Keď je vysokoškolský pedagóg platený za publikácie a nikto nehľadí na kvalitu jeho výučby, nečudujme sa, že mnohí slovenskí študenti utekajú do zahraničia, hovorí ZUZANA GALLAYOVÁ z Technickej univerzity vo Zvolene, ktorá zastrešuje program Sokratov inštitút aj mnohé iné vzdelávacie aktivity v spolupráci so Živicou. Problémom však je aj pasivita študentov, ktorú odstráni len zmena základných a stredných škôl.
22-tisíc slovenských študentov dnes študuje v Českej republike a ešte mnoho ďalších študuje v iných krajinách. Dalo by sa povedať, že naši študenti utekajú zo Slovenska. Čím to podľa teba je?
Veľa študentov chodí na Masarykovu univerzitu, lebo má dobré meno a nie je tam jazyková bariéra. Takisto je praktické, že je celkom blízko Slovenska. Do iných krajín zas odchádzajú aj preto, že sa chcú naučiť jazyky, spoznať novú kultúru, cestovať, získať skúsenosti a spoznať školy, ktoré sú lepšie vybavené a často majú aj lepší prístup k študentom. Na univerzite už učím dlho a mám pocit, že tie generácie, ktoré teraz prichádzajú, sú celkom iné. Sú odvážnejší, rozhľadenejší, scestovanejší. Mnoho maturantov, ktorých poznám, má už zo strednej školy za sebou niekoľko zahraničných pobytov. Čo je v poriadku. Dôležité je, či sa aj vrátia späť.
Mnohí odchádzajú do zahraničia jednoducho preto, že kritizujú stav nášho slovenského vysokého školstva. V čom sú podľa teba napríklad v tom Brne lepší? Predpokladám, že všetci sa predsa snažíte o to isté, naučiť ich niečo.
Odpoviem ti ako mama. Mám syna deviataka, ktorý pred nedávnom zmenil školu z jedného mesta do druhého, ale v jednom štáte, jednom systéme a obe sú to štátne školy. Tie dve školy sú však totálne odlišné. Neviem, v čom presne to je, ale povedala by som, že je to o ľuďoch. Čo sa vysokých škôl týka, problém je v tom, že ich je veľa, študenti sa prijímajú bez výberu, nehodnotí sa kvalita výučby, ale vyučujúci sú tlačení do publikovania, na základe čoho sa nastavuje aj rozpočet. Mnoho problémov však majú univerzity na Slovensku a v Čechách obdobné. Je pravda, že v zahraničí sa viac otvárajú modernejším prístupom výučby, zatiaľ čo u nás je to také pomalšie. Myslím, že sa to ťahá už od škôl prvého stupňa, kde je tiež problémov množstvo a vysoké školy sú len odrazom toho všetkého. Ako problém napríklad vidím, že u nás sa nehodnotí, či učíš napríklad 5 rokov to isté. Hlavný ukazovateľ pri posudzovaní kvality vysokej školy je, či a koľko publikuješ, koľko projektov si získal a podobne, od čoho sa odvíja množstvo peňazí, ktoré škola získa z rozpočtu. Keď je teda hlavným ukazovateľom publikovanie, ľudia publikujú a na výučbu niekedy nemajú dobré podmienky. Hlavná myšlienka toho systému je, že máš robiť výskum, aby si mohla najnovšie výsledky výskumu dávať študentom, ktorí prídu do praxe, kde ich potom realizujú. Čo je v poriadku, ale nemalo by byť jedno na úkor druhého.
Človek potom asi venuje viac času a energie príprave samotného výskumu a neaktualizuje svoje prednášky a semináre. Aspoň ja som na slovenskej univerzite zažila, že vyučujúci premietali cez meotar fakty, pri ktorých nás sami niekedy upozorňovali, že sú to staré dáta.
Áno, niekedy je to tak, no je to všetko o ľuďoch. Aktuálna, interaktívna, zaujímavá, moderná výučba stojí nemálo času a energie. Myslím, že je to energia potrebná a dobrým smerom. Ja teraz robím so Živicou aj na projekte Akademici aktívne a prakticky, kde máme 20 vysokoškolských učiteľov zo 6 slovenských univerzít, ktorí chcú učiť inak a zavádzať nové metódy. A to určite ešte nie sú všetci, ktorí by to na Slovensku chceli.
Ako sa presne vyučujúci na vysokých školách hodnotia?
Príde hodnotenie za minulý rok, čo sú tabuľky, do ktorých píšeš, koľko si napísala karentov (vedecký článok v prestížnom medzinárodne akceptovanom časopise), kníh (odlišujú sa podľa kategórií – učebnica, učebné texty, monografia atď.), v koľkých grantoch si bola (inak sa hodnotia slovenské, medzinárodné), koľko máš bakalárov, diplomantov a podobne a potom tam máš len jedno okienko: hodiny výučby (počet odučených prednášok, seminárov). Čiže koľko si odučila, nie ako. Dobrá výučba ti zaberá čas a energiu, ktorú by si mala venovať tomu, za čo si reálne platená – teda na písanie článkov a karentov.
Čiže systém nemotivuje vysokoškolských pedagógov byť lepšími učiteľmi.
Áno. Je to, ako keď si pekár a niekto ťa bude platiť za počet rožkov, no nikto ich nebude ochutnávať. Zle upečieš 2000 rožkov, ale dostaneš za to peniaze.
Ja som pár rokov strávila na univerzite vo Viedni, kde sa učí úplne inak. Profesori tam sú síce vedci, ktorí robia výskum a tak ďalej, ale väčšina z nich sa aj reálne venuje tomu, ako látku odučiť tak, aby to žiaci aj pochopili a ešte ich to aj zaujalo. Zrejme majú inak nastavený systém?
Mne sa veľmi páči, že na kurzoch v rámci projektu Akademici aktívne a prakticky máme aj dekanky a prodekanky a bola tam medzi nimi ozaj živá diskusia, kde si vymieňali skúsenosti a podporovali sa. Bolo vidieť, že sa ozaj snažia o zmenu. To mi dáva nádej, že aj u nás chceme a vieme robiť zmeny. Najskôr v systéme a potom aj systému.
To by ale malo byť normálnou súčasťou práce, výmena skúseností medzi kolegami, nie?
Áno, ale… Odporúčam knihu Testament vedca, kde je to všetko veľmi dobre vystihnuté. Ja hrozne nemám rada zovšeobecňovanie a myslím si, že je to vždy o ľuďoch. Keď sa chce, tak sa dá. Aj na v našom systéme.
Sedieť a kritizovať všetko, čo je na Slovensku je zlé, vie každý. Na Sokratov inštitút hľadáme mladých aktívnych ľudí, ktorí sa neboja realizovať svoje plány a vízie. Každý z nich počas roka pracuje na svojom mikroprojekte. Štúdiom získaš potrebné znalosti, praktické skúsenosti a užitočné kontakty. Od teba potrebujeme nápad a aktívne nasadenie v jeho realizácii. Neváhaj a skús to!
Prihlás sa do 30.4. na www.sokratovinstitut.sk
Jednou z aktivít, ktorou sa na Technickej univerzite vo Zvolene snažíte spraviť štúdium modernejšie je zastrešovanie programu Sokratov inštitút. Prečo sa Vaša univerzita rozhodla ho podporiť a spraviť z neho voliteľný študijný predmet za kredity?
My sme ako Fakulta ekológie a environmentalistiky so Živicou spolupracovali už niekoľko rokov predtým a toto bola pre nás ďalšia z etáp spolupráce. Predtým sme začali spoluprácou na programe Zelená škola, kde robili naši študenti dobrovoľníkov konzultantov, ktorí sprevádzali zapojené školy. Mojím cieľom je, aby to, čo učím, bolo čo najviac prepojené s praxou. Myslím, že dobrovoľnícka práca je veľkým plusom pre študentov, lebo tak získajú skúsenosť s praxou a nové zručnosti. Druhá vec je, že Živica robí rôzne kurzy aj pre učiteľov a ja sama som začínala tak, že som chodila na envirovýchovné kurzy Živice, aby som získala nové zručnosti. Vysokoškolského učiteľa totiž nikto neučí, ako učiť. Je predpoklad, že keď si dobrý vedec, tak svoje poznatky jednoducho predávaš ďalej, ale nikto ťa nepripravuje na to, ako to máš čo najlepšie robiť. Keď som začala učiť, sama som cítila, že veľa vecí robím intuitívne a chcem sa to naučiť robiť lepšie. Musela som sa teda sama dovzdelať. Ale nik nás k tomu nemotivuje.
Na Sokratovom inštitúte sa učí prostredníctvom intenzívnych trojdňových workshopov. To je asi tiež celkom rozdiel oproti hodinovým cvičeniam raz do týždňa, ktoré bývajú na univerzite.
Áno. Keď sa zrekonštruovalo Vzdelávacie centrum Zaježová, zorganizovali sme tam s Jurajom Hipšom dobrovoľný kurz pre mojich študentov a vtedy som si uvedomila, že takáto forma výučby je pre niektoré predmety vhodnejšia, lebo nemusíš napríklad useknúť diskusiu len preto, že potrebuješ utekať na inú hodinu.
Ako na nápad zastrešiť Sokratov inštitút reagovalo vedenie univerzity? V ideálnom svete, kde by univerzity boli dokonalé, by predsa žiadne programy typu Sokratov inštitút nemuseli existovať. Nebrali to trochu ako kritiku na svoju stranu?
(smiech) Keby bolo keby… Podľa mňa je jednoducho všetko o ľuďoch. Na Sokratovom inštitúte vidím ako výnimočné aj to, že nie je pre študentov iba z jednej univerzity a jedného odboru. Je veľkým prínosom, že spájame ľudí z rôznych odborov. Keby si model výučby Sokratovho inštitútu spravila univerzita sama pre seba, nebolo by to ono, lebo problémy v spoločnosti sú veľmi komplexné a je dobré, keď sa ku nim vyjadrujú rôzne odbory. Ak ideš napríklad robiť v meste nejaké zlepšenia verejného priestoru, tak nestačí, aby to navrhol architekt alebo špecialista na záhradné úpravy, ale je dobré, keď sa k tomu vyjadrí aj sociológ, či ekonóm a samozrejme je potrebné vedieť, ako osloviť verejnosť. To isté je vidno aj na Sokratovom inštitúte, keď sa napríklad bavíme o lokálnych potravinách, iný názor má právnik, iný ekonóm, iný ekológ. Navzájom si ich vymieňajú a rozširujú obzory a učia sa medzi sebou komunikovať, lebo to je to, čo dnes v spoločnosti chýba. Som naozaj vďačná vedeniu Technickej univerzity vo Zvolene, že umožňuje realizáciu Sokratovho inštitútu. Už pri samotnom nápade a v začiatkoch som si uvedomovala dôveru v to, čo robíme. Univerzita tiež vždy ochotne poskytuje priestory na verejné prednášky, na porady, vstupné rozhovory s budúcimi študentmi. Cítim podporu aj pri ďalších projektoch, ktoré so Živicou robíme – a do nich sa priamo zapájajú kolegovia a kolegyne, ktoré učia, posúvajú výučbu. A to ma najviac teší, keď cítim ich energiu pri zmenách.
Ako častú kritiku univerzít počúvam, že sú len lievikom na vedomosti. Študenti iba pasívne sedia a niekto im tlačí do hlavy fakty.
Áno, na Sokratovom inštitúte sú také tri roviny, ktoré by mohli byť na každej univerzite. Jedna vec sú vedomosti – musia sa naučiť nejaké fakty, potom zručnosti – musia využiť to, čo ich učíme a potom vzájomné obohacovanie sa medzi študentmi. Vysoké školy sú dnes nastavené na výkony a na to, čo všetko majú študenti vedieť, no študenti bažia po hravých a zmysluplných aktivitách, preto treba hľadať istý balans. Má to byť interaktívne aj zábavné, ale isté množstvo vedomostí musia mať. To je ako pri šoférovaní, nemôžeš si sadnúť za volant, keď nepoznáš značky.
Myslíš, že by spôsob vyučovania ako na Sokratovom inštitúte bol zrealizovateľný? Je predsa niečo iné pripraviť si jednu prednášku za týždeň, ktorú opakuješ každý rok a pripravovať interaktívny workshop. Zvládli by to vyučujúci?
Pokiaľ by nebol systém nastavený na karenty, teda publikácie, ale na výučbu, tak by to šlo. Aj samých učiteľov viac baví, keď je to hravé. Z mojej vlastnej skúsenosti som študentom posledného ročníka nastavila skúšku tak, že to bol vlastne pohovor na pracovné miesto. Na začiatku ich to šokovalo, jedna študentka bola až zdesená, že ona v živote nepísala motivačný list a nevie, ako to má urobiť. Keď to ale skúsili, zistili, že im to pomohlo viac ako klasická skúška a veľmi si pochvaľovali. Tí, čo by u mňa „prácu“ dostali, sa ozaj veľmi tešili. Je teda aj na mne ako učiteľovi, zamyslieť sa nad tým, čo učím, načo to učím a načo to študentom v praxi bude. Na vysokej škole síce nemôžeš bežne, aj z finančných dôvodov, robiť trojdňové workshopy, no aj tá hodinová prednáška sa dá spraviť inak, keď človek chce. No je pravda, že to stojí trochu viac energie, ako keď päť rokov opakuješ tú istú prezentáciu.
Na univerzite som mala spolužiakov, ktorí tam prišli len preto, aby si ten titul nejako odsedeli a neviem si predstaviť, že by mali byť nadšení a aktívne sa zapájali do nejakého náročného interaktívneho workshopu. Nestretávaš sa aj ty s tým, že študenti nemajú záujem?
Ale jasné (smiech). Keď 9 rokov chodíš na základnú školu a 4 roky na strednú školu, kde je základné pravidlo nediskutovať, nebyť tvorivý, dostať známku a ideme ďalej, prečo by mal byť 18-ročný človek, ktorý príde na univerzitu, iný?
Ako to vieš v študentoch zlomiť?
Väčšinou mi trvá nejaké dve-tri stretnutia, kým vznikne v triede priateľská klíma a vysvetlím im, čo som im schopná ponúknuť, aké aktivity by sme mohli robiť a že keď to pôjde – super. Keď nie, vrátime sa ku klasickej prednáške. A väčšinou to ide. Sami potom hodnotia, že takto sa dá naučiť viac. Ako funguje náš mozog veľmi zaujímavo hovorí Stránský.
Takže možno na to, aby sa zlepšili univerzity, treba zmeniť základné a stredné školy?
Určite, a toto hovorím zároveň aj ako mama, aj ako učiteľka.
Keď sa pozeráš na účastníkov Sokratovho inštitútu, v čom im to podľa teba prospieva, ako sa zmenia?
Často si pochvaľujú najmä rozhľad, že napríklad ako medička by som sa nikdy nebavila o tom, že ako občan mám právo na informácie o životnom prostredí a prečo je to dôležité alebo podobne. Dáva im to aj obrovské množstvo kontaktov, čo im pomáha potom organizovať veci. Čo osobne vnímam je, že Sokratov inštitút dáva študentom nádej, že nie sú jediní blázni (smiech). Teším sa, že väčšina z nich ostáva na Slovensku a chcú vo svojich komunitách meniť veci. Prenášajú tam to, čo sa naučili a to je super. Na prvých dvoch workshopoch musíme niekedy trochu prestaviť to ich „školské fungovanie“, aby pochopili, že teraz sú tu, lebo chcú, robíme veci, o ktorých sme presvedčení a nesieme za to zodpovednosť. Nebavíme sa o len výkonoch, ale o rozvoji.
Ako na tvoje pôsobenie v Sokratovom inštitúte reagujú tvoji kolegovia z vysokoškolského prostredia?
(smiech) Teraz neviem veľmi, ako ti odpovedať. Začiatky boli ťažké, lebo sme spájali akoby dva vesmíry – mimovládny sektor a univerzitu. Niekedy som sa cítila ako na lanovom moste uprostred dvoch svetov. Časť ľudí to ale veľmi podporuje, čo je vidno napríklad na verejných prednáškach, ktoré robíme na univerzite a bývajú úplne plné a potom do večera kolegovia aj študenti diskutujú o ich téme. Vtedy mám pocit, že toto je univerzita, tak by to malo vyzerať! Prinášať nové témy, nové pohľady, diskutovať, argumentovať. Veľmi dobré bolo, keď som s kolegami bola na kurze na Zaježke, kde sami na vlastnej koži zažili, že vyučovanie nemusí byť len o tom, že niečo odprednášam. Zo začiatku som často počula: „Si myslíš, že keď to ide na Sokratovi, tak sa to dá aj u nás?“ Časom sa to však zmenilo na: „Keď to ide na Sokratovi, prečo by to nemohlo ísť aj u nás?“ Takže postupne sa posúvame.
Bavili sme sa o tom, že mnohí naši študenti idú do zahraničia. Čo robia slovenské univerzity pre to, aby ich k sebe pritiahli? Sokratov inštitút je pre univerzitu aj istým spôsobom o marketingu, o snahe spraviť univerzitu pre študentov zaujímavejšou, nie?
Jasné, že nám to pomáha, ale nerobíme to z nejakej vypočítavosti. Robíme Sokratov inštitút z presvedčenia. Na to, aby sme ho robili len kvôli reklame je to príliš namáhavé. Ale áno, aj ja cítim, že študenti dnes veľmi bažia po niečo interaktívnom, akčnom.
Na Slovensku je možno problém aj v tom, že máme univerzity už aj v „dedinách“. Ako toto vnímaš? Prospieva to systému, či škodí?
Treba nám napríklad sedem pedagogických fakúlt, keď 80 percent ľudí z nich odchádza a neostáva učiť? Konkurencia je dobrá, ale zas či ozaj toľko škôl potrebujeme, je otázne. Neviem si však predstaviť, ako by sa to dalo škrtať, ako korektne a spravodlivo rozhodnúť, ktorú ponechať a ktorú nie?
Ty si bola v roku 2015 dobrovoľníčkou roka a zapájaš sa celkovo do množstva aktivít, ktoré ti nikto zhora neprikazuje. Kde na to berieš energiu, keď mnohí iní pedagógovia sa tvária, že nič viac nezvládajú?
Neviem, čím to je. Mňa hrozne nebaví robiť veci formálne, nie na maximum. Potrebujem vidieť, že to, čo robím, má zmysel. A vždy, keď mám nejakú krízu, čo sa mi občas stáva, keďže som už 18 rokov na fakulte (smiech), tak mi v tom momente príde mail od bývalého študenta a opäť sa mi ukáže, že to má zmysel. To je najlepšia motivácia. Napríklad na predmete Environmentálna výchova už roky robím zápočtovú prácu tak, že si študent vyberie akúkoľvek skupinu, s ktorou chce pracovať – škôlku, školu, či gymnázium, vyberie si tému, ktorú pre tú skupinu chce urobiť a potom ide na školy robiť výukový program, ktorý si musia študenti sami pripraviť aj zhodnotiť. Tieto témy vždy vypisujem v spolupráci s našimi absolventmi, čo je veľmi fajn aj pre študentov, že vidia živého absolventa pri práci. A je to trochu aj o samostatnosti. Niektorí sa ma ako prvú vec pýtajú: „A koľko to má mať strán?“ Ale to je predsa na nich, musia si to nastaviť sami tak, aby ich práca mala zmysel. Tento rok bola jedna z prác reportáž o lesnom klube Tramtária. Bolo krásne vidieť, že zápočtová práca neskončila v šuplíku, ale prečítalo si ju na čiernej labuti aj mnoho iných študentov, až sme sa nakoniec dohodli na exkurzii, lebo o ňu mali študenti veľký záujem. Boli sme tam pred pár dňami. Učiť o niečom a zažiť to v praxi je veľký rozdiel. Keď majú veci zmysel, tak mi dávajú energiu. Som presvedčená, že veľa vecí môže aj v tomto systéme, alebo napriek systému fungovať.
ZUZANA GALLAYOVÁ
Učí na Fakulte ekológie a environmentalistiky Technickej univerzite vo Zvolene. Dobrovoľníčka programu Zelená škola. Spolupracuje s CEEV Živica na rôznych projektoch. Členka tímu Sokratov inštitút.
Na Sokratovom inštitúte počas jedného roka zažiješ 11 intenzívnych vzdelávacích workshopov so špičkovými lektormi zo Slovenska aj zahraničia. Stretneš ľudí, ktorí majú chuť a potenciál meniť svoje okolie a spoločnosť k lepšiemu. Prehĺbiš si vedomosti, získaš inšpiráciu a cenné kontakty, a pri vlastnom celoročnom projekte prenesieš svoje nápady do praxe.
Prihlás sa na www.sokratovinstitut.sk
Štúdium na Sokratovom inštitúte je zadarmo vďaka podpore generálneho partnera Nadácie ZSE.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
