Antropológ CHRIS KNIGHT tvrdí, že za vznik jazyka môžu ženy a odmietanie sexu. Keď chcel muž sex, musel najprv doniesť zebru, aby mali ženy a deti čo jesť. Ženy vzrušujú muži, ktorí sú naozajstnými mužmi. Ak by však doniesli zebru a nepodelili sa, nie sú v ich očiach skutočnými mužmi. Dnes už ženy nečakajú na zebry, no nemali by chcieť byť mužmi, pretože sú rovnako dobré ako oni, hovorí v rozhovore.
Zaoberá sa jazykom, kde sa vzal. A tvrdí, že to malo čo do činenia so sexom. Ako novinárku ma toto spojenie zaujalo. Prečítala som si niekoľko článkov, ktorým som rozumela len čiastočne. Vypracovala dostatočne dosť otázok – aby ich bolo dosť, keď sa začnem strácať, aby som sa mala o čo oprieť. Preložila ich do angličtiny a poslala mu ich. „Chris vraví, že takto to nepôjde. Vezme si len jednu a potom sa uvidí,“ odpovedala mi antropologička Hela Tužinská, s ktorou som mala rozhovor robiť. No zbohom, zľakla som sa. Odborná angličtina na takúto ťažkú tému, navyše s kopou improvizácie… Keď som o pár dní neskôr podávala ruku Chrisovi Knightovi, mala som veľmi malú dušičku. A potom začal rozprávať. A ja som sa nevedela prestať pýtať. Chvíľami som samú seba musela zahriaknuť, aby som sa nepýtala na detaily, raz ma napomenul sám. Rozprával rukami, očami, vydával zvuky, chvíľami ako by sa potreboval poradiť sám so sebou. Vedela by som s ním hovoriť celú noc. Muž, ktorý premýšľa a vymýšľa. A to, čo o ľuďoch vie, skladá do ideálneho sveta, kde by všetci mali rovnaké miesto. A kde by hlavné slovo mali ženy. Nemáme celú noc a nedá sa povedať všetko. Aj tak, prečítajte si aspoň kúsok z toho, čo nás podľa popredného britského antropológa utváralo…
Jeden z vašich najnovších článkov sa volá – Prečo hovoria len ľudia. Čakala by som, že pôvod reči má niečo spoločné s jedlom alebo prácou, ale vy vravíte, že to tak nie je. Že na začiatku stála ľudská sexualita. Ako to teda je?
Nemyslím si, že na začiatku ľudskej reči bola len jedna vec. V teórii pôvodu jazykov nemôžeme hovoriť len o jednej príčine. Priblížme si to na príklade kreditných kariet. Vezmite jednu a choďte do džungle medzi šimpanzy – a opýtajte sa, prečo nemajú kreditky. Veď také kreditky, to sú veľmi užitočné veci. Môžete si nimi zaplatiť bývanie, cestovanie, jedlo, zaplatiť nimi za hocičo. Mohli by ste čakať milión, dva milióny, tri milióny rokov v džungli medzi gorilami a nikdy by ste sa nedočkali toho, že by vymysleli kreditky. Aby ste niekomu, kto ich nepozná, vysvetlili pôvod, odkiaľ sa kreditky vzali, museli by ste začať od lovcov k začiatkom neolitickej revolúcie a farmárčenia, možno cez Rímsku ríšu, feudalizmus, priemyselnú revolúciu, kapitalizmus, elektroniku, banky – a až potom by došlo na kreditné karty. Bez celého toho vysvetľovania by to nešlo.
Ja hovorím, že podobné to je s teóriou pôvodu jazyka. Na začiatku musíme pochopiť všetko, čo spôsobilo, že sme sa stali ľuďmi. Musíme pochopiť, prečo sa usmievame a smejeme, prečo máme oči, v ktorých je zreteľná zrenička na pozadí bielka a pozeráme sa na seba pri rozhovore, pochopiť, kde sa vzala starostlivosť o deti, náboženstvo, ekonomika, spolupráca. Z rôznych dôkazov, najmä archeologických, musíme poskladať, čo všetko sa na počiatku vzniku ľudstva stalo. A ako súčasť toho môžeme následne vysvetliť pôvod jazyka.
Ľudoopi, ani tie najmúdrejšie, jazyk nepoužívajú. Na nič im nie je. Používajú zvuky. Ale jazyk je oveľa viac, ako zvuky. Vezmite si napríklad slovo peniaze – peniaze sú dobré, však? Lovci, aj tí dnešní, v pôvodných kmeňoch, však žiadne peniaze nemajú. Majú veľa času, jedla, rituálov, tancov – ale nie peniaze. Načo by im boli, nedajú sa jesť. Až ľudia v mestách a štátoch potrebujú peniaze. Peniaze sú súčasťou systému, v ktorom sú štáty, mestá, domy, majetok – potrebujete všetko ostatné na to, aby boli peniaze užitočné. S jazykom je to presne tak – potrebovali sme kopu iných vecí predtým, než nám začal byť užitočný jazyk.
Tak čo teda bolo na začiatku? Čo všetko sa muselo udiať, kde sú korene jazyka?
Aby mohol Jazyk jestvovať, potrebujeme enormné množstvo dôvery. Pretože slová dokážu klamať. To zvieratá nedokážu. Predstavte si mačku. Ležala by tu pri nás a priadla. Pradie – tak nám hovorí, že je jej dobre. Mačka nedokáže klamať, nedokáže predstierať, že je šťastná, ak nie je.
Teda podľa vás zvieratá nedokážu klamať?
Dokážu to napríklad mimikrami, hmyz klame telom. No nikdy nie hlasom. Ani šimpanzy nedokážu klamať, pokiaľ ide o ich jedlo, či kopulačné schopnosti. Predvediem vám nahnevaného šimpanza – nezľaknite sa. (Chris predvedie postupne stupňujúce sa zvuky, ktoré sa utišujú.) Takto znie veľmi rozčúlený šimpanz, nedokáže to inak. Nevie klamať pri vydávaní týchto zvukov. Pre ostatné zvieratá je to, že ho vidia a počujú pri takomto správaní, signál – pozor, je naozaj veľmi nahnevaný. Vokálne zvuky primátov nazývame „úprimné/čestné signály“. Vo zvieracom svete, kde je tak veľa súťaže a konfliktov, je veľmi potrebné rozoznať zvuk hnevu, varovania, strachu.
Filozofická fakulta Univerzity Komenského v spolupráci so Sokratovým inštitútom Vás pozývajú na exkluzívnu prednášku antropológa Chrisa Knighta: Ako sexuálna revolúcia viedla k vzniku jazyka?
Prednáška sa uskutoční 10. októbra od 18-tej v Bratislave. Viac info tu: https://www.facebook.com/events/118898608807892/
Nebolo to s ľuďmi úplne v prvopočiatkoch ľudstva rovnaké? Prečo sa zo zvukov stali slová? Čo náš robí takými zvláštnymi, že sa to práve u ľudí zmenilo?
Darwinizmus je veľmi dobrá teória a každá vzdelaná osoba s ňou dnes súhlasí. Naše telá, inštinkty, sú podobné primátom a podľa nich môžeme vidieť, ako postupoval vývoj . Aby sa v prírode veci vyvinuli, potrebujete „prekurzor“. Darwinizmus je založený na modifikácii. Druh sa niečomu prispôsobí, jemne sa niečo zmení. Ryby majú plutvy, z nich sa vyvinuli naše nohy. Teda ak pôjdeme podľa teórie vývoja druhov, potrebujeme prekurzor, ktorý sa postupne modifikuje, „Hu hu“ môžete meniť koľko chcete, k jazyku sa nedostanete. Nie je to symbolické, gramatické, digitálne, nie je to ani len prvý krok smerom k jazyku. Šimpanzie kriky skrátka nie sú „prekurzorom“ na tvorbu jazyka. Plutvy a nohy majú ten istý účel. Jazyk je založený na úplne inom princípe ako šimpanzí krik.
Naozaj? Boli tie zvuky u prvých ľudí také odlišné od tých, ktoré vydávajú primáty?
Každé dieťa má inštinkt naučiť sa gramatiku svojho rodného jazyka. Nie je to ako s geometriou, napríklad, kde potrebuje vysvetlenie a pochopiť systém. Gramatika ide akosi sama a dieťa sa naučí svoj rodný jazyk gramaticky správne. Pritom ide o veľmi zložitý komplex pravidiel a výnimiek. Zdá sa, ako by deti vedeli, čo majú od reči očakávať. Dieťa nielen opakuje, čo počuje, ale pri tom, ako sa učí hovoriť, používa tvorivosť. Aj šimpanzy sa môžu naučiť nejaké slová – daj mi, podaj mi. Ale na rozdiel od ľudí to sú pre nich len naučené slová a jazyk ďalej nerozvíjajú.
Nie je to ale preto, že nemajú dostatočne vyvinuté rečové orgány?
Je to pravda, nemajú. Porovnajme si to. Aj šimpanzy aj my máme sexuálny inštinkt, máme agresiu, materský inštinkt. Všetky tieto inštinkty môžeme nájsť medzi živočíchmi, ale jazykový inštinkt nemajú. Majú jazyk, ale nepoužívajú ho na vydanie zvuku. Keď vydávajú zvuk, ich jazyk doslova zamrzne. Nemajú nič, čo by hoci len náznakom pripomínalo gramatiku. Je celá kopa teórií, ktoré sa venujú signálom v živočíšnej ríši. Dôležitá pre ne je spoľahlivosť a uveriteľnosť. Zviera vydá zvuk a ostatné mu veria, pretože nemôžu svojim hlasom predstierať.
Podstata nášho jazyka je v skratkách. Som nahnevaný – tak to poviem –„hnevám sa“. Ak by som potreboval to isté vyjadriť zvukom, poviem „som huhu“. Nebudem vydávať dve minúty zvuky ako som to robil pred chvíľou. Jazyk je skladačka skratiek. Akýsi digitálny systém. Ten nie je nič nové, nevznikol teraz, s príchodom mobilných telefónov. Jazyk bol odjakživa digitálny. Každá spoluhláska sa zapína a vypína palatalizáciou, nazalizáciou, otvorením pier, polohou jazyka – je to buď on alebo off, binárny systém, nič medzitým.
Na koncerte si potrebujeme vypočuť celú pieseň, chceme celé predstavenie, nechceme len skratku v podobe zahmkanej melódie. Naše slová sú vždy skratky – poviem „som nahnevaný“ namiesto toho, aby som dlho a hlasno hučal. V jazyku je vlastne všetko fikcia. Hovoríme tu o šimpanzoch – ale nablízku žiadne nie sú. Hovoríme o pravekých ľuďoch, tiež tu nie sú. Hovorenie jazykom je vlastne zdieľanie virtuálnej reality medzi ľuďmi.
Ale pozor, nie je to tak, že náš jazyk je lepší ako zvieracie zvuky. Pre koho je lepší? Pre šimpanzy určite nie. Poviem vám príbeh primatológa Rogera Foutsa. Rozhodol sa, že dva šimpanzy naučí stolovať. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa zaoberal ich výskumom, mal šimpanzy veľmi rád. Nasťahoval ich k sebe domov, Bruno a Booeesa volali. Posadil ich k stolu a naučil ich, aby keď chceli džem, vypýtali si od druhého – „daj mi džem“. To sa naučili. Vždy, keď spolu sedeli pri stole a jeden niečo chcel, vypýtal si – „daj mi“. Jedného dňa si Fouts povedal, že ich nechá pri stole samých. Čo sa stalo? Bruno povedal – „daj mi džem“. Ale Booee chcel džem tiež. Vzal si ho a držal ho pevne. Čo urobil ten druhý? Vyskočil na stôl, schytil ho, vzal mu džem. Na jazyk okamžite zabudli, k slovu sa dostal celkom iný jazyk – násilie, agresivita, emócie. Chcem tým povedať, že jazyk funguje len vtedy, ak máte stanovený systém hodnôt, založený na morálke, spolupráci. A navzájom si dôverujete.
A to, prečo do toho vstúpil sex je, že keď premýšľate o násilí, vždy je na začiatku sex. Prečo chce jedna gorila zabiť inú? Najčastejšie pre sex.
Možno aj pre jedlo?
Pre jedlo nie sú také násilné, žiadne zvieratá. Bojujú pre všetko – pre jedlo, pre lepšie miesto na sedenie, keď prší pre miesto, ktoré je ukryté, samozrejme. Ale predovšetkým, príčinou konfliktu a násilia medzi primátmi je sex. A to isté platí pre ľudí, ak hovoríme o medziosobnom násilí.
Možno sa mýlim, ale nemá jazyk veľa spoločného aj s orientáciou na budúcnosť? Je potrebný na to, aby sme sa dohodli, aby sme naplánovali, ako budeme spolupracovať.
Ak by sme sa zamysleli, na čo nám je jazyk – je nám na to, aby sme spoločne zdieľali nádeje, spomienky, plány, sny… Ale naozaj veľmi dôležitý prínos jazyka je plánovanie, pohľad do budúcna, schopnosť odložiť okamžitú výhodu alebo súťaž či súperenie, aby sme mohli spolupracovať. Na toto je nám jazyk naozaj užitočný. Šimpanzy žijú „teraz“. Dokážu premýšľať o budúcnosti a pamätajú si minulosť, samozrejme, majú mozog. Ale pre to, aby v budúcnosti niečo získali, nič neobetujú. Vezmú si to, teraz.
Napríklad – šimpanzy nie sú vegetariáni a jedia mäso. Obzvlášť majú rady mäso iných malých opíc, najmä mláďat. Stane sa, že tlupa šimpanzov napadne zraniteľné mláďatá. Jeden veľký šimpanz uloví mláďa a začne ho trhať a jesť. Ostatné samce sa pridajú. Samice sa len prizerajú, nie sú dosť rýchle a nenapadnú mláďatá, takže všetko mäso majú samce. A prirodzene sa delia, na jedného by to bolo priveľa. Pri tomto love istým spôsobom spolupracujú. Ale nie preto, že by sa dohodli alebo si to naplánovali. Skrátka sa to stane. A mimochodom, samiciam sa zvyčajne neujde.
U ľudí je to iné. Predstavujem si, že niekedy dávno v praveku – kým muži lovia, ženy sú doma. A je to postavené tak, že nie je sex, kým muži neprinesú úlovok. Ženy stanovujú podmienky – sme tu, páči sa nám mať s vami sex, ale potrebujeme nasýtiť seba aj deti, tak kým neprinesiete jesť, sex nebude. Ak teda, muž, chceš sex, prestaň byť lenivý a prestaň o ňom premýšľať, sústreď sa na lov, vráť sa so zebrou a potom o sexe popremýšľame. Toto celkom mení dynamiku u samcov – mužov. Nedáva zmysel, aby bojovali medzi sebou, lebo to im sex neprinesie. Ženy ovplyvňujú zásadné rozhodnutie mužov – budeme bojovať medzi sebou, alebo spolu proti zebre? Ak urobia to druhé rozhodnutie, ruší sa násilie kvôli sexu, generuje sa medzi nimi spolupráca, dôvera a len v tomto prostredí môže vzniknúť jazyk.
Viacerí moji kolegovia študovali kmene lovcov v Afrike. A dodnes, naozaj dodnes, platí, že dôvod, prečo muži lovia, nie je hlad.
Je to preto, že chcú mať sex?
No, presne tak to muži nepovedia. Sme hrdí a ideme na to okľukou. Povedia – idem loviť, pretože som muž. A na to žena zavtipkuje: „Vraví o sebe, že je muž, ale už tri mesiace nič neulovil. Čo je to za chlapa? Je nanič.“ Aj žena má rada sex a chce sex, ale nie s nepoužiteľným mužom. Ženy vzrušujú muži, ktorí sú naozajstnými mužmi. Mať však mužné telo nestačí, stále nasleduje otázka: „A kde je teda tá zebra?“ Samozrejme sú muži, ktorí nie sú svalnáči, ale nezabúdajme, že môžu byť nepostrádateľní inými schopnosťami a zručnosťami – môžu mať lepší zrak, humor, intelekt, predstavivosť, a tú zebru získajú kolektívne. Pre ženy sú potom rovnako sexy! Skutočný muž je odvážny a statočný, ale musí byť aj štedrý. Ak prinesie zebru a nepodelí sa, nie je to v očiach ženy chlap. Úlovok nezožerie na mieste ako šimpanz. Muž, ktorý by domov priniesol zebru a začal ju jesť sám, je na poľutovanie. Takého žiadna nechce.
Takýmto prístupom ženy hovoria – sme zodpovedné za svoje vlastné telá. My vlastníme svoje telá, nepatria mužom. Hovoríme sexu áno, aj nie. A toto, presne toto úplne zmenilo spoločnosť a dalo základy jazyka.
Takže hovoríte, že prvé slová, ktoré na začiatku evolúcie ľudstvo používalo, označovali sex? A s ním spojené veci?
Myslím si, že áno. Je veľmi zaujímavé zamyslieť sa nad tým, aké asi bolo úplne prvé slovo, ktoré človek použil. Prestavme si, že to bolo jedno, jediné slovo. Nemohlo to byť oheň, skala, oštep, jedlo – lebo to sú slová v kontexte ďalších slov. Toto muselo byť slovo, ktoré znamenalo všetko, lebo celý jazyk bol vlastne vtedy toto jediné slovo.
Takže to mohlo, podľa vašej teórie, niečo ako „stop“ alebo „nie“?
Myslím si, že to bolo niečo ako „nie“. Ale nie „nie“ ako opak „áno“, ako opak nejakých iných slov.
Museli ste o tom veľa premýšľať.
Áno, vlastne o tom premýšľam celý život. A nielen ja, premýšľa o tom celá súčasná antropológia. Predstavte si skupinu žien, teda pravekých bytostí, z ktorých sa vývojom stanú ženy. A vezmime si prvotnú morálku. Všetky spoločenstvá na svete majú stanovené morálne hodnoty, všetky náboženstvá. Sú nastavené tak, že s týmito hodnotami súhlasí celá komunita, je to spoločenský záväzok. A vždy, na tej najhlbšej úrovni, sa morálka týka sexu a pravidiel s ním spojených.
Dodnes?
Boli sme lovcami a zberačmi aspoň stotisíc rokov. Aj medzi súčasnými lovcami, aj ako v našej spoločnosti platí, že muž nemá sex s vlastnou dcérou, brat so sestrou. Plus muž má manželku a nemá sex s inou ženou. A mnoho kmeňov je monogamných. Viete prečo? Pretože každá žena chce aspoň jedného muža. Muži môžu byť tak nápomocní!
Počkajte. To snáď jeden muž chce aspoň jednu ženu, nie?
No, muž by chcel aj dve alebo tri. Ak by mohol. Ale. Ženy sú stvorenia, ktoré od muža mnoho očakávajú a nechcú ho len na polovicu. Teda, tie v kmeňoch lovcov určite. A od muža chcú, aby im domov nosil tie zebry. A pre mužov je výhodné zariadiť, aby bola jedna žena šťastná a spokojná, a nesťažovala sa. Udržať šťastné dve ženy, to nie je vôbec ľahké. Znamená to fakt veľa lovenia, na to nemajú dosť energie. Hovoril som o tom s mužmi v Tanzánii, keď som tam robil výskum. Bol tam jeden muž, bol už starší, mal asi 45 rokov a ten dokázal uživiť dve ženy – a bol tam za absolútne výnimočného a odvážneho muža. Bol naozaj fantastický lovec, nikdy neminul cieľ. Tak bol odmenený tým, že s ním spali dve ženy. Ale – bol jeden jediný.
No vráťme sa na začiatok. Prečo dodnes v kmeňoch lovcov muži lovia a ženy nie? Odpoveď by mohla byť, že sú slabšie, starajú sa o deti, sú tehotné, rodia, dojčia. Ale našli by sa aj také, ktoré by loviť dokázali, tie mladšie by iste boli schopnejšie a rýchlejšie ako niektorí starší muži. Ale aj tak je presne rozdelené – muži lovia a ženy robia všetko ostatné. Pre ženy je nemysliteľné že by išli loviť. Viete prečo? Predstavte si jednu, ktorá by šla loviť – muži by aj nedbali mať pri sebe ženu, ale čo by to bolo za pointu? Sex by mohol byť rovno na love, celá konzumácia tiež, a prečo by mali ísť domov? Odňatie sexu dáva ženám obrovskú páku.
Pozor, to nie je teória. Takto to vo viacerých kmeňoch dodnes je. Žiaden sex pred lovom, vtedy je sex tabu.
Ale čo násilný sex? Muž predsa môže mať sex so ženou, v podstate kedy sa mu zachce, keďže je silnejší.
Áno, vďaka za túto otázku, to je dôležitá pripomienka. Ženy na rozdiel od šimpanzov, môžu mať sex v podstate kedykoľvek, aj keď o to nemajú práve záujem. Preto je znásilnenie pre ženy také nebezpečenstvo. Preto je medzi ženami dôležitá solidarita, aby tomu predišli. Navyše, nezabudnite, že každá žena má bratov a synov, ktorí ju vedia ochrániť. Preto jestvuje incest tabu, lebo ženy potrebujú svojich synov a bratov, aby ich ochránili pred znásilnením. Akonáhle by žena mala sex so svojím bratom, nebude súčasťou riešenia ale súčasťou problému – nemá ju ako ochrániť pred znásilnením, ak by sa stal jej potenciálnym partnerom. Takže príbuzenstvo je intímny vzťah založený na pokrvnom zväzku, v ktorom nie je žiaden sex. A tu sa opäť dostávame ku slovu „nie“. – Ak povedať nie, tak spoločne a nahlas, spevom a tancom, lebo muži to nemusia na prvý krát počuť, zvlášť ak to zašepká. Preto je prvé slovo je vo forme rituálu.
Sexuálny štrajk je podľa vás najsilnejšia zbraň aj dnes?
Dnes sa to už mení. Ale napríklad v roku 1975 bol na Islande veľký sex štrajk, počas ktorého protestovali ženy z rybárskeho priemyslu. On to bol normálny štrajk za lepšie podmienky, ale jeho časťou bolo aj odopretie sexu. Ženy to nakoniec vyhrali, dosiahli, čo chceli. Odvtedy je Island veľmi feministický. Medzi lovcami a zberačmi sa sexuálny štrajk deje neustále, stojí na ňom napríklad aj manželstvo. Mladý muž musí najprv ukázať, že je schopný priniesť zebru. Musí postaviť dom pre svoju ženu a jej matku a ak potom ešte nedonesie mäso, pošlú ho jednoducho preč. Nie je to ako v kresťanstve, kde je manželstvo do konca života.
Vráťme sa späť. Aké teda bolo podľa vás prvé slovo?
Prvé slovo, je podľa mňa, „nie“ vyjadrené v nákladnom rituáli..
Ako povedia ženy nie? Vieme ako povedia áno? Pre párenie signalizujú toto: „Som samica, som ten istý druh ako ty, a som v mojom plodnom období“. Takže „nie“ bude tohto presný opak: „som nesprávne pohlavie, nesprávny druh a v nesprávnom čase“.
Aj so ženským telom môžete hrať muža. Moja sesternica mi rozprávala o tom, ako sa ju v Indii pokúsil muž znásilniť. Spomenula si, čo funguje, padla na štyri a začala prskať ako mačka. Toho muža to tak odzbrojilo, že ju nechal na pokoji. Logické „nie“ teda je: premeňte sa na „nesprávne“ pohlavie, „nesprávne“ zviera, a v „nesprávny“ čas.
Muž nechce mať sex so zebrou, tak sa na ňu žena zahrá. Muž nechce mať sex s mužom, teda ak nie je gay, tak žena predstiera, že je samec zebry. No a tu sa dostávame k tomu prvému slovu, prvej metafore. Ak sa pozriete na nástenné maľby pravekých ľudí, aj dnešných kmeňov lovcov, nájdete obrázky bytosti, ktoré na prvý pohľad nedávajú zmysel, sú to monštrá. Majú rohy, neurčité pohlavie, okolo pohlavia červené škvrny, niekedy sa tie červené škvrny ťahajú za nimi. Sú to ženy v maskách, ktoré takto, svojím telom, hovoria veľmi dôrazné „nie“ a mužov tým naozaj odrádzajú. Takže ak by som to zhrnul, som presvedčený, že prvým slovom na svete bol rituál žien, v ktorom sa premenili na zviera, samca a krvácali. Prvé „nie“, ktoré pochopil naozaj každý.
Tieto rituály sa často dejú pri premene dievčat na ženy, však?
Áno. Naprieč Afrikou medzi lovcami a zberačmi je najdôležitejším rituálom iniciácia dievčat, v ktorej sa oslavuje ich prvá menštruácia. Performujú rolu samca antilopy, ktorý krváca. Je to metafora. Muži vidia, že je to len ceremónia, ktorú ženy hrajú, ale rozumejú obsahu toho rituálu. Že „nie“ znamená „nie“. A že bude lepšie, ak to každý muž rešpektuje.Rozumejú zámeru, rozumejú metafore, a to je základom jazyka.
Takže sa vtedy o sex ani nesnažia?
Nie, je to veľmi jasný signál. V každom regióne sveta existuje vedomie, že niektoré veci sú posvätné. Ak to posvätné nie je telo, nič iné nie je sväté.
V 21. storočí sa roly mužov a žien veľmi zmenili. Začínajú sa stávať rovnocennými, ženy už nečakajú na zebry. Robia rovnaké veci, niekedy zarábajú dokonca viac, muži sa starajú o deti. Ako vplýva táto nová situácia na vývoj našej spoločnosti? A jej jazyka?
Ak sa pozrieme okolo seba dnes, pomáha nám dnes jazyk starať sa o planétu? Máme alebo nemáme konflikty, atómové zbrane? Jazyky nám pomáhajú v komunikácii s najbližšími a možno ešte na národnej úrovni, ale na medzinárodnej úrovni už to nejak nefunguje. Pritom nás spája ešte aj internet, s ktorým vieme obsiahnuť celý svet. Máme potenciál, aby sme sa o našu planétu starali. Nemáme žiadnu inú. Prečo ale nepoužívame náš jazyk a spoluprácu na to, aby sme robili svet lepším miestom? Žijeme v čase, keď by sme vôbec nepotrebovali žiadne hranice, lebo ľudia by mohli byť spokojní tam, kde žijú. Lovci v Afrike nerozumejú hraniciam, lebo ich korisť nerešpektuje hranice. No my hranice máme, berieme si kusy zeme iného kmeňa, svoje vlastné teritórium zväčšujeme.
Paradoxom je, že hranice v priestore pribúdajú, ale strácame hranice v čase. Ak sa riadime presvedčením, že čas sú peniaze, stratili sme sa. Ak sa riadime sa podľa hodiniek – potrebujeme mať určený čas na prácu, na sex, na spánok, na hru. Časom šetríme, chceme všetko robiť rýchlejšie a rýchlejšie. No keď máme nejakú aktivitu radi, či už to je jedlo alebo sex, prečo by sme na nej chceli šetriť čas? Priatelia v Tanzánii mi na tento náš životný štýl povedali, že ak veríme tomu, že čas sú peniaze, zabudli sme na zmysel života. Nemáte potom čas na svojich blízkych, rodinu, nemáte čas sa hrať s deťmi, nemáte čas spievať, tancovať. Pretože vždy, keď robíte jednu z týchto aktivít, vo vašom ponímaní strácate čas, ktorý ste mohli využiť na zarobenie peňazí. Ak chceme zmenu, možno by sme teda mali začať riadiť inými hodinkami. Napríklad prírodou a jej cyklami. Ženy v sebe majú hodinky v podobe menštruačného cyklu. Zaujímavé je, že cyklus samíc je zhruba podobný ako cyklus Mesiaca. A je to celkom logické. Predátori, predovšetkým šelmy, vidia výborne aj v noci a najviac lovia počas novu, keď je najväčšia tma. Počas splnu sme naopak boli relatívne v bezpečí aj my, čo dobre potme nevidíme. Mladí muži preto hľadajúc lásku putovali počas splnu a dodnes sa to zachovalo v angličtine ako výraz honey moon a vo všetkých romantických filmoch je spln čas pre romantiku. Nov je zas čas čarodejníc, vampírov, krvi.
Takže by sme sa mali možno trochu vrátiť do minulosti?
Najdôležitejšia zmena prichádza zdola. A sú aj vzácne momenty, kedy môže zmena prísť vo veľkom. Napríklad v roku 1989, keď vznikal po páde železnej opony nový svet. Myslím si, že niečo podobné nastane v najbližších rokoch. Mladí ľudia sú nespokojní s kapitalizmom a súčasným systémom – musia si platiť za školu, nemôžu si dovoliť bývanie a proste sú presvedčení, že aj nejaký iný svet musí byť možný.
Pracujeme do šiestej večer a ráno o piatej už vstávame do práce. To je veľmi rýchly život. Ja navrhujem, aby sme spomalili. Môj nápad je úplne šialený, viem. Lovci a zberači používajú iba dve časomiery: Slnko a Mesiac. My síce sledujeme Slnko, no zabudli sme na Mesiac. Život na Zemi by sa však nevyvinul bez Mesiaca. Mali by sme si viac všímať Mesiac. Mesiac je ako pomalé hodinky, pomalší ako deň a noc. Mimochodom všetky náboženské sviatky sú previazané na fázy mesiaca: Ramadán, Veľká Noc, židovské sviatky.
Takže sa máme vrátiť ku fázam Mesiaca?
Ste žena a máte menštruačný cyklus. Máte pocit, že vás to spája s inými ženami? Že vám to dáva akúsi inú silu alebo máte pocit, že by ste sa mali snažiť pracovať a fungovať rovnako ako chlapi? Dnešný systém je vyrobený pre ľudí, ktorí majú gule, pre mužov. Aj PMS má korene v minulosti. S blížiacou sa menštruáciou ste stále nepríjemnejšia, mrzutejšia, ale pre jasnú príčinu. Má svoju funkciu: konečne neustúpiť v riadení dlho odkladaných vecí. V minulosti už ste išli postupne muža vyháňať, nech už ide uloviť tú zebru. Dnes sa javí, že nemáte nárok také niečo urobiť. Diana Fabiánová spravila výborný dokument o menštruácii nazvaný Mesiac v nás a tam spovedá šéfa zdravotníckej organizácie, ktorý hovorí, že menštruácia je choroba a ponúka jej lieky, ktoré zastavia menštruáciu. Keď si ich vezme, bude takmer tak dobrá, ako muž. Prečo by ale ženy mali chcieť byť ako muži?
CHRIS KNIGHT skúma prehistorické okolnosti vzniku sociálneho života, jazyka a kultúry. Vyučuje antropológiu na University College London je zakladateľom EVOLANG a The Radical Anthropology Group. Medzi jeho najvýznamnejšie publikácie patrí Blood Relations: Menstruation and the origins of culture a Decoding Chomsky: Science and revolutionary politics. Má tri deti a žije v Londýne.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Väčšinu svojho profesijného života strávila v médiách. Okrem toho takmer deväť rokov konzultovala a pomáhala s politickým PR. Pôsobí v TA3. Je trénerka, školiteľka a príležitostná moderátorka. Témy, ktorým sa prevažne venuje sú komunikácia vo všetkých možných odtieňoch, prezentácia a práca s informáciami. Obdivuje všetkých, ktorí sa snažia meniť verejný priestor k lepšiemu. Mama dvojčiat, milovníčka príbehov a kníh, dlhých prechádzok rezkým krokom a pletenia.
Helena Tužinská vyštudovala etnológiu a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, na ktorej aj prednáša a vedie semináre k etnografickému výskumu, lingvistickej a evolučnej antropológii. Prekladu medzi jazykom práva a jazykmi iných kultúr sa venuje v Lige za ľudské práva od r. 2007, v súčasnosti je členkou správnej rady. Spolupracuje tiež s Nadáciou Milana Šimečku a Centrom pre výskum etnicity a kultúry. Prispela k publikácii In_akosti slovenské: z rozprávaní cudzincov a Vzdelávanie detí cudzincov. Je autorkou Antropologického slovníka pre RTVS. Rada dýcha, bicykluje, tancuje, spieva, chodí do hôr a píše.
