu, prečo mali deti potrebu deliť ľudí podľa toho, ako vyzerajú alebo akou rečou hovoria a odsudzovať ich. „To sú debili,“ pošepká susedovi chlapec, ktorý sedí za mnou. Drží sa za hlavu, akoby tomu ani nemohol uveriť.  Sára rozpráva úprimne, miestami až dojímavo a v triede je ticho, že by sa dalo krájať. Video dokáže udržať pozornosť neposedných šiestakov na celých 7 minút.

Sára hovorí, že jedna z prvých viet, ktoré sa po slovensky naučila, bolo: „Budeš moja kamarátka?“ Boli by deti jej kamoši, keby sa spýtala ich? Všetci nadšene kývajú hlavami. Zdá sa, že rozumejú aj tomu, prečo majú niektorí predsudky a celkovo reagujú veľmi pekne. Jedna vec je však reakcia na hodine, kde možno aj tušia, čo sa od nich očakáva, druhá vec je realita. „Nečakáme, že sa po jednej hodine úplne zmenia,“ hovorí lektorka Barbora. Minimálne o tom však budú premýšľať a nepreberú tak ľahko stereotypy od dospelých či médií.

Slovenčina či matematika s príbehom

Zvyšok hodiny je už šitý na mieru predmetu, na ktorom sa vyučovanie s pomocou živej knihy koná – slovenčine. Deti majú Sáre napísať odkaz, no nie hocijaký. Musí sa rýmovať. Chvíľu protestujú, no niektorých kopne inšpirácia a vznikajú pekné hry so slovami:

Pekná si, tmavšia si,
si ako kvet a vždy budeš.
Nemusíš sa báť,
pekný život budeš mať.
Príď, Sára, medzi nás,
nemusíš sa nikdy báť.

Alebo:

Nazdar, Sára, ako kvet,
na svete už akých niet.
Ty si prišla z Iránu,
spoznala si šikanu.
Dušu peknú máš,
rozdiely si váž.

Spoločne v básňach určujú druhy rýmov, básnické prostriedky, slovné druhy a synonymá.

Pracovať s Online živou knižnicou sa dá takmer na všetkých predmetoch. Na dejepise by napríklad mohli vyhľadávať históriu Iránu alebo migrácie, na matematike štatistiky emigrácie či precvičovať si percentá na podiele menšín v spoločnosti, na geografii by zas zhodnotili informácie o krajine Sárinho pôvodu, na fyzike vzdialenosti.

„Učiteľov to baví, lebo na rozdiel od učebníc pracujú s reálnymi dátami a sami chcú vedieť výsledok,“ hovorí Barbora. Učiteľka šiestakov s nadšením hodnotí, že bude s príbehmi  Živých kníh pokračovať. Vyučovanie sa podľa nej oproti minulosti výrazne zmenilo a deti skôr treba viesť k hodnotám, lebo fakty si nájdu aj na internete.

„Je to náročnejšie na prípravu pred hodinou, ale potom to už učiteľov i žiakov baví,“ hovorí Barbora o reakciách na prácu s Online živou knižnicou. Motiváciou, aby so  vzdelávacím portálom začali pracovať, býva, že majú na škole šikanu alebo napríklad v Novákoch mali v triede diabetičku a chceli tak zistiť, ako by jej mohli pomôcť. „A niektorí učitelia to majú jednoducho v sebe a vnímajú, že je potrebné sa tomu venovať,“ hovorí Barbora.

Aj deťom sa takéto vyučovanie páči. Vždy ich nadchne, že pozerajú na hodine video a majú priestor vyjadriť svoje názory. Na záver majú vždy možnosť živej knihe poslať nejaký odkaz. Zatiaľ do Edumy neprišiel ani jeden negatívny.

ČO SÚ TO ŽIVÉ KNIŽNICE?

Myšlienka živých knižníc vznikla v Dánsku. V roku 2000 ich využila mimovládna organizácia Stop násiliu na prezentáciu svojich aktivít na festivale Rockslide. Nakoľko mala prvá Živá knižnica veľmi dobrý ohlas, skúsili túto metódu použiť aj na festivale Sziget a postupne sa rozšírila na verejné podujatia a festivaly po celej Európe.

Živé knižnice fungujú ako klasická knižnica – čitatelia prídu a požičajú si knihu na limitovaný čas. Je tu však jeden rozdiel – Knihy v Živej knižnici sú ľudské bytosti a spoločne s čitateľmi vstupujú do kontaktu cez osobný dialóg. Sú reprezentantmi skupín, najčastejšie sa konfrontujúcich s určitými predsudkami a stereotypmi. Často sú oni samotní obeťou diskriminácie alebo sociálneho vylúčenia. Čitateľom v takejto knižnici môže byť každý, kto je pripravený pýtať sa, počúvať a premýšľať. Knihy v Živej knižnici môžu nielen hovoriť o sebe, ale dokážu aj odpovedať na otázky čitateľov, aj vzdelávať. Najmä tých, čo majú pocit, že ich „zakotvené“ predstavy a riešenia problémov sú skutočne tie správne a žiadne iné riešenie neexistuje.

(pripravené podľa webu Iuventy)