Ako stredoškolák sa v Banskej Bystrici pod vplyvom partie kamarátov stal neonacistom, ktorý sa chodil v piatky pobiť do mesta. Časom pochopil, že bojoval proti niečomu, čo v živote nestretol. Zmeniť názory mu pomohlo cestovanie aj kolegovia homosexuáli. Michal Dzurko v otvorenom rozhovore hovorí, že najnebezpečnejší sú ľudia, ktorí si myslia, že ich názory sú úplne v poriadku, veď stačí, že majú jedného kamaráta Róma.
V rozhovore sa dozviete:
- ako sa z chlapca stane neonacista;
- čo ho prinúti pochopiť, že jeho presvedčenie je chybné;
- prečo sa rozhodne o svojom životnom príbehu rozprávať a stane sa aktivistom proti fašizmu;
- čo prispelo k tomu, že sa z Kotlebu stala ikona.
Ty si istú dobu bol skinhedom…
Nie, ja som sa za skinheda nikdy nepovažoval. Skinhed, extrémista, fašista a všetky tieto „buzzwords“ sú v podstate dosť odlišné veci. Skinhedi sú subkultúra, ktorá vznikla koncom 60. rokov v Británii ako reakcia na ducha tej doby a pomery, v ktorých vtedy žila pracujúca robotnícka trieda. Tiež vznikli ako reakcia na určité spoločenské fenomény ako imigrácia Pakistancov a podobne. Treba ale povedať, že skinhedi ako takí nie sú ani zďaleka rasisti. Ten rasistický prvok do hnutia prenikol až časom, a to sú nazi-skinhedi, o ktorých počúvame v médiách. Tých je menšina, väčšina skinhedov sa voči rasizmu vyhraňuje.
Ako si sa teda ty označoval v tom období, keď si bol aktívny v týchto kruhoch?
Nacionalista. Takže keď dnes popravde počujem niekde, že: „My nie sme rasisti, my nie sme extrémisti, my sme iba nacionalisti…,“ tak viem, o čom to je.
Ako si sa dostal k nacionalizmu?
Popravde, ja som tomu na začiatku ani sám poriadne nerozumel. Ja som bol decko, ktoré sa vždy zaujímalo o spoločenské veci a o to, čo sa deje okolo mňa. Od svojich 14-tich rokov som aktívne sledoval politiku, každý deň som sledoval správy, čítal som noviny. A mladý človek, ktorý má 13-14 rokov, ešte nemá extra rozvinuté kritické myslenie. Nie je preňho až taký problém dostať sa k myšlienkovým pochodom, že je tu problém s tými a tými, že problémom je Európska únia. Ja som vždy mal isté národné cítenie. Od malička som bol hrdý na to, že som Slovák.
Ako u mnohých mladých ľudí, ten zlom, keď som sa do toho začal aktívne zapájať, nastal vďaka partii. Poviem to na rovinu – vždy som bol to decko, ktoré nebolo práve najpopulárnejšie v triede a nemal som okolo množstvo kamarátov. Nehovorím, že som bol sám ako prst, ale nepatril som medzi najpopulárnejších. A v tom veku je to niečo, na čom si všetci zakladajú. V tom čase som mal spolužiaka, ktorý jedného dňa prišiel do školy v kanadách. Pre mňa to bol vždy kamarát a mal môj rešpekt. A v týchto partiách sa už nejaký čas pohyboval.
Takže si sa do partie a k ideológii dostal cez kamaráta. Bývalý americký neonacista Christian Picciolini vo svojej knihe písal, že ak by v tomto veku mal okolo seba baleťákov, stal by sa ním aj on. Máš pocit, že nech už by kamarát bol v akejkoľvek partii, pridal by si sa aj ty?
Myslím, že nie. Lebo ako som už hovoril, isté tendencie som k tomu už mal. Keď som mal 13 rokov, bol som veľkým fanúšikom Jána Slotu. Páčilo sa mi na ňom, ako všetko povie, ako opitý nadáva a má „na háku“. Bol som decko a decko sa potrebuje vyhraniť, potrebuje niekam patriť, potrebuje sa niekde realizovať. V podstate ma aj ten Slota do určitej miery nainfikoval, lebo aj on bol nacionalista. Takže, keď som sa do tej partie dostal, nebolo mi to úplne cudzie. Povedal by som, že som bol v správnom čase na správnom mieste, aby sa to stalo.
V tejto partii som sa aktívne pohyboval nejaké 2-3 roky. Boli to vyslovene náckovia, to sa nedá ináč pomenovať. Ja som v tej dobe nosil dlhé vlasy v gumičke, vyzeral som trochu ako tí, ktorých sme chodievali biť. Nikdy som nenosil ťažké topánky, nikdy som nemal holú hlavu ani vytetované hákové kríže, ale vláčil som sa s partiou ľudí, ktorí presne takíto boli. A do istej miery som sa považoval za jedného z nich. Či oni mňa považovali za jedného z nich, to neviem. Asi skôr áno.
V akom veku sa toto dialo?
Keď som začal s touto partiou chodiť, som mal 15 rokov. To boli prvé ožieračky v meste, prvé pusy s dievčatami, prvé bitky. To je vek, na ktorý sa nezabúda.
Čo znamenalo byť súčasťou takejto partie?
V prvom rade, tí ľudia neboli sprostí. Nehovorím, že to boli práve čitatelia Hannah Arendt, ale boli to ľudia, ktorí vedeli, že sme mladí a ovplyvniteľní. Začalo to tak, že sme boli niekde na pive, zrazu sa tam objavil nejaký chalan o 5-10 rokov starší od nás, kúpil nám pivo, tvrdé, kecali sme o autách, taká normálna debata. Bol som 15-ročné decko, ktoré malo také spoločenské problémy, ako som spomínal, a predo mnou stál potetovaný 25-ročný chalan, ktorý mi kúpil pivo a poldeci. Viete si predstaviť, ako sa také decko bude cítiť.
Neviem, či je to úplne vhodné prirovnanie, ale prišlo mi to trochu ako psychológia náboženských siekt. Tie fungujú veľmi podobným spôsobom. Nájdu si jednotlivcov, ktorí sú nejakým spôsobom ovplyvniteľní a ktorí nemajú okolo seba blízkych, alebo majú nejaké svoje vlastné problémy a nahradia im to, čo im celý čas chýbalo. Začnú ich zahŕňať pozornosťou a títo ľudia sa tak stanú závislí od spoločenského uznania skupiny. Nehovorím, že by tam vládol nejaký psychologický teror, aký možno nájsť v sektách, ale viem si predstaviť, že by podobný princíp fungoval aj tam. Neviem, či to bolo úplne ich zámerom, ale takto to fungovalo.
Kto všetko bol súčasťou vašej partie?
V partii sa striedalo viacero ľudí. Boli tam aj ľudia okolo tridsiatky, ale tí s nami vyslovene nechodili, len sa obšmietali okolo. My sme boli decká, ktoré si dobíjali ego tým, že majú dospelých kamarátov a oni boli dospelí, ktorí si dobíjali ego tým, že ich nasledujú decká.
Ja v tvojej odpovedi počujem, že pre teba bola dôležitá pozornosť tej skupiny.
Možno ani nie tak pozornosť – zas ja som tam nebol nejaký „pánko“. Išlo skôr o ten pocit, že niekam patrím a že mám kamošov, z ktorých sa poserie úplne každý. To bolo hlavne o tom. No a časom to už neboli iba debaty o autách. Už sme boli partia a už to išlo: tu prezident Tiso, tam Cigáni…
Skús nám popísať, ako vyzeral taký váš bežný piatok.
Stretli sme sa niekde v Radvanskom parku, alebo Leninovom parku, sem-tam sa stalo, že niekto z partie mal toho času prenajatú nejakú pivnicu, kde mal dočasnú posilňovňu, a vtedy sme sa stretli tam. Ožrali sme sa a išli sme do mesta, väčšinou bola aj bitka. Nebolo to nič zrovna intelektuálne. Pokiaľ čakáš, že sme hrali šachy, tak ťa sklamem.
Keď ste sa išli biť, podľa čoho ste vedeli, koho idete biť? Bol tam jasný cieľ, že títo si zaslúžia?
Dredy, farba pleti. Sem-tam sme mali vytypované konkrétne osoby, napríklad nejakých známejších Rómov z Banskej Bystrice. Ale väčšinou to bolo tak, že niekto z partie mal zo školy problém s nejakým Cigánom, tak sme si povedali, že si ho ideme nájsť. Dala sa dokopy partia 4-5 ľudí, ožrali sme sa, išli sme do mesta a tam sme vykrikovali „Židia žerú mačky“ a iné nechutné blbosti. A keď sa chce ožratý človek pobiť, vždy si nájde zámienku.
Bola v tvojej partii aj nejaká hlbšia ideológia? Mali ste knihy, alebo texty, ktoré ste si posúvali?
Z mojej strany si dovolím povedať, že tam hlbšia ideológia bola, ale zo strany drvivej väčšiny ostatných vôbec. Im to bolo jedno. Im išlo iba o to, aby mali niečo, čo môžu neznášať. Ja som vždy bol tak trochu intelektuálnejšie orientovaný. Doteraz mám doma knihy od Milana Ďuricu o Slovenskom štáte, študoval som literatúru a skrz to som sa ako decko považoval úplne normálne za fašistu. Možno ani nie kvôli nenávisti – áno, vadili mi Maďari a Cigáni, ale nebol som fašista len kvôli tomu. Skôr som videl vyšší princíp v kolektivizme a korporativizme, sedeli mi ekonomické a štátotvorné teórie fašizmu. Bolo to také paradoxné – na jednej strane pouličný debilko, na druhej strane by som si vedel tie fašistické teórie vyargumentovať asi lepšie ako väčšina.
Bol si ty taký intelektuál v pozadí, ktorý si číta knihu, alebo si sa tiež zapájal do bitiek?
Zapájal som sa, ale nebol som jeden z najaktívnejších. Skôr mi vyhovovalo byť v tej partii, lebo som sa v nej cítil bezpečne. Sem-tam som sa aj pobil, to nebudem popierať, ale zas na druhú stranu, musím povedať, že som to nevyhľadával. Väčšinou som sa len zviezol popri ostatných.
Dostal si sa kvôli bitkám aj do stretu s políciou?
To našťastie nie, aj keby som si to veľakrát zaslúžil. Zas nie, že by som niekedy niekomu zlomil nos, alebo mu ťažko ublížil, to sa našťastie nestalo.
Vyzerá to, že si mal pomerne búrlivé obdobie dospievania. Čo na to tvoji rodičia?
Ja som otca nikdy nemal, vychovávala ma iba mama. A s ňou som to nikdy nejako extra neriešil. Keď som piatykrát prišiel domov s monoklom a povedal som jej, že som spadol zo schodov, tak asi niečo tušila, ale myslím, že ani doteraz úplne nevie, s kým som sa to bavil. Mala to ťažké, vychovávať ma sama a ja som bol strašné decko. Robil som si, čo som chcel, a vôbec som ju nepočúval. O mojich názoroch sme sa doma sem tam bavili.
No ja som nebol človek, ktorý by hlásal, že všetkých Židov treba dať do plynu, že všetkých Cigánov treba odstrániť. To nie je fašizmus. Čítali ste niekedy Eichmannove pamäti od Arendtovej? Alebo nejaké memoáre reálne žijúcich fašistov? To väčšinou vôbec neboli ľudia, ktorí mali také brutálne myšlienky, že ideme všetkých vyvraždiť. Boli to ľudia, ktorí o sebe tvrdili, že síce vôbec nie sú rasisti a dokonca majú medzi Židmi veľa kamarátov, ale zároveň si uvedomujú problémy, ktoré židovská menšina spoločnosti prináša, a je s tým potrebné niečo robiť a podobne.
Neznie to tak trochu povedome? Ono to vždy začína tak opatrne. Tomáš Bella to nazval tak pekne, že „fašisti v zálohe“. Človek nemusí byť zas úplne extrémny, aby sa dal nazvať fašistom. Fašizmus je v prvom rade zakorenený v mysliach ľudí. Najnebezpečnejší sú tí, ktorí si myslia, že ich názory sú úplne v poriadku, normálne, a keď mám jedného kamaráta Róma, tak určite nie som rasista.
Christian Picciolini tvrdí, že 99 % mužov a chlapcov medzi nazi-skinhedmi má nevyriešené konflikty so svojím otcom. Máš pocit, že spadáš do tejto kategórie?
Naši sa rozviedli, keď som mal 3 roky, otec si potom zobral druhú ženu, s ktorou mal 2 deti, a keď som mal 12 rokov, tak sa zabil pri autonehode. Ja som s ním však vždy úžasne vychádzal, mal som ho strašne rád. Takže nejaké konflikty tam neboli. Na druhú stranu som otca viac-menej nemal, iba na nejaké víkendy párkrát do roka.
Mal si v období, keď si bol v tejto partii, kamarátov, ktorí by boli Rómovia, alebo z inej menšiny?
Ale kde. Ja som nemal rád „teplých“, nemal som rád Cigánov, nemal som rád Židov, ale nijakých som ani nepoznal. Absolútne som žiadneho nevidel, no neznášal som ich.
Ako vznikne taká nenávisť, keď týchto ľudí reálne nepoznáš?
Jednoducho. Ako podľa teba vznikne nenávisť voči migrantom, keď tu žiadni nie sú? Celé je to o tom, že človek nie je spokojný, chýba mu niečo v spoločnosti, v osobnom živote, nie je spokojný so svojou prácou, s tým, kde je, akých má kamarátov, nie je spokojný so vzťahmi. Je z toho prirodzene frustrovaný, no a aká je ľudská povaha? Ľudia sú takí, že z toho začnú viniť iných.
Na Slovensku máme korupciu, nežije sa tu úplne najlepšie, sú tu rozbité cesty, táto krajina má mnoho reálnych problémov. A čo je pre väčšinu Slovákov problém? Homosexuáli a imigranti. Bohužiaľ, taká je ľudská povaha. Ego je často príliš veľké na to, aby človek hľadal chybu sám v sebe, a tak ju začne hľadať všade a vo všetkých naokolo.
Nejaké tri roky si teda aktívne pôsobil v partii neonacistov. Čo sa udialo potom? Nastal nejaký zlomový moment?
Tých zlomov tam bolo viac. Ja som človek, ktorý je logicky založený a vždy ma fascinovala veda ako taká. Tiež sa považujem za dôrazného ateistu. A medzi tými dvomi svetmi – svetom náboženstva a svetom nacionalizmu – som pomaličky začal vidieť istú paralelu. U ľudí, ktorí zastávali moje postoje, som začal viac a viac vidieť chybnú argumentačnú logiku a presakovali z nich tie isté logické fauly ako u kreacionistov. Vtedy sa to pomaly začalo vo mne lámať, i keď tie hodnoty boli stále vo mne. Ja som bol stále človek, ktorý bol najhrdší Slovák na svete. Ale viete prečo? Lebo ja sám som nemal nič, na čo by som mohol byť hrdý. Ja som nemal nič, na čo by som mohol povedať: „Na toto som hrdý.“ Tak som si to musel umelo nahradiť.
Máš pocit, že aj medzi tvojimi kamarátmi z partie boli takí, ktorí mali hrdosť na národ ako náhradu za hrdosť na svoj život?
Určite áno. To je alfa a omega každého človeka, ktorý tvrdí, že je nacionalista. Za týmto si stojím: Človek, ktorý je spokojný sám so sebou a s tým, čo v živote dosiahol, sa v živote nebude biť do pŕs, že je najväčší Slovák na svete. On to nepotrebuje. Nič proti zdravému patriotizmu. Mám rád miesto, kde som sa narodil, je tu pekne a som rád že som Slovák, ale tvrdiť, že byť Slovákom je druhá najlepšia vec na svete hneď po miništrovaní? Takýto postoj podľa mňa nemôže psychicky vyrovnaný človek zastávať.
Ale vráťme sa k tomu, čo zmenilo tvoj postoj a odklonilo ťa od nacionalizmu.
Ja som celý ten čas bojoval proti niečomu, čo som v živote nemal možnosť zažiť, vidieť. Začalo sa to lámať, keď som začal trochu cestovať a začal som pracovať. Najväčší zlom nastal, keď som mal 19 alebo 20 rokov. Síce som mal ešte stále názory, že Rómovia sú menejcenní, že ich treba riešiť radikálne, že som Slovák a je to tá najlepšia vec na svete, ale už som sa nechodil biť, ani som sa s tou partiou príliš nestretával.
V tomto čase som začal robiť na call centre jednej spoločnosti v Banskej Bystrici. Boli sme asi šesťdesiati ľudia v jednej miestnosti a bolo tam dosť veľké zastúpenie homosexuálov. Možno to bolo tým, že dve tamojšie šéfky boli lesby, žili spolu a vedelo sa o tom. Všeobecne to tam všetci prijímali. Tam som sa viac-menej prvýkrát vedome rozprával s niekým „teplým“. Bol som z toho zaskočený, prišlo mi to divné a pomyslel som si: „Bože, dúfam, že mi nebude chcieť podať ruku.“ Také tie klasické obmedzené myšlienkové pochody. Teraz sa až hanbím, lebo mi to príde tragikomické. Ale keď robíš v „open space“ na rovnakej pozícii s kopou ľudí, osobnému kontaktu sa nevyhneš. S tými ľuďmi si každý deň, máš nejaký problém, ideš ho konzultovať a naopak. No a tak som po čase zistil, že sú to v skutočnosti normálni ľudia. Oni mi tu nechcú zožrať moju tradičnú rodinu. Oni tu nechcú unášať deti z decákov. A týmto kravinám som ja vtedy, žiaľ, úprimne veril.
Zrazu som tých ľudí videl v úplne inom svetle a pochopil som, že to sú obyčajní ľudia ako ty, alebo ja, ktorí nechcú nikomu nič zlé. Chcú jednoducho chodiť do práce, budovať niečo, chcú mať niekoho radi, chcú, aby mal niekto rád ich, chcú byť šťastní. Nie je až taký rozdiel medzi mnou a nimi. Toto bola prvá skúsenosť, ktorá nalomila názory a postoje, ktoré som mal. Ale nebolo to ešte úplne zosypané. Mne to trvalo dosť dlho. Priznám sa, že som v posledných župných voľbách ešte volil Kotlebu.
Takže tvoje postoje sa menili iba pozvoľna. Kedy nastal ten finálny zvrat?
Posledným klincom do rakvy toho všetkého bolo, keď som v roku 2014 vycestoval na 3 mesiace pracovne na Srí Lanku, kde ľudia vyzerajú takmer ako naši Rómovia. Tam som prvýkrát zažil ten pocit, keď som ja bol tou menšinou, tým jedným proti všetkým, ktorý vyčnieva z davu, a za ktorým sa všetci otáčajú. Zrazu som si zažil, aké to je byť na opačnej strane. Tí ľudia však ku mne vôbec neboli zlí. Vôbec sa mi nesnažili dať nejako najavo, že som tam cudzinec, práve naopak. Boli totálne kamarátski. Zastavili ma na ulici, že chcú so mnou fotku, lebo ešte poriadne bieleho nevideli. Alebo si proste chceli len tak pokecať a chceli vedieť, ako sa mi v ich krajine páči. Vtedy to vo mne úplne trklo, že predsa oni by takíto vôbec nemuseli byť. Keby boli takí, ako ja kedysi, mohli byť voči mne úplne hnusní, no oni proste neboli. A vtedy som už asi pochopil úplne všetko.
Aký bol tvoj odchod zo skupiny, bolo to pre teba ťažké?
V mojom prípade to vôbec nebolo zložité. Ja som nikdy nebol integrálnou súčasťou tej partie a nedá sa povedať, že by to bola nejaká brutálne organizovaná intelektuálne prepletená sieť mladých ľudí. Viem, že sú aj také, ale táto partia bol iný prípad. Ten môj odchod bol celkom prirodzený, lebo ja som odišiel na vysokú školu.
Niektorí ako súčasť prevencie odporúčajú aj exkurzie do Osvienčimu. Ak by teba v tom veku niekto zobral do Osvienčimu, spravilo by to niečo s tebou, s tvojimi názormi?
Neviem. Ja som nikdy nebol popierač holokaustu. Vedel som, že sa to stalo. Lenže mne to v tej dobe nevadilo, nevidel som v tom také zlo, akým to reálne je. Myslím, že veľa náckov je na tom rovnako. Ja som zastával názor, že: „Dobre, zomrelo 5, 6, 7 miliónov Židov, a? Zomrelo 7 miliónov Nemcov. Zomrelo 25 miliónov Rusov a tak ďalej.“ Takto som si to v sebe vyargumentoval. A poznal som chalanov, ktorí keď išli so školou do Osvienčimu, tak sa fotili pri nápise „Arbeit macht frei“, robili tam ksichtíky a mali z toho veľkú srandu. Nepovažujem to za model, ktorý by fungoval.
Keď ľudí z partie stretávaš dnes, sú tam aj takí, ktorí naďalej ostávajú v hnutí?
Aj áno, ale ja som sa po fyzickej stránke tak zmenil, že ma ani nespoznajú. Ja som bol vždy iba okrajovým členom partie, nikdy som nebol jedným z tých veľkých mačov a takisto to nebola vyslovene partia neonacistov, skôr partia chalanov, ktorí chodili spolu von. S Picciolinim sa nemôžem porovnávať, v jeho prípade išlo o dosť dobre zorganizovanú sieť, ktorá mala už aj medzinárodný dosah.
A sú v Bystrici, alebo v regióne skupiny, ktoré by boli takto kvalitne, silno organizované a je za tým silná ideológia?
Ako to je dnes, to ti neviem povedať. Neviem ti to povedať s istotou, ale na druhú stranu, stačí sa pozrieť, kto je všetko z Bystrice: Mário Vidák, Rišo Tokušev, Kotleba jeden, Kotleba druhý, Kotleba tretí sú z Bystrice a tí ľudia sedia na župnom úrade. Tí ľudia neprišli len tak znikadiaľ. Majú za sebou istú podporu, isté skupiny. To sa nedá popierať. Neviem, ako je to dnes, lebo v Bystrici nie som až tak často. Ale viem, že kedysi mal Kotlebov brat obchod s náckovským oblečením, kde rozdával nálepky slnečných kruhov a podobné veci. Viem, že dosť veľa ľudí sa v tom čase sústredilo okolo tohto obchodu. Ale zas až tak dobre som do toho nevidel.
Čo sa podľa teba udialo, že sa z Kotlebu stala ikona?
Ako bývalý insider môžem povedať, že Kotleba ani zďaleka nie je úplný idol pre všetkých náckov a podobne zameraných ľudí. Keď som bol v partii, síce sme ho poznali, ale to bolo jednoducho tým, že bol z toho istého mesta. Keď v jedných parlamentných voľbách dosiahol myslím 0,17 %, bolo to pre nás zdrojom obrovského pobavenia a zábavy. Rehotali sme sa na tom a opití sme ešte skandovali po meste „0,17“, keď sme išli okolo ich partie.
Neviem, ako vznikol ten mýtus, že Kotleba vždy bol spasiteľom a hlava slovenskej náckovskej scény. Možno je to tak teraz, ale kedysi to vôbec tak nebolo. Bol jeden z mnohých, no jemu sa akýmsi spôsobom podarilo nájsť tú správnu rétoriku a ten správny spôsob, ako zjednotiť určité skupiny. Kotleba nebol vyslovene obľúbený. Vždy mal svoj okruh podporovateľov, ale na druhú stranu ho mnohí brali skôr ako šaša, ktorý sa dáva naschvál zatýkať.
Do určitej miery to bolo rebelantstvo, lebo vtedy bol mojím učiteľom. Veď kto by nebol rád, keby videl svojho stredoškolského učiteľa, ako dostáva pelendrekom po hube od policajtov. To bol pre nás úplný orgazmus, to nepopriem. Pre mňa osobne Kotleba nikdy nebol dobrý rečník, nikdy nebol charizmatická postavička, nikdy to nebol človek, ktorý by vedel poskytnúť nejakú ucelenú myšlienku, ktorá by nemala deravú argumentáciu. Neviem už, ako sa to stalo, ale napriek tomu som k nemu po čase začal určité sympatie prechovávať. Bolo to skôr tým, že časom začalo byť zrejmé, že to myslí vážne, a že to pravdepodobne niekam dotiahne. Videl som v ňom politickú silu, ktorá by snáď dokázala dostať veci, ktorým verím, do reálnejšej podoby.
V súčasnosti si nielenže zmenil hodnoty, prerástol si túto ideológiu, ale dokonca sa aktívne voči týmto myšlienkam ozývaš. Prečo?
Ono je to taký paradox, že v posledných župných voľbách som volil Kotlebu a momentálne som v občianskom hnutí, ktoré robí proti nemu kampaň. Motám sa okolo bystrickej platformy Nie v našom meste. Momentálne pracujeme na kampani, v rámci ktorej sa snažíme legálnymi a demokratickými spôsobmi pomôcť k zmene súčasného vedenia BBSK. Snažíme sa robiť osvetu, organizujeme rôzne debaty a okrúhle stoly. Pri jednej takejto debate sme sa ako organizátori spoločne bavili a ja som sa o svojej minulosti zmienil – je to niečo, za čo sa hanbím, ale nie je to niečo, čo by som popieral. Ostali trochu zaskočení, ale navrhli mi, nech vyskúšam Živé knihy. A ja som bol plne za. Určite je v tom aj trochu ľútosti a znechutenia nad tým, čím som bol.
Vráťme sa ale k otázke, prečo si sa začal aktívne angažovať proti tejto ideológii?
Moje názory sa síce výrazne zmenili, ale nikdy som nezmenil môj vzťah k spoločnosti. Vždy som bol človek, ktorý sa o ňu zaujímal, vždy som svoj názor mal, a niekedy sa zaň, žiaľ, aj pobil. Vždy som svoje názory chcel presadzovať – väčšinou na tej argumentačnej úrovni. V súčasnej dobe napríklad nie som zástancom konzervatívnych názorov na veci ako náboženstvo, legalizácia marihuany či homosexuálne manželstvá a nemám rád, keď niekto zastáva názory, ktoré si nevie vyargumentovať, kde jediným argumentom sú „hejty“. Povedzme, že niekto si myslí, že homosexuáli by sa nemali sobášiť. To je legitímny názor, i keď s ním nesúhlasím. Akonáhle človek začne tvrdiť, že „buzeranti sú psychicky chorí a mali by sme ich odstrániť z našej spoločnosti,“ tam už diskusia končí, s niekým takým sa proste debatovať nedá.
Pozri si napríklad komentáre čitateľov na spravodajských portálov, prípadne statusy bežných ľudí na Facebooku. Veď to je hnus. Ja viem, že Facebook nie je práve reprezentatívna vzorka, ale takýchto ľudí je v dnešnej spoločnosti strašne veľa. Vždy tu boli, ale spoločenská klíma súčasnosti je taká, že sa už za tieto názory nehanbia. Desať rokov dozadu ešte bolo tabu takéto čosi povedať. Desať rokov dozadu verejne napísať, že „Cigáni patria do plynu,“ znamenalo zdiskreditovať sa osobne aj profesijne. Dnes kdesi napíšeš „Cigáni patria do plynu,“ máš 300 lajkov, to je ten rozdiel. Mne toto vadí. Viem, aj ja som býval do istej miery taký istý, aj keď si dovolím tvrdiť, že som to mal argumentačne lepšie zvládnuté. Ale roky strávené v partii pochybných ľudí a to, že som cestoval a študoval – to všetko mi pomohlo časom pochopiť, aké sú tieto myšlienky nebezpečné. Aj v úplne latentnom zárodku.
Nenávisť, i keď skrytá, vždy vyplodí niečo väčšie a niečo zlé. Čím ďalej, tým viac to vidím okolo seba a nie je mi jedno, kde žijem. Nechcem žiť v spoločnosti, kde sa dvaja gayovia nemôžu na ulici chytiť za ruku. Nechcem žiť v spoločnosti, kde to, že je niekto iného vierovyznania, je dôvodom, aby sa proti nemu vytvorila politická strana. Mne to vadí. I keď neviem, či to ja ako jedinec dokážem zmeniť. No vadí mi i to, čím som kedysi bol ja, sám pred sebou sa za to hanbím a snažím sa to teraz spoločnosti nejako vrátiť. Moje hodnoty sa úplne zmenili a sú to hodnoty, ktoré som si neprečítal z kníh, blogov a ani nevymeditoval pri pivku, ako moje niekdajšie názory. Toto sú názory, ktoré ma naučil život. Postoje, ktoré sa vo mne roky formovali skúsenosťou s realitou.
Michal Dzurko – občiansky aktivista / cestovateľ
Narodil sa v roku 1992. Študoval a vyrastal v Banskej Bystrici. Absolvoval obor politológia a vo svojej odbornej činnosti sa venoval politickému radikalizmu, extrémizmu a hudobným subkultúram. Je členom banskobystrickej občianskej iniciatívy Nie v našom meste a neziskovej organizácie Radicalisation awareness network fungujúcej pod záštitou Európskej komisie. Pracoval ako žurnalista a ako učiteľ angličtiny v Ázii. Časť života prežil v Spojených štátoch amerických, na Srí Lanke a v Českej republike. Je vášnivým zberateľom vinylových platní a starožitných mincí a vo voľnom čase sa venuje urban exploration – prieskumu a foteniu opustených budov, ako sú továrne alebo nemocnice.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
V Živici sa venuje globálnemu vzdelávaniu, momentálne pôsobí v Komenského inštitúte. Ku globálnemu vzdelávaniu ju priviedla životná cesta – detstvo strávila na malom ostrove v Stredozemnom mori, neskôr študovala psychológiu na Univerzite Komenského a City University of New York. Dôležitosť globálneho vzdelávania vníma aj vďaka svojej dcére, ktorá je Slovenka indicko – afrického pôvodu, pričom polovica jej rodiny žije v USA.
Zakladateľ a bývalý riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej. V rámci CEEV Živica sa venuje zriadeniu modelovej škole vo Zvolene.
