Medzi Slovákmi

Úryvok z novej knihy Milana Šimečku Medzi Slovákmi, ktorú si môžete kúpiť na obchod.dennikn.sk

O dva týždne som už mal pas, ktorý mi komunisti dovtedy upierali, a vyrazil autom do Viedne. Hneď za hranicou som zastavil na benzínovej pumpe v dedinke Wolfsthal, vystúpil z auta a ohúrene sa obzeral po krajine, o ktorej som bol presvedčený, že do nej za svojho života nevstúpim. Takto nejako sa mohli cítiť kozmonauti, ktorí pristáli na Mesiaci.

Vyrušil ma muž v montérkach, ktorý kopal do pneumatík môjho auta a zúrivo gestikuloval. Zastavil som totiž na mieste, ktoré mal vyhradené, pretože bol zamestnancom pumpy. Bol to prvý Rakúšan, ktorého som stretol, a hneď som mu nechtiac narušil jeho domáci poriadok.

Ten muž mi trochu vulgárne zvestoval posolstvo, ktoré neskôr s väčším taktom prišlo z celého Západu: tu platia naše pravidlá, a ak chcete patriť k nám, musíte ich dodržiavať. Myslím si, že ten muž podvedome chápal, čomu som ja rozumel vedome, že totiž patril k víťazom a ja k porazeným. Preto bol v hĺbke duše presvedčený o tom, že je lepší ako ja. Ja som však s týmto jeho nevysloveným názorom súhlasil. Tešil som sa, že víťazom dejín sa stal Západ, a nepochyboval som o tom, že jedinou možnosťou je odteraz u nás zavádzať jeho pravidlá demokracie.

Nebolo to len moje presvedčenie. Čoskoro sa ukázalo, že východoeurópske národy nemajú Západu čo ponúknuť a že liberálna demokracia západného typu nemá alternatívu. Naozaj to vyzeralo tak, že dejiny sa skončili happyendom.

Lenže čoskoro sa tiež ukázalo, ako veľmi sme sa mýlili a že pochybnosti Juraja Špitzera boli oprávnené. Špitzer mal dobré dôvody na historický pesimizmus. So šťastím prežil holokaust, bojoval v SNP, srdnato budoval komunistický režim, ktorého sa sám stal obeťou, a okrem iných kníh napísal jednu s názvom Nechcel som byť žid.

Sedeli sme v sídle VPN na nevkusných plyšových sedačkách, ktoré tu zostali po komunistoch, a mali jednu z tých mnohých vzrušujúcich debát o budúcnosti, aké ma na celej revolúcii bavili najviac. Do prvých slobodných volieb zostávalo ešte takmer pol roka.

Špitzer, ktorého sme na tieto debaty pozývali, položil otázku: „Akú máme predstavu o štáte?“ Odpoveď bola, že štát má byť demokratický. Lenže Špitzer namietal, že to nestačí. „Musíme mať predstavu o Slovensku. Vieme vôbec, aké je a aké chceme, aby bolo?“

Nemali sme odpoveď. Boli sme liberálni intelektuáli, ktorí túžili po demokratickom štáte, lebo ten je naším prirodzeným prostredím. Lenže na horizonte sa už rysovali iné predstavy: v rýchlom tempe sa tvorili ďalšie hnutia a strany, ktoré jasne hlásali, čo chcú. Katolíci chceli katolícky štát, nacionalisti národný. Z oboch verzií, ktoré sa navzájom prekrývali, sme mali rovnaký strach a pred našimi očami sa z historickej hmly vynárali zlovestné rysy slovenskej spoločnosti.

Nemali sme odpoveď na Špitzerovu otázku, lebo sme nevedeli, aké kultúrne kódy prežili štyridsať rokov komunizmu ako semená v púštnom piesku, ktoré čakali na vlahu. Nacionalisti a katolíci testovali životnosť týchto kódov a zdalo sa, že odhalili tie podstatné.

Dnes to pôsobí čudne, lebo slovenská spoločnosť sa časom ukázala byť rovnako vrstevnatá ako ktorákoľvek iná, ale vtedy sa javila ako nečitateľná masa bez názoru, čakajúca na to, kto odkryje jej tajomstvá. A že sú temné, sme začali tušiť veľmi rýchlo.

Mali sme opäť jednu z tých debát, do volieb zostávali tri mesiace, ulicami Bratislavy pochodovali zástupy nacionalistov a sloboda tlače dala krídla aj fašistom, ktorí boli vtedy úplne rovnakí ako za vojny aj akí sú dnes. Sedeli sme na prvom poschodí, pod našimi oknami kráčal zástup spievajúci Rež a rúbaj do krve a do našej miestnosti vletel kameň veľký ako päsť.

Od revolúcie ubehlo len zopár mesiacov a ja som sa už opäť stal nepriateľom. Tentoraz ma však zaňho nepovažoval chladný a neosobný režim, odrazu ho vo mne videli konkrétni ľudia. Spoločnosť odhodila ľahostajnosť a prepadla vášni, ktorá sa volá nenávisť.

Nebola v tom výnimočná. V celej strednej Európe sa prebudili démoni, ktorých povaha vyvierala z národných dejín, takže v Poľsku to boli rigidní katolíci a antisemiti, v Maďarsku nacionalisti volajúci po zrušení Trianonu a tiež antisemiti, v Česku, naopak, radikálni komunisti. Je však pravda, že len na Slovensku sa títo démoni prebudili s takou silou, že sa na chrbtoch politikov dostali k moci oveľa skôr než inde.

Napriek tomu, že bolo veľmi frustrujúce stať sa terčom vášnivej nenávisti, po prvý raz v živote som s údivom zisťoval, že som sa ocitol v širokom spoločenstve ľudí zdieľajúcich spoločný osud zradcov národa, že sa stávam svedkom toho, ako sa na Slovensku konečne rodí verejný vzdor voči zlu, ako sa rodí „solidarita otrasených“. V tom okamihu som vedel, že prehra bude len dočasná.

Knihu Milana Šimečku Medzi Slovákmi si môžete kúpiť na obchod.dennikn.sk