Kto sa narodil, dostal zároveň zmluvu na dobu určitú alebo lístok na cestu, ktorá je spiatočná, hovorí husitský kňaz a publicista, JURAJ JORDÁN DOVALA. Smrť nám podľa neho navyše pomáha usporiadať si morálny a hodnotový systém života. Má zmysel hnať sa, aby som mal štyri autá? Aby som bol úspešný?
V článku O strachu zo smrti, ktorý si pred rokom publikoval na našom portáli, píšeš, že sme smrť vytesnili na perifériu. Prečo je to podľa teba tak?
Pretože súčasná spoločnosť sa kĺže po povrchu. Nechce sa zaoberať vecami, ktoré sú existenciálne, narušujú blahobyt a konzumný spôsob života, ktorý žijeme. Medzi tieto veci patrí smrť, choroby, utrpenie, bolesť, teda všetko nepríjemné. Smrť je čosi, čo nás desí. Človek ju nechce vidieť a vnímať.
Prečo by sme sa mali zaoberať smrťou už počas života?
Epikuros, filozof, ktorý sa považuje za zakladateľa hedonizmu, smeru, ktorý hlása slasť, povedal myšlienku: „Smrťou sa človek vôbec nemusí zaoberať. Pretože kým sme my, nie je smrť. A keď je smrť, nie sme my.“ Človek sa s ňou vlastne nikdy nestretne. Keď už nebudem, tak ma smrť nezaujíma. Človek dneška, akoby sa riadil Epikurovou myšlienkou. Zabávajme sa, jedzme, pime, hodujme, smrť nás nemusí trápiť. Podľa mňa je však tá myšlienka veľmi úzko vymedzená, pretože smrť je súčasťou nášho života. Teraz som pochovával pani, ktorá mala 56 rokov. V podstate na dnešnú dobu mladá. Má dvoch synov, ktorí majú okolo tridsať rokov. A im skúste povedať: „Netrápte sa smrťou, lebo vy žijete.“ Keby im to Epikuros povedal, tak by mu oponovali: „Ale to bola naša matka! Jej smrť sa nás bytostne dotýka!“
A o čo všetko sa podľa teba ochudobňujeme, keď o nej nerozprávame?
Ochudobňujeme sa o hlbšie dimenzie bytia. Smrť je totiž základná istota nášho života. Kto sa narodil, dostal zároveň zmluvu na dobu určitú alebo lístok na cestu, ktorá je spiatočná. Má istotu, že raz tento svet opustí. A pokiaľ ju vytesníme a nevnímame ako súčasť svojho života, tak sa ochudobňujeme o hlbšie vnímanie svojho života ako takého. Smrť akoby nám navyše pomáhala usporiadať si morálny a hodnotový systém života. Má zmysel hnať sa, aby som mal štyri autá? Aby som bol úspešný? V kresťanstve boli určité mníšske komunity, ktoré chodili meditovať na cintoríny, aby naplno prežili svoju pominuteľnosť. Meditácia počas dní a nocí na cintoríne im usporiadala ich hodnotový systém.
Platí, že ak by sme sa o smrti viac rozprávali, menej by sme sa jej báli?
Nepomôže iba rozprávanie sa o smrti. Nesmieme ju celkovo vytesňovať, ale brať ju ako prirodzenú súčasť života. Tak ako to mali naši predkovia ešte prednedávnom. Keď starý rodič zomrel doma, neprišli ho hneď odviezť. Ľudia sa zišli, pomodlili, zapálili sviece. Prítomné pri tom všetkom boli dokonca aj deti. Dnes je tradičné deti na pohreb skôr nebrať. Nechceme, aby mali psychickú ujmu či traumu. My im však spôsobujeme tú traumu tým, že ich chceme niekde držať ako šľachtenú kvetinku v skleníku. Tým, že chceme, aby na nich nič nepôsobilo, im vytvárame „ideálne“ prostredie. Dnešná spoločnosť vo veľkom robí to, že vychovávame malých princov a princezné, ktoré chceme uchrániť, a v skutočnosti im ubližujeme.
Okrem prípravy sviatostí a bohoslužieb aj pochovávaš. Ako ich vnímaš? Využívajú ľudia potenciál, ktorý v sebe skrýva posledné rozlúčenie?
V dnešnej dobe to, samozrejme, veľa ľudí iba odbije. Ak vôbec spravia nejakú poslednú pietnu rozlúčku s civilným rečníkom, tak je dobre. Vnímam pozitívne, ak k poslednej rozlúčke prizvú duchovnú osobu, pričom nemusí ísť iba o kresťanského kňaza. Naši predkovia vedeli, prečo robia duchovné obrady. Duša sa tu po opustení tela ešte zdržuje a práve obrad je dôležitou súčasťou toho, aby prešla na druhý svet. Mám skúsenosť, že daná osoba je prítomná aj pri samotnom rozlúčení. Moja osobná skúsenosť s obradmi je veľmi pozitívna. Prichádzajú za mnou ľudia nielen z našej cirkvi, ale aj z iných. Dokonca sa mi stalo, že som robil poslednú rozlúčku aj pre neveriaceho človeka. Aj pre takýchto ľudí môže byť obrad hlbokou duchovnou skúsenosťou, ktorú dokonca opíšu ako krásnu a obohacujúcu. Stane sa, že pri bolestnej udalosti, pri ktorej sa lúčia so svojím blízkym, použijú vyslovene pozitívne slová. Všetci potrebujeme niečo vo svojich srdciach rozpustiť, zmieriť sa, odpustiť.
Vedieš obrady aj v prírode?
Veľa obradov sa presunulo z chrámov do priestoru otvoreného, teda do prírody. Často sa mi stáva, že ľudia chcú mať vonku krsty či svadby. Tento rok som mal 15 svadieb a iba 1 bola v kostole. Aj obrad rozlúčenia, pokiaľ je vonku, otvára priestor na rôzne alternatívne prístupy.
Prostredie, v ktorom obrad prebieha, na človeka vplýva. Cítiš ty sám rozdiel, keď vedieš obrad vnútri a vonku?
Nechcem vytvárať dualitu. Každý priestor má svoje osobitosti. Príroda je však pre mňa ten najkrajší boží chrám. Ja osobne veľmi rád konám obrady vonku. Prírodný priestor má osobitý charakter aj pre ľudí, ktorí sa s kostolmi až tak nekamarátia. Vnímajú ho ako priateľskejší, pretože ho dobre poznajú. Ľudí nijako nezväzuje.
Vnímaš povedzme rozdiely medzi poslednými rozlúčkami v Čechách a na Slovensku? V Čechách vznikol prírodný cintorín aj ako reakcia na to, že v Prahe prebieha každé tretie rozlúčenie bez obradu. Na Slovensku je však ešte stále veľa posledných rozlúčok kresťanských.
V podstate si to pomenovala. Na Slovensku je konzervativizmus a určitá rigorozita zakorenená. Česko je progresívnejšie. Je považované za ateistickú krajinu, kresťanstvo je tu skôr minoritou. To nesie so sebou aj možnosť otvoriť sa alternatívnym formám. Na Slovensku sú ľudia inštitucionálne veriaci, sú v nejakej cirkvi, väčšinou katolíckej. V Česku sa nechcú do žiadnej cirkvi zaradiť. Svoju religiozitu či spiritualitu však väčšina má. Rozdiel môže byť v tom, že ľudia v náboženstve, ktoré na Slovensku tvorí určitý folklór, ťažšie prijímajú určité schémy myslenia a nové formy. Prírodný cintorín je nová forma, preto to určite bude ťažšie.
Osobne sa stretávam s tým, že keď niekto zomrie, napríklad náhle, tak pozostalí nevedia, aké posledné rozlúčenie by si prial. Vnímaš aj ty túto praktickú rovinu dôležitosti sa o tom rozprávať ešte počas života, aby sme uľahčili pozostalým prípravu poslednej rozlúčky?
Určite. Podľa mňa by smrť nemala byť tabuizovaná. A pokiaľ nebude tabuizovaná, tak bude braná ako prirodzená súčasť života. A pokiaľ tak bude braná, ľudia si o nej navzájom aj viac povedia. Nebudú sa báť. Dnes sa niektorí ľudia boja nad smrťou dokonca uvažovať, či o nej hovoriť. Nechcú si smrť „privolať“. Vravia si: „Vidíš? Stalo sa mu to. Keby to tom nehovoril, tak sa mu to nestane.“ To sú, samozrejme, nezmysly. Človek by si mal byť vedomý svojej smrteľnosti a podľa mňa by mu to v mnohých veciach pomohlo v živote sa zorientovať.
Ako často sa ty zamýšľaš nad svojou smrteľnosťou a čo ti to dáva do života?
Tým, že som kňaz a stretávam sa so smrťou často, tak človek musí nad ňou premýšľať. So svojou smrteľnosťou som zmierený. Smrti sa nebojím a vnímam ju ako čosi prirodzené. Snažím sa však oslobodiť od toho, aby bol človek na to úplne upnutý. Pretože každá vec, s ktorou v živote prichádzame do styku, má tendenciu si nás omotať okolo prsta a spôsobiť to, že sa jej príliš venujeme.
Teda nemáš napísaný ani závet?
Mal som obdobia, kedy som smrť veľmi blízko a intenzívne cítil v ovzduší. Možno niečo nado mnou viselo. Mal som dokonca nutkanie, aby som dal niektoré veci do poriadku. Tak som pod vplyvom týchto pocitov začal písať závet, ktorý som však nedokončil. Počas jeho písania som si totižto začal uvedomovať, že chcem byť aj od smrti oslobodený.
Čo si doň chcel pôvodne napísať?
Mal som v pláne napísať prianie, aby môj prach skončil pri koreni nejakého stromu v Mikulčiciach pri Hodoníne. Nech to však moje deti urobia ako budú chcieť.
V súčasnosti existuje možnosť uloženia popola už aj na prírodnom cintoríne. Ako sa ti páči táto myšlienka?
Príde mi pekné, že vznikajú miesta, ktoré spájajú spomienky na zosnulých s hlbokou spiritualitou. Vyznačujú sa otvoreným priestorom, ktorý preteká životom a vanie tu boží duch. Prach zosnulých sa navyše stáva súčasťou toho života. Možno sa cintoríny za pár rokov opäť navrátia do takejto formy. Nebudú zbytočne zaberať priestor. Ubudnú tak problémy, kam klásť mramorové platne, plastové vence, ktoré sa potom musia vyhadzovať. Pretože týmito vecami spôsobujeme ekologický hriech. Navyše sa spolu s prírodnými cintorínmi téma smrti vracia do spoločenského priestoru. Ľudí to môže motivovať a byť pre nich určitým impulzom pre zamyslenie sa nad svojím bytím a nad tým, ako a kde by raz chceli spočívať. Pretože to k životu patrí.
Rozhovor vznikol v rámci Jurajovej podpory prvého prírodného cintorína Záhrada spomienok.
Chcete byť súčasťou projektu? Podporte fungovanie Záhrady spomienok a rozvoj prírodného pohrebníctva na Slovensku cez darovací portál.
Buďte tiež v obraze, čo nové sa udeje. Nechajte nám na seba kontakt a všetko dôležité sa dozviete.
Články z rubriky SEBAROZVOJ
Profil autora:
Propagátorka záchrany starých odrôd ovocia, ktorým sa venovala počas štúdií na Fakulte ekológie a environmentalistiky vo Zvolene a súčasná ekofunebráčka. Je absolventkou Sokratovho inštitútu, kam priniesla tému prírodného pohrebníctva, v ktorom vidí zmysel a odvtedy ho pomáha rozvíjať na Slovensku. V Živici pracuje na rôznych projektoch od roku 2017. V súčasnosti sa venuje projektu Funebra a najmä Záhrade spomienok vo Zvolene. Na prírodnom cintoríne pôsobí ako správkyňa a obradníčka. Najviac nažive sa cíti v prírode, s priateľmi, pri dobrej knihe či jedle. Smrť je pre ňu sprievodkyňou životom.
