fbpx
Spoločnosť

Smatana: Máme len takých politikov, akých máme voličov

Ja by som sa so sebou nezahrával, hovorí so smiechom učiteľ a aktivista Juraj Smatana. Od ochrany prírody a boja proti diaľnici cez svoje mesto Považská Bystrica prešiel cez miesto poradcu premiérky až k odhaľovaniu konšpirácií na internete.

Za zoznam konšpirátorských a zavádzajúcich webov www.konspiratori.sk občas schytá posmech či vyhrážky. Jeho oponenti tvrdia, že je platený americkou vládou, či dokonca iluminátmi.

Podobné útoky odradia časť ľudí od občianskeho aktivizmu. Smatana však tvrdí, že sa nesmieme nechať odstrašiť, lebo zmena spoločnosti príde iba zdola.

Ako sa z učiteľa dejepisu stane aktivista a z aktivistu v súčasnosti jeden z najznámejších bojovníkov proti hoaxom a dezinformáciám?

Tento vývoj nie je iba mojou cestou, vidím v tom istú zákonitosť. Viacero ľudí, ktorí sa dnes venujú antipropagande je zo zeleného a protikorupčného hnutia. Napríklad Matúš Ritomský, Juraj Rizman, Ladislav Hegyi… Spomeňme si na prednovembrových ochrancov prírody, ktorí vlastne tvorili jadro hnutia Verejnosť proti násiliu. Moja cesta bola taká, že v rokoch 1988-1989 som začal spolupracovať so zeleným hnutím Strom života, neskôr som bol spoluzakladateľom považskobystrického Klubu Strážov a ten sa stal súčasťou Ekofóra. Zhruba pred 15-timi rokmi časť ochranárov dospela k tomu, že problém životného prostredia je úzko prepojený so spravovaním štátu a korupciou. Vtedy, keď to ešte vôbec nebolo sexy, začalo na Slovensku vznikať protikorupčné hnutie zložené aj z Aliancie Fair-Play a Transparency International Slovensko a množstva lokálnych aktivistov, ktorých dal dohromady Vlado Pirošík. Tu sa formovali nápady ako povinné zverejňovanie zmlúv a faktúr na internete, ktoré sa neskôr podarilo presadiť aj do zákonov. Preto mi dnes príde smiešne, keď si chcú nejakí Kotlebovci prisvojiť tému antikorupcie a zatiaľ neobratne sa pokúšajú odviezť aj na téme životného prostredia. K téme hoaxov a propagandy ma zas priviedlo to, keď moji známi aj žiaci začali tieto nezmysly zdieľať a mňa iritovalo, že konšpiračné teórie paralyzujú občiansky aktivizmus.

juraj-smatana
Učiteľ a aktivista Juraj Smatana. FOTO – Archív Komenského inštitútu / Vladimir Simicek / Denník N

V čom presne?

Moja prvá beseda o konšpiračných teóriách a propagande bola v Snine, kam ma zavolalo Lesoochranárske zoskupenie VLK. Stávalo sa im, že sa snažili mladých zorganizovať na kampaň proti chemickým postrekom lesov, ale mladí im odpovedali, že to nemá význam, lebo sme aj tak všetci postrekovaní chemtrails z lietadiel (smiech). Sám som mal skúsenosť, že maličká časť občianskych aktivistov začala frčať na týchto teóriách o svetovláde a všeličom podobnom. A neskôr som sa dozvedel, že fakt, že konšpiračné teórie paralyzujú ochotu človeka zapájať sa do aktivizmu, je aj vedecky potvrdený. Britskí psychológovia porovnávali jednu skupinu, ktorá bola vystavená konšpiračnej teórii o tom, že za bojom proti nárastu CO2 je lobbing nejakých výrobcov so skupinou, ktorá takto ovplyvnená nebola. Obe tieto skupiny potom vedci oslovili s výzvou na nespochybniteľne užitočné aktivity ako rozumné obmedzovanie používania osobného automobilu či kúpa úspornejších domácich spotrebičov. Tí, ktorí boli vystavení konšpiračnej teórii, sa v merateľnom rozdiele menej podujali ku týmto aktivitám.

JURAJA SMATANU budete môcť zažiť naživo na festivale Pohoda v stane Živica powered by ZSE, kde bude diskutovať o tom, ako sa naučiť kriticky myslieť. Ako môžu učitelia bojovať s dezinformáciami a propagandou? A ako na škole vytvoriť „kultúru myslenia“?

Pozrite si celý program: http://www.zivicanapohode.sk/program/

A preto si sa tomu začal systematicky venovať?

To bol jeden z motívov. Verím, že môžeme zlepšiť fungovanie štátu a kvalitu demokracie na Slovensku zdola pôsobením občianskych aktivistov, komunálnych politikov a podobne. Tento tlak musí vychádzať od občanov. Mnoho ľudí si neuvedomuje, že máme len takých politikov, akých máme voličov. Druhá vec, ktorá ma motivovala poukazovať na pôsobenie propagandy na internete bola, že 20 rokov učím dejepis. Zvlášť mi záleží na dejinách 20. storočia, kde je téma propagandy veľmi silne prítomná. Keď som učil druhú svetovú vojnu, tak som sa nezameriaval na veľké tankové bitky, ale na to, ako sa Goebbelsovi podarilo spolu s Hitlerom zmagoriť jeden veľký, vzdelaný, kultúrny národ. Odpoveďou je najmä kombinácia premyslenej propagandy a ekonomickej krízy vo vtedajšom Nemecku. Propagandistické triky, ktoré vymýšľal Goebbels a čerpal ich aj od Edwarda Bernaysa – synovca Sigmunda Freuda, vychádzali z hlbinnej psychológie. Ľudská psychika sa pritom už tisícky rokov príliš nezmenila, zmenili sa len nástroje, ktoré propaganda využíva. To, že v súčasnosti propaganda používa napríklad obviňovanie Ukrajincov z krutostí na deťoch je ešte staroveká metóda, zvaná „atrocity propaganda“, teda propaganda o ukrutnostiach. Tento druh propagandy útočí na ľudský strach a rodičovský pud, vykresľuje nepriateľov ako beštie, voči ktorým je všetko dovolené, pretože sú to vlastne neľudské bytosti a motivuje ľudí, aby sa voči nim spojili. Tento trik sa používa už veky vekov.

Keď som v roku 2013 narazil pri petíciách na Ekofóre na žiadosť o umiestnenie petície proti juvenilnej justícii, začali sme tento neznámy pojem preverovať. Zistili sme, že to je propagandistická schéma, ktorá vznikla v Rusku a najprv bola zameraná proti Nórsku. Majú dlhodobý spor o ropné náleziská a ruské štátne médiá využili problém jednej rodiny, cez ktorú v ruských médiách vykresľovali Nórsko ako štát podporujúci homosexuálov a pedofilov, ktorý kradne cudzie deti. Vtedy som prvýkrát identifikoval na našom území propagandistický naratív tohto typu a pôvodu a začal som si problém všímať. To, že som na kremeľskú propagandu v Čechách a na Slovensku upozornil ako prvý svojim zoznamom webov, ktoré takéto hoaxy šírili, bola iba otázka času. Keby som to nespravil ja, urobil by to isto niekto iný. V prvej fáze bolo treba obhajovať, že to naozaj je propaganda a viaceré „exempláre“ majú profesionálny rukopis. Niektorí moje varovania samozrejme pochopili tak, že každý web, ktorý šíri hoaxy, je platený z Kremľa, čo je samozrejme nezmysel.

Môže to byť len neznalosť.

Neznalosť, ale aj politický a finančný motív. Po páde Mečiara tu zívala na trhu veľká diera. Klasický novinár bol mladý, vzdelaný, mestský, liberálny človek, ktorý ak pracoval pre bulvár, možno občas ušiel do nejakého úletu, ale v zásade médiá vychádzali z európskych hodnôt. Nájsť v redakciách ľudí, ktorí by boli vydesení z toho, že existuje nejaká globalizácia, alebo z toho, že sa otvárajú hranice, bolo zriedkavé. Novinári boli jazykovo aj technologicky vybavení. Žije tu však aj skupina ľudí, pre ktorých tieto javy nepredstavujú šance, ale ohrozenia. Sú to tí, pre ktorých bol November 1989 prehrou, hoci nemuseli byť prominentnými komunistami. Predtým možno čítali mečiarovskú Zmenu, ale po jej zániku pre nich nikto nepísal. Ich frustrácia nemala svoj tlačový orgán. Až rozšírenie internetu a Facebooku medzi väčšinu populácie a útok Ruska na Ukrajinu dohromady vytvorili podmienky, kedy stačilo prekladať hotové články z azbuky, premiešať ich cielene vybranými článkami kritizujúcimi EÚ, a takéto webové stránky zrazu zaznamenávali vysokú čítanosť a tým aj vysoké príjmy z reklamy.

Fakt, že konšpiračné teórie paralyzujú ochotu človeka zapájať sa do aktivizmu, je aj vedecky potvrdený.

Keď je o reč o sociálnych sieťach – ty osobne na nich čelíš množstvu útokov. Je to ozaj tak, že sa ťa to netýka, že to vieš zľahčiť, ako sa zdá?

V prvom rade mám na jednu negatívnu päť až desať pozitívnych reakcií. Na jedného týpka, ktorý na mňa vyskočí niekde vo vlaku, pripadá päť ľudí, ktorí mi v tom vlaku kúpia drink, alebo keď treba, pomôžu mi brániť sa. Čiže moja emočná bilancia je v tomto veľmi pozitívna. Po zverejnení zoznamu pochybných webov, ktorý súčasne umožňuje firmám, aby stiahli svoje reklamy z takýchto stránok, začali dezinformačné weby prichádzať o peniaze. Tento systém je na www.konspiratori.sk a bol rozšírený aj o aplikáciu do prehliadača, ktorá čitateľa upozorní, ak navštívil nedôveryhodný web. Odvetou bol pomerne sofistikovaný útok, že aktivista a učiteľ Smatana je pedofil a ešte aj homosexuál. A jeho kolegovia, žiaci a spoluobčania v malej Považskej Bystrici na to doteraz neprišli len preto, lebo ho kryje tajná služba SIS (smiech). Túto kompromitáciu skonštruovali tak, aby jednotlivé lži prichádzali z viacerých zdrojov, navzájom do seba zapadali a tým sa zdanlivo potvrdzovali. Samozrejme, bolo to nepríjemné, ale za tých 20 rokov aktivizmu v ochrane životného prostredia som zažil aj horšie veci, aj priame fyzické hrozby.

Áno, ale nežiješ v bubline. Učíš v škole, máš deti, ženu…

Vďaka tomu, že učím dejepis a každodenne sa dotýkam histórie, viem, že tieto prekáračky sú doslova smiešne oproti tomu, čomu boli u nás odvážni ľudia vystavovaní pred 40, 50 rokmi. Alebo hoci za mečiarizmu, kedy novinárom a novinárkam zapaľovali autá a fyzicky na nich útočili. To, že o mne niekto niečo škaredé napíše na web alebo mi vyrobí karikatúru s ušami, je v porovnaní s tým smiešne. Horšie je to, že podobne ako spomínané konšpiračné teórie, aj takéto útoky na aktivistov môžu istú časť občanov demotivovať, občiansky paralyzovať. Povedia si „nepridám sa, aby sa niečo také nestalo aj mne“. Lenže takýto postoj by nás zákonite doviedol k tomu, že nám budú vládnuť osoby, ktorým sa nehnusí používať takýto neférový boj. Demokracia nie je možná bez odvážnych a vzdelaných občanov.

 Horšie je to, že podobne ako spomínané konšpiračné teórie, aj takéto útoky na aktivistov môžu istú časť občanov demotivovať, občiansky paralyzovať. Lenže takýto postoj by nás zákonite doviedol k tomu, že nám budú vládnuť osoby, ktorým sa nehnusí používať takýto neférový boj. Demokracia nie je možná bez odvážnych a vzdelaných občanov.

Čiže sa nebojíš? Nehovoria ti tvoji blízki, že by si s tým mal prestať?

Moji blízki mi pomáhajú a tí útočníci sú spravidla zbabelci. Aj preto obvykle nedementujem všetky tie ich dezinformácie o mojom prepojení na Židov, tajné služby a Američanov a neviem koho ešte. Lebo – čo ak na tom predsa len niečo je? Čo ak sa dotkneme toho Smatanu a príde pomsta zo strany FBI, CIA, SIS, BIS, KISS, iluminátov a templárov? Ja by som sa so sebou nezahrával! (smiech)

Čo hovoria tvoji kolegovia na to, že z učiteľa z malého mesta sa stala známa osobnosť?

Vieš, čo je zvláštne na tomto malom Slovensku? Bol som poradcom premiérky, mal som najväčšiu mediálnu citovanosť z environmentálnych expertov. Keď vrcholila kampaň na záchranu Tichej a Kôprovej doliny a bol som hovorcom Ekofóra, tak som v niektoré dni šiel z jednej televízie do druhej. Nemám teda pocit, že s témou dezinformácií na internete som sa zrazu „zviditeľnil“. To sa len na niečo zabudlo.

Juraj Smatana v diskusii s Tiborom Eliotom Rostasom.

Ako tvoje aktivity komentujú kolegovia?

S blízkymi kolegami o tom diskutujeme pravidelne, pretože oni sa tiež venujú podpore kritického myslenia. Možno si niektorých z nich videla v médiách počas učiteľských protestov. Ostatní zas majú iné mimoškolské aktivity. Poriadny učiteľ neprestáva byť učiteľom, keď sa za ním zavrú dvere školy.

Dá sa tvoj skepticizmus prenášať aj na decká v škole? Učíš gymnazistov, čo je presne ten vek, ktorý kreslí iluminátske trojuholníky a číta Kotlebov Facebook.

Skeptický znamená byť skúmavý, pozerať sa ku koreňom veci, pochybovať. Netreba preceňovať strednú školu, pretože skutočné základy osobnosti sa budujú už v detstve, keď rodičia vedú deti napríklad k tomu, aby čítali knihy. To potvrdil aj prieskum štátnej školskej inšpekcie. Sama osebe znalosť historických faktov nekoreluje s tým, že je človek odolnejší voči konšpiráciám, ale čítanie kníh áno. A vzťah ku knihe sa vytvára v ranom detstve.

Čiže by si nepreceňoval svoju rolu? Veď preto učíš.

Učiteľ na strednej škole nemôže študenta zmeniť, iba ho trochu posunúť, a aj to iba niektorých z nich. Tých, ktorí sami chcú. Výsledky však učiteľ uvidí až o takých 12 rokov. S niektorými mojimi študentmi sa stretávam v mestskom zastupiteľstve, s inými v novinách, či na ministerstvách. Nemienim si ich prisvojovať. Mali sme len tú česť stráviť spolu nejaký čas v jednej triede. Je škoda, že učitelia obvykle nemajú taký priestor pre aktivity zasahujúce mimo školy, ako mám ja. Pred rokmi som zariskoval a išiel som na polovičný úväzok. Vtedy som kombinoval učenie s prácou v občianskych združeniach, dnes sa už občianske aktivity zmenili na prácu mestského poslanca a poslaneckého asistenta v NR SR. Tým, že neučím nejakých ubíjajúcich 24 vyučovacích hodín týždenne, ale len polovicu, tak môžem skúsenosti z lokálnej politiky a aktivizmu vnášať do svojich predmetov. Nemôžem prísť a žiakom povedať, tomuto verte, tomuto neverte, tohto voľte, tohto nevoľte. Gymnazisti by ma vysmiali, nezožrali by mi niečo také. Môžem študentom iba ponúknuť videnie sveta, odporučiť zdroje, upozorňovať na nejaké veci, ale 15- 19-ročný človek má veľmi, veľmi skeptické postoje voči každému nad 30.

Netreba preceňovať strednú školu, pretože skutočné základy osobnosti sa budujú už v detstve, keď rodičia vedú deti napríklad k tomu, aby čítali knihy.

Už sa aj vie, že mnohé z vecí sú dezinformácie a konšpiračné teórie, no napriek tomu nám dnes Kotleby sedia v parlamente a vyzerá to, že aj naďalej budú.

Áno, ale v prvom rade to, že Kotleby sedia v parlamente, je dôsledkom vážnych politických chýb. Na Slovensku máme už minimálne 70 rokov zanedbanú oblasť občianskeho vzdelávania. Pravidelne potom narážame na ľudí, ktorí majú technické vzdelanie, ale sú plní opovrhnutia voči spoločenskovedným odborom. Sú to pre nich rozprávky starej matere. Uvedomia si, že je potrebné sa venovať aj politickým aktivitám, aj sa do nich vrhnú, ale bez akéhokoľvek backgroundu. Napríklad ITčkári často uvažujú o politických systémoch úplne rovnako ako o operačných systémoch v počítači. Povedia si, čo tak vyskúšať diktatúru? Veď keby bola osvietená, možno by s nižšími nákladmi dosiahla lepšie výsledky! A ak by to nebolo dobré, tak to odinštalujeme a obnovíme predchádzajúci systém! Lenže spoločenské systémy sa odinštalúvajú celé generácie a obvykle to býva sprevádzané množstvom ľudského utrpenia. Na školách sa zas občas prejavuje takzvaný predmetový rasizmus, kedy dochádza k obmedzovaniu spoločenskovedných predmetov. Napchať do jedného predmetu „Náuka o spoločnosti“ súčasne právo, filozofiu, psychológiu, politológiu, ekonomiku a sociológiu a dať tomu jednu-dve hodiny týždenne je to isté, ako keby sme zobrali biológiu, matematiku, fyziku, chémiu a geografiu, nazvali to „Prírodné vedy“ a dali tomu dve hodiny do týždňa. Čoskoro by sme zistili, že máme problém.

Hovoríš, že za Kotlebu môžu politické chyby. Aké?

Demokracia je nemožná bez výchovy demokratov. To, že máme zanedbanú výchovu demokratov v spoločnosti, to je dlhodobá chyba. Krátkodobou chybou bolo, že Smer postavil v Banskej Bystrici slabého kandidáta. Ešte aj Fico o ňom povedal, že v tomto meste pod značkou SMER vyhrá aj vrece zemiakov, čím urazil svojich voličov. Druhá vec bola, že demokratická opozícia nebola ochotná ísť do vopred prehratých volieb, a postavením svojho silnejšieho kandidáta odobrať hlasy nespokojných voličov Kotlebovi aj za cenu, že by tým vlastne podporila kandidáta Smeru.

To hovoríme o komunálnych voľbách, ale čo tie parlamentné?

Keby nevyhrali v Banskej Bystrici, sotva by sa dostali do parlamentu. Tým, že vyhrali podceňované župné voľby, získali legitimitu, financie, organizačné zázemie a mediálny priestor. Kým hovorili len o Rómoch, mali dlhodobo len niečo okolo 2%. Keď sa však na obrazovkách slovenských televízorov objavila utečenecká kríza, téma zohrala rolu „Rómov na steroidoch“, čo tiež Kotlebovcom nahralo do karát. A predseda vlády, namiesto aby obyvateľstvo upokojoval, radšej tiež surfoval na vlne bezdôvodných obáv, čím dodal kotlebovským tvrdeniam vážnosť. Ďalším faktorom bol rozpad a rozvrat tradičných strán ako SDKÚ a KDH, ktorý si spôsobili svojou politikou: korupcia ťažko odlíšiteľná od tej smeráckej, položenie vlastnej vlády. Spätne vidíme, že KDH zrejme viazalo časť ľudáckych hlasov. Teda voličov, ktorí síce dlhodobo uctievali pána doktora Tisa, ale nevolili extrém, pretože si našli v KDH jedného-dvoch ľudí, ktorí ich oslovili. Mimochodom, toto robia aj v tradičných západných demokraciách niektoré politické strany, ktoré si držia mocensky bezvýznamné, ale viditeľné extrémne krídlo, aby istý typ voličov neskončil u naozaj nebezpečného extrému.

juraj-smatana
Učiteľ a aktivista Juraj Smatana. FOTO – Archív Juraj Smatana

Kotleba nám neklesá, napriek tomu, že sa za rok ukázalo, že nič nerobia, nezničili korupciu a sú to vlastne len také prázdne hlavy, ktoré v parlamente nedosiahli síce nič zlé, ale ani nič dobré.

Kritika ich pôsobenia nestačí. Úspešná politická kampaň síce spravidla obsahuje aj prvok demotivácie voličov politického súpera, ale základom víťazstva vo voľbách je predsa integrovanie vlastných voličských skupín a ich motivovanie, aby išli voliť. A isté mená známych neonacistov by sme vôbec nemali vidieť na volebných kandidátkach, ale v platných rozsudkoch.

Si človek, ktorý sa nikdy nespoliehal na politikov a nenechával veci tak, keď sa mu niečo nepáči. Čo spraviť, aby sa to tu zmenilo?

Dali by sa vymenúvať desiatky opatrení. Poviem to, čo bude vašich čitateľov asi iritovať najviac, a to, že sa treba zamerať na budovanie kvalitných politických strán. Viem, že pre časť občianskych aktivistov je pojem politická strana jednou z najhorších nadávok. Ale ak nám tu niečo chýba, tak sú to práve politické strany, ktoré majú charakter dlhodobo fungujúcich inštitúcií so svojím programom, vzdelávacím systémom, medzinárodnými vzťahmi. Inštitúcie ukotvené cez hodnoty, tradície, osobnosti a vzťahy tak, aby sa voliči nemuseli obávať odovzdať ich kandidátom do rúk moc.

Chceš teda povedať, že to nie je na nás, občanoch, ale na politikoch?

A tie politické strany tvorí dokelu kto? No občania! Hovorím o potrebe toho, aby sa občianska angažovanosť prekrývala s politickou angažovanosťou, prirodzene do nej prerastala. To, že je u nás pojem politická strana nadávkou, je logickým následkom dvoch totalitných systémov a nepotrestaných káuz následného obdobia demokracie. Ale istá politická, prípadne stranícka orientácia predsa patrí do spektra zrelej osobnosti úplne rovnako ako svetonázor, náboženstvo či rodinné, profesijné, statusové a spolkové ukotvenie.

 Čo odporúčaš, je teda byť aktívny, angažovať sa a reálne sa uchádzať o moc.

Každá úspešná občianska aktivita vytvára politický kapitál. Keď záujem verejnosti stúpa, občiansky aktivista má na výber: buď odovzdá vytvorený politický kapitál nejakému politikovi a bude tŕpnuť, čo s ním politik urobí, alebo plynule prejde z aktivít mimovládnych na aktivity politické. Túto skúsenosť som získal na kauze diaľnica cez Považskú Bystricu. Striktne sme si vtedy zakázali politickú angažovanosť, aby nás niekto nepodozrieval, že sa o tému zaujímame kvôli kandidovaniu. V prvých rokoch sme boli vo fáze, kedy nás podporovali tisíce obyvateľov, ale nechceli sme kandidovať. A nekandidovali ani ľudia, ktorým išlo doslova o domy. Veď všetci mestskí poslanci pred našimi očami odhlasovali, že budú podporovať tunelový obchvat mesta! Lenže o pár rokov tí istí poslanci pod rôznymi tlakmi a ťahmi na svoje staré hlasovania zabudli. A tak dnes vedie diaľnica ponad naše hlavy, a namiesto tunela je výsledkom dlhoročných vyjednávaní iba nadštandardne riešená estakáda, pár kruhových objazdov v meste a trochu lepšie odškodnenie pre najviac dotknutých obyvateľov. Pričom tunel podobný tomu, ktorý bol vyhlasovaný za nerealizovateľný, sa dnes razí pre potreby železnice. Akonáhle stúpne záujem verejnosti na riešení kauzy, je potrebné premeniť metódy aktivistické na metódy politické. Toto považujem za jedinú možnosť: meniť veci postupne a zdola, od občana.

Juraj Smatana pracoval do roku 1989 ako elektrotechnik. Vyštudoval dejepis a geografiu na Filozofickej fakulte a Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. Učí na Gymnáziu v Považskej Bystrici a je lektorom na Komenského inštitúte. Pracoval ako inštruktor v hnutí Strom života a organizáciách Prázdninová škola Lipnice, Štúdio zážitku – Outward Bound Slovakia. Spolupracuje s viacerými mimovládnymi organizáciami v oblasti ochrany životného prostredia a boja proti korupcii. Bol poradcom predsedníčky vlády Ivety Radičovej pre oblasť životného prostredia. Je mestským a krajským poslancom za mesto Považská Bystrica a poslaneckým asistentom Jána Budaja (Zmena zdola). Od roku 2014 sa venuje aj téme dezinformácií, hoaxov a propagandy na internete. Má dve dospelé dcéry. Žije v internetovom priestore, v Považskej Bystrici, Bratislave a reštauračnom vagóne medzi týmito mestami.

Kľúčové slová:

komenského inštitút, pohoda, rozhovor

Profil autora:

Väčšinu svojho profesijného života strávila v médiách. Okrem toho takmer deväť rokov konzultovala a pomáhala s politickým PR. Pôsobí v TA3. Je trénerka, školiteľka a príležitostná moderátorka. Témy, ktorým sa prevažne venuje sú komunikácia vo všetkých možných odtieňoch, prezentácia a práca s informáciami. Obdivuje všetkých, ktorí sa snažia meniť verejný priestor k lepšiemu. Mama dvojčiat, milovníčka príbehov a kníh, dlhých prechádzok rezkým krokom a pletenia.

Názory

marie-stracenska
Marie Stracenská

Esemeska z Česka

„Myslím na teba, posledné týždne, žiaľ, v súvislosti s ohrozením slobody slova, kultúry, vzdelanosti a rastúcim populizmom.“ Zatvorila som esemesku, lebo som naozaj nevedela, čo odpovedať. Nie, že by v Česku, kde kamarát býva, bolo všetko ukážkové. Jeho správa ma zarazila. Iba som mu zaželala k narodeninám a čakala tak maximálne „ďakujem“. Tak takto rozmýšľa o ľuďoch na Slovensku?

Tomáš Kušnír

Nečakané spojenectvá môžu vzniknúť kdekoľvek

Dva roky a dvaja ľudia, ktorí ešte mohli žiť. Juraja a Matúša som nepoznal. Do Teplárne som nechodil a v tom čase som nežil v Bratislave. Napriek tomu som sa vďaka svedectvám ich blízkych dozvedel, ako milovali život a žili v láske. Majú dnes kvír ľudia na Slovensku väčší pocit bezpečia?

ivana-polackova
Ivana Poláčková

Zachráni spojenie vedy a umenia ľudstvo?

Pred pár dňami som v rakúskom Linzi, meste vedy a kultúry, prevzala pre našu mimovládnu organizáciu Živica a jej platformu Hurá von! čestné ocenenie v rámci prestížnej európskej ceny European Union Prize for Citizen Science. Nielen samotné ocenenie, ale celý galavečer ma utvrdil v tom, že prepájať umenie s vedou a umelou inteligenciou (AI) vo vzdelávaní je možno ešte dôležitejšie ako sme si mysleli.

Andrea Uherková

Čo mi dala Cesta hrdiniek SNP?

Začiatkom augusta sme si s kamarátkou naložili na plecia ťažké turistické batohy, aby sme s nimi prešli dvesto kilometrov z Devína do Trenčína po „Ceste hrdiniek SNP“ – ako sme si ju premenovali. Tušila som, čo nás čaká, lebo sme celú trasu prešli pred pár rokmi, len v opačnom smere – z Dukly na Devín. Čo ma naučilo putovanie po Slovensku? Prečítajte si moje zápisky z cesty.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Fontánky s vodou na pitie by mohli byť aj v našich múzeách a galériách

Vonku je cez tridsať stupňov Celzia. Lekári radia – nezabúdajte piť. Ak trávite deň poznávaním mesta, človek potrebuje aj litre vody. Väčšina ľudí, ktorých som stretla na nedávnej ceste po americkom východe, mala fľašu v ruke alebo v batohu.

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner