Mladí majú často záujem diskutovať o politike, len na to nemajú priestor

V jedno slnečné ráno v bratislavskej mestskej štvrti Ružinov vchádzam do areálu klasickej strednej školy, pred ktorou už pobehujú študenti so svojim učiteľom a realizujú praktickú časť výučby priamo pred školou.

Táto bežná priemyslovka je jednou z množstva stredných škôl v bratislavskom kraji, ktoré v rámci pilotného projektu navštevujú Martin so svojím kolegom zo združenia Living Memory. Rozhodli sa, že pôjdu priamo za stredoškolákmi, ktorí sú aktuálnymi prvovoličmi a porozprávajú im niečo zo slovenskej histórie, podielu vojnového Slovenského štátu na holokauste a premostia to na súčasnú situáciu na Slovensku.

Škola musí chcieť

„Nie je to jednoduché, musíš sa najprv dohodnúť so školou respektíve aktívnym pedagógom, ktorý návštevu na škole umožní,“ hovorí Martin, ktorý ma berie so sebou na workshop práve na tejto priemyslovke v Bratislave. „Do niektorých škôl ideme aj viackrát, lebo sa nám učitelia ozvú opäť, ale niekde nás naozaj nechcú. Jednoducho odpovedia, že politiku na ich škole nechcú. A to sme zatiaľ len v bratislavskom kraji.“

Martin sa rozhodol hodinu viesť trošku inak ako klasickú prednášku. Chce medzi žiakmi rozpútať diskusiu, a tak hneď na začiatku prichádza s kontroverznou témou Jozefa Tisa a jeho heroizovania, respektíve jeho podiele na holokauste. Žiaci na otázky prvotne reagujú výkrikmi zo zadných radov, ktoré pôsobia anonymizovane.

Martin sa snaží okamžite reagovať a pýta sa kontra otázku a dotazuje sa konkrétne človeka, ktorý sa nebál vykríknuť. „Rozpútanie diskusie je kľúčové, aj keď občas narazíte na človeka, s ktorým nemá zmysel diskutovať. Dôležití sú tí ostatní, čo počúvajú,“ hovorí mi Martin neskôr. „Keď niekto použije argument, že ja som vtedy nežil, alebo že Židia poutekali do lesov, stráca diskusia význam.“

Priestor na diskusiu

„Kto z vás si myslí, že celý svet ovládajú Židia?“ pýta sa Martin v ďalšej časti diskusie. Väčšina výkrikov z publika znie pozitívne, niektorí dokonca už neváhajú zdvihnúť ruku a prihlásiť sa k svojmu názoru. „Okej, a čím sa to prejavuje? Prečo si to myslíte?“ Väčšina mlčí, niekto vykríkne jednoduché heslo: „Lebo je to tak, ovládajú peniaze, a tak manipulujú aj svet.“

„Neprezentujeme naše názory, len sa s nimi snažíme rozprávať,“ vysvetľuje Martin, ktorý dôležitosť diskusie s budúcimi prvovoličmi vníma ako nevyhnutnú na pochopenie ich frustrácie z demokracie, ich nechuti k dnešným lídrom a ich podpory extrémistov. Čo všetko vplýva na ich myslenie a rozhodnutia, ktoré menia našu krajinu? Prečo sú tak skalopevne presvedčení o svojej pravde, na ktorú im stačia jednoduché silné heslá? Budúcnosť našej krajiny neverí v liberálnu demokraciu, nevidí možnosť uplatnenia a nenávidí všetkých ostatných, ktorí by mohli byť potenciálni vinníci ich frustrácie. Židia, Rómovia, imigranti, Soros, občas sused z vedľajšej dediny, hlavne všetci ostatní sú zodpovední za ich nešťastie.

Paradoxne veľa stredoškolákov neváha prezentovať svoje názory a diskutovať o nich, problém je často ten, že nedostanú priestor alebo platformu, na ktorej by mohli diskutovať priamo. Či už je to tým, že si ich pedagógovia myslia, že politika na školskú pôdu nepatrí, alebo si jednoducho nechcú robiť prácu navyše.

Študenti reagujú rôzne

„Viete kto je toto?“ padne ďalšia otázka pri fotke obézneho pána, ktorý so zdvihnutým palcom a úsmevom leží pri jednej z pecí v koncentračnom tábore. Nasleduje fotka z rovnakého miesta, ale z obdobia druhej svetovej vojny, kde sa chystajú spáliť pozostatky mŕtvych vychudnutých Židov.

Fotka pôsobí na študentov krátko, ale intenzívne. Úsmevy z prvej fotky zamrznú. „Prečo chcete veriť ľuďom, ktorí sú schopní sa takto odfotiť?“ pýta sa lektor.

Martin z Living Memory mi neskôr hovorí o viacerých svojich prednáškach na stredných školách. Študenti sú rôzni. Niekedy sa stretne s apatiou až ignoranciou zo strany študentov, inokedy ho čaká v prvom rade študentka na čisto dievčenskej škole s veľkým príveskom dvojkríža používaného v období vojnového Slovenského štátu na krku.

„Táto slečna bola dokonca pripravená a odhodlaná diskutovať o rôznych veciach, na ktoré mala iný názor, často veľmi ovplyvnený rôznymi konšpiračnými médiami, ktoré vyvracajú napríklad svedectvá Rudolfa Vrbu a Alfreda Wetzlera, ktorým sa podarilo utiecť z Auschwitzu,“ popisuje svoju skúsenosť lektor.

Prednášky po celom Slovensku

Školská dvojhodinovka ubehne rýchlo a učiteľka sa aktívne Martina pýta, či by bol ochotný prísť opäť niektorý deň, že zavolá zas ďalšiu triedu.

Living Memory sa chystajú aj do ďalších krajov na Slovensku, kde je diskusiu so stredoškolákmi minimálne rovnako potrebná ako v Bratislave. Ukázať im, ako vyzeral fašizmus v praxi a diskutovať o krajine, v ktorej žijeme, akú úlohu zohrali naši predkovia a k čomu všetkému sa hlásia chlapci v zelených tričkách pochodujúci po námestiach aj v ich meste.