Z miesta jadrového nešťastia sa stal cieľ turistov. Černobyľ ročne navštívia desiatky tisíc ľudí

Okrem turistov sa v zóne páči aj divokým zvieratám, ktoré si akoby dali vedieť, že ich v zóne nikto nezastrelí. Prečítajte si o návšteve zóny viac v rozhovore a o dopade havárie na obyvateľov v exkluzívnom úryvku knihy Černobyľská modlitba z vydavateľstva Absynt.

Chodievate pravidelne do Černobyľu, kde už dnes občas aj sprevádzate turistov. Ako ste sa k tejto netradičnej destinácii dostali?

Som povolaním energetik a toto malo k tomu blízko. Čítal som o Černobyle viaceré knihy, dokonca poznám aj hry, ktoré tematiku Černobyľu podtrhujú a robia z toho akoby dobrodružstvo. Chcel som sa tam ísť pozrieť aj preto, aby som videl, ako to dopadne, keď sa nesprávne pracuje s energiou.

Čiže vás tam pritiahol sčasti aj profesionálny záujem. Koľkokrát ste už v zóne boli?

Prvýkrát som tam bol v roku 2012 a odvtedy už asi 10-krát, čo ale počítam na vstupy do zóny, nie na jednotlivé výlety.

V zóne sa asi nespí, či áno?

Spí sa tam. Sú tam dva hotely. Človek si môže vybrať aj viacdňovú návštevu.

Ako reagovalo vaše okolie na to, keď ste im prvýkrát povedali, kam sa chystáme? Nebáli sa o vás?

Mamu skoro porazilo (smiech), ostatní neviem.

Bežní ľudia totiž zrejme nevedia, že sa do zóny už dnes dá bezpečne ísť aj bez toho, aby bol človek v nejakom špeciálnom skafandri.

Človek má pri sebe stále merač. Lepšie povedané dva merače v jednom. Dozimeter meria celkovú dávku radiácie a geiger meria aktuálnu hodnotu radiácie. Za dva dni v Černobyle človek pritom dostane menšiu dávku radiácie ako pri jednom lete do New Yorku. Tu v Bratislave je aktuálna hodnota radiácie okolo 0,17 a pri lete do New Yorku je to 8,1. Človek je teda vystavený 8-násobne vyššiemu žiareniu ako v Černobyle, a je to úplne normálne. Radiácia z vesmíru je totiž veľmi silná a človek s ňou prichádza do kontaktu skoro stále, len si to neuvedomujeme. Samozrejme, že sú aj smrteľné jednorazové dávky radiácie, ale v Černobyle sa na také miesta nechodí. Tie sú oplotené ostnatým drôtom.

A čo napríklad známa nemocnica, kde boli v podzemí kontaminované šaty hasičov?

Tá je zasypaná pieskom. Ľudí to lákalo, chceli sa tam chodiť pozerať, tak ju zasypali pieskom.

A sú známe nejaké prípady, že ľudia, ktorí sa išli do Černobyľu pozrieť, dostali rakovinu?

Nedá sa to dať do súvislosti. A žiaden turista nedostal chorobu z ožiarenia.

Dnes sa teda dá po Černobyle relatívne bezpečne pohybovať?

Dokopy som tam strávil asi tri týždne a zatiaľ ma ozaj nenapadol žiaden mutant, žiadna prerastená rastlina ani nič také (smiech).

Ako to v zóne vyzerá? Je tam ticho a kľud?

Podľa ktorého mesiaca, pričom na začiatku leta je to tam ako na Václaváku. V roku 2016 zónu navštívilo asi 40-tisíc ľudí. Ľudia tam chodia väčšinou so sprievodcami, ale nájdu sa aj ilegálni návštevníci. Ja by som to však nikdy nerobil, lebo bez sprievodcov nebudete vedieť, kde sú tie takzvané hotspoty radiácie. Heslo cestovky, s ktorou chodím ja, je: See, feel but do not touch. Nesmiete si sadať na zem, dávať si foťáky alebo tašky na zem, lebo je tam radiácia. Tá sa chytá aj na topánky, no pri východe zo zóny vás kontrolujú dozimetrom, aby ste niečo nevyniesli na podrážke.

Čiže pokiaľ človek nič nechytá, neje miestne plodiny, nenadýcha sa prachu, nezomrie kvôli výletu do zóny?

Nie je tam veľa možností niečo zjesť, a ak sú tam jablká na strome, nejedia sa. Tak isto sa tam nelovia zvieratá a všetko ostatné je tam prinesené. Ak ideme prašným miestom, dostanú ľudia na tvár rúška. Miestami je tam nižšia radiácia ako tu. V Bratislave je radiácia 0,17, v Černobyle 0,08.

Ako je to možné?

Príroda pohlcuje radiáciu. V Černobyle klesala pod zem, asi centimeter za rok. Príroda má úžasnú schopnosť sa obnoviť. Dokonca teraz plánujú okrajové časti zóny prehodnotiť a odpojiť ich od zóny, lebo radiácia je tam už štandardná. Chcú z toho urobiť národný park. Je tam totiž nádherná príroda.

Čiže nám nenarastie druhá hlava ani nezomrieme na rakovinu, keď tam pôjdeme ako turisti?

Nie. Alebo určite nie okamžite. Ja už tam chodím od 2012 a zatiaľ žijem, nič sa mi na tele ani nezmenilo, nezväčšilo, tie uši som mal veľké už predtým (smiech). Celková dávka radiácie je tam porovnateľná s dávkou v meste. Zvýšenejšia radiácia je napríklad aj v Ríme a Londýne, lebo dlažobné kocky, z ktorých sú tam cesty, boli ťažené blízko uránových žíl. Ale stále je to v norme. Alebo z jedného CT dostanete trojnásobok ročnej dávky radiácie. Čiže človeku, ktorý bol v CT-čku, by som neodporúčal ísť do Černobyľu, lebo neprejde kontrolou pri vstupe. Aspoň nie hneď, najprv sa musí trocha „vyžiariť“. Radiácia je všade okolo nás, napríklad aj v zelenine a ovocí. Najrádioaktívnejšie ovocie je banán, keďže má veľa draslíku, a ten je v prirodzenej forme rádioaktívny.

A niekedy sa radiácia v malých dávkach používa aj na liečenie.

Áno, možno preto sa aj niektorí ľudia v zónach, kde by mali umierať, teda napríklad v Hirošime a Nagasaki, dožívajú sto rokov.

Ako vyzerá návšteva Černobyľu? Čo musíte urobiť predtým, ako tam idete? Aké povolenia na to treba?

Povolenia a ubytovanie vám vybaví agentúra. Vstúpiť tam môžete len v sprievode Ukrajinca, lebo je to vojenská zóna. Vybrať si môžete z rôznych výletných trás – dá sa napríklad ísť aj do reaktora číslo 3. Teda toho, ktorý je vedľa vybuchnutej štvorky. Do roku 2000 normálne fungoval a postupne ho odstavujú. Je tam stena, na ktorej je pamätník, že za ňou stojí reaktor číslo 4.

A to sa nebojíte ku nej ísť?

Každá atómová elektráreň je postavená tak, že ak by došlo k náhodnému úniku radiácie, tak nesmie uniknúť von. Tým pádom nevojde ani dnu. Tie steny sú izolované veľmi dobre a vnútri elektrárne je často radiácia nižšia ako vonku. A keby niečo, dozimetre máte stále pri sebe.

Ja som si myslela, že k tomu 4. reaktoru sa nedá priblížiť ani kilometer.

Tak na 200 metrov sa k nemu dá ísť. Už je prekrytý komplet novým sarkofágom, ktorý by mal vydržať sto rokov. Je to hermeticky uzavreté a vnútro sarkorfágu skúmajú roboty. Chcú to postupne vybrať a nejakým spôsobom dekontaminovať. Zaujímavé inak je, že najprv mali problém vôbec vynájsť roboty, ktoré by tú radiáciu prežili. Ani vesmírna technika to nezvládala, preto na likvidáciu požiaru používali ľudí.

Ako teda prebieha návšteva zóny? Spomínali ste vstupné kontroly. Potom si človek môže chodiť, kam sa mu zachce?

Prvá kontrola je vojenská, kde kontrolujú každý pas, každé povolenie a auto. Nie je to tak, že by vás tam pustili, ak im napríklad dáte nejaké peniažky. Dostanete dozimetre a idete do zóny spolu so sprievodcom. Najbežnejšie sa najprv ide do mestečka Černobyľ, pozrie sa kostol a cintorín dedín, ktoré havária pochovala. Potom sa môže ísť napríklad na zahorizontálny radar Duga, čo je obrovská oceľová konštrukcia, ktorý pomocou odrazu lúčov z ionosféry pomáhal radarom sledovať aj za horizont, čo normálne radar nedokáže. Inak, tento radar sa prezýva aj ruský ďateľ, lebo keď ho zapli, tak vo všetkých rádiách v Európe klopkalo. To sme poznali ešte aj my ako deti. Pri Duge je aj Černobyľ 2. To bolo mestečko, ktoré bolo zaujímavé tým, že v ňom žilo 1200 ľudí s rodinami, ktorí obsluhovali radar Duga, a nesmeli preto mesto opúšťať.

Potom sa chodí pozrieť napríklad do škôlky, na roľnícke družstvo alebo jednoducho tam, kde nie sú všetci ostatní. Niekedy sa totiž stane, že to tam vôbec nie je opustené a človek nevie spraviť jednu fotku, aby na nej nemal troch ľudí.

A chodí sa aj do Pripiate?

Áno. Tam sú tie hlavné atrakcie ako ruské koleso, prístav, škola, škôlka… Do budov sa už napríklad väčšinou zo statických dôvodov nesmie chodiť. Niektoré sa už prepadávajú.

V zóne teda môžeme vidieť, ako to dopadne so svetom, keď zmiznú ľudia.

Úplne. Najlepšie je to vidieť v lete. Idete po lese a zrazu máte kúsok od nosa bytovku. Človek vidí len chodníček uprostred lesa a pritom to bola hlavná ulica. Vôbec nevidíte, že na oboch stranách chodníčku máte rady bytoviek. Celé mesto je úplne prerastené. Technické služby tam robia celkom zlú prácu (smiech). Najlepšie je budovy vidieť na jeseň, keď opadnú listy.

Vy ste boli, predpokladám, ešte aj vnútri v budovách. Ako to na vás pôsobilo? Sú pravdivé obrázky opustených bytov so všetkými vecami?

Už tam takmer nič neostalo. Ľudia sa tam mohli po havárii vrátiť a vziať si veci, ak veci neboli kontaminované. A jeden čas zóna nebola vôbec strážená, takže to, čo sa neukradlo predtým, ukradlo sa v tom čase. Zmizlo úplne všetko.

Počula som, že dnes majú mnohé ukrajinské rodiny radiátory z Pripiate, lebo ich predávali na blšákoch.

Áno, radiátory, okná, lampy, dvere, všetko možné. Ukradli všetko, čo sa dalo a čo nebolo prizvárané, alebo sa nedalo odfrézovať a potom to predávali ďalej.

Takže budovy zničili vandali? Lebo niektoré naozaj pôsobia tak, akoby sa do nich prišiel vyzúriť nejaký psychopat.

Sčasti áno. Z okien sa ale napríklad vyhadzovali chladničky, keď zhnili, lebo veď tam vypadol prúd. Všetko sa očistilo, povyhadzovalo a niektoré okná jednoducho rozbil vietor. Väčšinou tam ľudia striekajú grafity. Niektoré sú legálne a tie sú vyslovene nádherné.

Čo má vlastne Ukrajina z toho, že do zóny chodia turisti?

Cestovka, cez ktorú tam chodievam ja, robila napríklad zbierku pre rodiny, ktoré tam ostali žiť. Aj zo suvenírov sa dáva 5 až 10 percent pre samousadlíkov. To sú ľudia, ktorí sa vrátili buď naspäť po výbuchu alebo sa im podarilo nikdy neodísť.

Prečo sa tam vrátili?

Lebo sa tam narodili, postavili si tam dom a celý život tam žili. Teraz majú väčšina 80-90 rokov. Mladí tam nesmeli ísť, ani tehotné ženy a deti. Mohol sa tam vrátiť len ten, kto tam býval, a to tiež len v tej 30 kilometrovej zóne. Niektorí žijú na takom kraji zóny, že by v nej vlastne ani nemuseli byť, ale inak ako cez zónu sa ku nim nedá dostať. Živia sa tým, čo si dopestujú. A turisti im nosia nejaké veci, my sme im napríklad kúpili malotraktor, keď im zdochol kôň. Žije tam takto asi 700 ľudí. Väčšinou sú to už iba staré ženy. A ďalej sú tam ľudia, ktorí v zóne pracujú.

Neboja sa Ukrajinci požiaru v zóne, ktorý by mohol opäť rozpútať peklo?

Je tam strašne veľa hasičov. Veľmi sa lesných požiarov boja, lebo každý požiar môžu zvíriť radiáciu, dostať sa ju do mraku a veľmi vysoko. Hasiči teda robia z lesa také oddelené štvorce, medzi ktorými presekávajú korene, aby sa požiar nemohol šíriť.

Hovorí sa, že tam je príroda vďaka tomu, že ľudia ju nechali na pokoji, veľmi pekná. Rastlinám robí radiácia zle alebo im nevadí? Sú tam vraj obrovské huby.

Áno, sú tam obrovské huby.

A čím to je?

Nikto ich nezbiera. Huby veľmi absorbujú radiáciu, preto sa ich ani nechytám. Okrem toho dedka a babiek, čo tam žijú. Tí huby zbierajú a povedia vám: ukážte mi tú radiáciu, ja som ešte nevidel radiáciu (smiech). Hovorí sa tiež o troj- až štvormetrových sumcoch a je to pravda. Aj tie sú tam také obrovské, pretože nemajú žiadneho prirodzeného predátora. Navyše, všetci turisti im dávajú chleba. Takže sú prežraté.

A vraj sa tam darí aj špeciálnemu druhu koní.

Áno, a to výborne. Celkovo to tam vyzerá jednoducho tak, akoby sa všetky zvieratá dozvedeli, že je to vyľudnená oblasť, kde nie je človek, a stráži to dookola armáda. Čo lepšie si môžu priať? Vrátili sa tam teda medvede, vlky, losy aj tieto divoké kone, ktoré sú skutočne nádherné. Sú tam aj líšky, ktoré si zvykli na autá turistov, a sú aj otravné, lebo ich naučili, že vždy niečo dostanú.

Čo hovoríte na kritiku, že pre niektorých ľudí je nedôstojné chodiť sa pozerať na miesto tragédie?

Verím tomu, že to považujú za nedôstojné. Sám sa napríklad na Ukrajine nechválim tým, že tam chodím. Dôvod, pre ktorý tam ale turisti chodia, sú opustené budovy – lákajú urbexákov, ale aj vedcov. Väčšina ľudí tam nechodí preto, že tam niečo vybuchlo, a niekomu sa stalo nešťastie, ale preto, že je tam opustené mesto, ktoré pohlcuje príroda. V Černobyle ľudia vo veľkom neumierali priamym následkom výbuchu, tých bolo len nejakých 28.

Aj tak z toho mali domáci traumu aj materiálne a zdravotné problémy.

To je pravda. Aj keď tým ľuďom postavili v bezpečnej zóne nové mesto – Slavutič. Naďalej však chodili do zóny pracovať do 3., 2. a 1. reaktoru. Pre pôvodných obyvateľov, ktorí tam prídu raz do roka, je to však veľmi smutné. Pripiať bola totiž výstavná skriňa Sovietskeho zväzu. Mali tam všetko. Prístav, športoviská, garáže mimo mesta a MHD, ktorá rozvážala ľudí, vysoké platy a tovar v obchodoch. Kto sa dostal do Pripiate, mal všetko. Miestnym sa teda po výbuchu dosť pohoršilo, lebo si žili na strašne vysokej nohe, a už nikdy sa nemali tak dobre.

Videli ste teda na vlastné oči, čo sa stane, keď je nehoda v jadrovej elektrárni. Ako vnímate, že máme jadrové elektrárne aj tu na Slovensku?

Práve my na Slovensku sme mali prvú nehodu s únikom radiácie do ovzdušia. Napriek všetkému som však stále silno za jadrovú elektrinu. Je to totiž jediná zelená elektrina, ktorú máme. Ja ako energetik chápem, že to pre ľudí a prírodu bola katastrofa, ale keď sa na to pozrieme z iného pohľadu, ak by sa to nebolo bývalo stalo, tak by sa dodnes reaktory mohli postaviť hocikde, odpad by sa recykloval halabala a bezpečnosť by bola veľmi nízka. Táto nehoda posunula celý sektor veľmi dopredu. Z pohľadu energetika je jadro výborný zdroj, lebo napríklad obnoviteľné zdroje robia v sieti obrovské výkyvy. A aj keď sa pretrhne taká priehrada, zaplaví všetko a zabije ľudí. Zatiaľ čo z ožiarenia sa môžete dostať, z utopenia je to už trochu ťažšie. Čiže všetko má svoje následky.

Voda z pretrhnutej priehrady sa ale nemôže šíriť vetrom cez celý kontinent.

To bolo zlyhanie ľudského faktora. Hasilo sa zhadzovaním olova, čo sa nemalo, lebo potom sa dostalo do vzduchu a spôsobovalo nádory. Iný spôsob, ako schladiť ten reaktor, však nemali.

Čiže, keď bola teraz nehoda v Japonsku, už vedeli ako postupovať lepšie?

Vďaka Černobyľu spravili veľa vecí už lepšie. Napríklad ihneď zhrabali zem. Keď sa inak v Černobyle jadro roztopilo, pretavovalo sa smerom nadol. Ak by sa dostalo do spodnej vody, nastal by výbuch, ktorý by sparil všetko v okruhu 300 kilometrov, a v Európe by sa nedalo žiť, lebo by bola celá rádioaktívna. Vtedy teda stiahli baníkov z Kaukazu a podkopali reaktor, aby odizolovali jeho dno. Vo Fukušime toto už teraz vedeli, vykopali dieru, zaliali ju vodou a zmrazili. Poučili sa teda vo veľa veciach.

Čiže nemáte strach, že sa podobná katastrofa zopakuje?

Zopakovať sa to môže. Ja sa skôr bojím, že niekto odpáli atómovú bombu. Zabíjať sa dá všeličím. Dynamit sa ale napríklad tiež používal na lámanie kameňa, no aj na granáty. To isté sú aj teroristické útoky autom. Dnes sa už ale aspoň nerobia reaktory tak, aby sa z nich dali spraviť jadrové zbrane.

IGOR PAŠKO pracuje v ZSE. Do Černobyľu s ním môžete ísť s cestovnou kanceláriou CHERNOBYLwel.come

Osamelý ľudský hlas

Úryvok z knihy Černobyľská modlitba (kronika budúcnosti) od Svetlany Alexijevič zo série Prekliati reportéri od vydavateľstva Absynt. Zakúpiť si celú knihu môžete na www.absynt.sk

Neviem, o čom mám hovoriť… O smrti, či o láske? Alebo je to to isté… Tak o čom?

… brali sme sa iba nedávno. Ešte sme chodili po uliciach, držiac sa za ruky, dokonca aj keď sme išli do obchodu. Vždy spolu. Vravela som mu: „Ľúbim ťa.“ Ale vtedy som ešte nevedela, ako ho ľúbim. Nemala som ani poňatia… Žili sme na ubytovni hasičskej jednotky, kde slúžil. Na prvom poschodí. A spolu s nami ešte tri mladé rodiny, mali sme jednu spoločnú kuchyňu. A dole na prízemí stáli hasičské autá. Červené hasičské autá. Bola to jeho práca. Vždy som vedela, kde je a čo je s ním. Uprostred noci počujem akýsi hluk. Krik. Vykukla som z okna. Uvidel ma: „Zatvor okná a ľahni si spať. V elektrárni horí. Vrátim sa čoskoro.“

Samotný výbuch som nevidela. Iba plamene. Akoby všetko žiarilo… Celé nebo… Vysoké plamene. Dym. Hrozná páľava. A jeho niet a niet. Dym z horiaceho asfaltu, strecha elektrárne bola totiž zaliata asfaltom. Potom neskôr spomínal, že sa v ňom brodili ako v smole. Hasili oheň, ale ten sa plazil ďalej. Stúpal. Horiaci grafit zhadzovali nohami… Utekali hasiť bez špeciálneho odevu, odchádzali tak, ako boli, iba v košeliach. Neupozornili ich, že je to nebezpečné, zavolali ich predsa k obyčajnému požiaru…

Štyri hodiny… Päť hodín… Šesť… O šiestej sme mali cestovať k jeho rodičom. Sadiť zemiaky. Z mesta Pripiať do dediny Sperižie, kde žili jeho rodičia, je to štyridsať kilometrov. Siať, orať… Robil to rád. Matka často spomínala, ako ho s otcom nechceli pustiť do mesta, postavili dokonca nový dom. Vzali ho do armády. Slúžil v Moskve v hasičských oddieloch, a keď sa vrátil – len k hasičom a k hasičom! Nič iné ani nepripúšťal. (Mlčí.)

Niekedy akoby som počula jeho hlas… Taký živý… Ani tie fotky na mňa tak nepôsobia ako jeho hlas. Ale nikdy ma nevolá. Ani vo sne… To ja ho volám…

Sedem hodín… O siedmej som dostala správu, že je v nemocnici. Bežala som za ním, ale okolo nemocnice už stáli policajti, nikoho nevpúšťali. Iba sanitky. Policajti kričali: Nepribližujte sa k sanitkám, merače hlásia poplach! Nebola som sama, pribehli všetky ženy, ktoré mali v tú noc v elektrárni svojich mužov. Zúfalo som hľadala jednu moju známu, ktorá v tej nemocnici pracovala ako lekárka. Schytila som ju za plášť, keď vystupovala zo sanitky: „Pusť ma dnu!“ „Nemôžem! Je s ním zle. S nimi všetkými je zle.“ Držím sa jej plášťa: „Len sa pozrieť.“ „Tak dobre,“ vraví. „Bež. Na pätnásť, dvadsať minút.“ Zazrela som ho… Bol celý opuchnutý… Nebolo mu vidno ani oči… „Potrebujeme mlieko. Veľa mlieka!“ povedala mi moja známa. „Musia vypiť aspoň po tri litre.“ „Ale on nepije mlieko.“ „Teraz ho piť bude.“ Mnohí lekári, sestry, no najmä sanitárky v tejto nemocnici o nejaký čas ochorejú. Zomrú. Ale vtedy to ešte nikto nevedel…

O desiatej ráno umrel operátor Šišenok. Umrel ako prvý… V ten prvý deň… Dozvedeli sme sa, že pod ruinami ostal aj druhý – Valera Chodemčuk. Ani ho odtiaľ nevytiahli. Ostal tam, zabetónovaný. Ale vtedy sme ešte nevedeli, že oni všetci budú tí prví.

Pýtam sa: „Vasenka, čo mám robiť?“ „Choď preč! Odíď! Mysli na dieťa.“ Áno, bola som tehotná. Ale ako ho tam môžem nechať a odísť? Prosí ma: „Choď! Zachráň dieťa!“ „Najprv ti prinesiem mlieko a potom uvidíme.“

Pribehne moja priateľka Táňa Kibenok… Jej muž leží v tej istej izbe. Je s ňou jej otec, sú tu autom. Nasadneme a ideme po mlieko do najbližšej dediny asi tri kilometre za mesto… Kupujeme celú kopu trojlitrových fliaš mlieka… Aspoň šesť, aby bolo dosť pre všetkých… Lenže od mlieka potom hrozne vracali… Stále strácali vedomie, dostávali infúzie. Lekári ktovie prečo tvrdili, že sa len priotrávili plynom, nikto nehovoril o radiácii. A mesto sa zaplnilo vojenskou technikou, uzatvorili všetky cesty. Všade boli vojaci. Prestali chodiť prímestské vlaky aj rýchliky. Ulice umývali akýmsi bielym práškom… Bála som sa, ako zajtra pôjdeme na dedinu po čerstvé mlieko. Ešte stále nikto nehovoril o radiácii. Iba vojaci chodili s respirátormi… Obyvatelia mesta si niesli z obchodu chlieb, otvorené vrecká s cukríkmi. Na pultoch ležali koláče… Obyčajný život. Iba… Iba ulice umývali akýmsi práškom…

Večer nás už do nemocnice nepustili. Dookola more ľudí… Stála som oproti jeho oknu, on pristúpil k nemu a niečo mi kričal. Tak zúfalo! V dave niekto začul, že ich v noci odvážajú do Moskvy. Ženy sa zhŕkli do jedného hlúčika. Rozhodnuté: ideme s nimi. Pustite nás k našim mužom! Nemáte právo! Bili sa, škriabali. Vojaci, ktorí už stáli v dvoch radoch, nás odtláčali. Vtedy vyšiel lekár a potvrdil, že naši muži naozaj poletia do Moskvy, ale musíme im priniesť oblečenie. To, ktoré mali na sebe v elektrárni, zhorelo. Autobusy už nechodili, tak sme cez celé mesto bežali… Pribehli sme s taškami, ale lietadlo už bolo preč. Naschvál nás takto oklamali. Aby sme nekričali, neplakali…