Jeden z našich najúspešnejších výtvarníkov a nový ambasádor životného prostredia RUDOLF SIKORA vo svojich dielach už za socializmu upozorňoval na problémy životného prostredia. Dnes hovorí, že nás čakajú zrejme veľké problémy. Najprv si zničíme životné prostredie a k tomu sa pridajú sociálne nepokoje, lebo sa pohnú stovky miliónov ľudí. Kto sa tu bude baviť o umení? To bude doba, keď budete radi, že prežijete, hovorí.
Získali ste titul slovenského Ambasádora pre životné prostredie. Ako sa cítite v tejto pozícii?
Všetky moje debaty a diskusie sa už možno päťdesiat rokov odvíjajú od toho, z akej filozofie vychádzam. Kedysi sa u nás táto filozofia brala ako niečo proti režimu, ale v mojom chápaní nebola ani tak proti nemu, ako proti všetkým vládam a modelom straníkov a straníckych vlád, v ktorom si každých 4-5 rokov musia naháňať hlasy a bodíky, aby mohli vládnuť. Keď vyšla publikácia Medze rastu (1972) od Meadows a spol. (predpovedajúca neudržateľnosť súčasného životného štýlu, pozn. red.), tak jej predpovede síce niektorí západní politici uznali, ale zároveň jedným dychom povedali, že keby sa snažili presadiť opatrenia podľa tejto publikácie, tak ich už o päť rokov nikto nezvolí. Bezprostredne sa to totiž dotýka určitých obmedzení. Sama kniha Medze rastu ukazuje, že nič a nikto nemôže rásť donekonečna. Všetko niekde končí a nie všetko, čo ide donekonečna, smeruje stále k lepšiemu a lepšiemu.
Budúcnosť bez politických strán predpovedáte aj vo svojom súčasnom diele Koniec jednej špirály.
Áno. Stojí tam: „Ľudstvo čakajú ťažké roky. Naša civilizácia buď prežije, alebo zanikne. Ak prežije, bude ľudstvo mentálne aj svojím technologickým vývojom niekde úplne inde a sotva ho budú riadiť nejaké strany a straníci!“ A to som presvedčený, pretože si neviem predstaviť, že po tých všetkých kataklizmách, ktoré prežijeme, by riadili tento svet straníci. Svet budú riadiť múdri ľudia. Keď ho nebudú riadiť múdri ľudia, zanikne.
Poznám veľa straníkov a je mi z nich často zle, pretože sa chvália tým, ako sa vedia oproti nám, bežným ľuďom, pohybovať na tej ich umelej scéne intríg, ktorú si sami vytvorili. To ma zaujíma? Aký výstup majú tieto intrigy pre nás, pre Slovensko, pre Európu a pre svet? Ja na to kašlem! Čo z toho máme? Tie intrigy by tu vôbec nemali byť. Keď sa na to pozriete globálne, čo má pozemšťan z toho, že sa politici vedia v tých rôznych intrigách pohybovať? Keď som minule videl v mnohých novinách fotku, ako si Putin podáva ruku s Trumpom, tak som si len povedal, kam sme sa to dostali. Títo dvaja majú rozhodovať o svete? O svete musia rozhodovať múdri ľudia! Aj v diele – triptychu Habitat (1975) hovorím o tom, že náš dom – našu civilizáciu, si musíme opatrovať. V inej práci (1989) citujem Jaquesa Monoda: „Človek konečne vie, že je sám v chladnom a bezodnom vesmíre, z ktorého sa náhodou vynoril. Vesmíre, ktorý je hluchý k jeho hudbe, ľahostajný k jeho utrpeniu i zločinom…“ To jasne hovorí, že keď si nepomôžeme my tu navzájom, tak nám nikto iný nepomôže.
Dobre, ale ako sa teda k rozhodovaniu dostanú múdri ľudia? Ako zadefinujeme, kto je múdry človek a kto nie?
Odpoveď začnem z druhej časti otázky. Za múdrych ľudí pokladám odborníkov, špecialistov, vedcov z rôznych oblastí a disciplín, ktorí sa roky zaoberajú problémami životného prostredia z rozmanitých uhlov pohľadu. Roky poukazujú na všetko to, čo robíme proti sebe a čo môže vyústiť do katastrofy celej civilizácie. Odpovedať na prvú časť otázky je z rodu science-fiction, ako dosiahnuť, aby odborníci vedeli a mohli ovplyvniť rozhodovania politikov a korporácií, ktorým slúžia. Keď premýšľam v časovom vektore, aký si rezervujeme, neuveriteľne sa skrátil, pociťujem to ako výkričník, ktorý sa nad našou civilizáciou vznáša.
Nie ste ale aj vy živým príkladom toho, že politici sa síce hrajú na svojich piesočkoch, ale reálne sa o našu planétu starajú obyčajní ľudia, ochranári a podobne?
Lenže ochranárov a ekologicky zmýšľajúcich ľudí je na svete len veľmi malé percento. Obrovské percento ľudí to buď nezaujíma, alebo ich to na chvíľku aj zaujme, ale akonáhle zistia, že by to malo dopad na ich pohodlie, tak ich ľahostajnosť voči prostrediu víťazí, akoby sa ich problémy ekológie vôbec netýkali. Obrovská časť ľudí má však problém vôbec prežiť. A to sa samozrejme najviac zneužíva. To sú tie bodíky politikov, ktoré som spomínal. Populistickí politici preto nikdy nepôjdu do nejakých vízií. Vedci bili na poplach už dávno pred Rímskym klubom (1968). Je síce pravda, že sa teraz už aspoň niečo robí a 195 predsedov vlád podpísalo Parížsku dohodu a sľúbilo, že budú proti zmene klímy niečo robiť. Je samozrejme ešte otázne, či to aj reálne splnia, ale už sa aspoň o tom hovorí a čosi sa hýbe. Potrebujeme však, aby to bolo ešte razantnejšie, no vidíme na prípade Trumpa, za ktorým stoja veľké priemyselné spoločnosti, že to nepripustí. Ide bezcharakterne za tým, aby si nahral politické body. Verím, že sa svet ešte úplne nezbláznil a práve na príklade Trumpa ukážeme, že sme ešte úplne nezblbli. Je to inak zvláštne, že práve ja tu teraz nadávam na Američanov, vždy som však hovoril, že sú len dobrí a zlí ľudia a treba byť kritický aj k priateľom, ak robia hlúposti, a podporovať dobrých ľudí, dokonca, aj keby to boli politici (smiech).
Vedci pritom varujú, že zmena klímy však neprinesie len zmenu prírodných podmienok, ale spôsobí aj migráciu miliónov ľudí. To sa ukázalo napríklad v Sýrii.
Blízky východ je veľmi citlivé miesto. Predchodcom problémov v Sýrii boli aj obrovské suchá, kvôli ktorým sa masy ľudí, zväčša roľníkov naraz stiahli do veľkých miest a začali tam vznikať napätia. A suchá prídu aj inde, napríklad, v Španielsku majú stále menej vody, Sahara sa bude rozťahovať. V Afrike ľudia navyše prichádzajú o pôdu, ktorú skupujú korporácie z Číny, Japonska a iných štátov a ľudia tam strácajú prácu. Nakoniec sa tie milióny ľudí pohnú. Som presvedčený, že keď nepomôžeme Afrike teraz HNEĎ, tak to svetu prinesie obrovské problémy. Je najvyšší čas im pomôcť, aby mohli pracovať tam, kde žijú. Je logické, že keď stratíte všetko, tak si musíte zachrániť aspoň holý život a odídete. Je to aj naša morálna povinnosť, stáročia sme Afriku drancovali a tvrdo kolonizovali.
Je zaujímavé, ako je životné prostredie so všetkým prepojené. Kedysi som napísal takú rovnicu: „Vyrobme si energiu, ale nezničme si planétu Zem.“ Ľudia si neuvedomujú, že keď sa naruší ekologická rovnováha, tak následky sa ukážu aj ďaleko od nich. Začnú sa presúvať obrovské množstvá ľudí, vznikne sociálne napätie, z toho napätie politické, a to už je len na skok k tomu, aby boli vojny. Toto celé sa vyvinie z toho, že sme ľahostajní k životnému prostrediu.
Vo svojej práci ste sa opierali o publikáciu Medze rastu, ktorá v roku 1972 hovorila o tom, že tempo rastu našej spotreby a životný štýl Západu je neudržateľné. Ako ste sa v časoch socializmu dostali k materiálom od Rímskeho klubu?
Mal som priateľov ochranárov, tak som o týchto myšlienkach vedel. Konkrétne publikáciu Medze rastu som si prepisoval z poľských materiálov. Keď som ešte v rokoch 1968 – 1969 povedal ekológia, tak ma opravovali, že som myslel ekonómia (smiech). Vtedy ešte nebolo všetko „eko“ , to slovo ľudia vlastne vôbec nepoznali. Myšlienky Rímskeho klubu ma naučili racionálnejšie myslieť. Vždy som mal vzťah k matematike, fyzike, neskôr k astronómii a ku kozmológii. Napríklad môj Výkričník (1974) vrhá akoby tieň do vesmíru a hovorí práve o tom, že naše správanie nemá dôsledky len na nás tu, ale môže siahať ešte oveľa ďalej. Keď si ničíme životné prostredie, tak si nezničíme len našu planétu, ale aj svoje okolie. O tieto moje práce je teraz istý záujem, pričom za socializmu som ich nemohol vystavovať, len som ich občas prepašoval do zahraničia.
Téme ekológie ste sa venovali najsilnejšie na začiatku vašej tvorby.
Nebol som sám, tejto problematiky sa na Slovensku dotýkali viacerí umelci: Peter Bartoš, Michal Kern, Stano Filko, Juraj Meliš, Dežo Tóth, určitým spôsobom aj Julo Koller a Jozef Jankovič, neskôr aj Daniel Fischer a iní. Len čo som začal vnímať problémy nášho životného prostredia, musel som dospieť k využitiu média fotografie. Moje úplne prvé fotky sú možno aj moje najznámejšie (smiech). Akciu Z mesta von som realizoval vo Zvolene, nafotiť mi ju pomohol kamarát, Ladislav Paule, ktorého vždy uvádzam ako spolupracovníka. Bol 25. december 1970, v zasneženom Zvolene bolo všetko zavreté, vyľudnené, bolo zlé počasie a nízky tlak, tak mesto vyzeralo špinavo. Chcel som ukázať ako zo špinavého prostredia mesta ideme do čistej prírody. Vtedy som ešte nepoznal závery Rímskeho klubu (Medze rastu), ale isté vnímanie prostredia, v ktorom žijem, bolo vo mne.
Pritom dnes sa ten vzťah medzi mestom a vidiekom otáča tak, že v meste je prostredie pomaly čistejšie ako na vidieku, ktorý je plný chémie z postrekov a umelých hnojív. Za socializmu to bolo opačne?
Máte pravdu, že krajina sa stáva nebezpečnejšou ako mesto. Ja si ešte pamätám, ako začiatkom 70. rokov fabriky chrlili špinu voľne do prírody. Inak, zaujímavé bolo, že práve vtedy som komunikoval s argentínskym Centro de Arte y Comunicación v Buenos Aires, kde boli ľavicovo založení tvorcovia a mysleli si, že som u nás, v socialistickej krajine, režimom na rukách nosený vďaka tomu, že sa venujem ekologickým ideám (smiech).
A vás pritom prenasledoval režim, nesmeli ste vystavovať a často vás vypočúvala ŠTB.
Pri výsluchoch som na svoju obranu využíval myšlienky ochrany životného prostredia a ekológie, bola to moja taktika. Eštebákom som vysvetľoval, že to robím aj pre ich deti a vnúčatá a strašil som ich, čo ich čaká v budúcnosti. Oni mi vždy odpovedali, že to je len propaganda západných krajín, socializmus takéto problémy nepozná a ochraňuje svoje životné prostredie. Len čo bol človek na ich zozname umelcov nepriateľských voči režimu, moje argumenty nikoho nezaujímali, oni sledovali iné ciele.
Publikácia Medze rastu, z ktorej ste čerpali, v podstate ide proti kapitalizmu, nakoľko práve ten je nastavený na rast. Nemali ste po jej prečítaní pocit, že na socializme je možno niečo dobré?
Mne to ani nenapadlo. Keď žijete tak, že vás často vyšetrujú eštebáci, sledujú každý váš krok, nesmiete vystavovať svoje práce, ani doma, ani v zahraničí, prepisujete si samizdaty, tak vám niečo také ani nenapadne. A to sa týkalo aj životného prostredia. Naňho sa kašľalo, a keď sa o ňom aj rozprávalo, bol to len taký bľabot. Ochraňovalo sa tu menej ako na Západe. Samozrejme, že vonkoncom nie som obdivovateľom kapitalistického rastu. Niektoré socialistické idey boli krásne, ale v realite (v Sovietskom zväze) kvôli nim vyvraždili 30 miliónov ľudí. Takže čo bolo na tom režime obdivuhodné? Životné prostredie? Figu. Ničili všetko, len tak hučalo. Máte pravdu, že rast stotožňujeme s kapitalizmom. Za socializmu sme ale nepočúvali o ničom inom, ako o tom, že sa tu budeme mať stále lepšie a lepšie, čiže budeme „rásť“. Keď však človek v slobodnom svete myslel trochu inak, nebol na okraji spoločnosti a nevyšetrovali ho tajné služby. Hlúposti boli aj v západných krajinách, ale aspoň proti nim mohli ľudia vyjadriť svoj názor a protestovať, zatiaľ, čo tu sme nemohli nič.
Pritom to mohli komunisti použiť ako reklamu sami pre seba. Povedať, že: aha, kapitalistické krajiny ničia planétu svojím rastom, my sme tí dobrí.
Kdeže. Ich myslenie bolo absolútne nekompromisné, zaujímala ich len vlastná moc. Všetko smerovalo k jej upevneniu. Ekológia bola pre nich západná ideológia. Hovorili, že to oni si to tam sami zasvinili. U nás boli továrenské dymiace komíny symbolom pokroku, maľovali sa predsa aj na obrazy. Našťastie som v 50. rokoch bol ešte dieťa. Vtedy by z nás urobili „sekanú“. V 70. a 80. rokoch nás viacerých vypočúvali, ale mňa konkrétne, nikdy nebili a nemučili. Po mne len revali, a to bolo úžasné, nie? Prišiel som potom večer domov, čakala ma žienka a deti, pohár vínka, no super, nie? (smiech). Pokiaľ ma nebijú, tak nech si revú, koľko chcú. Samozrejme, že neskôr sme sa báli, či pustia deti študovať, ale našťastie režim padol ešte predtým.
Nerozmýšľali ste nad emigráciou?
Reálne možnosti emigrácie boli v rokoch 1968 – 1969, ale režim bol krutý, kvôli tomu by vydieral a ničil našich príbuzných, ktorých by sme tu nechali. Moji súrodenci boli mladší odo mňa a chceli študovať, otec prednášal matematiku na vysokej škole a dopadlo by to aj naňho. Roky som ľutoval, že som neemigroval, ale dnes som rád, že som ostal, pretože sa nám – umelcom neoficiálnej scény – podarilo podať silné tvorivé svedectvo. Na začiatku normalizácie sme zorganizovali 1. otvorený ateliér, bolo to podujatie, ktorým sme reagovali na nové politické pomery, nemohli sme už vystavovať, tak sme si túto možnosť v mojom dome na Tehelnej ul. 32 v Bratislave utvorili sami. Naštartovala sa spolupráca na neoficiálnej scéne, spoločné aktivity nám pomáhali lepšie prežiť normalizáciu. Dnes už je to legendárne podujatie, ktoré vošlo do dejín umenia, rekonštruovali ho prednedávnom na výstavách v Miláne, Záhrebe, či Budapešti.
Ako rozumeli ľudia ekologickej problematike vo vašej tvorbe, keď sa režim vtedy tváril, že problémy so životným prostredím neexistujú?
Oficiálne výstavy som počas normalizácie nemal.
A čo ste teda robili, veď vaše diela boli známe. Pašovali ste ich za hranice?
Na Slovensku a v Čechách boli známe len v určitých – spriaznených kruhoch. Mal som dialóg aj s cudzinou. Keď sa mi podarilo prepašovať niečo von, vždy vedeli, že to nesmeli vrátiť. A moje diela aj takýmto spôsobom skončili v dobrých zbierkach, síce zadarmo, ale ozaj v dobrých rukách (smiech).
Ako sa dalo za socializmu prepašovať umelecké dielo?
Bolo viacero ciest, ako ich dostať do zahraničia, na Západ. Napríklad cez ambasády, poznali sme tam viacerých, nám naklonených ľudí. Diplomatov nekontrolovali. Poľská ambasáda mi, napríklad, prepravila triptych Habitat na medzinárodné Bienále plagátu vo Varšave (1976), kde bolo oficiálne aj šesť slovenských diel, ktoré však porota vyhodila a mne dali hlavnú cenu. Musela zakročiť až naša vláda, aby mi tú cenu nakoniec nedali. Viete si to predstaviť? Jeden plagát!
Robili ste ale aj neoficiálne výstavy. Tam chodili aj bežní ľudia?
Áno, veľa sme robili na severe Moravy, spolupracovali sme s českou neoficiálnou scénou. Vždy sme si našli nejaké zašité miesta, a keď na to prišli eštebáci, tak nás vyhnali a šli sme zas niekam inam (Orlová, Český Těšín, Ostrava, Frýdek-Místek). Napríklad v Orlovej sme mali zaujímavé kontakty s ľuďmi, bolo tam veľa baníkov a tí sa tiež chodili pozrieť na naše výstavy. Mohli vidieť problémy, ktoré sme riešili a ktoré ich oslovili. Pre mňa už len to, že bežní ľudia na výstavu prišli, o niečom svedčilo. Reagovali celkom zaujímavo, boli to dobré diskusie.
S Maňom Hubom sme sa v rozhovore rozprávali, že ochrana životného prostredia bola jednou z top 3 hlavných tém, ktoré ľudí v čase Nežnej revolúcie trápili. Ako vnímate, že je dnes možno na mieste 10?
Prichádza k obrovskej korupcii, ktorá nás ničí. Nielen morálne, ale oberá nás aj o obrovské prostriedky, ktoré by sa mohli rozdeliť medzi občanov. Súvisí to aj s nadmernou túžbou po konzume, čo sa zneužíva a uzatvára to korupčný kruh.
Aká budúcnosť nás podľa vás čaká? Splnia sa predpovede Rímskeho klubu?
Rímsky klub dal aj nejaké návody, čo robiť, aby sa negatívne predpovede a odhady nenaplnili. Plníme ich? Na budúci rok chcem k tomu spraviť aj výstavu. Také bubnovanie na poplach. Keby sme brali Medze rastu doslova, tak dnes hovoríme o prehratom boji. Najprv si totiž zničíme životné prostredie a budeme trpieť, ale potom sa k tomu pridajú sociálne nepokoje, lebo sa pohnú stovky miliónov ľudí. Kto sa tu bude baviť o umení? To bude doba, keď budete radi, že prežijete. Myslím si, že jadro ľudí prežije a toto jadro si uvedomí to, čo hovorím už dlho, že žiadne strany a straníci, ale múdri ľudia nás majú viesť. Netrúfam si však predpovedať, či majú ešte časovú rezervu…
Myslíte si, že Parížska dohoda a iné deklarácie pomôžu zastaviť zmenu klímy?
Hovorí sa tu o dvoch hraničných stupňoch oteplenia a pri tých dohodách sa vždy bijú o percentá. Matematika však nepustí, sľubujú znižovanie emisií o 20 alebo 40%, ale nikde nie naplno. Je super, že v Európe sa už niečo robí, ale napríklad v škandinávskych krajinách síce korupcia (údajne) takmer neexistuje, zato smerom von sa správajú absolútne inak! Doma udržiavajú životné prostredie temer dokonalé, ale keď škandinávske firmy prídu, napríklad, do Pakistanu, Bangladéšu alebo Indie, vypúšťajú tam chémiu priamo do riek. A v globálnom meradle je jedno, že to robia v inej krajine. Je to podvod. Musíme prísť k základu, ktorým je morálka. Tá nás bude ochraňovať, lebo podľa nej nemôžeme niečo nerobiť v Škandinávii, ale inde už áno. Nesmieme chcieť stále viac a viac. Planéta to neutiahne.
Vy ste jedným z tých, ktorí na problémy životného prostredia upozorňujú už nejakých päťdesiat rokov. Ako vnímate, že sa to stále mení veľmi pomaly?
Viete, upozorňoval som ako upozorňoval. Moje diela behali po výstavách a videli ich ľudia, ale to je stále len „malá“ časť ľudstva. Aj keby ich videlo milión ľudí, tak je to zo 7,5 miliardy nič. Pozrú si to, páči sa im, idú domov a žijú ďalej. Samozrejme, že musia byť aj takí ľudia, ktorí o tom nahlas hovoria, ale sami s tým nepohneme. Pokiaľ budú pri moci straníci a populisti, ktorí si naháňajú hlasy, tak sa nikam ďalej nedostaneme.
Aké riešenie teda navrhujete?
Ja osobne si neviem predstaviť, ako zastaviť tento vývoj, pretože síce čítam, čo sa robí pre zmenu, matematicky mi to však nesedí. Prídu také obrovské problémy, že ľudia sa budú musieť poučiť sami na sebe. Tí, ktorí ostanú, si uvedomia, že múdrosť civilizácie rozhodne o tom, kam ideme.
RUDOLF SIKORA (1946) patrí k najvýznamnejším postavám slovenského výtvarného umenia 20. storočia. Je držiteľ vyznamenania Pribinov kríž I. triedy a slovenský Ambasádor životného prostredia. Vo svojich dielach už za socializmu vychádzal aj z publikácie Medze rastu, ktorá predpovedá neudržateľnosť nášho životného štýlu a poukazoval na vplyv ľudí na planétu aj širších súvislostiach.