Čo nás naučilo Učiace sa Slovensko

Text bol uverejnený aj v denníku SME a vydávame ho s ich súhlasom

Aj keď si mnohí mysleli, že panuje zhoda v tom aká je reforma školstva nevyhnutná, ukázal sa opak. Minister Plavčan to prorokoval hneď na počiatku svojho pôsobenia vo funkcii. Školstvo podľa neho potrebuje pokoj a stabilitu. Človek mal z ministra pocit, že školstvo vylieči kúpeľný pobyt, relaxácia a pomalé prechádzky na čerstvom vzduchu. Taký wellness v piešťanských kúpeľoch.

Na zmenu nemajú všetci chuť

Po zverejnení prvého konceptu návrhu reformy školstva sa ukázalo, že nielen minister si praje odpočinok. Nemalá časť pedagógov by sa do kúpeľov s ministrov rada odobrala tiež. Niektorí reformám neveria, iní im nerozumejú a časť chce mať jednoducho svätý pokoj.

Časti výhrad sa dá rozumieť. Učitelia zažili už niekoľko pokusov o zásadné zmeny a nedopadli slávne. Minister Plavčan oprávnene vzbudzoval nedôveru, či je schopný najväčšiu reformu slovenského školstva  v dejinách (jeho vlastné slová) uskutočniť.

Peter Plavčan je všetko možné, len nie líder zmeny. Je to úradník, ktorý dokázal prežiť všetky vlády aj reformy v jednej budove a zhodou okolností sa stal v tej istej budove aj  ministrom. Ku cti mu slúži, že bol natoľko príčetný, aby si koncepciu reformy nepísal sám, ale prizval k tomu ľudí zvonku.

Obstál by Komenský?

Učiace sa Slovensko nás naučilo ako naivné je myslieť si, že vznikne konsenzus, kedy každý učiteľ, každý rodič a vzdelávací expert od Senice až Michalovce bude s návrhom reformy spokojný. Každý dokázal nájsť na dokumente chyby, pričom niektoré boli až tragicky detinské.

Nadávalo sa na veľký počet strán, lebo sa to ľuďom nechcelo čítať. Pre iných to zasa bolo na tak zásadný dokument príliš málo. O primeranom počte strán boli niektorí ochotní písať habilitačné práce. O zostavení autorského kolektívu sa rovnako viedli vášnivé spory. Pre niekoho boli tvorcovia dokumentu autoritami, pre iných totálnymi blbcami.

Otázkou je, či by bol akceptovaný  taký Komenský. Za povšimnutie taktiež stojí, že napriek prefeminizovanému školstvu nebola medzi autormi ani jedna žena.

V týchto chvíľach sa tiež ukázalo ako zúfalo chýba odvážny minister, ktorý skutočne reformou žije a vie sa za ňu postaviť a komunikovať ju verejnosti. Sociálnymi sieťami sa v tom čase preháňalo video ministra utekajúceho pred kamerou.

Zmena chce čas

Každému musí dnes byť jasné, že akákoľvek reforma bude bolieť. Bude mať mnohých odporcov, ale kúpeľný pobyt a nohy v teple sú asi to posledné, čo školstvu pomôže. Bývalý minister Draxler požadoval, aby sa učitelia najskôr zjednotili, čo chcú a potom nech začne reforma.

Bola to hlúposť a Učiace sa Slovensko opäť jasne ukázalo, že nič také nemožno od učiteľov vyžadovať. Na všeobecnú zhodu môžeme čakať veky vekov a bol by to väčší zázrak ako objavenie jednorožca. Odpor k zmenám bude vždy prítomný a treba s ním počítať.

Prekvapivo vznikli výhrady aj k času, ktorý bude na reformu potrebný. Čakať na niektoré výsledky desať rokov je pre veľkú časť pedagógov príliš dlho. Pritom je verejným tajomstvom, že mnohé veci, ktoré by sa teraz naštartovali by trvali aj dlhšie. To už sa ale nahlas odváži povedať málokto. Politicky je to nepredateľné.

Akákoľvek zmena trvajúca dlhšie ako jedno volebné obdobie je veľkým sústom ako pre politikov, tak pre voličov. Sme naučení na rýchle populistické riešenia, ktoré dokážu ponúknuť klauni v parlamente, zelené tričká a fejsbúkoví reformátori. Skutočnosťou je fakt, že zasadené zmeny budú žať neskôr iný. Poľahčujúcou okolnosťou pre nedočkavcov by snáď mohol byť fakt, že to budú deti.

Niektorí už učia po novom

Opäť sa objavil aj argument, aby sa navýšili peniaze vo vzdelávaní a ostatné sa vyrieši aj samo. Nikto asi nespochybňuje nutnosť navýšenia financií, v tomto panuje až vzácna zhoda. Nalejme si ale čistého vína. Ak plošne zvýšime dvojnásobne platy všetkým učiteľom, nemalo by nás potom prekvapiť, ak jedinou reformou bude učiteľ diktujúci dvojnásobne rýchlejšie poznámky žiakom do zošita.

Nalievať peniaze do škôl bez zásadnej reformy je rovnaké ako postaviť diaľnicu, ktorá končí v poli. Je pravdou, že na Slovensku sme si na to pri budovaní infraštruktúry zvykli, ale školstvo by sa aspoň týmto slepým uličkám mohlo vyhnúť.

Učiace sa Slovensko nemá spracovanú žiadnu rozpočtovú časť. Tak ako autori taktne pomlčali, že zmeny budú trvať aj dlhšie ako desať rokov, nevyčíslili ani náklady. A budú nemalé. Ak by ale ku každému opatreniu bola priradená aj suma, je možne, že by to už úplne zabilo diskusiu o obsahu dokumentu.

Učiace sa Slovensko ale odkrylo aj niečo veľmi podstatné a vzbudzujúce nádej. Časť oponentov namietala, že navrhované zmeny sú uletené a nedajú sa v školách realizovať. Pritom niektorí učitelia aj celé školy otvorene povedali ako už množstvo z navrhovaných zmien dávno robia. Od blokového vyučovania až po alternatívne systémy hodnotenia a prepojenie s praxou.

Je jasné, že sú to pedagogickí disidenti, ktorí narúšajú systém. Nie sú tu desaťtisíce učiteľov. Sú ale príkladom ako mnohé veci je možné robiť už dnes. Títo disidenti vytvárajúci ostrovy pozitívnej deviácie sú základom pre akúkoľvek reformu. Či sa už bude volať Učiace sa Slovensko alebo akokoľvek inak. Povinnosťou rodičov aj verejnosti je ich podporovať. Lebo nositeľom reformy nie je dvesto strán papiera, ale ľudia.