Myslieť si, že sloboda slova znamená, že môžem hovoriť úplne čokoľvek, je chyba, hovorí právnik a člen súdnej rady PAVOL ŽILINČÍK. Musíme sa podľa neho učiť, čo to znamená mať práva.
Keď Pavol Žilinčík mešká na stretnutie je to preto, lebo sedí na Súdnej rade príliš dlho alebo rokuje u splnomocnenca vlády alebo sa ponáhľa z prednášky, prípadne zo stretnutia s niekým z neziskového sektora. A už viem, že sa oplatí počkať. Lebo aj s oneskorením bude rozhovor s ním klada, ale plná zaujímavých podnetov.
Tentoraz sme sa stretli, aby sme hovorili o slobode slova. K téme ma vyprovokovali nálady na facebooku, v médiách, na diskusiách v kluboch, vystúpenia na námestiach. Strávili sme spolu skoro dve hodiny. A nekonal sa klasický novinársky rozhovor vo forme otázok a odpovedí. Dodávala som, parafrázovala, overovala si, čo rozumiem. A po nej ostala veľká hlava a presvedčenie, že sme stále na ceste. A že na Slovensku je v oblasti slobody slova toho stále viac riešiť, než máme vyriešené.
Čo sa smie a čo sa nesmie všeobecne v slobode slova?
Ak sa hovorí o slobode slova, najčastejšie stoja proti sebe dve hodnoty. Jedna obrovská hodnota je sloboda prejavu, a to najmä jej prínos pre súťaž myšlienok. To najlepšie na demokracii je, že ľudia si vymieňajú názory a myšlienky a v debate by po ich zhodnotení na nejakej racionálnej báze malo vyjsť, ktorý nápad je lepší. Druhá hodnota je zase ochrana ľudskej dôstojnosti. V demokratickej spoločnosti sa pomerne často stáva, že tieto dva princípy stoja proti sebe a je potrebné vyvážiť, ktorý ma mať v tom prípade navrch. Posúdiť by to mali orgány na ochranu základných práv, čo sú súdy a na európskej úrovni Európsky súd pre ľudské práva. Tieto dve práva sa niekedy zrážajú a my trpíme – myslím tým celú Európu – na to, že sme už zabudli, načo vlastne niektoré práva máme. Aký má význam, že ľudia sú si rovní, bez ohľadu na rasu a farbu.
Na Slovensku je to zrejme podobné ako inde vo svete. Nie sme v tom zmätení osamelí…
Nie sme, ten stret riešia všade. Je obrovské dobro a hodnota, že môžeme hovoriť veci tak, ako si myslíme. Pre spoločnosť má veľký význam nevyčleňovať niektoré myšlienky tak, ako to bolo za komunizmu – keď boli neprípustné napríklad kritické myšlienky k režimu. Dnes máme možnosť kritizovať režim, štát, vyjadrovať sa slobodne k čomukoľvek. A súčasne je tu právo človeka žiť plný život bez toho, aby niekto – aj cez slobodu prejavu – útočil na jeho dôstojnosť. Je to rovnaké právo s obrovskou hodnotou. A tak, ako sme sa naučili, že sloboda prejavu má v demokracii veľkú cenu, tak tušíme aj to, že každý má právo žiť ako človek, bez ohľadu na to, akú má farbu a v čo verí, a to má tiež obrovskú hodnotu.
V poslednom roku je to aj u nás vypuklejší problém, pretože nenávisť prerástla do politiky a sociálne siete jej dávajú voľný priechod.
Áno, množia sa názory, že niektoré kultúry sú menej hodnotné ako tá naša a ľudia by teda nemali mať rovnaké práva. Už sme zabudli, kam také rozdeľovanie viedlo počas druhej svetovej vojny. Ľudia sa kastovali, niektorí práva mali, iní menej, ďalší žiadne. Práve po vojne sme pochopili, ako to viedlo k absolútnym tragédiám, a preto sa rovnosť bez ohľadu na rasu a právo na dôstojný život dostalo do všetkých medzinárodných dokumentov. Ale už dávno sme v Európe takú tragédiu nemali, a tak zabúdame.
Nesúvisí trochu toto vymedzovanie so sebavedomím národov? Aby ho cítili, musia si často pripomínať svoje kvality, úspechy. To je potom ľahké mať pocit, že sme lepší, než tí ostatní.
Myslím, že toto vymedzovanie je prítomné aj v krajinách, ktoré so sebavedomím problém nemajú. Majú bohatú históriu, na ceste za slobodou si vybojovali veľké boje. My sme tú slobodu dostali tak trošku zadarmo, v 89-tom sme bojovať nemuseli, nemali sme ani ukrajinskú verziu boja proti totalite – síce bez vojny, ale s občianskymi nepokojmi, pri ktorých zomierali ľudia.
Dávno sme si nezažili, akú hodnotu má sloboda, a preto sa u nás tak trieska slovami hlava-nehlava. Každú chvíľu niekto povie niečo o fašistickom Bruseli alebo diktátorskej EÚ a tieto slová nemajú absolútne nič spoločné so svojím sémantickým významom. Nastáva zmätenie pojmov a my sa nemáme o čo oprieť. Nevieme, ako takým názorom oponovať a nevieme, aká obrovská hodnota je nechať niekoho žiť plný život, bez strachu z toho, že ho niekto zmláti, vynadá mu, len preto, že je tmavší.
No ešte stále si myslím, že Slovensko je v tomto pomerne civilizované. Nájdu sa takí, ktorí vykrikujú, ale aj ľudia, ktorí ich okríknu. Ako to ja vnímam, u nás sa potláčanie práv iných deje skôr v náznakoch. Úplne konkrétne sa spýtam – že sa hocikde môže objaviť číslo 88, rôzne zašifrované odkazy, ktorým rozumejú insideri – je to v poriadku alebo nie? Je to sloboda slova alebo už nie?
Na jednej strane je veľmi dôležité reagovať na rastúce prejavy neonacizmu, a to či už otvorené alebo skryté. Ale ak premiér a minister vnútra vyhlási fašistom vojnu a polícia tú vojnu vedie nekompetentne, čiže napríklad vehementne nejaké stíhanie začne, ale potom ho neustojí, tak tým nekompetentným postupom len kŕmi nenávistné nálady. Policajti by mali prejsť veľmi intenzívnym vzdelávaním, kde je hranica medzi slobodou prejavu a právami jednotlivca, aby to vedeli určiť v každom konkrétnom prípade. Pri tom posudzovaní platí jedno pekné pravidlo, ktoré som si nedávno prečítal v knižke Filipika proti redukcionizmu. Pavel Holländer v nej hovorí o „nutnosti žiť a čeliť výzvam vyvažovaním v kolízii stojacich hodnôt“, o nutnosti „neustále hľadať a nachádzať mieru vecí“, o hľadaní „harmónie vo vyvažovaní, a nie stability v dominancii“. A o tomto je aj hľadanie odpovede na otázku, čo robiť, keď sa stretnú dve práva. Nedá sa automaticky povedať, ktoré má prevážiť, vyhrať. Treba hľadať harmóniu ich vyvažovaním a nie stabilitu v dominancii.
No väčšina z nás hľadá tú stabilitu v dominancii. To je prirodzené. Chceme mať posledné slovo, chceme byť lepší ako iní, vyhrávať.
A nemali by sme. Preto prvé nepochopenie z hľadiska slobody prejavu je v tom, že ľudia si myslia, že to je absolútna sloboda – ja predsa môžem hovoriť, čo si myslím. Mnohí politici sa v tom až vyžívajú – „ja som povedal to, ako veci sú“. A ak niekto spomenie hranice, ktoré by sa nemali prekročiť, potom sa bránia – moment, toto sme tu už raz mali a táto politická korektnosť je len taká nová forma socialistického blúznenia. To je veľké nepochopenie slobody prejavu.
Veľa diskutujem so študentmi na stredných školách. Aj oni sa niekedy spýtajú, prečo by nemohli na rovinu povedať, čo si myslia o Rómoch, o homosexuáloch, utečencoch, keď je demokracia a máme slobodu prejavu. A ja im hovorím dva príbehy – Tomáša Petřivého a Stana Filu. Neznámi hrdinovia, málo ľudí o nich vie.
Tomáš Petřivý sa ako študent a talentovaný básnik skamarátil s disidentami a robil významnú spojku medzi Václavom Havlom a poľskými opozičnými lídrami. Disidenti nemohli spolu telefonovať, ani si písať listy, lebo korešpondencia bola samozrejme monitorovaná, nemohli sa ani stretnúť. A tak Tomáš Petřivý vybehol vlakom z Prahy do Varšavy a dohodol čas a miesto stretnutia. Napríklad na Sněžke, tam bol prístup po turistickom chodníku z oboch strán. A oni sa fakt stretli a bolo z toho veľké „pozdvižení“. To najlepšie, čo sa vám v totalitnej izolácii môže prihodiť je, že sa viacerí totalitne izolovaní ľudia stretnú a vymenia si skúsenosti. To je strašne nabíjajúce. A on to sprostredkoval. Ale Štátna bezpečnosť na to prišla, prebehli výsluchy, zatknutia a Tomáš Petřivý bol jedného dňa objavený v byte mŕtvy. Všetky pitevné správy a doklady zmizli, nikto nič nenašiel.
Druhý príklad je Stano Fila. Banskobystrický psychológ, ktorého v roku 1984 zatkli za to, že požičal Orwellovu knihu 1984. Bol súdený za poburovanie a odsúdený na 6 mesiacov nepodmienečne v Ilave. Za požičanie knihy strávil pol roka v base. V jeho prípade zohral významnú úlohu jeden súdny znalec, ktorý napísal posudok, aké sú Orwellove knihy 1984 a Farma zvierat škodlivé pre socialistické zriadenie. Mimochodom, tento znalec neskôr učil etiku na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Filovi nepomohlo ani to, že na súd doniesol knihu 1984 v angličtine z knižnice. Bránil sa, že ako môže ísť do väzenia, keď tá kniha sa dá normálne požičať. K tomu sa súd nikdy nevyjadril, nezaujal žiadne stanovisko. A Stano Fila išiel do basy.
Tieto dva príklady ukazujú, čo je to nesloboda, čo je to diktát a čo je to totalita. To, čo si my tu teraz užívame, je sloboda. Študentom dávam tieto príklady do kontrastu, s tým, keď niekto volá demokratický režim totalitou a diktátom. To sú podľa mňa drísty.
No už aj na Slovensku, rovnako ako v Európe, máme nastavené kontrolné mechanizmy. A ak má niekto podozrenie, že sa cenzuruje alebo niekto zašiel priďaleko v slobode slova, môže zakročiť. Vezmem si čerstvý príklad – Televízia TA3 odvysielala názor bezpečnostného experta na duševný stav Igora Matoviča. Bolo to bez možnosti, aby sa on sám vyjadril a televízna rada sa hneď ozvala, že to nebolo v poriadku a je možné, že televízia bude platiť pokutu.
Áno, inštitúcie postupne zavádzame, a je to dobre. Ale rovnako dôležité je, akí ľudia v nich sú. Inými slovami, môžeme mať kopu inštitúcií, zákonov a noriem, ale keď tam budú sedieť ľudia, ktorí nemajú pochopenie pre podstatu, esenciu práva, keď nevedia hľadať rovnováhu vo vyvažovaní, tak nám samotné inštitúcie veľmi nepomôžu. To, čo teraz stojí pred nami je, ako spoločnosť sa naučiť s týmito témami pracovať a prisudzovať právam ich pravý význam. Učiť sa, že keď nejaké právo nie je absolútne, má hranice, ktoré majú zmysel. To by mal byť prvý krok. A druhý, a pritom strašne krívame, je dosadzovať na významné pozície v krajine tých najlepších. Nie „našich“, nie takých, čo sú preverení, že budú chrániť naše záujmy. To je zlá motivácia. U nás je pochopenie, kto má byť na významných postoch, ktoré určujú, kam pôjdeme, strašne nevyvinuté.
Na začiatku 90-tych rokov sa na významných postoch objavili ľudia ako symboly, ale prešli roky a zmenilo sa to.
Áno. Mohli sme sa už naučiť, ako ten proces funguje. Najprv je revolúcia a s ňou étos zmeny a ideálov. Nasleduje rozčarovanie, pretože problémy, s ktorými ľudia zápasia, sa nevyriešia tak rýchlo, ako by oni chceli. A tak sa potom hľadá nový Spasiteľ. Keď tento cyklus ako spoločnosť pochopíme, to samotné by mohlo spomaliť to tempo, akým vyberáme či volíme nesprávnych.
Pri slobode slova sa hovorí o koncepte brániacej sa demokracie. Pred čím sa naša demokracia dnes musí brániť? Nežijeme vo vojnovom konflikte, nikto nás neohrozuje, sme veľmi šťastní.
Ako ľudia máme jednu dobrú a jednu zlú vlastnosť. Tá zlá je, že sa nevieme poučiť zo svojich minulých chýb a tá dobrá je, že niekedy predsa len hej. Na nástupe fašizmu v 30-tych rokoch v Nemecku sme sa naučili, že použil demokratické inštitúty na ovládnutie Nemecka. Weimarská republika vyprodukovala taký stav spoločnosti, že pre Hitlera bolo pomerne jednoduché za pomoci demokratických inštitúcií a organizovaného násilia, spolu s nebrániacou sa demokraciu, ovládnuť krajinu. Z tohto sa mnohé štáty poučili a zistili, že demokracia a demokratické inštitúty sú super, ale keď si niekto vytýči za cieľ ich rozobrať a stanoví si ako konečný cieľ nie všeobecné voľby, ale výber tých, ktorí budú mať práva a ktorí nie, musia zareagovať.
Toto je prvé červené svetlo, ktoré by malo každému zasvietiť. Takéto úvahy o prevzatí moci a následných krokoch sú presne v rozpore s tým, ako by mala demokracia ako slobodná súťaž politických síl fungovať. Dnes tu síce nemáme vojnu a nikto na nás otvorene neútočí, ale myšlienky, že tento systém treba nahradiť, lebo je hnilý, skorumpovaný a musí prísť niečo lepšie, krásne a žiarivé, tie tu sú. Majú rôznu intenzitu. Pred niekoľkými rokmi tu bol otvorený plán jednej politickej strany vybudovať stavovskú demokraciu. Chceli ľudí deliť do určitých stavov a so zaradením do stavov by potom boli spojené nejaké práva, z ktorých vyplývala aj participácia na riadení. Ľudia, ktorí by v stavoch zaradení neboli, by jednoducho také práva nemali. A tieto nápady v hnedom alebo inom vydaní nájdete v každej spoločnosti. Lebo všade sú takí, čo vycítia, že keď sú ľudia nespokojní, treba urobiť dve veci: ponúknuť im, že oni majú riešenie a potom prevziať moc. A keď sa toto podarí, demokracia je v kýbli.
Ale toto je predsa štandardný spôsob presadzovania sa politických strán. Hovoriť, že oni to vyriešia a potom sa snažiť prevziať moc.
Otázka je, čo sa má diať potom. A tie strany, ktoré otvorene deklarujú, že demokracia je nanič systém a ľudské práva by mali patriť len vyvoleným, to je presne ten typ síl, pred ktorými sa demokracia má právo brániť. Ak chce niekto len použiť demokratické inštitúty na to, aby demokraciu rozobral, tak ešte Ústavný súd ČSFR v roku 1992 zakotvil, že demokracia sa má právo brániť.
A na Slovensku to stále platí, aj keď to ustanovil federatívny súd?
Český Ústavný súd toto stanovisko v roku 2001 ešte pritvrdil. Maďarský Ústavný súd zasa zaujal rezervovanejší postoj. Slovenský ústavný súd sa k otázke brániacej sa demokracie zatiaľ nevyjadril.
My teda nevieme, či sa chceme a ako sa môžeme brániť? Zatiaľ to asi nie je téma dňa. Už dnes však u nás ľudia s pochybnou povesťou a charakterom sedia v parlamente, prichádzajú so zákonmi, sú v samosprávach. A majú mnoho pritakávačov. Volíme a rozhodujeme sa rôzne a rôzne veľa alebo málo nad tým rozmýšľame. A potom je aj ten pomer síl v politike rozdelený svojrázne. Neviem, či to, ako je teraz rozdelená slovenská politická scéna skutočne odráža zmýšľanie Slovákov. Nie je to v niektorých prípadoch len podľahnutie populizmu či vypnutie hlavy a dôvera v osobnosti ako také?
Všetko, čo hovoríte sedí a ešte je tu aj slabá ponuka politických strán… Ale tu si nemáme čo vyčítať ani závidieť napríklad so susedmi. My len máme historickú nevýhodu spomaleného štartu. Ešte sa len rozbiehala prvá Československá republika a zakoreňovali sa tu demokratické inštitúty, keď prišiel najprv fašizmus a potom komunizmus. A aj tie slabé korienky boli vytrhané. Začíname odznova.
A teraz by do toho mala prísť tá revolúcia, o ktorej hovoríte?
Ja si nemyslím, že teraz je čas na revolúciu. Teraz je čas na učenie sa. Čo to znamená mať slobody. Keď prichádzam na strednú školu, študenti čakajú prednášku o nejakých ľudských právach. A ja to vždy otočím na to, že to sú ich práva. Že ide o nich. Ako voči nim napríklad môže zakročiť policajt? Môže urobiť to, čo sa stalo v známom prípade dvoch chlapcov na Slavíne? Úplne nezmyselne ich zastavili, kontrolovali, vystresovali, chlapci vôbec nechápali o čo ide, lebo policajti boli v civile. Nedovolili im zavolať rodičom, hoci boli blízko domu, komunikovali s nimi neadekvátne. Jeden chlapec sa v strachu rozbehol preč, policajt zakročil, chlapec sa zranil, výsledok bol stres a trauma a to všetko úplne nezmyselne. Ten zákrok a použité prostriedky boli absolútne neprimerané. No a vtedy študenti začnú počúvať.
Bavíme sa potom o ďalších právach, ktoré sa ich týkajú. S mladými je skvelá debata, aj na ťažké témy, aj o Rómoch. Poslednú prednášku sme urobili spolu s vynikajúcim právnikom z úradu splnomocnenca Vladom Horváthom. Vyzval študentov – povedzme si tu takto na rovinu, aký je s Rómami problém. Odpovede boli – no, nechce sa im pracovať! Ani vzdelávať! A zneužívajú sociálny systém! Opakovali to, čo počujú v médiách a Vlado tie veci postupne rozoberal. Čo to znamená, že zneužívajú sociálny systém? Predsa žiadna dávka na Slovensku nie je rómska, dávky sú nastavené na mieru chudoby, ktorej ten človek čelí. Išli sme bod za bodom, cez zamestnávanie a problémy, ktorým čelia Rómovia pri hľadaní práce alebo ubytovania, bolo to veľmi zaujímavé. Keď sa so študentmi rozprávate, keď rešpektujete ich názor, a to aj keď vám príde, že nie je zrelý alebo dobre podložený a ak im ponúkate rozumné argumenty, oni to reflektujú.
A odchádzajú s tým, že nielen počuli, ale aj prijali?
Určite sú takí aj takí. Niekto odchádza s tým, že na veci získal iný pohľad, niekto ani nie. Ale aj tak to treba robiť. My sa, skrátka, všetci musíme učiť, čo to znamená mať práva. Čo znamená ten dar v ústave skrytý v článku 2. Tam sa hovorí, že štát môže robiť len to, čo má napísané, že môže robiť. A že človek môže robiť všetko, čo nemá zakázané, že nesmie robiť. Demokracia, ktorú tu máme stojí na tom, že občan je suverén a štát je zúčtovateľný. Štát je ten, voči komu človek vyvodzuje zodpovednosť, či si svoju prácu robí dobre. Komunistický štát to mal presne naopak. Občan bol zodpovedný a štát bol suverén – mohol hocičo. A takto by sme postupne mali prejsť ďalšie články, aj článok 12 Ústavy – čo to znamená, že všetci ľudia sú si rovní v právach. Čo znamená článok 20 odsek 4 o vlastníctve. Znamená to, že keď chcem postaviť obchvat rýchlejšie, môžem na pozemok hocikoho nabehnúť s buldozérmi? No neznamená.
Úplne najhoršie na tom učení je, že náš leadership, konkrétne napríklad premiér, nerozumie hodnote základných práv. Inak by sa nemohol posmievať z ľudských práv a tých, ktorí ich obhajujú, volať ľudsko-právni svätuškári. U neho víťazí ten komunistický pohľad na štát a človeka, podľa mňa nechápe, čo sú to základné práva. Inak by to nemohol vypustiť z úst.
Skončime tým, čím sme začali. Sloboda slova, čo je dnes dovolené?
Najlepší zdroj poznania sú rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Súd si postupne vypracoval metodiku, ako zistiť, či štát voči človeku postupoval v poriadku, alebo porušil jeho práva. Aj u nás sme mali niekoľko takých prípadov, známy je Feldek versus Slobodník. Ľubomír Feldek napísal alegóriu na mečiarovský režim, náš štát ho potrestal a Štrasburg povedal, že to nebolo v poriadku. Ľubomír Feldek mal právo sa takto vyjadriť. V Rakúsku novinár napísal, že Heider je idiot. Súd posudzoval sankciu, ktorú na tohto novinára štát uvalil a povedal, že v prípade Heidera to nebolo neprimerané vyjadrenie. Vo viacerých kauzách súd ustálil, že štát musí pripustiť aj výroky provokujúce alebo šokujúce. Pre zdravie krajiny sú potrebné. A politici musia vydržať aj tvrdú kritiku.
Na druhej strane posudzoval súd aj politické kampane a výroky politikov, ktorí budovali svoju kampaň na nenávisti napríklad k islamu. Všeobecne sa dá zhrnúť, že súd v každom prípade individuálne skúma, či zásah štátu proti jednotlivcovi bol vykonaný na základe zákona. Zákon musí taký zásah dovoľovať. Potom sa skúma, či ten zásah smeruje k nejakému legitímnemu cieľu. Cieľom napríklad nemôže byť potlačenie kritiky vlády. Potom sa zisťuje, či je zásah nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, teda či je naozaj nutný a primeraný a či nie je zbytočne prísny.
Na každý jeden prípad sa tieto princípy dajú aplikovať, čiže tento recept na hľadanie odpovedí máme, teraz sa to musíme naučiť uplatňovať. Ale ono to pôjde. Len je treba robiť dve veci. Ak sa do diskurzu vnášajú kontroverzné či nenávistné výroky, treba aby zazneli aj silné stanoviská, ktoré nenávistné prejavy odmietnu. A popritom musíme poctivo hľadať odpovede na to, kedy sú nenávistné prejavy už za čiarou. A v harmónii vyvažovať.
Pavol Žilinčík je právnik s viac ako dvadsaťročnou skúsenosťou so slovenským systémom. Bol riaditeľom Via Iuris, ktorej je spoluzakladateľom. Neskôr pôsobil v Nadácii Zastavme korupciu. Teraz pracuje pre úrad ombudsmana a je členom súdnej rady.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Väčšinu svojho profesijného života strávila v médiách. Okrem toho takmer deväť rokov konzultovala a pomáhala s politickým PR. Pôsobí v TA3. Je trénerka, školiteľka a príležitostná moderátorka. Témy, ktorým sa prevažne venuje sú komunikácia vo všetkých možných odtieňoch, prezentácia a práca s informáciami. Obdivuje všetkých, ktorí sa snažia meniť verejný priestor k lepšiemu. Mama dvojčiat, milovníčka príbehov a kníh, dlhých prechádzok rezkým krokom a pletenia.
