Intenzívne trúchlenie je vždy lepšie ako chladné, krátke mestské pohreby, ktoré nedávajú priestor na uvedomenie si smútku, hovorí terapeutka ZLATA ŠRAMOVÁ. Procesom smútenia sprevádza umierajúcich aj ľudí v kóme a ich blízkych. Opýtali sme sa jej, ako sa vyrovnať so smútkom. Ako sa správať, keď nám umiera niekto blízky?
Sedí oproti mne dáma s láskavým pohľadom. Má výraznú mimiku a pri každom pohybe tváre sa jej okolo očí naskladajú záhyby vrások, jej tvár hrá s každým slovom. Viem si predstaviť, že by som jej dokázala povedať úplne všetko – čo ma trápi, teší, poprosiť o akúkoľvek radu. Má veľké plné pery, na tie ústa, z ktorých vychádza jemný hlboký hlas, sa neviem prestať pozerať. Hlasom hladí, pokojnými pohybmi povzbudzuje k zdieľaniu. Neustále gestikuluje drobnými rukami s jemnými škvrnkami, aké mávajú milé babičky. Do ich veku má ďaleko. No ako by som sa na svoju babičku pozerala. Láskavá a mäkká, to mi ostáva po poslednom podaní rúk.
Ako ste sa dostali k tomu, že jednou z tém, ktoré vo svojej práci spracúvate, je smútok a smútenie?
Tým, že pracujem v psychoterapii, tak sa často stretávam s klientami, ktorí majú depresiu alebo aj akýsi neodôvodniteľný smútok. Hovoria mi, že v podstate by mali byť šťastní. Vravia: mám prácu, mám strechu nad hlavou a napriek tomu mám pocity beznádeje, ľútosti, nespokojnosti a hnevám sa na seba za to, prečo ich mám, čo to celé ešte viac prehlbuje. To je profesionálna rovina, ktorá ma priviedla k hľadaniu toho, čo je zdrojom smútku. Druhá vec je rovina súkromná. Napriek tomu, že som si to študovala a vedela som všetko o fázach smútenia a tak ďalej, keď človek stratí niekoho blízkeho, musí si tým všetkým prejsť a všetky vedomosti sú mu na nič. Pri strate blízkeho som si uvedomila, že mojou jedinou výhodou je, že ja viem. Viem, ako smútenie prebieha a že cez tie fázy musím prejsť, aby som sa so stratou vyrovnala. To mi potom pomohlo rozumieť mojim klientom a ich strachu, že sú vystrašení z toho, čo sa deje a zakazujú si tie pocity prežívať, lebo ich berú ako niečo zlé.
Možno ako svoje zlyhanie?
Keď mi zomrel otec, najprv som naňho bola naozaj hrozne naštvaná. Ako to, že nebojoval? Vzdal to, prečo sa nesnažil? Keď som v prvej fáze smútenia chodila na cintorín, tak som mu pri hrobe naozaj nadávala. Keby ma tam niekto počul, tak neviem, čo si pomyslí (úsmev). Ja som pritom otca milovala a milujem ho dodnes. Po prvej fáze vykričania sa mohol prísť plač a odsmútenie si. Keď ľuďom tento príbeh poviem, tak si pomyslia – kričať na mŕtveho, čo je to za lásku? V spoločnosti existujú určité kritériá smútenia a keď to niekto prežíva inak, máme tendenciu ho odsúdiť, namiesto toho, aby sme zisťovali, prečo je to preňho dôležité.
Čiže takto ste sa dostali k smúteniu. Vravíte, že sú fázy smútku, ktorými si musíme prejsť. Vaša cesta smútením je teda akési vysvetľovanie ľuďom, že je v poriadku mať rôzne fázy rozličných reakcií a pripravujete ich na ne?
Áno, to je jedna z častí. Tým, že pracujem s umierajúcimi a s ľuďmi, ktorí boli v kóme, pracujem aj s tým, ako prijať stratu vlastného života. Druhá vec je, ako majú príbuzní prijať tú situáciu, že im niekto blízky umiera. Ich fázy smútenia sú podobné, aj keď ich prežívajú trochu iným spôsobom. Nie je pritom podstatné ich učiť o tom, čo môže prísť, ale skôr ich podporovať v tom, čo prežívajú. Ak má niekto pocit strachu, treba ho podporiť v tom, že strach je jedna z foriem, ako sa môže človek cítiť. Mal by som zomrieť vyrovnaný – je síce krásna veta, ale vyrovnanosť je veľmi individuálny pocit, ktorý je pre každého iný. Je úplne normálne mať strach z bolesti a neznáma, z toho, čo bude s blízkymi.
Zaujímajú vás alternatívy ku klasickým pohrebom a cintorínom? Živica vo Zvolene otvorila prvý prírodný cintorín Záhrada spomienok, ktorý dáva priestor pre osobitné posledné rozlúčky a spája úctu k prírode s úctou k ľuďom. Viac informácií nájdete na www.zahradaspomienok.sk
Hovorí sa, že človek má kapacitu prijať v živote iba určitý počet rán a keď sa ten počet prekročí, už to neunesie a jeho svet sa zmení. Je to tak?
Dalo by sa to tak povedať, ale keď sme vystavovaní situáciám, ktoré sú pre nás náročné na spracovanie, posilňujeme svoju vnútornú psychologickú imunitu. Keď potom príde ďalšia náročná situácia, nepotrebujeme až taký dlhý čas na to, aby sme ju vedeli spracovať a nie sme úplne paralyzovaní. To je veľmi dôležité. Hladina zvládania stresu sa akoby zvyšuje. Hovorí sa, že koho Boh miluje, toho krížom navštevuje. Svojho času som si myslela, že je dosť šialené až nehumánne takto to povedať, ale časom som pochopila, že niečo na tom bude. Čím viac prekážok v živote zdoláme, tým väčší nadhľad získame a naučíme sa inak dívať na rôzne situácie.
Dá sa vôbec pripraviť na to, že onedlho choroba premôže môjho blízkeho človeka? Racionálne si to vieme zdôvodniť, ale dá sa aj duševne pripraviť, aby nás to tak nezasiahlo?
To sú veľmi ťažké otázky (smiech). Treba si v prvom rade uvedomiť, že vždy, keď stratíme niekoho blízkeho, tak to zmení náš život. Závisí len na tom, akým smerom sa rozhodneme ísť. Keď ľudia napríklad stratia dieťa, tak akoby nevedia dosmútiť. Pri ľuďoch, ktorí sú v kóme, sú zas dve možnosti – buď sa preberú, alebo zomrú. Samozrejme, že rodina chce, aby sa ten človek prebral, aj keď to niekedy nevyslovia nahlas. Treba však rešpektovať jeho rozhodnutia a keď sa rozhodne, že je čas odísť, tak ho treba nechať. Keď človek odíde náhle, je to šok. Zorganizuje sa posledné rozlúčenie a až potom nasleduje práca s pozostalými, ktorým postupne dochádza, čo sa vlastne stalo. Keď niekto umiera dlho, je to iné. Ľudia chcú byť ešte spolu, prejsť si, čo pekné spolu zažili, a tak sa so stratou vyrovnať.
Cesta, ako zvládať smútok, je teda skôr vyrozprávanie sa, než obrnenie a uzavretie sa do seba?
V smútení si musíte prejsť cez rôzne fázy, kde patrí hnev, zúfalstvo, obviňovanie, prijatie diagnózy, hľadanie alternatív liečby a až potom príde zmierenie, keď si naozaj pripustíme, že je to tak. Do toho prichádzajú ešte aj duchovné otázky, a to je jedno, či verím v kresťanského Boha, či Budhu či kohokoľvek, ale riešim, či verím tomu, že je alebo nie je život po smrti.
Ako to máte vy? Veríte v posmrtný život?
Ja hovorím, že diskutujem s Bohom. Zažila som niektoré veci, ktorým môj mozog nerozumie, no viem, že sa udiali a povedala som si, že jednoducho existuje niečo väčšie ako ja. Najmä, keď mi zomrela mama, tak mi prichádzali rôzne posolstvá. Snívalo sa mi, deň po jej smrti som dostala na mobil od nej neprijatý hovor, pritom mi z jej telefónu nikto nevolal. Dejú sa veci, ktoré racionálne nevieme vždy spracovať, a síce sme veľmi pragmatickí a chceli by sme vedieť, prečo sa veci dejú, niekedy to jednoducho nejde. Ja sama tiež rada hľadám dôvody, ale na druhej strane si hovorím, že sú veci, ktoré ma presahujú a rozumom ich jednoducho nevysvetlím. Dobré je sa naučiť ich vnímať a hlavne sa ich nebáť.
Ja sa priznám, že keď mi je ťažko, tak si pozerám rôzne motivačné citáty a niekedy mi to tak sadne. Vie v smútku pomôcť aj niečo takéto – knihy, poézia, umenie, hudba?
Niekto maľuje, niekto spieva, niekto trávi čas so zvieratami, niekto chodí do prírody a niekomu pomáhajú citáty. Máme veľa možností, ako prejaviť to, čo cítime. A tieto zdroje sú pre nás nesmierne dôležité. Klientov sa vždy pýtam, čo im pomohlo, keď boli predtým v ťažkej situácii. Čo robia teraz, keď im je ťažko? Hľadáme spolu, čo im pomáha. Je tam ale maličký zádrheľ v tom, že dnes je napríklad motivačnej literatúry obrovské množstvo a nie každá je úplne vhodná.
Rozprávame sa o tom, ako si v smútku pomôcť. Ja pochádzam z regiónu, kde keď odíde blízky človek, tak sa deje množstvo vecí, ktoré vedú k tomu, aby bol smútok ešte silnejší. Teda priamo na pohrebe plačky, na truhle záclona, všetci ľudia v čiernom a ešte aj dlho po úmrtí sa tá čierna nosí. Úprimne, vidieť počas pohrebu cudzie ženy kvíliť pri truhle, bolo veľmi ťažké. Až taký absurdný vstup do súkromia. Ako to vnímate vy?
Každý región má svoje špecifické pravidlá smútenia, ale toto intenzívne trúchlenie je pravdupovediac podľa mňa vždy lepšie ako mestské obrady v krematóriu. Tie sú veľmi neosobné, schematické, štruktúrované, krátke a nedávajú priestor na uvedomenie si smútku. Vy mi popisujete prastarý rituál, ktorý má podporiť smútenie v prvej a druhej fáze priebehu smútenia. Má prinútiť ľudí plakať.
Iste tam vtedy nebol človek, ktorý by neplakal.
Presne tak. Takýto pohreb je priestor na plakanie, kvílenie, plačky ľuďom pomáhajú, aby sa otvorili. Všetko to, čo za tým nasleduje, pomáha spracovať situáciu. Neskorším nosením čiernej, nosením smútku ukazujeme, že ešte stále máme súkromný priestor na smútenie. Po tejto fáze nasleduje zmierenie, keď pomaly meníme odev a už nie sme celí v čiernom. Ukazujeme, že priestor na smútenie vyprcháva a človek postupuje ďalej do života. Deti veľmi často popisujú, že keď im zomrie rodič, tak sa „zabudnú smiať“, lebo vidia všade okolo iba smútok a majú pocit viny, keď sa chcú zasmiať, lebo veď by mali byť smutné. Keď mi ale dospelý dá signál, že aj smiech patrí k životu, je to v poriadku. Tak to má byť.
Rodina sa v istej fáze svojej existencie najčastejšie stretáva na pohreboch. Raz mi zomrel veľmi blízky človek a na jeho pohreb prišli ľudia, ktorých som roky nevidela a veľmi som sa tomu tešila. Zároveň som však mala dilemu, či sa môžem tešiť, keď sme na pohrebe.
Áno, často sa na pohreboch hovorí, že by sme sa mali stretávať aj niekde inde (smiech). Prečo by sme sa ale nemohli potešiť, že niekoho vidíme, aj keď je to na pohrebe? Radosť je emócia, ktorú máme, tak prečo ju nevyjadriť? Dôležité je byť autentický. Ďalšia otázka je, čo mi bráni byť v kontakte s týmito ľuďmi aj inokedy? Veď máme internet, skype. Pohreb môže byť motiváciou sa seba opýtať, čo mi bráni v tom, aby sme sa stretávali? Vyhovoriť sa, že mám málo času, je len taký únik. Je len na mne, či s nimi chcem byť v kontakte alebo nie. Ja som napríklad začala na pohrebe mojej mamy robiť rodokmeň našej rodiny a všetci z toho boli nadšení. Zrazu si uvedomili, že chcú vedieť, ako vyzerajú ich väzby a história našej rodiny. Keď nepoznáme svoje korene, ako chceme fungovať v tomto svete? Keď sa obzriem za seba, potrebujem vedieť, kto za mnou všetko stojí.
Možno nie potrebujem, ale je to minimálne zaujímavé.
Ja by som trvala na tom výraze potrebujem. Dnes máme mnohí pocit vykorenenia, čo cítime aj pri stratách blízkych. Generácia nado mnou pomaly odchádza, na rade je moja generácia, a takto to bude pokračovať. Ja ale musím vedieť, odkiaľ idem, kam a ku komu idem.
Hovoríte, že treba prejavovať svoje emócie aj čo sa týka smútenia. Ako o tom ale komunikovať napríklad v práci?
Tí, čo sú nám najbližšie, si to isto všimnú aj sami. Je možné aj povedať, že môj blízky zomrel a potrebujem nejaký čas, aby som sa s tým vyrovnala. Ostatní to určite budú akceptovať a dajú vám priestor nezúčastňovať sa rôznych bujarých akcií. Je normálne, že nemáte chuť sa z toho dostať cez nejaké diskotéky. Nemusíme o tom hovoriť do hĺbky, stačí si len požiadať o priestor. Či to povedať aj nadriadenému, záleží od vášho vzťahu. Ak sú dobrí nadriadení, musia sami od seba vidieť, že sa niečo deje a zaujímať sa, prečo. Potom vedia ponúknuť pomoc, priestor, napríklad na dovolenku.
Keď mám smútiaceho priateľa, môžem mu nejako pomôcť? Ako sa k nemu správať?
Niekomu stačí, keď pri ňom len sedíte. Niekto potrebuje pragmatické veci, napríklad navariť alebo upratať. Ste proste tam a robíte veci, na ktoré ten človek v danom momente stratil silu. No a niekto sa potrebuje vyrozprávať. Nie vždy je dobré dávať rady a posúvať riešenia. Keď o ne človek nepožiada, tak to nerobme. Niektorí ale dávajú takzvaný dvojitý signál, ktorý znamená, že síce potrebujem pomoc, ale neviem o ňu požiadať. Nepoviem: buď taká dobrá a pomôž mi, lebo… Keď im niekto ponúkne pomoc, tak povedia: „Nechaj ma, daj mi pokoj, chcem si to vyriešiť sama.“ Pritom to však nechcú riešiť sami. Tí, ktorí ich poznajú, vedia prečítať ten signál a napriek tomu prídu. Smútiaci im vynadá, ale je dobré sa nedať odradiť. A to pomáha. Nepomáha však dávať rozumy typu, už sa daj dokopy, život ešte nekončí, ešte si predsa mladá a podobne.
Žijeme v spoločnosti, kde chlapi neplačú. A celkovo nás svet učí veľa vecí si nechať pre seba, neukazovať slabosť. Čo s tým?
V poslednom čase sa objavuje veľa workshopov zameraných na sebapoznanie, ktorých súčasťou je: učme mužov plakať, alebo nech ženy ukazujú svoju silu. Nerozumiem úplne, prečo to tak musí byť, veď to tu bolo vždy, len dnešný svet to potlačil. Môžeme to ale zmeniť napríklad tak, že si my sami dovolíme plakať vždy vtedy, keď to tak cítime. Nie je sa za čo hanbiť. Ja si veľmi vážim mužov, ktorí dokážu ukázať svoje emócie, aj keď nemusia byť príjemné. Pretože, keď to cítite, ale neukážete to, môžete neskôr prevalcovať okolie a ľudia sa cítia potom ohrození. Slzy sú emócia, ktorá súvisí so smútkom, radosťou, zúfalstvom, zúrivosťou. Je to normálna vec. Na tých tradičných východniarskych pohreboch plačú aj muži. Tam majú priestor, aby mohli smútiť.
Čo emocionálni introverti? Tých niekedy nevie odhaliť ani ich najbližšie okolie.
Každý sme iný a podstatná je aj výchova, ktorú sme dostali a čo sme v živote zažili a menilo nás. Často sa stretávam s ľuďmi, ktorí sú uzavretí, neukazujú pocity alebo veci cítia inak ako ostatní. Sú tak vychovaní alebo si nesú toto nastavenie z detstva. Keď je dieťa zlé, tak ho predsa posielame do izby, aby sa upokojilo. Tým ho učíme, že nesmie ukázať, čo cíti, lebo ho inak vylúčime z našej rodiny a nášho spoločenstva. Keď takto vychovávané dieťa vyrastie, ako bude fungovať? Je naučené, že keď ukáže, čo cíti, bude vylúčené, preto keď dospeje, radšej ide plakať na toaletu a nesmie to ukázať spoločnosti. Iný model je, že človek je vychovávaný tak, že má byť silný a všetko zvládnuť sám. Nebude teda ukazovať svoju slabosť, lebo ho zas vylúčia zo spoločenstva. Naučí sa teda potláčať všetky svoje pocity. To je alfa omega všetkých terapií. Poviem človeku: „Ukážte, čo cítite.“
Ako teda vychovávať deti k tomu, aby boli samostatné, zároveň citlivé, ale nie cintľavé? Aby vedeli ukázať, čo cítia, ale nie príliš.
(Smiech) Recepty po mne nechcite. Je to ťažké. Jedna vec ale platí: čo rodičia ukazujú, to deti perfektne zrkadlia. Dôležité je, že máme ako dospelí usporiadané vzťahy a naučíme sa riešiť konflikty ako dospelí, čiže hľadáme riešenie. Napríklad sa pohádame a potom cez noc uzmierime. Dieťa vidí konflikt a potom pohodu akoby sa nič nestalo, ale nevie, čo sa stalo medzitým. Nechápe, ako je to možné, pretože nevidelo to zmierenie. My mu musíme ukázať – takto prebieha konflikt, takto riešenie a takto udobrenie. Raz mi kamarátka, ktorá mala malé deti, hovorila, že je taká vyčerpaná, že by sa najradšej rozplakala. Tak sa jej pýtam, prečo to neurobí? Neskôr mi hovorila, že ako sa tak rozplakala, deti k nej pribehli a začali ju utešovať. Pomohli jej a zároveň videli, že nie je supermama-robot. Naučili sa, že ukazovať to, čo cítime, nie je zlyhanie. Je to okamih, keď potrebujeme pomoc a máme na to právo. Deti majú vďaka podobným situáciám dobrý základ. Ukazujeme im, že sú hodnotné, aj keď sú celé špinavé alebo donesú štvorku z matiky. To je podpora, ktorú dieťa potrebuje. Je to bezpodmienečná láska, a taká by rodičovská láska mala byť. Čiže, keď budeme my ako dospelí autentickí, dávame najväčšiu šancu svojim deťom.
Tento rozhovor bol pripravený v rámci otvárania prvého prírodného cintorínu na Slovensku – Záhrada spomienok. Vo Zvolene ho od októbra 2017 prevádzku CEEV Živica. Viac informácií sa dozviete na www.zahradaspomienok.sk
Články z rubriky SEBAROZVOJ
Profil autora:
Väčšinu svojho profesijného života strávila v médiách. Okrem toho takmer deväť rokov konzultovala a pomáhala s politickým PR. Pôsobí v TA3. Je trénerka, školiteľka a príležitostná moderátorka. Témy, ktorým sa prevažne venuje sú komunikácia vo všetkých možných odtieňoch, prezentácia a práca s informáciami. Obdivuje všetkých, ktorí sa snažia meniť verejný priestor k lepšiemu. Mama dvojčiat, milovníčka príbehov a kníh, dlhých prechádzok rezkým krokom a pletenia.
